Kitabı oku: «Krížne cesty», sayfa 2

 
Matka slepá, bez podpory
pohodí do tvojho dvora,
pohodí za krvou svojou
do tvých zamknutých pokojov,
brány i srdcia otvorí
volajúci deti svoje:
a ty – bez srdca potvora!
vybehlas’ nato von z bálu,
kríklas’ na psy – a psy tvoje
roztrhali mať zúfalú.
Neznalas’ citu ľudskosti,
neznalas’, pekná tigrica:
i my neznajme milosti!
Hej, sestry – vrany a straky!
zatnime do nej zobáky,
pime oči, driapme líca
a roznosme ju na kusy:
kto ako žil, tak mrieť musí!“
  Mamko, mamko! – ach, môj Bože!
  Pomoc! – drobia ju na kusy!
Darmo! – tej nik nespomôže:
kto ako žil, tak mrieť musí.
 

(Zjav uchodí.)

II. zjav

 
 Kto to ide? ha! – mať moja!
UMRLEC:
„Pokoja hľadám, pokoja! —
Ach! zabite ma z ľútosti!
Telo prehnité do kostí,
v hlave chrobače tisíce,
v srdci mojom vretenice
a v očiach večná mrákota!
ľudia! zbavte ma života!“
ČERVY:
Daromne beháš, náš pane,
daromne voláš v žalobe —
teba nikto nezastane
ani tu, ani tam v hrobe!
Chceš sa nás striasť! nie, otče, nie!
Však sme my tvoje stvorenie,
tvojich mozgov vlastné dietky.
My si tu blaho žijeme,
tak blaho my teraz z teba,
ako ty z druhých, pre seba,
žils' kedysi na tej zemi.
Samé hračky, samé pletky!
No, sestričky, dosvedčte mi —
však vám dobre v tom háreme?!
VRETENICE:
My v srdci, v tom lásky chráme
popíjame sladkosť neba —
na strunách tvých citov hráme
pieseň, pane, hodnú teba!
I točíme sa v svevoli,
voľné deti okamženia —
a ty kričíš, že to bolí.
Pomni, tak sa časy menia —
tys' žil, my teraz žijeme;
taký, hľa, lós dietok zeme!
UMRLEC:
Pokoja dajte, pokoja!
Ach! zabite ma z ľútosti!
Telo prehnité do kostí,
v hlave chrobače tisíce,
v srdci mojom vretenice
a v očiach večná mrákota:
ľudia! sprosťte ma života!
  Preč, preč, ty hnusná mátoha!
  Tebe pomoc len u Boha:
  ktos’ sám zhasil iskru božiu,
  tomu ľudia nespomôžu.
CHÓR:
Kto sám zhasils’ iskru božiu,
tomu ľudia nespomôžu!
 

(Zjav odchodí.)