Kitabı oku: «Tichá voda», sayfa 2

Kapitola 2

Bolo mi akosi veselšie. Vľúdnejší na mňa neboli, ale aspoň jednému človeku bol som užitočný. Brnovmu Martinovi. Život mi nebol taký prázdny.

V nedeľu sestra nemálo sa podivila, keď v spevníku našla stužku. Ja som sedel pri stole ako upečený, ale zato som striehol, čo sa ide robiť.

“Mamo, pozrite! Čo som si ja našla!“ volala na mater do kuchyne.

Mať vošla do izby a usmievala sa so stužky na dcéru. Veru tak! Kým som sa ja učil “rosa — rosae“, za ten čas Žoša vpratala sa materi do srdca. Mať otrela si dlane o zásteru a vzala stužku do ruky.

“Nová, celkom nová,“ povedala. “A pekná veru — no! Len kde si ju, dievčička, vypriadla?“

“Tuto bola, ľaľa — tu som ju našla.“

“Veď už viem, že tam. Ale kto ju ta vložil?“

“Ja neviem,“ odpovedala určite.

“Už to ty budeš najskôr vedieť.“

“Ja veru nie...“

“Ja tobôž, a tamten,“ ukázala na mňa, pozrúc prísne v tú stranu, kde som ja sedel, “ten ani tak! A otec,“ vzdychla si, “ten by ti ju ver‘ nekúpil. Vždy sa vyhovára, že nemá groša.“

“Tak nevieme, kto!“ zvolala Žofa a zasmiala sa.

“A ani nešípiš?“

To sa mať opýtala šepky, presvedčiac sa, či ja nečujem. No ja som hľadel do nemeckej čítanky, ako by mi bol oči do nej prišil.

“Iba ak Ondráš Chovanovie...“

Tu sa Žoša zajakla. Bola červená ani pivónia. Tvár jej aj ináč sa ligotala, lebo ju šuchla umastenou rukou, mastiac si čierne dlhé vlasy, no teraz ako by bola osvietená, tak jej žiarila.

Mať neodpovedala nič, no jej tvár dokonale prezradila, že je spokojná.

Mne šlo skoro do plaču pri nemeckej čítanke. Ten rozdiel, ako hovorí s ňou a so mnou! A jej všetko po vôli! A iba jej žičí, a mne všetko odšomre! Ešte ani preto sa nenahnevá na ňu, že Ondro Chovanovie jej stužky dáva! Aký to bezbožný čeľadník! Len pred dvoma týždňami vypásol kostolníkovi ďatelinu. Vlani vyťahal zemiaky, že ho richtár chcel dať na mušky. Furmanom, čo u Žida kŕmili, vyťahal všetky lôniky, takže im kolesá pospadúvaly, sotva že vyšli z pajty. I mňa ako hodil do vody! Mohol som sa veľmi ľahko zatopiť, keby voda bola hlbšia. A niet v dedine človeka, čo by ho nepreklínal a neprezýval opršancom. A moja mať nič nepovie! Ešte sa usmeje...

A keby bol vedel všetko, čo som vtedy ešte nevedel! Že to všetko narafičily matere. Že nie darmo od rokov a rokov chodievala mať do Chovanov a Chovanka do nás. Že i po jarmokoch spolu chodievaly a volaly sa “kmotrička moja úprimná“. Azda i rozóliš píjaly, ako už na oldomáš... To som ja nevedel, ako nevedela Žoša, ani Ondro Chovanovie. Sišli sa a sami od seba začali, a matere sa smialy a prikyvovaly hlavami.

Mať jej rozplietla vrkoč a vplietla doň stužku. Ja som sedel za stolom učupený. Pozeral som na Žošu — nie, obdivoval som ju. Aká je dnes krásna! Kde sa len vzala? Vlasy mávala krátke, že mať vždy šomrala, že “ich azda myši obhrýzly“, postavu trochu prihrbenú, i tvár celkom bezvýraznú, farby trochu tmavej. A teraz aká dievčica rúca! No, šumná je, šumná... Ba kedy tak opeknela, veď včera nebola vari ešte taká... A vie, potvora, že opeknela. Každým pohybom, každým krokom to prezradzuje. Hľa, ako ide izbou - ani pávica!

Cítil som sa poníženým, opovrženým pri nej. Nie div, že mať len ju cifruje, len ju rada vidí.

“Ako chce,“ tešil som sa, sediac s otcom na chóre, ukrytý za jeho rukávom. “Ako chce, veď i ja budem kedysi veľký a tiež budem pyšný...“

Pozrel som v tú stranu, kde sedeli mládenci.

Ondro Chovan má halenu samá cifra — košeľa oslepuje, taká je biela. Hrdý mládenec! Ale čo z toho, keď neprestajne šantuje. I teraz sa roztíska na obe strany; neborák Jano Kuchárovie stlačený je pri ňom sťa kabáč. A tisnú s druhej strany iní — Jano Kuchárovie už nesedí na lavici, ale na lone susedovom. A nedajú mu miesta, hoci dosť sa tam mrví. I starý strýk Machajovie sa zamiešal do toho. Sostúpil s lavice za ich chrbát a jedovate dohovára Ondrovi. Tvár jeho je prísna, ba hrozná, možno pre tie okuliare s hrubým kosťovým rámom, čo mu sedia na nose. Ale Ondro nedbá nič, tisne sa, mechrí sa, kým Jano Kuchárovie nevytiahne sa preč a nepresadne. A Chovan sa rehtí, ako by bol neviem čo vykonal.

“Len čo sa im páči na ňom?“ hútal som za otcovým rukávom. “Ja by ho zaraz otrávil...“

Martin Brna tiež sedel medzi mládencami, ale sadol si medzi mladších. Možno schválne, aby ho tí starší tak nevytisli ako Jana Kuchárovie. Spievať nespieval. Nachýlil sa a neprestajne hľadel do dievockých lavíc. Ta na to miesto, kde sa mu pestrela stužka mojej sestry. Ona sa obzrela, ale ani raz na Martina. Vždy len v tú stranu, kde sedel Chovan. Martin to sotva pozoroval. Jemu bolo dosť, že vidí na nej stužku. Blázon! Keby sa nebol ozrel o ňu. Dosť bolo iných! Hociktorá by bola hotová. Veď Martin bol šuhaj hodný, urastený. Jeho svetlomodré šaty pristaly mu krásne, mušelínové rukávy boly nafúkané ani pyteľ a robily ho ešte plecitejším, ako bol. Čo na tom, že ústa má ako mak veľké? Len nech nevypúšťa z nich všakové márne reči.

“A ty nevieš, kto ti dal tú stužku?“ prihovoril som sa Žoši, keď si po večierni ukladala šaty.

“A čo ťa do toho?“ odvetila hrdo.

“Ja viem, od koho je...“

Čušala. Iba hodila plecom a vyšpúlila mi posmešne ústa. Mňa to veľmi urazilo. Videl som, že ma za nič nemá.

“Teba Chovan nechce,“ zaťal som ju s druhej strany.

“Teba sa bude radiť!“ okríkla ma.

Ako vidno, udrel som na citlivú strunu. Plač jej visel na tenulinkej nitôčke.

“Ale ja viem, že nie...“

“Opätky si pozri, ty — pán farár!“

Rozosmiala sa mi, ale v tom smiechu sa triasla zlosť.

Očervenel som od hanby, i zlosť ma nadišla. Len skočiť a začať ju biť podľa starej obyčaje. Ale čosi ma hatilo: nie že by sa bol vari bál. Zlosť bola vo mne väčšia ako strach. Akýsi iný cit mi zadržal ruku, ktorá sa už-už dvíhala.

“Viem, viem,“ začal som tĺcť pravou päsťou na ľavú dlaň a smial som sa škodoradostne. “On takej nechce, čo smotanu kvári...“

Prišiel mi v súre na um asi osemročný hriech. Pokvárili sme smotanu spolu a ona pre ňu vyhorela. Vtedy to tak bývalo.

“Počkaj, ty trhan, poviem ti materi!“ pustila sa do plaču. Ja som sa smial; no smiech ma prešiel, keď som zazrel, že mať vchádza do dvora. Žoša ju tiež videla a začala tuho nariekať. “Počkaj, tá ti dá, čo ty skladáš na mňa!“

Ak ju mať počuje! Bál som sa nesmierne.

“Neplač, Žofka, prosím ťa!“

“Just budem — justík!“ riekla ticho, bez plaču, ale hneď začalo nanovo.

“Dám ti pány — ľaľa, mám ich plnú knihu...“

“Počkaj, čo ty budeš na mňa vymýšľať!“ nariekala teraz už plným hlasom, lebo mať už bola v izbe.

Nebudem vypisovať, čo sa robilo. Môj chrbát na tú scénu dodnes nezabudol.

“A just ju nechce!“ kričal som ja, nevediac, čo robiť od zlosti. Pokladal som za veľkú krivdu, že sa mať do hádky zamiešala a mňa nakrátko odbavila. “Ani stužky jej nedal, nedal, nedal...“

“Čo, ty papľuh?“ pokročila ku mne mať naozaj nahnevaná.

“Nechce, nechce!“ kričal som ja. “To jej dal Martin zo mlyna...“

“Kto? Povedz ešte raz!“ zvolala mať zvedavo.

Moja reč ju veľmi zaujímala.

“Martin mi ju dal. Ja som ju ta vložil, do spevníka...“

Žofa začala nariekať. Videl som, že som sa dokonale pomstil. Mňa bolel iba chrbát, ale ju, vidno, bolí srdce.

“To je iba ten príčina!“ štekla do mňa. Zlosť veľká spotvorila jej tvár., I slzy tiekly jej iba od zlosti. Mne prišlo veselo akosi. Zasmial som sa jej. “Vidíte, vždy sa posmeškuje!“

Mater tiež nahnevalo, že som taký zlostný.

“Ja teba naučím, či budeš dobrý! Budeš — budeš — budeš?“

A pri každom “budeš“ zdunel môj chrbát a hlava mi buchla o stenu.

Keď odstúpila odo mňa, nevedel som, čo urobiť od jedu.

“Budeš mlynárkou — pani majstrová!“

Môj plač sa premenil v kŕčovitý smiech, pri ktorom slzy mi tiekly dolu tvárou.

Mať stála, stála. Nevedela si už rady. Videl som, ako rozmýšľa, čo už teraz robiť. Roztržite pozrela na mňa, a ja som cítil, že som zvíťazil.

“No, neplač,“ tešila Žošu, neozrúc sa o mňa. “Veď i mlynárstvo je dobrý chlieb...“

“Ja ho nechcem — nechcem!“ dupkala Žoša. “On smrdí múkou!“

“To je hriech!“ zavrátila ju mať. “Múka je dar boží...“

“Nechcem; nechcem!“

Ja som šiel rovnou cestou do mlyna. Bol som rozhorčený. Mať ma nielen bila, no zjavne mi ukazovala nelásku. Inokedy by ma to bolo bolelo — týchto vakácií už nie. Srdce mi zatvrdlo, cítil som, že pásky medzi mnou a domom sa pretŕhajú. Akýsi cit samostatnosti skrsol vo mne, k nemu sa pripojila hrdosť, že som zvíťazil nad materou. Veď som jasne videl, ako nahliadla, že stratila moc nado mnou. Odo dneška dá mi ísť mojou cestou...

Za to našiel som náhradu v Martinovi. Ľúbil som ho ako brata, i cítil, ako by mi bol otec. Moja detská duša naučila sa cítiť jeho muky; ja som chápal, čo sa s ním robí.

Keď som mu rozpovedal, čo sa u nás stalo, on nepovedal nič. Len gamba sa mu potrhávala a tvár očervenela. Po chvíli vzdychol, ako by mu kameň bol srdce privalil. Videl som, že vynakladá všetku silu, aby ututlal svoje city. Keby nie mňa, iste by sa rozplakal. No zazrel môj detský zvedavý pohľad a premohol pohnutie.

Vybehol hore schodmi a tmolil sa okolo koša, ako by niečo naprával. Ale to nebolo naozaj. Chcel sa sprostiť môjho zvedavého pohľadu. Keď sišiel ku mne, už bol uspokojený. Akási tvrdá, pevná odhodlanosť sedela mu na tvári. Zamieril rovno do izby, ja za ním.

“Tata, ja im mlynárom nebudem,“ povedal, s tanúc si naprostred izby.

Brna sedel za stolom, pred ním Biblia. Pozrel dohora, ako by nebol počul, čo sa pred chvíľou povedalo. Složil okuliare a zastrčil do čierneho futrála. Pretrel si oči a povedal:

“Už si nasypal Rozkuli?“

“Ja nebudem mlynárom...“

Brnovou tvárou prelietal úsmev. No nie ten, ktorý ma tak vábil k nemu: dobrý, milý. Mnoho výsmechu sa ukrývalo za ním.

“A čím?“ pýtal sa ho s tým istým úsmevom. “Vari kolomažníkom!“

“Ja budem gazdom!“ rozhodol Martin. “Ale mlynárstvo, to nemôžem...“

“Gazdom — hm, gazdom!“ kýval Brna hlavou, usmievajúc sa. “Len kde ho máš — to gazdovstvo? Kde ho máš, rád by vedieť!“ A tu už bol celkom vážny.

Martin by bol chcel odpovedať — no ústa sa mu skrivily a hlas mu v hrdle zašiel.

Brna pozeral naň pozorne. Vidno, že je prekvapený synovou rečou. Ale väčšmi ho prekvapovalo, ako sa Martin držal.

“Ja, synku, gazdovstva nemám,“ riekol vážne a doložil hrdo: “a vyžil som bez neho. Lebo mlynárstvo je pekné remeslo a dobré. Nik nemôže sa obísť bez mlynára. Keby nie my, ľudia by žili ako — nerozumné tvory. Jedli by zrno nasucho. A to si zachovaj, naše remeslo je preto dobré, že nám sa vždy urodí. Čo by bola na celom svete neúroda, mlynár má vždy mýto, lebo ľudia melú a bez múky nemôžu byť.“

Brna hovoril s hlbokým presvedčením. A každé slovo bolo premyslené a precítené. Jeho dôvodom nebolo možno odolať. Martin stál smutný. Áno, smutný bol, že tato takto ho podvracia a on nemôže sa obrániť.

“A prečo ti tak chuť odpadla od remesla?“ pýtal sa Brna hlasom obyčajným. Už bol bezpečný, že syn sa poddal. Chcel ho utvrdiť ešte lepšie. “Čo sa ti na ňom nepáči — há?“

Martin ako by sa bol prebral z nejakej dumy. Na tvár mu sadol výraz bôľu, jeho beznádejnosť stala mu pred oči.

“Nebudem! Mlynár smrdí múkou!“ povedal hlasno, ako by tým chcel striasť silu otcových naučení.

“Čo — ty papľuh, čo?“

Brna stál a jeho tvár bola taká, akej som jej ešte nevidel. Pokročil k synovi a chytil ho za šticu. Keď mu ju zdrmal, zuby mu hrkotaly ani orechy.

“Budeš ty mne remeslo bridiť? Marš!“

Hodil ho do dverí, že div sa nevyrútily i s rámom. Martin sa potočil, v hlave sa mu všetko pomiešalo — i padol k varštati.

Stál som, ako by ma do zeme vkopal. Bolo mi tak, ako by sa bol našiel medzi ľuďmi celkom cudzími, od ktorých bočíme, s ktorými sa neradi púšťame do reči. Aspoň Brna bol mi takto ozaj cudzí. Bál som sa ho, bolo mi pri ňom nesmierne úzko.

On tiež sa nemohol vynájsť. V tomto sotva kedy bol. Nevedel, čo urobiť — lebo vidno, že hnev sa usadil. Ako videl syna ležať na zemi, už bol iný. Nevie, čo si počať: syna ratovať, či sa nútiť do hnevu? Už-už by sa bol nahol nad neho — no Martina začalo trhať. Plakal, vlastne reval tam na zemi, svíjajúc sa od žiaľu, jedu a hanby.

“Marš nasýpať Rožkuli!“ volal naň otec.