Kitabı oku: «Výbor z lyriky», sayfa 3

Nehaňte ľud môj!

 
Nehaňte ľud môj, že je ľud mladý,
klebetárski posmievači:
v mladom sa veku ide do vlády,
starému sila nestačí!
Keď predkov nemal (a či ich nemal,
ktorí prežili čas zlatý?),
čo bys‘ sa mu ty za to posmieval?
Na potomkov on bohatý!
Nehaňte ľud môj, že nemá dejov
slávy svojej minulej sklad:
on ešte peknou kvitne nádejou,
budúcnosť má jeho poklad!
Počuješ bájne hlasy povestí?
Hovoria tie, keď čas čuší,
zázračný z nich on svet má vyviesti,
budúci svet v nich on tuší.
Nehaňte ľud môj, slepí sudcovia,
že ľud môj je len ľud sprostý:
často sú múdri hlúpi ľudkovia
dľa súdu svetskej múdrosti.
Počuješ? Spieva slovenské pole,
spievanky zrodia Homérov;
len ľúbosť útlu spievajú hole —
no budú i bohatierov!
Nehaňte ľud môj, ústa nečisté,
že odhodok on je hlúpy:
múdrosťou jeho vykúpení ste,
a ešte vás raz vykúpi!
Či nepočuješ slová rozumné,
čo deň po dni opakuje?
Večné v nich pravdy, hlboké, umné:
ten ľud vedu si hotuje.
Nehaňte ľud môj, že je len malý,
že nevládne celým svetom:
kde telo ducha k zemi nevalí,
tam duch lieta ľahším letom.
Na helénsky že ľud si spomnite —
duch si svet vlastný utvorí;
či v žalude hôr zárod vidíte?
nie! — no viďte dubísk hory!
Nehaňte ľud môj, že je chudobný,
že kraj biedny, smetisko má:
to je blud — má svet sebe podobný,
má hory, rieky, zlato má!
A keby nemal? Ale má hlavy,
má obchodu silný zárod.
Alebo či sú čriedy a bravy
a koniarne komus‘ národ?
Nehaňte ľud môj, že je ľud tichý,
že rád trpí, že je slabý:
pravda, surovej on nemá pýchy,
nie je v zápasoch pochabý.
Vy to neviete, že duch národov
práve takú povahu má:
keď má vystúpiť s činnou slobodou,
najprv ticho myslí, dumá.
Nehaňte ľud môj, že úcty nemá,
že ľud môj je potupený:
slávnejšie ešte svet tupí plemä —
nuž kto je tam zhanobený? ...
Ach, zlé sú časy: na všetky strany
svet žertvuje bohom zlatým.
Ale národ mi nechaj bez hany:
národ patrí k veciam svätým!
 

Ohlasy

 
Čože sa hnev váš búri a srdí
na reči rodnej sladké výlevy?
Čože pľujete, vy srdcotvrdí,
v mladé líca krásnej devy?
Či ľúto vám je, že z nízkych smradov
vychádza s tvárou spanilobľadou ?
Tvrdosrdcí, tvrdohlaví! —
No, aký orkán sa to rozvliekol
nad mladých druhov, že z rabstva vekov
chcú vytrhnúť dcérku Slávy!
Ha, ha, ha — duchov zhaslých tôňami,
šprihaninou ledajakou,
hnevlivcov slabých jedoslzami
so susedou krvozrakou
chcieť zastaviť tok valného Hrona,
zastaviť zvesty vzkriesenia zvona,
vysušiť bystrý, prudký Váh;
rozváľať Sitno, Tatry rozrúcať,
orlovi smelý väz povykrúcať
a zhasiť blesk v mladých prsiach!
Či neviete vy, že duša smelá
mátoh sa bájnych nebojí,
že dosť by Hoľa mŕtvych zavrela
v odvážnom padnutých boji?
Neviete, že keď ku slncu lieta
orol, maznavé nedbá na dieťa,
ani na huk Krkonošov? —
Nuž teda duchu nerúhajte sa,
nemajte za trón diablov nebesá
a cherubov za loptošov!
Nič si ty svetu neublížila,
reč sladká našich pradedov,
tristo si vekov v nízkosti žila,
a nik‘ ťa z nej nevyviedol!
Ale ti aspoň nik nenahádzal
na oči biedu, ktorou ťa sviazal
vrah, čo slávu hanil tvoju —
teraz vlastný tvoj rod hádže blatom
na teba, a čo mal by ťa zlatom
krásiť, nuž ťa strká k hnoju!
K hnoju, ku stajni, k mŕtvej prírode!
Čo na to rieknu susedia,
ktorí o tvojom vysokom rode
a o krásach tvojich vedia?
Po satansky sa jedni uškrnia,
druhí sa hnevom svätým naplnia —
A my čo? — My večne s tebou!
My sa tešíme, že tvoje krásy
tým krajšie zkvitnú, keď bludné hlasy
pred tvojou zmĺknu velebou!
Rúhači, ktorí hlas svojich otcov
do chlievov zamykať chcete!
Viete vy, akú hanbu vy z tých slov
na vlastnú hlavu sypete?
Či v chlievoch ste sa vy narodili?
Či kočišia vás vravieť učili?
Či ste vy sprostí bačovia?
Či milé vaše vravia ohavu?
Či deti vaše oslovia kravu,
keď mať slovensky oslovia? —
Otcovia drahí, nehnevajte sa
na deje vlastného ducha —
vy vodu liali na tie kolesá,
vám hnutie toto prislúcha!
A vy dnes-zajtra k otcom zájdete,
my zostaneme na búrnom svete,
ponesieme ťarchy žitia:
vaše je, vaše časy čo zvinia,
zo svojich vývod vydajú synia,
keď ich veky nové schytia. —
Ale ty, slabúch zlostný, lenivý,
bez skutkov, bez svätej vôli,
ty vyskacuješ ako vlk divý
na peknom slovenskom poli.
Vieš ty našprihať cudzím zásluhám
a posmievať sa nádejným dúham
a vymýšľať zradu, klamy!
Ty hluchý, kremä telesných uší,
ktorý pre blaho slovenských duší
nepreložils‘ krížom slamy!
Nazdáš sa, že keď otcov si ctíme
v spore jednom, v stých pokojoch,
že my s tým istým srdcom stojíme
i v špatných s planci rozbrojoch?
Alebo tvojich striel sa bojíme?
Never, niet guľky v tom tvojom dyme
oj, nejdeš nás skutkami biť.
Kto hnil až dosiaľ, i teraz hnije,
hniť bude, až mu k smrti odbije,
i naveky bude len hniť!
 

Duchu Puškinovmu

 
Spevec severu, brat duše mojej,
genij nadchnutej mladosti!
Smutno mi duši, oj, bolestno jej,
že v mohyle tvoje kosti!
Puškin! Ľúbim ja tvoje stvorenia,
ľúbim Čerkesku vľúbenú,
na klebetníkov tvoje horlenia,
i Poltavu pobúrenú,
i Onegina, švárneho druha,
hráča s vlnami strastných dňov;
ľúbim obrazy tvojich snov,
ligotavých ako dúha.
Puškin! Nač ťa smrť mladým vytrhla,
načo mne ťa, druh, vyrvala?
Sudba! Čos‘ ľud môj v žiale uvrhla,
čos‘ kraj jeho rozplakala?