Kitabı oku: «Návrat»

Danilo Clementoni

Návrat

Dobrodružstvá Azakisa a Petriho

Pôvodný názov: Návrat

Preložila: Janka Lopatníková

Vydal: Tektime – www.traduzionelibri.it

Príbeh tejto knihy je vymyslený. Uvedené mená, osoby a organizácie sú plodom predstavivosti autora a slúžia na podporu autenticity príbehu. Akákoľvek analógia so skutočnými udalosťami alebo reálnymi osobami, živými či mŕtvymi, je úplne náhodná.

NÁVRAT

Copyright © 2013 Danilo Clementoni

1. vydanie: november 2013

Vydané a vytlačené na vlastné náklady

facebook: www.facebook.com/libroilritorno

blog: dclementoni.blogspot.it

e-mail: d.clementoni@gmail.com

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto publikácie sa nesmie žiadnym spôsobom reprodukovať, mechanicky ani elektronicky, bez predchádzajúcej písomnej autorizácie vydavateľa, s výnimkou krátkych úryvkov

slúžiacich na recenziu.

Mojej manželke a môjmu synovi za ich trpezlivosť, ktorú mali so mnou a za všetky hodnotné odporúčania, ktorými prispeli k zlepšeniu tohto románu.

Mimoriadne poďakovanie patrí všetkým mojim priateľom, ktorí ma neustále podporovali a povzbudzovali v pokračovaní na tomto diele, ktoré by možno, bez nich, nikdy neuvidelo svetlo sveta.

Rád by som poďakoval Janke Lopatníkovej, mojej prekladateľke, za spoluprácu, ako aj za nadšenie a profesionalitu venované tomuto prekladu.

„Vracali sme sa. Uplynul iba jeden náš solárny rok, odkedy sme boli donútení v zhone opustiť planétu, ale pre nich uplynulo 3 600 pozemských rokov. Nikto nevedel, čo nás očakáva.“

Úvod

Dvanásta planéta, Nibiru (Planéta prechodu), ako ju volali Sumeri alebo Marduk (Kráľ nebies), ako ju nazvali Babylončania, je v skutočnosti kozmické teleso obiehajúce okolo nášho slnka s dobou obehu 3 600 rokov. Jej obežná dráha je značne elipsovitá, retrográdna (vzhľadom na ostatné planéty obieha okolo slnka v opačnom smere) a je veľmi naklonená vzhľadom na rovinu našej slnečnej sústavy.

Každé jej cyklické priblíženie takmer vždy spôsobilo v našej slnečnej sústave obrovské medziplanetárne otrasy, ktoré spôsobili nielen odchýlky z obežných dráh zasiahnutých planét, ale aj samotnú ich konformáciu. A práve pri jednom z najbúrlivejších prechodov bola majestátna planéta Tiamat, ktorá sa nachádzala medzi Marsom a Jupiterom, s hmotnosťou dosahujúcou takmer deväťnásobok aktuálnej hmotnosti Zeme, bohatá na vodu a s jedenástimi družicami, zničená impozantným nárazom. Jedna zo siedmich družíc obiehajúcich okolo planéty Nibiru narazila do obrovského telesa Tiamat a prakticky ho rozhodila na dve polovice, pričom oba zvyšky zaujali odlišné obežné dráhy. Pri nasledujúcom prechode („druhý deň“ Genézy) zostávajúce družice Nibiru dokončili dielo úplným zničením jednej z dvoch častí vytvorených pri prvom náraze. Časť úlomkov vznikajúcich pri mnohých nárazoch vytvorila to, čo dnes nazývame „Pásmo planétok“ alebo „Kovaný náramok“, ako ho volali Sumeri. Iné úlomky boli zase začlenené do dráh blízkych planét. Bol to predovšetkým Jupiter, ktorý zachytil väčšinu úlomkov, čím si značne zväčšil svoju hmotu.

Umelé družice z katastrofy, vrátane tých, ktoré prežili z planéty Tiamat, boli väčšinou „odhodené“ na externé obežné dráhy a vytvorili telesá, ktoré dnes poznáme ako „kométy“. Tá časť, ktorá prežila aj druhý prechod, sa zase umiestnila na stabilnej obežnej dráhe medzi Marsom a Venušou, zobrala si so sebou poslednú zostávajúcu družicu a vytvorila tak zostavu, ktorú dnes poznáme pod menom Zem so svojím nerozlučným spoločníkom Mesiacom.

Jazvu spôsobenú kozmickým nárazom, ku ktorému došlo približne pred 4 miliardami rokov, vidno čiastočne ešte aj dnes. Zbrázdenú časť planéty v súčasnosti úplne zakrýva voda, ktorá sa dnes volá Tichý oceán. Ten zaberá približne tretinu zemského povrchu, čo je viac ako 179 miliónov kilometrov štvorcových. Na celej tejto obrovskej ploche sa prakticky nenachádzajú žiadne suché miesta, iba obrovská roklina siahajúca do hĺbok viac ako desať kilometrov.

V súčasnosti sa Nibiru svojou konformáciou veľmi podobá Zemi. Dve tretiny jej povrchu pokrýva voda, zvyšok zaberá jediný kontinent, ktorý sa rozprestiera zo severu na juh, a jeho celková plocha presahuje 100 miliónov štvorcových kilometrov. Niektorí jej obyvatelia už státisíce rokov využívajú cyklické približovanie sa ich planéty k našej, systematicky nás navštevovali a pri každej svojej návšteve ovplyvnili kultúru, poznatky, technológiu a dokonca samotnú evolúciu ľudskej rasy. Naši predkovia im dávali rôzne mená, ale snáď najvhodnejšie meno pre nich bolo odjakživa „Bohovia“.

Kozmická loď Theos – 1 000 000 km od Jupitera

Azakis si pohodlne lebedil vo svojom kresle, ktoré sa automaticky prispôsobovalo jeho telu a ktoré mu vlastnými rukami zostrojil a pri príležitosti jeho prvého medziplanetárneho letu pred niekoľkými rokmi daroval dávny priateľ Remeselník.

„Prinesie ti šťastie,“ povedal mu toho dňa. „Pomôže ti uvoľniť sa a, keď to budeš potrebovať, aj urobiť správne rozhodnutia.”

Dá sa povedať, že sediac v tom kresle urobil veľa rozhodnutí a aj šťastie stálo často na jeho strane. Aj preto sa vždy snažil, aby mal túto drahú spomienku vždy so sebou, a to aj za cenu porušenia mnohých predpisov, podľa ktorých by svoje kreslo používať nemal, predovšetkým na vesmírnej lodi kategórie Bousen-1, teda na takej, na akej sa práve nachádzal.

Modrastý pruh dymu stúpal rovno a rýchlo z cigary, ktorú držal medzi palcom a ukazovákom pravej ruky, zatiaľ čo sa snažil prejsÅ¥ 4,2 AJ¹ , ktoré ho eÅ¡te stále oddeľovali od cieľa. Napriek tomu, že takéto cesty prekonával už niekoľko rokov, kúzlo temnoty okolitého priestoru prebodávaného miliardami hviezd eÅ¡te vždy dokázalo upútaÅ¥ jeho myÅ¡lienky. Veľký elipsovitý otvor, presne pred jeho sedadlom, mu poskytoval kompletný výhľad v smere jazdy a on ostával eÅ¡te vždy ohúrený tým, že toto jemné silové pole ho dokáže ochrániÅ¥ pred chladom hviezdneho priestoru a zabraňuje náhlemu úniku vzduchu von, kde by ho nasalo absolútne vákuum zvonku. SmrÅ¥ by bola určite okamžitá.

Zhlboka sa nadýchol z dlhej cigary a zadíval sa do holografického hľadáčika pred sebou, v ktorom videl unavenú a neoholenú tvár Petriho, svojho druha na tejto výprave, ktorý na druhej strane lode opravoval riadiaci systém odpadového potrubia. Chvíľku sa bavil na tom, ako sa tvár zdeformovala, keď do hľadáčika vyfúkol práve vdýchnutý dym a vytvoril tak vlnivý pohyb pripomínajúci zmyselné pohyby tanečníc, ktoré tak často navštevoval pri svojich návratoch do svojho rodiska a keď si mohol užívať zaslúžený oddych.

Petri, jeho priateľ a spoločník pri dobrodružstvách, mal už takmer tridsaÅ¥dva rokov a toto bola jeho Å¡tvrtá výprava tohto druhu. Jeho impozantná a masívna postava vyvolávala u vÅ¡etkých, ktorí ho stretli, vždy obrovský reÅ¡pekt. Oči čierne ako nekonečný priestor, tmavé, dlhé a strapaté vlasy mu siahali takmer po plecia, výška takmer dva metre tridsaÅ¥, Å¡iroký hrudník a mocné plecia, ktoré by bez akýchkoľvek problémov dokázali zdvihnúť aj dospelého Nebira² , a predsa mal duÅ¡u dieÅ¥aÅ¥a. Mohlo ho dojaÅ¥ aj rozkvitnutie kvetu Soel³ , mohol stáť a nekonečné sa očarene dívaÅ¥ na morské vlny narážajúce na alabastrové útesy v Zálive Saraan⁴ . Neuveriteľná osoba, spoľahlivá, lojálna, pripravená obetovaÅ¥ zaňho bez zaváhania aj svoj život. Nikdy by sa nevydal na cestu, keby nemal po svojom boku Petriho. Bola to jediná osoba na svete, ktorej slepo veril a ktorú by nikdy nezradil.

Motory lode, nastavené na let v rámci slnečnej sústavy, vydávali klasické a upokojujúce dvojfázové bzučanie. Tento zvuk jeho vyškoleným ušiam potvrdzoval, že všetko funguje dokonale. Svojím citlivým sluchom by začul zmenu v reakčnej komore s hodnotou 0,0001 Lasig oveľa skôr, než by to zaznamenal dokonalý automatizovaný riadiaci systém. Aj preto získal, napriek svojmu veľmi mladému veku, poverenie veliť lodi kategórie Pegasus.

Mnoho z jeho rovesníkov by dali ruku za to, aby mohli byť tu na jeho mieste. Ale teraz a tu bol on.

Intraokulárny prístroj O^COM zmaterializoval pred sebou novú prepočítanú dráhu. Bolo neuveriteľné, ako predmet s veľkosťou niekoľkých mikrónov zvládal všetky tieto úlohy. Vsunutý priamo do očného nervu dokázal zobrazovať celú ovládaciu dosku prekrývajúc týmto obrazom to, čo videl reálne pred sebou. Na začiatku nebolo jednoduché zvyknúť si na tento diabolský vynález a niekoľkokrát musel bojovať proti pocitu morskej choroby. Teraz si však už nevedel ani predstaviť, čo by si počal bez neho.

Celá slnečná sústava sa otáčala okolo neho v celej svojej očarujúcej veľkoleposti. Maličký modrý bod v blízkosti Jupitera predstavoval polohu jeho lode a tenká červená čiara, o trochu viac zakrivená oproti pôvodnej, už vyblednutej, indikovala novú trajektóriu približovania sa k Zemi.

Gravitačná príťažlivosť najväčšej planéty sústavy bola ohromujúca. Museli nevyhnutne ostať v bezpečnej vzdialenosti a iba sila dvoch motorov Bousen mohla dovoliť lodi Theos uniknúť zo smrteľného objatia.

„Azakis,“ ozvalo sa chrapľavo z prenosnej vysielačky položenej pred ním na konzole. „Mali by sme overiť stav spojov oddelenia šesť.“

„Ešte si to neurobil?“, odpovedal žartovne, pretože si bol istý, že tým priateľa určite naštve.

„Odhoď tú smradľavú cigaru a poď mi pomôcť!“ zahrmel Petri.

Vedel som to.

Podarilo sa mu ho nazlostiť a mal z toho ohromnú srandu.

„Tu som, tu som. Už idem priateľu, len sa nezlosti.“

„Hýb sa, už som štyri hodiny v tomto bordeli a vôbec nemám chuť na žarty.“

Mrzutý ako vždy, ale za nič a pre nikoho by ho neopustil.

Poznali sa už od detstva. Bol to on, kto ho neraz ochránil pred bitkou (bol vždy oveľa väčší než ostatní, už ako dieťa) tým, že svojím masívnym telom ochránil svojho priateľa pred zvyčajnou bandou výtržníkov, ktorí si ho často brali na mušku.

Ako chlapec Azakis nebol vôbec typom, ktorý by nejako mimoriadne priÅ¥ahoval opačné pohlavie. Často sa obliekal nedbalo, vlasy nosil oholené, telo tenké, neustále pripojený k Sieti⁵ z ktorej preberal milióny informácií s desaÅ¥násobne vyÅ¡Å¡ou rýchlosÅ¥ou ako bol priemer. Už ako desaÅ¥ročný, vďaka svojim značným Å¡tudijným výsledkom, získal prístup na úrovni C, s možnosÅ¥ou získavaÅ¥ poznatky, ktoré ostávali tajomstvom pre takmer vÅ¡etkých jeho vrstovníkov. Neurálne zariadenie N^COM, ktoré zaručovalo takýto druh prístupu, malo vÅ¡ak niekoľko malých kontraindikácií. Počas fáz získavania dát musel byÅ¥ prakticky absolútne sústredený, a vzhľadom na to, že takto trávil väčšinu svojho času, mal v podstate vždy neprítomný výraz. Jeho pohľad býval upretý do prázdna, vôbec si nevšímal čo sa dialo okolo neho. Pravdupovediac, na rozdiel od toho, za čo ho považovali StareÅ¡inovia, vÅ¡eobecne sa o ňom hovorilo že je troÅ¡ku retardovaný.

Jeho to nezaujímalo.

Jeho smäd po vedomostiach bol bezhraničný. Dokonca aj v noci ostával pripojený a, napriek tomu, že v spánku sa kapacita akvizície, práve v dôsledku nevyhnutnosti absolútnej koncentrácie, drasticky znižovala na hodnotu jedného mizerného 1 %, nechcel premrhať ani chvíľočku svojho života bez možnosti zväčšiť svoje kultúrne pozadie.

Zdvihol sa, naznačil mierny úsmev, a nasmeroval si to k oddeleniu šesť, kde ho už čakal jeho priateľ.

Planéta Zem – Tell el-Mukayyar – Irak

Elisa Hunter sa snažila snáď už tisíci krát osuÅ¡iÅ¥ si neznesiteľnú kvapku potu, ktorá sa jej z čela pomaly kĺzala smerom na nos, aby neskôr odkvapla dolu do žeravého piesku. Uplynulo už niekoľko hodín, čo kolenačky pomocou svojho nerozlučného Trowel Marshalltown⁶ jemne odhrabávala zeminu a pokúšala sa, bez poÅ¡kodenia, vyniesÅ¥ na svetlo sveta to, čo pripomínalo hornú časÅ¥ náhrobného kameňa. Už od začiatku vÅ¡ak nebola hlboko presvedčená o tejto téze. V blízkosti Ziqqurat di Ur⁷ , kde pracovala už takmer dva mesiace na základe povolenia, ktoré sa jej podarilo získaÅ¥ vďaka svojej povesti archeologičky a odborníčky na sumerský jazyk, bolo počas vykopávok vykonaných na začiatku XX. storočia nájdených veľa hrobov, ale v žiadnom sa nenaÅ¡lo podobné dielo. Vzhľadom na zvláštny Å¡tvorcový tvar a značné rozmery to viac ako sarkofág pripomínalo „veko“ nejakej nádoby, ktorú niekto zakopal pred tisíckami rokov, aby niečo ochránil alebo skryl.

Bohužiaľ, vzhľadom na to, že sa doteraz podarilo odkryť iba časť horného dielu, nemohla zatiaľ povedať, aká by mohla byť výška tejto nádoby. Klinové písmo pokrývajúce celý viditeľný povrch veka sa nepodobalo na nič, čo kedy videla vo svojom živote.

Preklad textu by si vyžiadal mnoho dní a ešte viac bezsenných nocí.

„Doktorka.“

Elisa zdvihla hlavu a, zacloniac si oči pred slnkom pravou rukou, uvidela svojho pomocníka Hishama, ako sa k nej blíži rýchlymi krokmi.

„Doktorka!“ zopakoval muž, „volajú vás zo základne a zdá sa, že je to súrne.“

„Už idem. Ďakujem Hisham.“

Využila nútenú prestávku a dopriala si glg už vriacej vody z čutory, ktorú mala vždy pripevnenú k opasku.

Telefonát zo základne...To mohlo znamenať iba problémy na obzore.

Zdvihla sa, oklepala si nohavice rozvíriac prach a rozhodne si to nasmerovala k stanu, ktorý fungoval ako výskumná základňa.

Otvorila zips, ktorý udržiaval stan privretý, a vošla dnu. Chvíľku jej trvalo, kým sa oči prispôsobili zmene svetla, ale to jej nezabránilo, aby na monitore ihneď rozpoznala tvár plukovníka Jacka Hudsona, ktorý na ňu čakal nehybne upierajúc zrak do prázdna.

Plukovník oficiálne zodpovedal za strategickú protiteroristickú jednotku so sídlom v Nasiriyi, ale jeho skutočnou úlohou bolo koordinovaÅ¥ sériu vedeckých výskumov, ktoré si objednala a riadila záhadná sekcia ELSAD⁸ . Túto sekciu obklopovalo zvyčajné tajomstvo, ktoré obostiera vÅ¡etky takéto Å¡truktúry. Takmer nikto nepoznal presné zámery a ciele celej zostavy. Vedelo sa iba to, že výkonný veliteľ bol podriadený priamo prezidentovi Spojených Å¡tátov amerických.

Elisu v podstate toto všetko nezaujímalo. Skutočným dôvodom, prečo prijala ponuku zúčastniť sa na jednej z výprav bolo, že by konečne mala príležitosť vrátiť sa na miesta, ktoré milovala najviac na svete a mohla robiť svoju robotu, ktorú by nevymenila za nič na svete a v ktorej, napriek svojmu relatívne mladému veku (tridsaťosem rokov), patrila medzi najlepších a najuznávanejších odborníkov vo svojom odbore.

„Dobrý večer plukovník,“ povedala s najmilším úsmevom, aký dokázala vyčariť. „Čomu vďačím za tú česť?“

„Doktorka Hunterová, prestaňte koketovať. Viete veľmi dobre, prečo vás volám. Povolenie, ktoré ste mali na ukončenie vašich prác už dva dni neplatí a vy by ste už vôbec nemali byť na pracovisku.“

Jeho hlas bol pevný a rozhodný. Tentokrát by na predĺženie povolenia nestačilo ani jej neodolateľné čaro. Preto sa rozhodla vytiahnuť poslednú kartu.

Odkedy sa koalícia vedená Spojenými štátmi 23. marca 2003 rozhodla pre inváziu do Iraku s presným cieľom zvrhnúť diktátora Saddama Husseina obvineného z vlastníctva zbraní hromadného ničenia (obvinenie, ktoré sa potom ukázalo ako nepodložené) a podporiť islamský terorizmus, všetky archeologické vykopávky, ktorých realizácia bola problematická už aj v mierovom období, boli v Iraku úplne zastavené. Až formálne ukončenie vzdoru, ku ktorému došlo 15. apríla 2003, opäť zažala svetlo nádeje pre archeológov na celom svete, že sa budú môcť znovu priblížiť k jednému z miest, o ktorých sa predpokladá, že sa na nich vyvíjali najstaršie civilizácie a šírili odtiaľ svoju kultúru po celej zemeguli. Rozhodnutie irackých orgánov, na konci roku 2011, znovu otvoriť miesta vykopávok s neoceniteľnou historickou hodnotou s cieľom „pokračovať v zhodnocovaní vlastného kultúrneho bohatstva“ nakoniec premenila nádej na istotu. Pod záštitou OSN a po získaní nespočetných povolení podpísaných a ratifikovaných ešte väčším počtom „orgánov“ mohlo niekoľko skupín výskumníkov, zvolených na základe prísneho výberu a pod dohľadom príslušných vymenovaných komisií, pracovať počas obmedzenej doby v niektorých hlavných archeologických oblastiach na irackom teritóriu.

„Drahý plukovník,“ povedala priblížiac sa čo najviac k web kamere tak, aby jej smaragdovo zelené oči dosiahli efekt, v ktorý dúfala. „Máte úplnú pravdu.”

Dobre vedela, že ak dá svojmu protivníkovi na začiatku za pravdu, naladí ho pozitívnym spôsobom.

„Ale už sme veľmi blízko.“

„Blízko čoho?“ zahrmel plukovník dvíhajúc sa zo stoličky a opierajúc sa dlaňami o písací stôl. „Už týždne mi opakujete ten istý refrén. Už nie som ochotný dávať vám furt za pravdu bez toho, že by som videl na vlastné oči niečo konkrétne!“

„Ak ma dnes poctíte svojou prítomnosťou na večeri, s radosťou vám ukážem niečo, čo vás presvedčí. Čo vy na to?“

Za zvyšok mohli jej snehobiele zuby odhalené v žiarivom úsmeve a to, ako si rukou prešla po dlhých svetlých vlasoch. Bola si takmer istá, že ho presvedčila.

Plukovník zvraštil obočie a snažil sa udržať hrozivý pohľad, ale aj on už veľmi dobre vedel, že takému návrhu neodolá. Elisa sa mu vždy veľmi páčila a večera medzi štyrmi očami ho lákala.

Nakoniec, napriek svojim štyridsiatim ôsmim rokom, bol ešte vždy pekným chlapom. Atletická postava, výrazné črty, krátke prešedivené vlasy, uhrančivý pohľad očí intenzívnej modrej farby, vynikajúci všeobecný rozhľad, ktorý mu umožňoval diskutovať s kýmkoľvek o nespočetných témach, a toto všetko spojené s nepopierateľným čarom uniformy z neho robili rozhodne „zaujímavý“ exponát mužského rodu.

„No dobre,“ odfrkol plukovník, „ale ak mi dnes večer nedonesiete niečo prevratné, môžete si pozbierať všetky svoje lopatky a začať baliť kufre“. Snažil sa použiť čo najprísnejší tón, ale nevyšlo mu to veľmi dobre.

„Nech ste pripravená o 20,00. Pošlem po vás auto do vášho hotela,“ a prerušil komunikáciu. Trošku ho aj mrzelo, že sa s ňou ani nerozlúčil.

Dočerta, musím sa poponáhľať. Ostáva mi už iba pár hodín do zotmenia.

„Hisham“, skríkla vystrčiac hlavu zo stanu. „Rýchlo, zožeň celú skupinu. Potrebujem všetkých, musíme s tým pohnúť.“

Rýchlymi krokmi prebehla pár metrov, ktoré ju delili od vykopávok, len sa tak za ňou víril prach. O pár minút ju dostihli všetci a čakali na príkazy.

„Ty, prosím ťa, odstráň piesok z tohto rohu,“ prikazovala označiac najvzdialenejší roh kameňa. „A ty mu pomôž. Ale dávajte veľký pozor, ak je to to, čo si myslím, tak by nás ten kameň mohol zachrániť.”