Kitabı oku: «Mesačný Úsmev», sayfa 2

Yazı tipi:

To som nečakal...

Často sa hrávam s deťmi z dediny a mnohokrát mám pocit, že ma chránia až príliš, akoby som žil v nejakom sne. Oswald a Waltraud sa tu zdajú byť viac doma, ostatné deti ich medzi seba väčšmi prijali. Ja sa cítim trochu iný, ako cudzinec, aj keď obľúbený.

Pred niekoľkými dňami, boli sme vonku a dohadovali sa ako sa budeme hrať, alebo sme vymýšľali nejaký plán... Ja a Oswald sme pritom spomenuli "našu mamu Barbaru".

Vyskočí jedno z detí a vysmieva sa mi:

"Ale čo to vravíš, však to ani nie je tvoja mama."

Hneď som si ani neuvedomil dosah tejto vety, myslel som si že žartuje. Možno to ani nepovedalo zlomyseľne, deti často nechtiac povedia pravdu. Možno ma len chcelo opraviť.

Robil som ako keby nič, ako keby som to už bol vedel, ako keby to bolo samozrejmé. Oswald sa cítil kvôli tomu nepríjemne a po chvíli sme sa vrátili domov. Už bolo aj dosť pozde, takmer po večeri, slnko začalo už zapadať.

Občas, keď som smutný a cítim úzkosť, aj keď pravdupovediac stáva sa to len zriedkavo, stanem sa ešte viac citlivým a neistým.

V takých chvíľach túžim po objatí a láske mamy Barbary a pýtam sa jej:

"Mami, ľúbiš ma? Ty si moja jediná mama, však že nemám ďalšie mamy." Chcem byť stále s tebou, nech už sa stane čokoľvek.

"Ale áno, jasné, že ťa ľúbim, tu ťa všetci ľúbime, neboj sa. Ja ťa určite nenechám nikam odísť."

Pre mňa je Barbara mojou mamou, je dokonca viac ako mama, je celá moja rodina tu, moje okolie, všetky deti, ktoré sa so mnou podelili o túto "moju rodinu" so mnou. Všetky deti odišli, ja som tu odjakživa, s Oswaldom a Waltraud, dúfam, že tu budem môcť ostať ešte dlho.

Teraz žijem s tým, že pravdepodobne nie som vlastným synom Karla a Barbary, asi ma len adoptovali alebo som im zverený do pestúnskej starostlivosti ako ostatné deti, kto vie prečo?

Kde sú moji skutoční rodičia a kto sú, neviem... vlastne, v podstate ani nechcem vedieť, toto je moja rodina a hotovo.

Občas zachytím nejaký ten signál... Ale nedám sa premôcť horou otáznikov, snažím sa tváriť, ako by o nič nešlo. Láska celej mojej rodiny mi pomáha nemyslieť na to.

Často v nedeľu vystupujeme na Seiserské Alpy. Odvezieme sa tam na Karlovom aute, na žltom Opeli Kadet. Vyzerá ako puding, s ešte teplou kapotou motora, je ako keby bol práve čerstvo uvarený.

Na Seiserských Alpách je krásne. Páčia sa mi Haflingské kone s bielou hrivou. Keď vidím kravy a kone ako sa voľne pasú na lúkach, vyvoláva to vo mne pocit slobody. Kone sú moje najobľúbenejšie zvieratá, majú také melancholické oči. Som šťastný, keď ich vidím ako si užívajú leta v Alpách. Koniec koncov sú to ich prázdniny.

Je tu veľa horských chát, lúk a kopcov, nekonečné stúpanie a klesanie, s výhľadom na vrch Santner masívu Sciliar, sme takmer vo výške 2000 metrov nad morom.

Chodíme na dlhé prechádzky z jednej horskej chaty do druhej, Karl často stretáva svojich známych a priateľov, pri ktorých sa zastaví na slovíčko.

Ja, s Waltraud a s mamou Barbarou sa posadíme na lúku a dáme si desiatu, Oswald sa k nám pridá len čo zacíti vôňu salámov a syrov.

Na Seiserských Alpách ma najviac fascinuje to množstvo zákrut, ktoré musíte zdolať, aby ste sa dostali sem hore. Ale nakoniec tá námaha stojí za to. Keď vystúpite na plošinu, všetko okolo vás vyzerá ako zelený koberec. Zdravý a čistý vzduch vám dáva pocit, že môžete lietať.

Vrátili sme sa domov z Álp. Sme unavení po celodennom pobyte na čerstvom vzduchu. Dám si, aspoň ja, rýchlu večeru a idem hneď spať. Karl a Barbara trochu pozerajú telku, Oswald a Waltraud dokončujú posledné domáce úlohy. Našťastie ja ešte nemusím ísť do školy, nepáčilo by sa mi byť na hodiny zatvorený v učebni a nad hlavou mať rozsvietené umelé svetlo. Ale o nejaký ten rok to čaká aj na mňa.

V noci nás zobudí hlasné húkanie sirény, a nemyslím tým morskú pannu. Neprestajné, uuuuuuuuu uuuuuuuu uuuuuuuu, môže byť tak okolo druhej nadránom.

Je to požiarna húkačka. Vyjdeme všetci na verandu a skúšame niečo rozoznať v nočnej tme.

Vo vzduchu je cítiť štipľavý zápach, malé kúsočky sadzí, ktoré poletujú vzduchom, sa vznášajú a usádzajú priamo pred nami, na zábradlí verandy.

Oheň je blízko, až príliš blízko, cítiť dokonca sálavé teplo prichádzajúce od požiaru. Hodím pohľad smerom naľavo a vidím vysokánske plamene, ktoré sa týčia k nebu, ako nemilosrdne vo svojej žiare spaľujú drevo. Počujem vŕzganie lámajúcich sa trámov, ktoré sa drobia ako kosti.

To naša stodola ide ľahnúť popolom. Počuť revanie sirén, blikajúce požiarne majáky nám prichádzajú na pomoc, cesty okolo údolia sú osvetlené modrými, žltými a červenými svetlami.

Vyzerá to tu skoro ako pri flipperi, alebo na diskotéke s farebnými svetlami. Najväčší problém je, ako zachrániť dobytok v priľahlej maštali od plameňov.

Maštaľ a náš dobytok sú náš chlieb, dávajú nám každodenné živobytie. Bez neho sme úplne stratení.

Našťastie prichádza prudký dážď. Ako keby nám samé nebo prišlo na pomoc. Ešte že nie sú ohrození ľudia.

Stiahne sa mi žalúdok, keď vidím všetky tie modré svetlá, ktoré ním prišli na pomoc. Je to veľmi dojímavé. Keď vidím tváre svojich blízkych, neviem zadržať slzy.

Na prvý pohľad to vyzerá ako prírodné divadlo. Ako nejaký výbuch sopky uprostred noci. Ja, Barbara a Waltraud zostaneme v dome, zatiaľ čo Karl a Oswald, spolu s požiarnikmi idú skontrolovať čo sa vlastne stalo.

O niekoľko hodín je požiar pod kontrolou, ale ten nezabudnuteľný a prenikavý zápach sa tlačí aj do domu, aj keď sme všetko pozatvárali. Chudák Karl, pre neho musí byť smutné vidieť ako sa veľká časť jeho námahy, po toľkých obetiach, za necelú hodinu premenila v popol. Nad ránom sa obaja vrátili domov, aby si oddýchli a zotavili sa z toho šoku. Mne sa našťastie podarilo zaspať aspoň na pár hodín.

Už je konečne ráno, neprší, vidieť už aj trochu slnka, aspoň nás dostane z tej pochmúrnej nálady. Alebo možno lepšie uvidíme, čo zostalo z našej stodoly.

Poobede ma mama Barbara pošle za Karlom a za Oswaldom, aby som im odniesol noviny a desiatu. Sú na mieste katastrofy a ukazujú ho majstrom, ktorí ho budú dávať do poriadku.

Nechce sa mi tam veľmi, mám ešte strach z toho miesta, potom čo som videl v noci ten veľký oheň. Možno ešte horí alebo začne horieť keď tam prídem.

Ale musím povedať, že moja dobrodružná povaha ma núti ísť ihneď a vidieť zblízka, čo sa vlastne v noci stalo. Či kravy a ovce sú ešte celé, alebo či sa upiekli ako na dedinskej slávnosti.

Keď sa opatrne priblížim k miestu, Oswald mi príde naproti. Dám mu noviny a desiatu, už je iste hladný.

Nepochopil som ešte, na čo sú im noviny. Sú to časopisy s obrázkami, aspoň sa mi zdá.

Zdvihnem pohľad smerom k streche, ktorej už niet. Zostala len kostra z najhrubších trámov. Sú všetky čierne a obhorené, vyzerajú ako stavba z uhlíkov, vytvorená nejakým nepochopeným a rozmarným umelcom.

Kvapky vody, visiace zo všetkých strán, akoby sa nevedeli rozhodnúť, či padnúť do prázdna. Ako keby trpeli závratmi. Štipľavý zápach lakovaného dreva, zhoreného a mokrého, sa šíri zo všetkých kútov. Zapamätám si ho asi do konca života.

Počas môjho krátkeho života, som určite nezažil udalosť, ktorá by ma viac šokovala a ešte nás ja zobudila uprostred noci. Dni sa vlečú pomalým tempom. Neviem ako sa rozhodli, či znovu postaviť stodolu alebo vymysleli niečo iné. Keď najbližšie stará mama príde, určite jej budem mať o čom rozprávať.

Už sú to dobré dva týždne, čo tu naposledy stará mama Anna bola. Teraz ešte aj tento požiar. Určite odložila kvôli tomu aj najbližšiu návštevu.

Prešli dni, ba aj týždne a po starej mame ani ani slychu. A to mi robí starosti, pýtam sa mamy Barbary:

„ Kedy k nám znovu príde stará mama? Už je to dlho čo u nás nebola.“

„ Ah, neviem, ešte mi to nepovedala. Hovorila som s ňou nedávno a nevedela mi ešte povedať kedy bude môcť prísť.“

„ Dúfajme, že príde. Myslíš, že je všetko v poriadku? Hádam sa je nič nestalo?"

„ Ak sa niečo dozviem, určite ti to ihneď poviem. Ale neboj sa, asi len malá veľa roboty, veď vieš, že je teraz zber úrody.“

Z ostatných detí, ktoré tu boli toto leto, už tu nezostal nik. Ešte tak 2-3 týždne a je po lete. Oswald a Waltraud sú stále v škole, od rána až do popoludnia. Karl je celý deň zamestnaný v maštali a poobede si na pár hodím zdriemne na gauči.

Takže ráno sme, ja a Barbara, stále sami doma alebo v záhrade, keď je čo robiť. Slnečnice sú otočené už k zemi, všetky semienka, v kruhu v strede, medzi vyblednutými žltými okvetnými lístkami im už dozreli.

Ráno sa idem často hrať na námestie. Alebo sa idem poprechádzať okolo nášho domu. Jeden náš sused má krásnu záhradu, tam chodím rád. Je tam cítiť vône všetkých možných rastliniek a kvetín, čo tam rastú. Majiteľ mi dovolí vstúpiť do záhrady, kedy chcem. Vchádzam cez čiernu bránku z kovaného železa, plnú elegantných ornamentov, špirál, ruží a ďalších kvetín.

Úzkou cestičkou vyloženou tisíckami malých bielych kamienkov sa vyberiem na prechádzku. Celá je lemovaná kovovými oblúkmi, pokrytými popínavými rastlinami a veľkými farebnými ružami. Ružové, červené, biele, žlté. Keď prejdeš okolo nich cítiš tu opojnú vôňu. Je to ako na cestičke rôznych vôní a exotických rastlín, paliem.

Občas pri okrajoch stretnete sošky veselých trpaslíkov, malých sadrových srniek a fontánky s vodnými hrami. Ako by som bol v nejakej rozprávke. Ani sa mi nechce z nej von. Posadím sa na lavičku a hompáľam nohami. Myslím pri tom na to, prečo ešte stará mama neprišla.

V sobotu je obyčajne deň, kedy ma Barbara dôkladne okúpe v plastikovej vaničke na kuchynskom stole.

Dnes je pondelok ráno a viem, že nemusíme nikam ísť. Vyjdem z rozprávkovej záhrady, zatvorím bránku s kľučkou, ktorá sa nedá dobre zatvoriť.

Majiteľ tam asi natrel príliš veľa farby. Preto sa zámok len dotkne bránky a nezatvorí sa úplne. Takže bránku len privriem.

Ani som sa veľmi neušpinil. Len som sa prechádzal a posedel som si na čistej lavičke, takže sa nemusím ani umývať.

Zavolám na Barbaru, aby som jej povedal, že už som tu:

„ Mami, už som tu, obed je už hotový?“

Nepočujem odpoveď, vojdem cez bránku, pomaly ju zatvorím. Ani táto sa nedá dobre zatvoriť, je trochu zhrdzavená. Otvorím dvere do domu a vojdem. Dám si dolu topánky a mama Barbara mi prichádza oproti, z kuchyne a objíma ma.

Zoberie ma na ruky a niekoľkokrát ma pobozká:

„ Viem že ma máš rada, ale stalo sa niečo?“

„ Rada ťa bozkávam, vieš, že ťa mám stále rada.“

Trochu ma prekvapila, len som sa išiel trochu hrať na dvor. V jej objatí cítim, že čosi nehrá. Na líčkach jej vidím starosti, melanchóliu a smútok, slzy len z ťažka zadržiava a snaží sa na mňa usmievať.

„ Teraz voľačo zjeme a potom ťa oblečiem, lebo musíš odísť s Karlom. Odvezie ťa niekam na aute.

„ A kam musím ísť? Ja chcem zostať tu, nemal som nikam ísť. Ideme len na zmrzlinu?

„ Áno môžete ísť na zmrzlinu a potom neviem.“

Ja zjem len trochu. Ona takisto. Už nás aj hlad prešiel. Uprace stôl a ide zobrať vaničku, aby ma okúpala. Začína to byť akési čudné. Nie je ani sobota a neušpinil som sa. Postaví vaničku s vodou na stôl. Som vystrašený, akosi mi to všetko smrdí ale premôžem sa a nedám nič najavo. Vravím jej:

„ Mami, ja sa idem znovu hrať na dvor, už nie som hladný.“

Odrazu začnem vidieť všetko akési zahmlené a rozmazané. Nie, to neprší vonku na okná. To po mojej tvári stekajú slzy, teplé a veľké ako lieskovce. S námahou, medzi vzlykmi, hovorím. Ona mi odpovedá:

„ Nie, teraz sa nemôžeš ísť hrať, možno neskôr. Musím ťa umyť a obliecť, Karl ťa odvezie do Bolzana.“

Silno sa objímeme, ako by sme sa nevedeli od seba ani odtrhnúť. Jej slzy mi stekajú na ramená, ktoré sa zmáčajú materinskou láskou.

Sedím v žltej vaničke a Barbara mi prechádza hubkou po ramenách. Potom mi ňou prejde aj po tvári, po očiach, aby mi zotrela slzy. Dokonca sa jej podarí rozosmiať ma, každý jej pohyb hubkou po mojom tele je pohladenie na rozlúčku.

Ešte celkom nechápem, čo ma čaká, ale určite to nie je nič dobré. Myslím, že nadišla tá smutná chvíľa, ktorú som nechcel nikdy zažiť.

Musím opustiť tých, ktorí sú pre mňa mojou rodinou, celým mojím svetom.

Začína mi byť jasné, že aj ja, ako iné malé deti, som tu bol len v pestúnskej starostlivosti, na takmer 5 rokov a teraz nadišla chvíľa kedy musím odísť. Do Bolzana, alebo neviem kam.

Vychádzame z nášho domu s taškou, ktorú Karl položí na zadné sedadlo. Nie je veľmi veľká a tak sa utešujem, že sa asi čoskoro vrátim. Aspoň táto malá nádej, o ktorú sa rád opriem. Rozlúčime sa s mamou, oči má plné sĺz. Keď sa posadím do auta, nedokážem sa už ani pozerať na náš domček. Celou cestou do Bolzana si želám, aby som bol preč len na jeden deň a večer sa mohol vrátiť domov s Karlom.

Počas cesty ja a Karl takmer nerozprávame. Len občas nejaké to slovo. On síce nie je veľmi výrečný, ale viem, že ani nemá veľmi vôľu rozprávať. Keď už prehovorím, tak sa ho spýtam:

„ Kde pôjdeme v Bolzane? Ku starej mame?“

„ Ideme do Bolzana, musíš teraz zostať tam, čaká na teba tvoj otec.“

V duchu si pomyslím: môj otec? Myslel som si, Karl, že ty si môj otec. Ak je Barbara moja mama... Aha, tak ona asi nie je moja mama...

Prídeme do dedinky pri Bolzane. Zídeme dolu bočnou cestičkou. Karl zaparkuje svoje auto, žltý Opel Kadet, na ľavej strane cestičky. Povie mi, aby som počkal v aute a ide zazvoniť pri vchode do domu, ktorý je sotva vidieť medzi konármi veľkého smreku.

V duchu si pomyslím, že by to mohla byť príležitosť na útek a návrat domov, ale ublížil by som Karlovi. A to by som nikdy neurobil. Je mi jasné, že o chvíľu už neuvidím ani jeho. Odíde na svojom aute a nechá ma tu s neznámymi ľuďmi. Začínam už trpieť nostalgiou, stiahne sa mi hrdlo, najradšej by som ušiel. Mohol by som otvoriť dvere a schovať sa do kufra. Tak by ma Karl nenašiel, vrátil by sa domov a odviezol so sebou.

Aha, už sa vracia, vyjde von cez bránku a nasadne do auta.

„ Nikto nie je doma, záhradník mi povedal, že sú všetci na poli, ideme sa tam pozrieť.“

Ideme k poliam. Je tam veľa jabloní so žltými a červenými jablkami. Je ich fakt veľa, ale veľmi ma to teraz nezaujíma. Zahneme doľava, pomaly pokračujeme cestou, na ktorej je plno dier a blata. Opel Kadet sa zastaví. Karl mi vezme tašku zo zadného sedadla. Nechce sa mi von z auta, akosi sa hanbím. Karl sa pozdraví pánovi a za ním vidím prichádzať moju usmiatu starú mamu, ktorá ma objíma a hladí.

„ Ahoj, stará mama, konečne ťa vidím. Prečo si k nám už neprišla na návštevu? Musela si pracovať?“

„ Áno, miláčik, nepodarilo sa mi už prísť za tebou, ale vedela som, že ťa tu teraz uvidím.

Ešte dobre, že som tu stretol ju. Aspoň viem, s kým tu budem. Veď nepoznám nikoho z týchto ľudí. Karl sa nahne ku mne a pozdraví ma. On je človek z hôr a je jasné, že nemôže veľmi ukazovať na obdiv svoje city. Ale je mu ľúto, že ma tu musí nechať a odísť preč sám. Aj keď sa všemožne snaží, aby to zakryl. Je taký dobrák, že by neublížil ani muche. Je stále pokojný. Srdce mi plače, keď ho vidím odchádzať.

Ja som celý deň niekde bokom, aj keď blízko starej mamy. Sedím na zemi a pozorujem ju ako zbiera mrkvu, baklažány a rajčiny.

To ma trochu rozptýli a už sa necítim až taký opustený, keď som pri nej. Ten pán, čo nás privítal je syn mojej starej mamy. To je ten, čo má béžový Fiat 127. Teraz si spomínam, vidím aj auto pri dome. Takže pán Remo je môj otec.

Neverím tomu veľmi. Mám už Karla, a teraz ešte aj Remo, sú dvaja? Čudné... Tu všetci usilovne pracujú. Oberajú jablká, marhule, slivky. Stará mama zbiera rôznu zeleninu a je tu aj Remo.

A Miriam, pekná pani s elegantným účesom, ktorá ma prišla pozrieť spolu s Remom na moje 3. narodeniny, keď mi podarovali hračkársky fotoaparát. Fotografie, čo mi ukázala Barbara, na ktorých zbieram kvety pre ňu a pre Miriam.

Odrazu je už večer, slnko už dávno zapadlo a začína mi byť trochu zima na nohy. Mám ešte krátke nohavice a som dosť ufúľaný od zeme. Ako by som sa rád teraz okúpal v Barbarinej vaničke, veľmi mi chýba. Myslím, že budem teraz musieť zostať tuná, nejaký čas. Ak je ten pán Remo môj otec, tak to asi znamená, že už nepôjdem ku Barbare a k mojej rodine. Dnes v noci, keď budú všetci spať, presvedčím starú mamu, aby ma zobrala preč odtiaľto, alebo ujdem sám, určite.

Vrátime sa do domu môjho otca a mojej starej mamy na béžovom Fiate 127. Spomeniem si na ten deň, keď ma prišli zobrať na výlet. Vedel som, že niečo v ten deň nehralo, cítil som to. A teraz som tu, znovu v 127-čke, kde som sa povracal.

Ale teraz mi je trochu sympatickejšia. Neviem, ale akosi ma roznežní, je ako ja. S tou svojou béžovou farbou, kovovými nárazníkmi a čalúnením z lacnej, čiernej koženky, sem-tam rozpáraným.

Prídeme k domu, vojdeme do veľkého dvora obkoleseného záhonmi ruží. Je tam aj vinica so stolom a dvoma lavicami pod pergolou.

Príde mi do plaču a chce sa mi zvracať, ale nedokážem to. Skoro nič som nejedol. Niekto ma zobral na ruky. Ale, kto je to, neviem, vidím len jeho ramená. Veľmi sa rozplačem, až ma z toho začne bolieť hlava. Zaborím tvár do ramien, toho človeka, čo ma zobral na ruky. Sem tam otvorím uslzené oko a pozriem, kto je okolo nás a kde sme.

Vidím ďalšie deti, s prekvapeným pohľadom, ktoré ma chcú utešovať, zopár dospelých, ktorí prejdú okolo a pohladia ma.

Vyjdeme po schodoch. Sú zo svetlého mramoru. Zastavíme sa na prvom poschodí pred hnedými dverami. Sme tu, vojdeme do malého bytu, celkom príjemného, aj keď ho zatiaľ nedokážem veľmi oceniť.

So starou mamou niečo zjeme. Potom si rýchlo vyčistím zuby a ide sa spať. Ja so starou mamou na manželskej posteli. To ma trochu upokojí. Je to prakticky po prvýkrát, čo spolu spíme. Ak by so tu mal odteraz zostať, mohol by som bývať v jednom dome s mojou starou mamou, to je zatiaľ jediná dobrá vec na celej tejto situácii.

Zaspím skoro ihneď, ruka v ruke so starou mamou. Na veľkej vysokej posteli by som sa najradšej zhováral so starou mamou a porozprával by som jej veľa vecí. Ale som taký strašne unavený... Tento deň bol pre mňa naozaj veľmi náročný, ťažký a stresujúci. Toto bude odteraz pre mňa moja nová rodina, nová situácia, na ktorú si budem musieť zvyknúť a pomaly sa jej prispôsobiť.

Portobello

V ďalších týždňoch začínam spoznávať ďalšie deti, niektoré sú väčšie iné menšie. Na našom poschodí bývajú Martin a Klaus, deti našich susedov. Ich rodičia obrábajú polia a pestujú jablká.

Je to asi môj osud byť v blízkosti rodín, ktoré obrábajú pôdu. Pozemok starej mamy nie je veľmi veľký, ale môžem povedať, že aj my sme len maloroľníci.

Na tejto ulici je 6 domov. V každom majú aspoň dve deti. Všetky deti spolu tvoria celkom peknú skupinku. Keď sa zídeme dolu vo dvore, je nás zo dvadsať. Vždy sa schádzame pri pouličnej lampe, ktorá sa týči uprostred cestičky, ktorú lemuje hnedý porfýrový múr. V teplých letných dňoch pohltí toľko tepla, že ešte aj večer po zotmení je teplý. Na zemi, nad asfaltom okolo nás poletujú lietajúce mravce, ktoré prilákalo svetlo lampy.

Pouličná lampa je strategické miesto, vidieť ju zo všetkých domov. Stačí sa mi len pozrieť vonku z okna, alebo načúvať hlasy a ihneď viem, či je tam niekto z mojich kamarátov.

Teraz, keď sa dni už krátia, zotmie sa skoro a už je aj chladnejšie, takže sme viacej doma. Remova manželka, Miriam, vie pripraviť výborný obed. Stará mama sa zas špecializuje na sladké, hlavne na štrudle.

Ja mám ale najradšej večere, keď sa robia omelety s výborným domácim slivkovým alebo marhuľovým džemom, vtedy neviem odolať. Zjem tak tri, štyri a raz sa mi podarilo zjesť aj šesť, jednu za druhou. A ešte mi chutí ryžový nákyp "Pepa", s kakaom, alebo škoricou, tradičná špecialita údolia Val di Non. Je to moje najobľúbenejšie jedlo, z tých, čo mi pripravuje stará mama.

Ryžová zmes sa naleje na plech a dá sa do trúby asi tak na polhodinku. Veľmi sa zabávam, keď môžem pozorovať cez okienko trúby ako nákyp rastie. Pomaličky narastie a sfarbí sa do rôznych odtieňov hnedej. Objavia sa kopčeky. Vyzerajú ako hory zasnežené čokoládou. Pripomínajú mi hory okolo Barbarinho domu a dni strávené v Seiserských Alpách. Teplo ktoré sála cez okienko mi zohrieva tvár a je ako pohladenie, ktoré trochu zmierni melanchóliu v mojej duši.

Keď sa nákyp vytiahne z trúby, vyklopí sa a pokrája na šesť štvorcových kusov. Potom sa namaže džemom a je sa rukami.

Je nejaký trik nato, aby sa vytvorilo čo najviac kopčekov. Ale ešte som neprišiel nato aký. Ako by to bolo nejaké kúzlo. Chcel by som ho jedného dňa odhaliť.

Ale na vrchole rebríčka sú knedlíky, plnené varenými slivkami a posypané praženou strúhankou a škoricou.

Sú krásne chrumkavé keď ich prerežeš vidličkou na polovicu. Mäkké a voňavé cesto sa roztvorí a zmieša so šťavou z varenej slivky, ktorá vytečie z knedlíka. Cítiš nádhernú vôňu, ktorá ti udrie do nosa.

Priznám sa, aspoň teraz, keď som malý, mám najradšej sladké jedlá, idem sa po nich zblázniť Keď idem spať, niekedy sa cítim nafúknutý, lebo som sa veľmi najedol. Stará mama vraví:

"Ej, ej. Máš väčšie oči ako žalúdok."

"Hej, máš pravdu, nabudúce sa budem snažiť jesť trochu menej. Ale keď sú také dobré. A ja som príliš maškrtný."

Dnes je piatok. V našej spálni, kde spím so starou mamou, máme malý biely televízor, s dvoma výsuvnými anténami, ktorý má čiernobielu obrazovku. Program sa volí tak, že sa dotkneš prstom dvoch kovových drážok. Každá zodpovedá jednému kanálu. Máme ich naprogramovaných šesť.

Moja stará mama pozerá často televízne noviny. Ja zasa poobede pozerám moje najobľúbenejšie kreslené filmy, ako "Goldrake", "Kapitán Harlock", "Jeeg - oceľový robot", "Babil Junior" "Rocky Joe"», "Mazinger Z", "Astro Robot", "Candy Candy" a "Remy".. O áno, Remy, seriál, o chlapcovi-sirote, ktorý cestuje po svete a hľadá svoju mamičku. Kto vie, či naozaj existuje.

Veľmi dojímavý a pútavý je aj príbeh Candy, siroty, ktorá vyrástla v sirotinci "Dom tety Pony".

Vidím sa trochu v tom Remyho príbehu a niekedy sa mi zdajú až neuveriteľné tie podobnosti. Ako napríklad to, že prvá mama, ktorá si ho adoptovala sa volá Barbara, rovnako ako moja.

Aspoň vidím, že sa to nestalo len mne. Pozerám dychtivo každý diel, aby som sa čo najskôr dozvedel, čo bude nasledovať, či sa mu jedného dňa podarí stretnúť jeho skutočnú matku.

Stará mama mi podarovala knihu, román o Remym. S láskou si ho strážim a opatrne s ním zaobchádzam. Je to obrovská kniha, sotva sa zmestí do poličky nad posteľou.

Každý piatok, po večeri pozeráme druhý kanál. Pre mňa a moju starú mamu je to už taký rituál. Sedíme spolu na posteli a dívame sa na "Portobello", program Enza Tortory.

V štúdiu je pekný hovoriaci papagáj, ktorý sa volá "Portobello". Rôzny hostia v štúdiu majú za úlohu ho prinútiť, aby vyslovil svoje meno, teda "Portobello".

Doteraz sa to nepodarilo nikomu. Je to zvláštne, počuť hovoriť zviera a ešte k tomu v televízii.

Sú tu i neznámi ľudia, ktorí prídu do televízie, aby ukázali svoje vynálezy. Ukážu ich, vysvetlia ako fungujú a potom začnú volať ľudia, ktorí si chcú vynález kúpiť po skončení relácie.

Najviac sa mi však páči rubrika "Pomarančové kvety", venovaná ľudom, ktorí sú v štúdiu a chcú niekoho spoznať a potom si ho vziať za ženu alebo za muža. Vždy si pomyslím, že kvôli tomu by som do telky nešiel.

Takmer už na konci relácie je najzaujímavejšia rubrika a aj starej mame sa páči najviac.

Volá sa "Kde si". V každej relácii sú prítomní ľudia, ktorí porozprávajú svoj príbeh a hľadajú niekoho, pre nich veľmi dôležitého, čo sa im v živote stratil.

Moderátor Enzo Tortora je ako kúzelník. Niekedy sa mu podarí dať dokopy ľudí, ktorí sa nevideli aj 50 rokov.

Často je to tak vzrušujúce a dojemné, že sa rozplačeme obaja, ja, aj stará mama. Niekedy si myslím, že by som mohol aj ja napísať list do telky. Chcel by som znovu uvidieť malú Evu, dievčatko s blonďavými kaderami, ktorému som dal pusu. Alebo by som chcel znovu uvidieť mamu Barbaru, ak by som ju náhodou dlhý čas nevidel.

Keď pozerám túto poslednú časť programu, často bojujem sám zo sebou, aby som nezaspal. Pri telke ma po krátkom čase chytá spánok a niekedy sa mi program nepodarí dopozerať do konca. Nasledujúce ráno, hneď ako sa zobudím, sa potom pýtam starej mamy ako sa relácia skončila.

Ak náhodou zaspím v prvej polovici programu, zobudím sa ku koncu a podarí sa mi ho dopozerať celý, vrátane bielych titulkov na sivom pozadí na konci, miznúcich na obrazovke smerom nahor, za zvukov pesničky od skupiny Ricchi e Poveri "Come vorrei", Ako by som chcel.... a ruka v ruke so starou mamou potom zaspím.

Miriam niekedy vstane, aby zhasla telku, ktorá zostala zapnutá. Sú v nej rôzne čudné krútiace sa útvary, alebo nehybná obrazovka so štvorčekmi a kruhmi.

Miriam je manželka môjho otca Rema. Zvykám si na to, že mám aj iného otca, biologického. Miriam by potom, keďže je vydatá za môjho otca, mala byť asi moja biologická matka, aspoň si to myslím. A tak si zvykám aj na to.

Myslím, že ma má rada. Je to dobrá mama. Môj otec so mnou veľmi nehovorí. On pracuje aj v noci, robí nočné smeny. Takže sa vidíme málo. Keď ja idem spať, on ide do práce. Cez deň spí a doma potom musíme hovoriť čo najtichšie. Často ma vyhrešia, lebo hovorím veľmi hlasno a robím hluk. Ale ja nedokážem hovoriť potichu, je to pre mňa neprirodzené.

Zima je pokojná a bez zvláštností. Až do Vianoc. Tie sú tu naozaj krásne. S mamou Miriam zdobíme v kuchyni vianočný stromček. Máme aj jasličky s Ježiškom, tie robím celé ja, mám už určitú zručnosť pri práci so zvieratami. Ovce sú také, ako tie čo majú Oswald a Karl. Často myslím nato, ako mi chýbajú. Bolo by to krásne, keby sme mohli žiť všetci spolu v jednom dome.

Prídu k nám aj ujo Bruno a teta Ida a donesú mi veľa darčekov. Sú veľké, obrovské. Neviem, ktorý z nich mám otvoriť ako prvý.

Páči sa mi slávnostne prestretý stôl s bielym obrusom, ozdobený zlatými hviezdami zo slamy a dlhými červenými zapálenými sviečkami. Miriam je veľmi šikovná v týchto veciach. Robí všetko sama, aj slamené dekorácie a aj veľa rôzneho vianočného pečiva. Hlavne to pripravuje naozaj s láskou. Pri týchto príležitostiach vidím môjho otca naozaj šťastného a veselého. To sa nestáva často. Všetci, okrem mňa pijú výborné šampanské. Ja sa uspokojím s rozriedenou malinovou šťavou či s pomarančovou malinovkou.

V dome vládne pohodlie a harmónia. Chcel by som aby boli Vianoce každý deň, aj bez darčekov. Áno, darčeky sú krásne a je vzrušujúce otvárať ich. Ale atmosféra pri stole, s našimi hosťami, tetou a ujom, je plná lásky a pohody.

Keď teta a ujo odídu, pozde večer, je mi za nimi ľúto. Už sa neviem dočkať kedy prídu znova. A kto vie, možno prídu aj skôr, než tu budú ďalšie Vianoce.

Mamka Miriam od istého času pribrala. Asi to bude tým vianočným pečivom, čo napiekla. Jedli sme ich spolu, na sviatky sa je oveľa viac ako zvyčajne.

Má aj dosť veľké bruško, to nebudú len tie koláčiky. Teraz už chápem, čaká dievčatko, budem mať sestričku.

Jej, to je super, už sa jej neviem dočkať. Už konečne nebudem sám najmenší v rodine. Keď som bol s Oswaldom a Waltraud bol som tiež najmenším dieťaťom v rodine.

Všetci mi tak strašne chýbajú. Moje zelené lúky, kravičky, mačky. Často prosím starú mamu, aby ma zobrala znovu do hôr, kde je môj dom. Aj tu sa cítim ako doma, ale mám nostalgiu za mojim prvým domovom. V každodennom živote sa často podceňuje prejav náklonnosti. A pritom by stačilo len pozorovať zvieratá. Ony nám ukazujú, že to je úplne prirodzený inštinkt.

Občas mávam na ruke náramok pre šťastie. To sú také tie farebné náramky, vyzerajú ako dúha. Uzlík pod prieramkom, kde sa spájajú oba konce šnúrky, je akože moja vysielačka. To si tak predstavujem. Ako trebárs tie vysielačky, čo majú postavy zo Star Treku, alebo z filmu Jeeg-oceľový robot. A robím sa, že hovorím s Oswaldom cez vysielačku.

Takto sa cítim akosi bližšie k nim. Som si skoro istý, že aj oni ma môžu počúť. Nemám však superschopnosti ako moji hrdinovia z kreslených seriálov a tak bude asi lepšie, keď ich pôjdem navštíviť.

Ücretsiz ön izlemeyi tamamladınız.

₺224,95
Yaş sınırı:
16+
Litres'teki yayın tarihi:
05 nisan 2019
Hacim:
130 s. 1 illüstrasyon
ISBN:
9788873041115
Telif hakkı:
Tektime S.r.l.s.
İndirme biçimi:
epub, fb2, fb3, html, ios.epub, mobi, pdf, txt, zip