Kitabı oku: «Statky zmätky», sayfa 7

Výstup štvrtý

Ďurko, Beta

Ďurko — Ba nepodpaľuj! Lebo ma už zlosť chytá ...

Beta (s plačom) — Tak ja aby som ani slova. Akoby tu poslednou slúžkou bola. Nato si ma zvábil sem.

Ďurko — Ja som ťa nevábil. Ty si za mnou lipla od roka, vyše.

Beta — A vtedy som ti bola dobrá, vtedy si mi nevytýkal, len aby som ťa ľúbila ... Teraz si sa ma najedol.

Ďurko — Mlč už! Najedol...

Výstup piaty

Predošlí, Palčík, Mara

Palčík — Nože ty mne povedz: či ty to zo svojho rozumu robíš, a či ťa to otec s materou naúča, aby si stále, ako si tu, odo mňa driapal prepisy a čo ja viem čo?

Ďurko — Celý svet tak uznáva, že by ste nám mali dať, čo ste nasľubovali! Aj teraz máte peniaze, a nechcete môjmu otcovi pomôcť jednou stovkou! A ja som ich zarobil! Vy si idete s fajkou po dvore, po poli, a ja sa deriem.

Palčík — Ani nedám! Dal som, a nevrátil. A tebe nedám, lebo si nie, ako som sa úfal. Znevažuješ ma aj pred svojím, aj pred cudzím. Mal si sa vysloviť, že ma vraj naučíš! Ja by som rád vedieť, kto ma naučí za moje dobré.

Ďurko — No, veď si len držte vaše. Neberiem vám nasilu. Ale to je tiež nie statočnosť nasľubovať, ako ste mi vy, keď som k vám šiel, keď ste nás vraj za „svojich“ brali. Vtedy hory-doly, teraz ani pod necht.

Palčík — Na takýto poriadok ani nedám!

Mara (Bete) — A čože aj ty? Ona už tiež požaduje ostredôček! Si tu pár časov — a počúvajže ju! Ty si len veľká kuchárka, inšie nič! Vyvára, strojí, škvarí, že nám stačiť nebude. Aj ti vravím, aj nedbáš ...

Palčík — Veru, pozrel som masť, teraz sme zabili, a už za hrniec fuč! Takto my zle vygazdujeme. Dobrý život si načim zaslúžiť, nie z cudzej komory sa požívať.

Mara — U nás nemôže byť, ako keď si po pánoch slúžila!

Beta — Každý chce vedieť, za čo robí, za čo koho obchodí!

Palčík — Nevravel som ti? Už nieto úfania ani v nej. Jeden nikto, druhý ešte horší...

Ďurko — Do niktošov nenadávajte! Vás obchodí, riadi, vysluhuje, vám robí, a ešte nás budete nazývať ...

Beta — Akoby sa im ja bola prosila do domu. (Plače od zlosti.) Vítali ste ma! Sľubovali! A teraz, keď dať, nuž by ste ma preč poslali...

Mara — Nikto ťa nedurí, a dosť si si už nakúpila za naše.

Palčík — Teraz prišla, ešte ani kúty nezohriala, a už takô rozpráva, majetky pýta. Ja si dám, ty budeš gazdom, ona gazdinou, a ja pôjdem ulicou. Azda ja neviem, nevidím, čo sa robí? Neviem, koľko bolo zrna? Koľko ovocia? Koľko som ja predal a koľko chybí? Za čieže vedieš ten dobrý život, v krčme hudcom sýpaš, napájaš kdekoho. Čakajte poriadok. Ktovie, čo z toho môže byť...

Ďurko — To by som i ja rád vedieť. Lenže sú ešte rozumy aj nad váš rozum, to sa nebojte!

Beta — Keď som sem šla, vravel si, že prepíšu na teba a ty že mne dáš polovičku z toho — a keď nie, nebudem robiť zadarmo; radšej odídem, ako mám tu svoj mladý vek pri tebe podaromnici tráviť a sa drať.

Mara — Aj tak sa nepretŕhaš! Čo len z komory vyvlačovať, hody strojiť, od toho tak neustaneš! Ľaďže ti ju!

Beta — A ty toto počuješ? Ty sa ma nezastaneš? Ty si taký muž, to je tvoja láska ...

Ďurko — Nezlosť ma už toľko aj ty. Keď sa ti nepáči, iď!

Beta — Tááák! Tak som si ja dostala? Ešte vraj prepíšem! Ej, že som bola zaslepená, že som ti verila, že som to nevidela. Bola by ja šla k tebe ...! Iba čo som si slobodu zakosílila.

Ďurko — Ba ja som si jarmo na krk zavesil. Ty si za mnou chodila!

Beta (plače od zlosti i žiaľu) — Takýto nehodník mojich rečí, mojich úst. Nasľuboval, kým som nešla, a teraz sa ma ani nezastane. Ešte mi povie, že som ja za ním chodila! Navdal ma, aký mi bude dobrý, ako nám bude sveta žiť — a teraz by si ma preč poslal. Pôjdem, ale mi zaplatíš!

Ďurko (posmešne) — Na dni, či na noci si porátaš?

Výstup šiesty

Predošlí, Kaňúrik, Zuzka

Beta (ako vojdú, pozrie v rozpakoch po nich, ide nevádzaná von; preľaknutie).

Kaňúrik — Čože je toto u vás? Vari svadbu robíte? Či vám voľačo prismudlo?

Všetci (ustrnutí, prekvapení, hladia jeden na druhého; prestávka).

Palčík (spamätá sa) — Také otázky si si mohol doma nechať. Poznať, ako dbáte o mňa, keď ani neviete, kedy mi je mena. Ale na majetok každý čaká. Smrti by ste sa tešili, ale mena ...

Kaňúrik — No, no, nám je to jedno, žite hoci za sto rokov! Dobrý večer!

Palčík, Mara — Pán Boh daj!

Kaňúrik — My sme prišli po tie háby Zuzkine, aj truhlu, posteľ, periny, keď ich neposielate. A nevestu, ako sme videli, máte už druhú ...

Palčík — Ešte ma aj ty zlosť ...

Mara (Zuzke) — Prišla si aj ty?

Zuzka — Prišla. Po háby ma vydurili otec ...

Kaňúrik — Preto sa zlostiť nemusíte, len nám vydajte, čo je jej, a budete na pokoji s nami.

Palčík — Príďte vo dne...

Zuzka (otvorí truhlu, začne vykladať háby).

Kaňúrik — Hanbíme sa.

Palčík — Do môjho domu?

Mara (Zuzke) — Nič neoplesnelo — presúšala som ...

Zuzka (neodpovedá, len stojí pri truhle).

Kaňúrik — A už je tak, do vášho.

Palčík — Tak čo ste teda prišli? Marš!

Kaňúrik — No len, no, tichšie. Pôjdeme, čo nás aj vyháňať nebudete. Len dajte háby, periny, truhlu, posteľ a čo je jej. (Zuzke.) Ber si, čo je tvoje.

Mara — Ani kúska, tie si ty nezaslúžila.

Kaňúrik — Len si ber! Daj plachtu. (Chce pomáhať.)

Beta (vrazí) — To sú moje! Ja si nedám! (Odstrčí Zuzku.)

Zuzka — Čože je tvoje? Ja som na ne robila ...

Palčík — Čo si robila, to som ti zaplatil...

Zuzka — Ale moje vyslúžené si chcem pobrať.

Beta — Tie mne dali, keď som prišla.

Zuzka — Mne ich dali narobiť.

Ďurko (Zuzke) — Ber a choď s nimi, tebe boli súdené. Nech na dvoje nedávajú jedno. (Trhá Bete a hádže Zuzke.)

Beta — Ja nedám!

Kaňúrik — Zuzkiných sa netýkaj! (Uchytí.)

Beta (hodí sa na háby) — Aj tak ti ich vydriapem! (Vychytí Kaňúrikom podané.)

Ďurko (Palčíkovi) — Bolo vám to treba?

Palčík (zazenie sa naň) — To pre teba! Bodaj si sa bol v prvom kúpeli zatopil! Ty — ty — ledakto!

Mara (s plačom medzi ne) — Na moje staré kolená takéhoto sa dožiť. Trhať sa budete? (So zlosťou a žiaľom.) A vy (Kaňúrikovi a Zuzke) že očú nemáte prísť toto robiť do nášho domu! Ja to odležím, ja už iste zase ochoriem ...

Kaňúrik — A prečo by sme očú nemali, pre svoje prísť?

Beta (vyhŕkne) — Tak ty si taký muž! Tak mne ty žičíš? Keby ja to bola vedela, nebola by si nohy o teba otrela. Ale počkaj! Ja si poberiem svoje tiež. (Rozloží plachtu, hodí do nej periny, háby a vlečie von.) A ty drichmi na holej zemi!

Ďurko (so smiechom) — Len si rozoberte, čo je vaše. Ja ešte nájdem dačo pod hlavu!

Kaňúrik — Druhú si nájdeš! Však je tebe ľahko o ženy.

Ďurko — Do mňa nech sa nikto nestarie...

Kaňúrik — Ktoráže je tvoja truhla?

Zuzka — Táto!

Kaňúrik (odtiahne truhlu, batoh, periny na izbu) — Ale to neunesieme.

Palčík — Dám vám to odviezť.

Kaňúrik — Sám idem po vozík. Už ani minúty nechcú čakať jej otec, mať.

Mara — No len nie tak strmo, Miško! Čože sme vám my urobili?

Kaňúrik— Mne nič, ale mojej švagrinej.

Palčík — Ja za to nemôžem. Na nás sa neťažkajte. Tu je pôvod hriechu. (Ukáže na Ďurka.)

Mara — A tá, čo von šla.

Kaňúrik (Ďurkovi) — Zatratený človek, keď ty takôto robíš!

Ďurko — Do mňa nech sa nikto nestarie! Už som vám povedal. Ja viem, čo robím.

Kaňúrik — Ženu odohnať pre takú ... Pfuj! (Odpľuje.) Šťastie tvoje, že je Ondriš vojakom. Ten by ťa pozvŕtal.

Ďurko — Ak by som sa mu dal.

Kaňúrik — By sa ťa ten neopytoval. Videl si, čo robíš! Nebola vo vreci zašitá, keď si ju bral! Zakladal si ten tvoj otec v tebe, aj vy, vy, divím sa vám. Teraz už viete, akého darebáka syna a zaťa máte!

Palčík — My sme bez slúžky nemohli zostať.

Ďurko — Čo, čo vás do mňa?

Kaňúrik — No len ticho! Na mňa nerev, ja som nie tuto ujček, ja sa ťa nebojím, ty holomok! Obesiť ťa! (Odchádza.)

Palčík — Tak, či ja vládzem s ním? Radšej si mal nohy dolámať — ja som si mal, ako som mal poň ísť... (Odchádza, za ním i Mara.)

Výstup siedmy

Ďurko, Zuzka

Ďurko — No, Zuzka, ako sa ti páči, keď ma takto preklínajú?

Zuzka — Celá sa trasiem. Ani by nebola prišla, ale ma vydurili po háby.

Ďurko — Zuzka, ako sa má naše dieťa?

Zuzka — Ďakujem za opýtanie. Je zdravé.

Ďurko — A čo si ho nedoniesla? Rád by ho vidieť. Ja si ho vezmem kedykoľvek.

Zuzka — To už nie. Mohol by si mu byť otčimom.

Ďurko (krúti hlavou) — Zuzka, keď si prišla, Betu pošlem, a či už aj sama šla, a ty ostaň. Ja zájdem k tvojim rodičom.

Zuzka — Nechoď. Povedal si, že za mnou nepôjdeš.

Ďurko — Nejdem. Ale ak sama prídeš, nuž ťa prijmem aj s dieťaťom a budeš mi zase ženou, akou si bola. Ale už budeš inakšia?

Zuzka — Akáže mám byť? Ja inakšia nemôžem byť, ako som, ako ma Pán Boh stvoril.

Ďurko — Len prečo nevieš tak rozprávať ako druhá?

Zuzka — Máš už takú. Ja som nie lastovička, aby štebotala ...

Ďurko — No len si háby vysuš a ostaň tu.

Zuzka — Načo by ja tu ostala, keď máš druhú?

Ďurko — Ako ti vravím, ja tak spravím, že to všetko po starom bude... (Chce ju objat.) Žena moja, chvála Pánu Bohu, keď si len prišla! Ja ťa nepustím, ostaneš pri mne.

Zuzka — Ako sa nebojíš Boha takô hovoriť? Teraz ma už zase rád máš? A po malej chvíli by si ma zas zunoval — preč poslal, inú si zvážil.

Ďurko — To som sa pochabil... Ale veľa ráz sa to stáva všakovak, horšie ako medzi nami... Povedz mi slovo ...

Zuzka — Neviem ti...

Ďurko (zlosť doň vstúpi) — No keď nevieš povedať, tak sa uč! Ani zasmiať, ani vravieť — tak čo vieš? Ja nechcem takej ženy!

Zuzka — Neponúkam sa ti. A mňa tak naučili, že statočný muž ide za takou, čo vie veľa robiť a málo vravieť. A ty naopak.

Ďurko — Ja ťa nechcem takú. Vydaj sa, za koho chceš ...

Zuzka — Sýta som už tým chlebíkom. Pán Boh zaplať. (Odchádza s batôžkom, utrúc si oči zásterkou.)

Ďurko — Nech platí. (Vzdory.)

Výstup ôsmy

Ďurko, Palčík, Mara

Mara — To z tohto zle bude. My sa ešte zle rozídeme. Mne jej je ľúto.

Palčík — Čo som ja tebe povedal, keď ste sa zberali? Len tak ju ber, ak sa ti páči. Ak nie, ani neškrkneme nikomu, ani ju pýtať nepôjdeme. Vtedy si sľuboval. Teraz tá odišla, nás si obalamutil, máš druhú, a či máš pokoj? Teraz by si zase mňa chcel vyhnať z majetku. Ale (hrozí rukou) to sa ti už nepodarí!

Mara — Už aj za toto sa musíme iba hanbiť pred sebou aj svetom.

Palčík — Nebudeme sa! Keď sa ony odnášajú, pôjdeš aj ty! Ja vás tu nechcem ani jedného, ani druhého, ani tretieho.

Ďurko — Pôjdeme, ale nie na taký poriadok, ako si vy myslíte. Zaplaťte mi za robotu, aj Bete.

Palčík — A koľkože by si si tak žiadal?

Ďurko — Ja požadujem päťdesiat korún na mesiac! To je päťsto päťdesiat, Bete po tridsať, to je sto dvadsať, a so Zuzou sa sami spravte. Tak ľahko neodídem! Ak nie, vezmem si fiškála.

Palčík — A či si už nechodil za ním? Ja vari neviem?

Ďurko — Aj my ich vyčítate, to vám stojím za to. Ak nie, zviete, čo vás to bude stáť.

Palčík — Ták! Zviem? Ty nerobíš už ani ako človek, ale ako zbojník!

Ďurko — Ja vás naučím na malom prste hvízdať! Tak budete tancovať, ako vám ja budem húsť. Ako ste vy mne chceli. Vy, vy, skupáň, klamár, lakomec!

Mara (Palčíkovi) — Nezlosti sa, pochorieme. (Plače.)

Palčík — No veď by si ma ty obielil, doniesol o všetko. Lenže ak sa ty obraciaš, ani ja som nie včerajší! Ja tiež viem, kde sa pohnúť. Bodaj si si ty bol hlavu vytkol, keď si mal vkročiť do môjho domu. Ty leňošník, márnik, lump!

Mara — Si nám ty na celý život hodil ranu na srdce...

Palčík — Jablko neletí ďaleko od stromu.

Ďurko — Čože vy viete do môjho otca?

Palčík — Ba, čo neviem, sa opýtaj! Len ma ošarpať, nabrať ako baran na rohy. Svadbu ti za moje, spravil, berieš a zanášaš mu, kde čo môžeš. Piješ s ním, a ja som klamár, lakomec, že ti na voz nenaložím.

Ďurko — Čoho som toľko odniesol!

Palčík — Ty vieš! Múky, slaniny, zrna. A kým do mesta zavezieš, zhadzuješ po krčmách a frajerkách.

Mara — A Beta len hostinky vystrájať, masť, múku márniť, hodovať.

Ďurko (Palčíkovi) — Čo zhadzujem, čo predávam?

Palčík — Kde si vzal nový pudilár, nožík? Odkiaľ máš peniaze hudcom, na žranicu svetu? Osobitne zarábaš, či mňa okrádaš?

Mara — A ešte prepísať ...

Palčík — Majetky ti mám ísť prepisovať? Hej!

Ďurko — Čo ste nasľubovali, tie! A keď nedávate, vzal som. Čože! Ja som dorobil! Ale vy ste len chceli, aby som vám ja robil, a vy fajčiť, rozkazovať, pod pecou sedieť.

Palčík — Nepretŕhal si sa! Ja som starý, nevládzem, ale ty si sa chytil gazdovstva, teda pracuj, na starosť budeš mať.

Ďurko — Aj si ho prepíšem! Ak mi nezaplatíte, čo som vám robil.

Palčík — Prepíšeš? Probujeme sa! Ani babky! Dosť si ma skazil do roka! Ja ťa vyplatím. Dones, žena, dáky kôl! Mu ja vyplatím — keď mu nakladiem. Ožran, lump!

Mara — Pre Boha ťa prosím ...! A ty už choď voľakam v peklo!

Ďurko (odchádza z kroka na krok) — Nefrflite mi! Ťa naučím!

Palčík — Už sa pakuj! Keď ty mňa na žobrotu chceš doniesť!

Ďurko — Aj ťa skazím, aby si vedel!

Palčík — Ty mňa? Hneď ti tu skončenie spravím! (Berie revolver.)

Výstup deviaty

Predošlí, Beta

Beta — Jaj, revolver berú ...!

Ďurko (vyjde rýchlejšie, dvere ostanú otvorené).

Mara (skočí k Palčíkovi) — Pre Boha, neber si ho na svedomie!

Palčík — Keď ma ty na žobrotu chceš doniesť, radšej ťa ja budem ako žobráka chovať! (Von, v pitvore strelí.)

Beta (zapchá si uši) — Tam ho zabijú ...

Mara — Matička Kristova! (Klesne na prahu.)

Palčík (dnu, trasie sa) — Aj ty, fľandra, von! A nikdy viac nevkroč do môjho domu! — Bolo načase chliev očistiť.

Mara — Bože môj, Bože, či si ho zahlušil?

Palčík (dvíha ju) — Zvieme hneď... Nehoden inšieho, ako besný pes!

OPONA

DEJSTVO PIATY

Výstup prvý

O Vianociach u Kamenských. Spokojné vianočné tváre, sviatočné obleky. Milá, tichá domácnosť. Dve-tri deti bavia sa na zemi, jedia koláče. Zuzka s dieťaťom pri belčove.

Kata, Tomáš, Zuzka, Kaňúrik, Katka, Eva

Kata — Ale veď ste ho už tri razy čítali. Prečítaj si sám.

Tomáš (fajčí) — No len ho ty čítaj ešte; keď počujem, akoby som sa s ním zhováral, s mojím Ondrišom.

Katka — Ja som ho tiež ešte dobre neprečítala. (Berie list zo stola.)

Kaňúrik — Sem daj, ja budem čítať...

Eva — Ale aby sme aj my počuli...

Kata — Máte čo počúvať! Nuž zdravý je, obliecť má čo, jesť má čo — čože budete počúvať?

Kaňúrik — A šesť grajciarov na deň ho tiež neminie.

Tomáš — No len čítaj, Miško, a vy ticho!

Kaňúrik (ťahá sa k lampe, všetci mu robia miesto).

Eva — Okuliarov ti nenačim? Ňanka ...

Katka — Mamine sú v knižke... (Smiech.) S motúzom.

Kaňúrik — Nože už!

Tomáš — Pst, ticho, deti!

Kaňúrik (číta) — „Dobrý deň vám, alebo bude večer, keď tento list do ruky dostanete. Drahý môj otec aj mama, aj celá rodina. Vinšujem vám šťastlivé sviatky vianočné, aby vám dal Pán Boh zdravia, šťastia, hojného božského požehnania, aby ste sa nielen za týchto Vianoc mohli s tým novonarodeným Spasiteľom, Ježišom Kristom, s dietkami a celou rodinou tešiť (ženy plačú, utierajú si slzy, otec tiež), ale ešte za veľa rokov tu v dobrom a stálom zdraví medzi nami prebývať, dietky si opatriť, a keď príde tá hodinka smrti (plač), s týmto svetom spokojne sa rozlúčiť, v kráľovstve nebeskom sa radovať a tú anjelskú pieseň prespevovať: Sláva Bohu na nebi, pokoj ľuďom na zemi... To vám srdečne vinšujem a prajem.“ (Utrie si hánkou oko.) Ale si ho naskladal!

Tomáš — Ej, vie, vie. Poznať, že knižky rád čítava.

Katka — Ja by ho ešte inak vedela!

Tomáš — Jazykom. Ale si pero vezmi. Viem, že by si ho namachlila ...

Kaňúrik (číta ďalej) — „Nie veru tak, ako teraz rok ste mali radosť — a vyšla vám na žalosť. Keď si na to pomyslím, je mi do plaču nad mojou sestrou, že som tak rúbal proti tomu, a predsa zlomiť som vás nemohol. Nech vás Pán Boh chráni od takého navštívenia — a jeho nech tresce podľa jeho zásluhy, že moju sestru tak na posmech chcel obrátiť. Inšie vám nemám čo písať, len že tu veľká zima panuje. A ja som, chvála Pánu Bohu, zdravý, čo aj vám vinšujem. A divím sa vám, že ste mi tak dávno nepísali, že nepočujem nijakého chýru o vás, či radostne budete nažívať cez sviatky, a či ako teraz rok. Ani o Zuzke mi nič nepíšete, či je zdravá — aj ten synček jej. Váš verný syn Ondriš.“

Tomáš — To ešte nedostal môj list. Neboj sa, Ondriš môj, obráti aj jeho Pán Boh, bodaj sa ... Ale nebudem na takýto deň hrešiť.

Kata — Ani nie. Ona je ticho, ani slova o ňom planého, nuž čože máme my? Ju to iste viac bolí ako kohokoľvek z nás, a prenáša.

Eva — Tak, s Boha pomocou. Ak jej je dlhá chvíľa, vezme chlapca na lono.

Zuzka — Čože ho budem hrešiť? Čože mám do sveta kričať? I tak mi nikto nespomôže. Čože budem na oheň klásť?

Kaňúrik — Ej, ba by si ho mala! Ja by ho za živa preklial. Aspoň by sa ti uľahčilo.

Zuzka — A či je mne ťažko? Nie mi je. Bolo, ale už dávno mi je nie. Viete kedy? Ťažko mi bolo, kým som na istô nezvedela, či je Beta pri ňom. Vtedy mi bývalo. Za tri dni; od tých čias ani pomyšlienky... Tak sa mi srdce aj myseľ za ním zavreli, akoby kameň do vody hodil.

Kaňúrik — Ale dnes rok si tak nevravela. „Keď chcem, pôjdem, keď nie, nie,“ to boli tvoje reči. Pamätáš?

Zuzka — Vtedy mi tak prichodilo ... Dnes by som si inak rozmyslela.

Tomáš — Nechcela slúchať svojho.

Kaňúrik — Vraveli sme ti, že na sľuby nemožno veľa dať. A to si vedela, že si ťa on z lásky neberie.

Eva — Bola taká rozžialená a myslela, že aj vám, rodičom, dobre spraví, aj sebe. Ani sama nevedela, čo má robiť. Nuž, poručeno Bohu, šla zaňho.

Katka — Myslela, že nájde novú lásku za stratenú. (Vyjde.)

Zuzka — To nie. Ja som sa vydala zaňho s dôverou. Ja som myslela, že si budeme robiť, gazdovať, zarábať pri svojich. Myslela som si, keď mi aj nebude ako pri otcovi a pri materi, ale ako v dobrej službe.