Kitabı oku: «Krištáľové Schody»

Yazı tipi:

1
2
3
4 KRIŠTÁĽOVÉ SCHODY

Preklad: Renáta Kosztanková

Fotografia: Veronica Piunti

Táto kniha je dielom fikcie. Všetky uvedené mená, postavy, miesta a organizácie sú dielom autorovej fantázie a sú určené na to, aby bol tento príbeh autentický. Akákoľvek podobnosť so skutočnými udalosťami alebo osobami, žijúcimi alebo zosnulými, je čisto náhodná.

Pôvodný titul: Scala e Cristallo

Prvé vydanie: marec 2019

Slovenské vydanie: júl 2020

Vydavateľ: Tektime - www.traduzionelibri.it

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto publikácie sa nesmie reprodukovať v akejkoľvek podobe, ani akýmkoľvek mechanickým alebo elektronickým systémom, bez písomného súhlasu redaktora, s výnimkou krátkych pasáží za účelom kontroly.

Obsah

Snílkovia...

„Len ten kto sní, vie hory prenášať..."

citácia z filmu Fitzcarraldo

1 NA ÚVOD

Vitajte v mojom príbehu. Do rúk sa vám dostala malá zbierka nočných môr, vďaka ktorej sa ponoríte až do najhlbších kútov vašej mysle. Myslím, že všetci sme si zažili nočné mory, či už počas bdenia alebo v hlbokom spánku. Dovoľte však, aby som sa vám najprv predstavila; som špičkový odborník na nočné mory, ktoré sú odjakživa mojou životnou kliatbou. Prenasledujú ma odkedy som bola malá a preto bolo celé moje detstvo poznačené strachom, že čosi katastrofické sa má stať mne, alebo ľuďom, na ktorých mi záležalo. Mnohokrát som mala zvláštne pocity, akoby sa mi slizká ruka dotýkala ramena alebo mi niekto dýchal na krk. Všetko na vôkol som vnímala len negatívne a tak moje noci boli vždy nepokojné. Už len predstava vojsť do izby mi naháňala strach, čo sa bude diať potom, ako zavriem oči.

Počas dozrievania sa nič nezmenilo: snívala som a budila sa prepotená a ustráchaná. Po takýchto krušných nociach som musela naďalej čeliť životu ako každý, i keď som mala plno pochybností ohľadom budúcnosti. Pred akýmkoľvek rozhodnutím sa moje nočné mory rapídne zhoršovali. Z môjho života sa stalo priam peklo; uzatvárala som sa do seba a kládla si otázky: kým som a čo chcem vôbec v živote dosiahnuť?

Časom, aby som snom ľahšie porozumela, som sa rozhodla si ich zaznamenať a práve takýmto spôsobom odpozorovať, či sa mi naozaj splnia. Tento posledný nápad mi vo viacerých príležitostiach pomohol mať v snoch jasno, ale vráťme sa opäť k nočným morám.

Rozhodla som sa vám ich vyrozprávať štýlom románu, zviazať ich jeden po druhom a darovať vám tak celú kolekciu mrazivého strachu, ktorý som si vďaka nim zažila.

Prepáčte za tento chladný dar, ale moja myseľ je chladná a chaotická. Je to myseľ jednej ženy, bojovníčky, ktorá sa čelom postavila zlu a rozhodla sa prehovoriť.

Moje slová možno ublížia tým najcitlivejším dušiam, ale nie som a ani sa necítim byť lepšou od nikoho z vás. Vy vnímate svet cez váš filter a vašu vnímavosť, ja naopak cez moju. Snažím sa použiť moje tretie oko, aby som si vytvorila víziu úrodnej a blahobytnej budúcnosti, po všetkých udalostiach, ktoré mi utkveli v pamäti. Snažím sa vidieť budúcnosť plnú snov, štúdií a ciest... Pripomeniem vám len, že sny sú naše podvedomé túžby.

Keďže moje sny so zavretými očami sú odjakživa mojou špecialitou, motívy tohto javu sú avšak viaceré...snáď tie najdôležitejšie sú práve tieto: som trpezlivá, ale taktiež emotívna a citlivá osoba; v živote som sa už viackrát spálila a taktiež mala svoje temné dni. Dovoľte mi oboznámiť vás s mojou obľúbenou básňou: Matka k Synovi.

1 MATKA K SYNOVI

Synku načúvaj,

Život pre mňa nebol len prechádzkou po krištáľových schodoch,

Boli v ňom aj klince,

triesky,

nalomené dosky,

miestami som kráčala na boso.

Vždy som sa však snažila dostať čo najďalej,

dostať sa čo najvyššie,

vidieť až za roh,

kde bola len tma,

kde nebol žiaden žiar.

Preto synku môj, nevracaj sa späť.

Nezostaň len stáť,

lebo ti je námahou ísť vpred.

Nepadaj, nie teraz:

lebo ja kráčam ďalej, láska,

kráčam stále vpred, lebo život pre mňa nebol len prechádzkou po krištáľových schodoch.

1 PROLÓG

Slobodní ľudia rozhodujú;

otroci plnia rozkazy.

Poslaním hrdinky je ochrániť si vlastný život a nájsť vnútornú rovnováhu, slobodu a nezávislosť, potom ako sa bude musieť postaviť zlým duchom, ktorých nebude málo.

1 Je veľa prekážok, vnútorných či vonkajších, ktorým som musela čeliť a ktoré sa v mojich temných snoch zrealizovali a potom zrazu zmizli. Stále som sa však snažila nájsť svetlo, ktoré je možné postrehnúť aj v básni Matka k Synovi.
2
3 Krištáľové schody predstavujú obdobie zmätku, ktorým si prechádzam a chuť sa napriek tomu realizovať.

V knihe bude vidno najprv veľmi hanblivú hrdinku, ktorá neustále uteká pred vlastnými netvormi; neskôr ako sa púšťa do boja, hoci častokrát i keď je situácia ešte riskantná, utečie. Až na konci vnútorného a zložitého procesu bude vidno ako prevládajú boje nad útekom.

1
2 V týchto častiach hovorím o osobnom rozvoji, od úteku až po samý útok, ale len preto, aby som si ochránila to čo je podľa môjho názoru správne a dôležité.

V tejto knihe mi v tom bude niekto pomáhať a niekto naopak zabraňovať.

1
2 Prajem vám príjemné čítanie.
3

1 1. ČASŤ

„Vystreľ na mesiac. I keď sa netrafíš, docieliš k

hviezdam."

Les Brown

1 ÚTEK

„Život je dlhou lekciou pokory."

James Matthew Barrie

Vybehla som po schodoch a hľadala kľúč, ktorý by nás konečne oslobodil. Môj inštinkt mi vravel, že je to päťdesiatpäť schodov dohora a ďalších päťdesiatpäť smerom dole. Za mnou sa zatvárali všetky dvere, brány a starodávne mreže; všade bola tma a zúfalstvo.

Strach, úzkosť, krátky a ťažký dych, steny, ktoré zo žltobéžovej farby prechádzali úplne do stratena. Vchádzala som do pekla, ale nemohla som spomaliť. Kľúč k úniku z tohoto miesta bol v mojej kariére všetkým: bol mojím spasením!

Len čo som sa dostala na posledný schod, rozbehla som sa smerom k izbe v ktorej som vedela, že ho nájdem; symbol záchrany a oslobodenia sa z temnôt...vedela som však, že netvor s dlhými pazúrmi ho bude chrániť: nebude to jednoduché!

Postaviť sa netvorovi vyžadovalo naozaj veľa síl. V predchádzajúcom živote bol mužom, silným mužom, pedofilom a pánom moci. Mohla som ujsť len do strany a napadnúť ho jedinou drevenou stoličkou, ktorú som tam uvidela. Jedna jediná stolička proti netvorovi, ktorý bol v živote mýtusom... V živote plnom excesov, pitia až do svitu, kokaínu, žien, miliónov žien, pedofílie, pokým nebol ohyzdne spálený zaživa.

Celý život som bola predvídavá osoba, preto som poznala slabiny netvora, keď som ho napadla: jedným úderom som mu tú stoličku rozmlátila o hlavu.

Tá sa rozlomila na polovicu a v ruke mi zostali dva holé pne. Vystrašená som ich s hnevom pichla do hrude a krku netvora.

Teraz spálený obludný tvor ležal nehybne na zemi. Mohla som ho len znovu podpáliť. To by ho spomalilo; mal z toho fóbiu...obludný netvor mal fóbiu z ohňa, ktorý by mu zmazal nenávisť, ktorú prechovával počas celého života, hlbokú nenávisť voči kráse a nevinnosti - v skutočnosti bol psychopatický a manipulatívny. Bola som si tou jeho fóbiou istá, ale musela som sa nejako brániť a zneškodniť ho.

Počas života vedel veľmi dobre, že závisť a žiarlivosť sú neakceptovateľné, preto sa zakaždým skrýval za štít šarmu a intelektuálu, ale jeho myšlienky boli temné a nekalé; vraví sa, že hlad je to najhoršie čo môže človeka postihnúť. Pre mňa je závisť tisíckrát horšia, v histórii spôsobila len vojny, bitky, konflikty a nekonečné smútky.

Vo vrecku som našla môj zapaľovač starých dobrých časov, volala som ho „Zippo mojich šestnástich rokov”, v období, keď som ešte potajme fajčila. V rýchlosti som ho vytiahla a hodila po ňom, schmatla kľúč a dala sa na útek.

Päťdesiatpäť schodov.

Bola som mladá a vybehla som ich priam letmo. Cítila som bolesť v kolene, ale nevzdávala som to. Mala som pocit, akoby každý schod bol jedným životom. Rátala som ich a prerátavala, až som sa dostala na úplný vrch, kde som pred zamknutou mrežou predala kľúč mojim spoločníkom. Spoločníkom hľadajúcim svetlo, ale aj tým, ktorí chceli ísť na opačnú stranu, vydať sa do neznáma.

Hneď, ako sa kľúč otočil v zámku, začujem ako sa netvor prebúdza k životu a prichádza k nám čoraz bližšie.

Chceli sme sa odtiaľ dostať a utiecť smerom k svetlu...k svetlu, ktoré som vždy hľadala. Mala som však pred sebou kovové mreže brány namaľované na bielo, ktoré mi pripomínali čistotu a opäť to zvláštne svetlo.

Mreže boli hrubé a silné a netvor by zostal určite od nich ďaleko, lebo svetlo ma chránilo...ale čo je to zač, tento ochranný živel?

Čo to svetlo vôbec znamená? Svetlo ako Boh? Ach, sú to len otázky, samé otázky, ale akú majú vlastne odpoveď?

Utekajúc netvorovi pivníc, som sa vydala smerom k neznámemu a pochmúrnemu kostolu.

Netvor sa rúhal a zúril jeho mocným a strašidelným hlasom, ale mreže boli už pevne zamknuté. Všetkým sa nám podarilo utiecť a kľúč bol k dispozícii len tomu, kto by chcel dobrovoľne skonať, alebo ísť netvora definitívne poraziť. Ja už som ani nič iné spraviť nemohla.

Vôbec som netušila, prečo sa zrazu nachádzam v starom a tmavom kostole, ale ocitla som sa v ňom sama, v tme a v prachu, medzi chatrnými a ošarpanými stenami. Smelo som sa vydala pravou uličkou, ktorá viedla k záhadnému kľakadlu so soškou.

Zvláštna to socha, premýšľam. Ktovie čo jej je...

Bola celá pokrytá krvou.

Striaslo ma a v tom začujem hlas.

„Neexistuje len jedna jediná Smrť!“

Smrť bude naozaj koncom všetkého? Alebo sa vrátime späť do minulosti? Žeby budúcnosti? Alebo sa pominieme kdesi v hmle oblakov, alebo v akejsi paralelnej dimenzii?

Ponorená v myšlienkach som sa ocitla vonku brodiac sa vo vysokom a majestátnom papradí, s lesklými listami a vôňou divočiny, ktorá mi pripomínala moje detstvo v starom dome blízko jazera. Ten dom nebol ďaleko, ale ja som sa chcela prebrodiť medzi tým všetkým papradím, pozorujúc a skúmajúc ho, s typickým pubertiackym chovaním. Moja mladosť mi našepkávala „skúmaj!”, moja myseľ „premýšľaj!” a moje srdce „skús!” a tak som sa nechala viesť mojou dobrodružnou povahou.

Odhalila sa mi scénka z dávnych čias, divoký boj medzi tyranosaurami a preto som chcela zutekať. Môžem prisahať, že pred útekom som videla ich ostré tesáky a správanie, ktoré sa z výzvy na súboj zmenilo na divoký boj. S ich svalnatými a mamutími telami do seba vrážali a ničili všetko navôkol. Polámali a zničili moje milované paprade, v typickom boji v období rozmnožovania.

V behu som sa potkla a dopadla na kamene, ktorých náraz o seba privolal pozornosť citlivých zvierat, ktoré ihneď začali svoj lov.

Cítili každučkú vôňu a vnímali všetok strach, ako väčšina divokej zveri.

Zúfalá som utekala, dych bol čoraz ťažší. Pichalo ma v boku, ale nemohla som spomaliť: musí tu byť predsa nejaké východisko. Niekedy má z neho človek oveľa väčší strach ako zo samotnej veci od ktorej uteká.

Východiskom v tejto chvíli bola len tmavá cestička vedúca do ponurej a ošarpanej diery.

Nezostávalo mi nič iné, len čeliť klaustrofóbii.

Z posledných síl som sa do nej strčila a počula ako vonku obrovské zvery revali, lebo stratili korisť z dohľadu.

Dlho som sa plazila a zadŕžala dych. Vzduch bol odpudivý a smradľavý. Bála som sa pavúkov a myší...vždy som ich priam nenávidela. Mala som z nich strach: raz ako malá som šla do kurníka a prichytila som tam jednu myš, ako chce sliepke ukradnúť vajcia. To som však bola ešte malá, teraz som už žena a nastal čas bojovať o vlastný život.

Bojovať o prežitie, alebo utiecť ak je súper väčší: toto je mechanizmus, ktorý je základom prežitia ľudstva. Je tomu tak odvždy a ja som sa to snažila uplatňovať, nielen aby som chránila samú seba, ale aj preto, aby prežil ľudský druh.

Ľudstvo nebolo nikdy v centre mojich myšlienok. Ešte pred všetkým týmto dobrodružstvom som bola voľakedy nerd; ťažký a uzavretý typ, stále navlečený len v čiernych háboch, s depresiou a dokonca so samovražednými myšlienkami.

Avšak nastal čas bojovať. Úpenlivo som sa plazila vpred i napriek tomu, že moje telo bolo celé pokryté škrabancami.

Keď sa mi už konečne podarilo vyjsť von, bola hlboká noc. Hrôzostrašná noc, takmer bez mesiaca. Obloha bola zatiahnutá a oblaky so silou geparda vytvárali sfarbením strašidelné, červenkasté odtiene jeho svalstva.

V tom sa zjavil tyranosaurus, ktorého pohyby sa mi premietali pred očami ako z filmu, ktorý som sledovala z výšky balkóna.

Zišla som dole až za bieleho dňa vo chvíli, keď som sa už cítila silnejšia, pripravená uvidieť ďalších netvorov a pochopiť skutočnú podstatu veci: bola som pripravená uzrieť ďalšie záhadné bytosti a lapiť nové podivuhodné sny.

Sny boli ventilom všetkých mojich túžob. Boli mi predzvesťou tak, ako to jasné „nie” od môjho milovaného priateľa vo chvíli, keď som ho prosila o pomoc a on sa ku mne nezachoval ako k človeku, ako k ľudskej bytosti.

Snívalo sa mi o tomto zaprení pomoci, ale vďaka mojej odvážnej či tvrdohlavej povahe som sen nebrala vážne. Vzala som ho na ľahkú váhu a šla ďalej, proti vlastným predtuchám. Neposlúchla som môj citlivý a predvídavý vnútorný hlas. Pravdou je, že som tento hlas vnímala už od útleho veku, ale začala som mu načúvať až teraz vo chvíli, keď som sa rozhodla netvorom utiecť alebo sa im postaviť.

Zišla som údolím zasypaným dubovým lístím. Bola jeseň a všade zaváňala vôňa čerstvo napadnutého dažďa a divokého machu.

Konečne som sa ocitla v tichom prostredí, kde som si mohla pokojne zapáliť oheň, aby som sa ohriala. Vo vaku som mala ešte drobné zásoby sušeného mäsa a pri ohníku som si užívala ticho noci.

Noc bola dlhá a v sne som plachtila moriami na plachetniciach.

Po prebudení bola všade rosa. Bol asi september a lístie vytvorilo niekoľkocentimetrovú vrstvu, v ktorej som sa brodila vo vysokých čižmách. Boli to dámske a veľmi pohodlné čižmy s eleganciou starých kovbojok. Myšlienka na ne mi zaháňala pocit samoty, spôsobila štipku nostalgie, prebudila smutné a intímne myšlienky. Bol to práve tento nostalgický pocit, ktorý som vnímala v hĺbke toho dubového lesa, kde napadané lístie bolo červené ako krv.

Zdalo sa mi, že ma špehujú a prenasledujú. Cítila som, že sa čosi kuje za mojim chrbtom. Tento pocit som mávala už niekoľko rokov po dospievaní, v časoch keď mi niekto zanechával v schránke zvláštne odkazy. Odkazy, ktoré zneli ako odkazy lásky, ale neboli zrozumiteľné a preto o to viac znepokojujúce.

Napriek všetkým temným znameniam a pocitu neistoty, som sa naďalej brodila lesom obzerajúc sa neustále vzad. Cítila som jemnú hmlu a rosu a nevedela som pochopiť čo to môže byť.

V tom sa neistota a tiesnivý pocit zmaterializovali a premenili na skutočný strach, teror, ktorý vie vnímať len dieťa.

Cítila som sa malá a utekala som preč od muža v čiernych čižmách, ktorý ma prenasledoval a kričal po mne ako šialený: „Prečo?”

Prečo si to práve ty, čo mi kladieš túto otázku? Riekla som si.

Kým som bežala, aby som neprepadla panike, premýšľala som ako prežiť: bol to pud sebazáchovy, chladný postoj a hrdosť, ktoré za mňa prehovorili. Mohol ma zabiť, ale nikdy nevojde do mojej mysle, ktorá bola plne koncentrovaná, kým som rýchlo utekala preč.

Snažila som sa bežať po koreňoch vyčnievajúcich zo zeme, v nádeji, že muž, ktorý ma prenasleduje o ne zakopne. Po celý čas som sa mu nepozrela do očí, do očí, ktoré nenápadne pozorujú svoju korisť, ako krokodíl, čo nehybne číha nad hladinou vody.

Prišla som na to, že môj prenasledovateľ bol diabetik. Vycítila som to vďaka mojej silnej intuícii a hlasom z ďalekých dimenzií. Bol tak silným diabetikom, až mal z toho vredy na nohách, ktoré mu mali čoskoro odrezať.

V mojej húževnatej duši sa zrodila nádej, že sa možno čoskoro unaví a že ho zvláštna choroba skolí počas behu, zastaví mu metabolizmus cukrov, alebo ho náhla kríza zloží k zemi.

Bežala som pod nízkymi a zapletenými konármi v nádeji, že s jeho výškou to bude mať oveľa náročnejšie. Rukami som pridržiavala konáre, aby ho za mnou trafili rovno do tváre.

Z hĺbky duše sa mi drela von nenávisť z obáv a z toho čo mi spôsobuje. Miestami som pociťovala hrdosť, priznám sa: kto si myslí že je, aby ma donútil utekať, naďalej trýzniť moje telo v pazúroch strachu?

Napriek jeho chorobe a výške sa zúfalý beh zmenil na beh o výdrž. Po tvári mi stekali slzy a pot a cítila som, že nádej ma už opúšťa...vtom zbadám pred sebou môjho dedka.

Vidí, že som ustráchaná, isto ma premietne do oveľa pokojnejšej a menej nebezpečnej situácie; určite ma upokojí, bola som si tým istá.

Moja istota sa čoskoro ukáže ako spoľahlivá alebo nespoľahlivá.

1
2
3

1 ÚTECHA A PROBLÉMY

„Budúcnosť patrí tomu, kto verí v krásu svojich snov.”

Eleanor Roosevelt

Bol to naozaj môj drahý starý otec, nežný v starobe, ale hrozný v mladosti. Vždy bol ostrý chlap, uštipačný a zlomyseľný; určitým spôsobom taký typický taliansky macher.

Za mlada mal tmavé vlasy, čierne oči ako Španiel, slnkom spálenú pleť do olivovej farby a široké ramená ako pravý poľnohospodár. Bol nízky a mohutný, len ruky sme mali rovnaké; dlhé a tenké prsty, ktoré Angličania nazývajú rukami pekára a práve to bolo v mladosti jeho povolanie. Vstával ešte pred prvým zakikiríkaním kohúta, aby sa mohol pustiť do ťažkej práce. Mal krásny barytónový hlas, hlas, ktorý je spoločenský, dáva pocit istoty a ktorý som opäť v sne začula.

Naše stretnutie bolo uisťujúce. Položil mi na rameno svoju dlhú a mozoľnatú ruku a pošepkal mi, aby som sa nebála, že všetko sa napraví, že vidí, aká je moja cesta náročná. Bosá, kráčajúc tŕnistou cestou vlastnej emotivity, sa mi na nohách začali tvoriť pľuzgiere.

Morálne som bola úplne na dne.

On vedel čím si prechádzam. Bol vodcom partizánov a bojoval proti Mussoliniho nátlaku. Miloval slobodu a práve také meno mu bolo dané: volal sa Libero, Sloboda. Bol slobodný a amorfný; bol už len dušou, potom čo si ho infarkt v roku 1996 náhle vzal preč.

Tak náhle, že som nenašla odvahu ísť ho navštíviť do márnice.

Avšak teraz stál predo mnou taký, akého som si ho pamätala: drobný a neposedný, s obavou, že sa jeho vnučka stane príliš rýchlo ženou.

Áno ženou. Časom by sa zo mňa stala žena, i keď som ešte neškodná a naivná, ale viem, že veľa zlého sa mi môže ešte pripliesť do cesty, lebo život je plný obáv a nepríjemností.

Vraví sa, že Boh nám za každý náš talent zadelí jeden bič. Bič k sebatrýzneniu, ktorý má svoje meno: vina.

Bol to práve pocit viny, ktorý mi zakaždým zapríčinil nočné mory.

Pred očami sa mi zmaterializovalo dieťa, ktoré sa po mne rozbehlo, ale nebolo to dieťa s úsmevom na tvári: malo nechtiská a tesáky, ktoré ma mohli uhryznúť a odtrhnúť mi kus mäsa. Plakalo, ale nebol to detský plač, len strašidelné zavíjanie, ktoré ma terorizovalo, až som sa začala celá potiť a triasť. Vždy som bola emočný typ, práve preto ma volali Feeler, v tomto prípade však vystrašený. Feeleri sú takzvané emotívne a empatické osoby, ktoré milujú kľudný vyrovnaný život a úsmevy detí, avšak vďaka ich opakovaným výčitkám sa uťahujú vždy do seba.

Ja som sa však nemohla uzavrieť, keďže ma rozzúrené dieťa prenasledovalo a zavýjalo ako vie zavýjať len vlk.

Mala som strach čeliť mu, a taktiež mojej nevinnosti. Nezachovala som si to čo som si zachovať mala, takže moje svedomie ma prenasledovalo a ja som opäť nemohla nič iné urobiť, ako len utiecť.

Nemala som nato srdce, aby som to dieťa udrela, tak mi neostávalo nič iné ako len utekať, tentokrát v nepohodlných podpätkoch. Tieto mi spôsobili obrovskú bolesť, každým krokom sa mi zarezávali do kože, až mi z nich popraskali všetky pľuzgiere na nohách. Bolo to nekonečné utrpenie.

Od bolesti som spadla na lakte a ešte s väčšou námahou som sa plazila po tmavej, drevenej a klzkej podlahe, chladnej ako oči dieťaťa čo ma prenasledovalo. Vedela som, že ten pohľad mi patrí, lebo som deti počas života dostatočne neochránila, nemilovala som ich ako by som mala. Prostredníctvom tohto ďalšieho netvora sa ku mne vracali. Návrat to bol horký, ale konštruktívny: musela som pykať za svoje chyby a bola som pripravená si ich priznať.

V tom som mala ďalšiu znepokojujúcu víziu: dievčatko, čo sa hádzalo o steny a ja som jej v tom nevedela zabrániť. Bola šmykľavá, poliata smolou a v jednom kuse menila smer. Jej pohyby boli nepredvídateľné.

Predstavovala práve ten zmätok, ktorý som v sebe dusila.

Nevedela som, či pomôcť jej alebo zachrániť najprv seba pred netvorom, ktorý ma chcel dolapiť a zavýjal: „Mama!”

To slovo mi naháňa strach, lebo nikdy som nebrala vážne možnosť stať sa mamou a založiť si rodinu, hoci deti milujem. Vždy som to videla ako ďalekú budúcnosť, limitáciu mojej osobnosti a taktiež, aj keď sa mi to nechce priznať, veľkú záťaž pre jemné telo ženy. Prekrásne sú deti, ktoré potrebujú každodennú starostlivosť, ale zakaždým keď som sledovala ich prvé kroky ma prepadali obavy, že sa im môže niečo stať, alebo že niečo vyvedú. Nie sú deti ako deti. Sú aj také, ktoré sú zvláštne od narodenia.

Chcem tým povedať, že každý máme vlastnú individualitu, ale sú aj deti, ktoré týrajú zvieratá, ako mnohí sériový vrahovia počas ich detstva, čo značí, že nie sú celkom v poriadku. Bol to presne prípad dieťaťa, ktoré ma prenasledovalo v tej špinavej a drevenej chatrči.

Cítila som z jeho násilia, zo spôsobu ako lámal veci, že nebol nikdy obklopený láskou, že koreň zla v ňom bol hlboko zapustený. Bol zneužitý, a preto zneužíval. Bolo to zlo, ktoré sa šírilo ako pliaga, ktorej sa nedá uniknúť. Nemohla som znovu zutekať, lebo nadišiel čas konať, i keď som sa necítila dostatočne silná k takému rozhodnutiu.

Išlo mi o život. Nemohla som dovoliť, aby ma to dieťa zničilo, avšak bolo treba zachrániť aj dievčatko, ktoré sa hádzalo o steny a šmýkalo sa mi z rúk.

Do toho ma boleli aj ramená: bola to moja typická reakcia na stres.

Pred skúškami na vysokej škole mi nervové napätie spôsobovalo kontrakciu svalov na ramenách, čo mi spôsobovalo bolesti v lopatkách a v krčnej chrbtici.

Nadišiel čas konať.

Posunula som sa tak, aby dievčatko nenarážalo o múr, ale o mňa, dúfajúc, že po určitej zotrvačnosti snáď prestane. Natrhané povrazy, ktoré ju zväzovali boli miestami povolené a v určitých častiach rozstrapkané, ale odolné. Pokúsila som sa ich prerezať nožíkom, ktorý som nosila vo vaku, ale vyšmykoval sa mi z rúk kvôli smole, ktorou bola poliata.

Bola tma a celý ten boj ma ničil spolu so strachom, že dieťa, ktoré ma prenasleduje mi je za chrbtom. Cítila som smrť až pod kožou a myslela si, že každý nádych je tým posledným...to dieťa bolo moje svedomie, ktoré ma prenasledovalo.

Svedomie je vnútorná inštancia, mlčanlivé volanie, ktoré vedie súdy človeka o tom, čo sám spôsobil, alebo čo sa chystá spôsobiť.

Svedomie je práve to, ktoré rozhoduje o všetkom.

Moja voľba bola záchrana dievčatka, i keď som pritom mohla zahynúť aj ja a byť pri tom roztrhaná na kusy. Musela som si však prejsť touto skúškou, zmeniť sa a nabrať novú silu.

Silu, ktorú zbierame počas celého života. Nechcem už viac zutekať, len ak by to bolo naozaj nevyhnutné. Niečo sa začalo vo mne meniť. Bola to túžba po mieri a spravodlivosti, ktorá ma paradoxne nútila bojovať, zmes dobra a hrdosti, ktorá je inherentná v spravodlivých bohatieroch z príbehov, ktoré mi v detstve rozprávali. Bola to túžba neakceptovať zlo, neznížiť sa na kompromisy, kôli ktorým som už v minulosti bola neraz nútená utiecť a ponížiť sa z deprimujúceho pocitu z nízkeho sebavedomia.

Nechcela som už viac trpieť depresiou, chcela som jej čeliť. Chcela som zachrániť dievčatko, čo sa hádzalo z jednej strany na druhú, lebo v tom kyvadle neistôt som videla seba samú, zmätenú a nerozhodnú.

Zareagujem inštinktívne; v momente keď bude v polceste, prerežem povraz. Ale čím?

Mohla som to skúsiť malým vreckovým nožíkom, s ktorým som si narezávala sušené mäso a haluze bobuľovín, ale bolo sa treba poponáhľať, keďže mi netvor stál rovno za chrbtom.

Rozbehla som sa k nej so sklonenou hlavou a s myšlienkou, že by to mohla byť moja dcéra, že mám morálnu povinnosť ju zachrániť, alebo sa o to aspoň pokúsiť. Ostrá časť nožíka sa zarezala do lana a v tom sa hneď zasekla.

Čím viac som sa snažila, tým viac mi to nešlo.

V tom som za mnou začula smiech, z ktorého sa mi roztriasli ruky, no nie však moja vôľa. Pochopila som, že dieťa ktoré ma prenasleduje je to, ktoré stojí teraz predo mnou so svojimi hrôzostrašnými zelenými očami a aj to, ktoré napichalo do povrazu malé špendlíky. Zúrivo som sa ich snažila povyťahovať a balansovať rotáciu vlastnou váhou. Pokračovala som v tom aj napriek tomu že moje ruky boli už celé krvavé.

Zrazu povraz povolil a dievčatko spadlo na zem. Konečne bol koniec jej večnému hojdaniu.

Tie hrôzostrašné zelené oči ma zmiatli, ale s odvahou som začala na netvora z celej sily vrieskať; nezostávalo mi nič iné, ako len môj hlas. Ukazujúc na malú som kričala: „Pozri čo si jej spravil! Nemám už nič! Nič! Vzal si mi všetko! Viem, že toto dievčatko by bolo súčasťou mojej budúcnosti! Teraz ma môžeš pokojne aj zabiť! Čo ešte chceš, moju krv?”

Ako blázon som ho vyzývala do boja, ale on sa zrazu utíšil. Podal mi ruku a povedal, že som spravila správnu vec, že som prešla skúškou. Stávala som sa silnejšou.

Postupne vo mne narastala sila, ktorú som si ukovala ako kováč keď kuje železo a modeluje ho, kým sa mu nepodarí získať ostré meče a predmety vzácneho druhu. Ale aj ten, kto kuje s veľkou snahou môže chybovať a možno práve to je zdrojom každej neistoty, spoločným dedičstvom ľudstva. Strach a úzkosť z neistoty, ktoré nás nútia utiecť alebo bojovať, kapitulovať alebo zvíťaziť.

Tentokrát som mala vyhraté aj keď cesta pokračuje a ďalšie výzvy sa mi ešte pripletú do cesty. Z jednej strany som sa nevedela dočkať ako im budem čeliť, ale z druhej strany som mala mrazivý strach z neznáma. Rozhodla som sa, že budem napredovať v mojich starých a zodraných čižmách smerom k novým podnetom. Kráčala som územiami typickými pre severnú tundru, s jej silnou vôňou brezy a jedľami zaťaženými ľadovým snehom, k vždyzeleným drevinám, ktoré ma obklopovali a postupne sa strácali, aby zanechali miesto záhadnému labyrintu.

Naraz som sa ocitla poblíž spletitých zrúcanín, ktoré mali toľko rokov, koľko bolo vrstiev lišajníkov pokrývajúc ich. Aby som sa dostala do labyrintu musela som sa vydať smerom k zrúcaninám. Pokojne s vytrvalosťou som sa podriadila vôli a osudu. Osud nebol doteraz ku mne príliš milosrdný, hľadiac na sekvenciu výziev, ktoré skameneli moju dušu, ale posilnili moje telo, privodiac mi tým však obrovskú únavu.

Námaha bola priateľkou mojich všedných dní. Bol to pocit, ktorý som veľmi dobre poznala. Námaha bola ako žena, ktorá neklame: krásna a desivá naraz. Nápisy na múroch neboli až tak podmanivé. Pentagramy, ktoré vyzerali byť maľované krvou, ľudskými pozostatkami a ktoré mi príšerne naháňali strach, našepkávali, že sa nemám pustiť po ceste do neznáma, že treba popustiť od vlastných snov, ktoré sa nikdy nesplnia, lebo jedného dňa budeme aj tak všetci mŕtvi.

Všade boli zvyšky ľudských tiel, lebiek a kostí a k tomu som mala pocit, že ma niekto sleduje.

Osamelo som kráčala záhadným územím. V piesku malých pevnín zarastených machom boli poukladané lebky, podaktoré ešte s vlasmi, zožltnuté časom.

Zrazu niečo zaškrípalo a do toho sa ozval náraz. Predo mnou sa objavili otáčacie dvere do ktorých som vkročila, a to čo som uvidela, mi vyrazilo dych.

Bola som to ja. Bola som to, v určitom slova zmysle ja, ale iná.

Videla som seba samú a nemohla som tomu uveriť. Konečne som stretla niekoho, s kým sa môžem porozprávať. Určite mi povie odkiaľ je a čo tu robí.

Ücretsiz ön izlemeyi tamamladınız.