Sadece Litres'te okuyun

Kitap dosya olarak indirilemez ancak uygulamamız üzerinden veya online olarak web sitemizden okunabilir.

Kitabı oku: «Veľkou lyžicou»

Yazı tipi:

Kapitola 1

„Jaj, aká úroda! Ešte som takej nevidel. Čo sme žito sviezli a toto druhý voz jačmeňa, už sme nad srubom. Záčin už dnes bude plný a nebude ani vôdor stačiť. Ovos nám príde uložiť do rezačky, i do cieničky k ovčiarni. Nech nás len Pán Boh od nešťastia chráni a zavaruje, lebo teraz pod jeseň je človek najbiednejší. Máš plné záčiny, a pod chvíľou ti môže všetko zblčať. Ani sa nezobzeráš, a si na holej dlani.“

„No, ani ja nepamätám takéhoto požehnania božieho“, prisviedčala Mišovi Ferancovie jeho žena Zuzka, ukladajúc v záčine jeden snop po druhom, ako jej muž vidlami s voza podhadzoval.

„Hľa — včera zas horelo v Búranoch. Bože môj, budeže zas žobrače, ani sa neobhrnieš pred ňou.“

„Starý, buď rád, že máš z čoho. Vieš: lepšie dávať, že pýtať. Blahoslavený človek, čo sa nemusí tej palice chytiť.“

„Veď je pravda; ja tiež nerád zatváram ruku pred chudobou. Ale či sú hodni dobrého slova, čo si sami podpália? Takého už nehodno len palicou, alebo týmito vidlicami... Hôže, hô! Nuž ale kdeže si, Cyril? Čo ich nedržíš za retiazku?“

Zdola ozval sa ešte skoro detský hlas: „Hô, Sivoň; hejk hore, Turoň!“ a bolo počuť, ako bičisko dopaduje na pysky volom a ako voly ometajú hlavami

„Nebiže ich bičiskom, ktože to kedy slýchal? Raz sa ti zduria a i s vozom ujdú do sadu: potom rob s nimi, čo chceš. Bitkou statok nenakriatneš, ba bude ti ešte horší. A čo by si ty povedal, keby ti poprstoch poklepali paličkou, že mrzko píšeš? Potom bys‘ krajšie písal?“

„Ale keď ma nechcú slúchať! A tento podsebný ma vždy oňucháva a ofukuje.“

„Nie divota, Cyril; vieš, že ťa nezná. Hej, voly nerady vidia belasníkov. Tejto zimy, keď kupci prišli do nás, tiež ten podsebný mal ich večne pobiť, lebo boli v beláskach. Hja, i hovädo vie, že najviac mäsiarov býva v beláskach.“

„Ale ja som nie mäsiar, ja im neublížim. Aha, zas ňuchá.“

„Veď ťa on nezje; len mu daj pokoj.“

A Mišo ponáhľal sa s robotou, aby Cyrila vyslobodil z nemilej a jemu neprístojnej práce. Voz pod chvíľou bol prázdny, drabiny a švorce pooberali zo stebiel a klasov, ktoré sa na ne pozachytávaly, a voz sa v sade obrátil Cyril stál stranou a díval sa zvedavo na rodičov, čo robia. Všetko mu bolo také nové, ako by len teraz bol videl narábať s volmi a vozom. A ono len pred troma rokmi poháňal ešte otcovi, keď ho boli vypýtali zo školy. Pravda, od tých čias zmenilo sa veľmi mnoho.

Vtedy bol len dedinským žiakom, a dnes je — nuž je študentom. Hja, veru — a to už študentom tretej latinskej! Ono tretej ešte neskončil, len po prázdninách — ak mu dá Boh zdravia a života — príde do nej. Ale už má i teraz právo menovať sa treťotriednikom, a on toho práva užil hneď po skúškach, keď, píšuc domov, podpísal sa: Cyril Feranc, žiak III. gymnaziálnej triedy. Nuž odpusťme mu to. Všetko sa driape dohora a pritom málokto hľadí na urobenú už cestu, ale radšej na tú, čo je bezprostredne pred ním.

Mišo Ferancovie zarubnul veru do hrubého stromu, keď si syna dal do škôl. Nuž nebola to jeho vôľa; ani sám nevie, ako na to prišiel. Pomery ho ta vohnaly, a on bežal, ako zajac — na ranu. Už samo narodenie chlapcovo bolo tak trochu čudné: chlapček sa v čepčeku narodil. Hej, málo tých, čo by hneď prírodou boli tak vyznačení. Nie div, že i celé Záhorie rozvlnilo sa rečami o tejto veci. Staré ženy prorokovaly naisto, že ten chlapec, nech sa dá na čokoľvek, vždy bude šťastný. Ktorého rodiča srdce by nezaplesalo, keď počuje nad osudom svojho dieťaťa takýto výrok? Kto opíše radosť Zuzkinu? Ona videla svojho syna v sláve, v zlate, v bohatstve, vysoko — vysoko. Ach, že nemôže ze ním, že jej tak uteká z materinského náručia! Je šťastná, ale jej láska zostáva neukojenou, že len z diaľky môže sa dívať na vlastné dieťa.

Toto radostné rozochvenie pripravilo rodičov temer o všetku rozvahu, aká najmä v tomto stave sa vyžaduje. Tu je čas porobiť už prvé kroky za blaho dieťaťa. Každá zameškaná maličkosť, najmenší omyl mávajú veľké následky, lebo nahradiť sa nedajú. Otec bol ako bez rozumu. Svoje dieťa by bol ľahko večne nešťastným urobil: bol by vám ho zabudol vyložiť na prípecok! Ale na šťastie tu bola obecná baba, ktorá v takýchto veciach nedala sa ani čepčekom miasť; tá hneď naskočila naň:

„No, a chlapca si nevyložíš na prípecok?“

„A načo?“

„To je už len reč! Poznať, že nevieš ešte nič. Ak chceš z chlapca mať skrčenca, dobre; ale ak chceš, aby ti narástol, ukáž mu, koľký má byť. Zato, že sa ti v čepčeku narodil, nemusí byť ešte obrom.“

Mišo poslúchol babu, a tak nedávajme mu viny, ak by jeho syn nenarástol. On už urobil všetko, čo mohol. Ba vyniesol ho ešte i do stajne, aby ho i statok videl. Ten tiež patrí k domu; nech teda vie, že jest už mladý gazda.

I bolo by sa všetko v bázni božej dobre skončilo, keby si bola baba neublížila. Ale ako šla pod cieňu po triesky, že šestonedieľke niečo uvarí, stupila na sekeru, čo bola o klát opretá. Nohu jej krv zaliala, a neborká baba nemohla ani pokročiť.

Krv jej pavučinou a práchnom horko-ťažko zastavili a odniesli milú stvoru domov. Nuž ako stádo bez pastiera blúdi, tak i u Ferancov všetko išlo naopak. V dome, okrem chorej, inej ženy nebolo. Miško voľky-nevoľky chytil sa varešky a vymýšľal cele nové jedlá, Ale keď je gazda v kuchyni, kto bude vo dvore? Radil sa so ženou, čo by tu bolo robiť: bez pomocnice nezajdú sa ani deň. Usniesli sa na tom, že poradia sa baby, čo by bolo robiť.

Baba si netrúfala, že by jej do krstenia noha k sebe prišla. Po veľkom duševnom boji poradila Mišovi, aby zavolal starú Katrenu, že tá vyzná sa trochu v babských veciach. Hovorila to s takým pocitom, ako keď chorý berie jed: veď musela postúpiť pole svojej sokyni, ktorá jej chlieb odobrať chcela. No, čo robiť, keď inej pomoci niet?

Tak, hľa, Katrena vtiahla do Ferancov a istou rukou chopila sa vlády v izbe i kuchyni. Krátkym časom všetko sa vrátilo v riadne koľaje. Ba šestonedieľka a jej muž si veľmi pochvaľovali, aká je s ňou veľká poľahoba. Ona rozumela sa nielen do babstva, ale i do pečenia kúskov a iného pečiva, čo pri krstení nesmie chýbať. Tak čím väčšmi blížilo sa krstenie, tým väčšmi stúpala starosť o kuchyňu a ustupovala o šestonedieľku a dieťa: Katrena točila sa viac vôkol koryta, než vôkol šestonedieľky. A to bola veľká chyba, stará baba jej to tiež mala za zlé. No, to už bolo potom neskoro!

Krstenie už tu, nuž všetko je hotové! Vatra na ohnisku obložená je veľkými hrnci, ako by sa malo zvárať. Duchovní kmotrovci už v izbe, oba mladí manželia, ktorí ešte nikdy ku krstu neniesli. A Katrena ešte i teraz kutí sa kdesi v kuchyni. Hja, nie blázon na toľké hrnce dozerať! Konečne zamenili ju kuchárkou inou a vypravili i s kmotrovci k svätému krstu. To stalo sa tak naponáhle, že Katrena ani poriadne obliecť sa nestačila, ešte cestou si musela naprávať šatku na hlave. Prišli pekne do chrámu božieho; čas uhádli navlas, lebo ľudia práve odchodili preč. Obrad sa začal i postupoval pekne. Iba príde na otázku: „Aké meno žiadate dať dieťatku?“ Tu zostali všetci, ako by im nohy podrazil. Kmotrovci pozerali na babu, Katrena zas mihala na nich. Ale takto to nemohlo zostať, otázka sa opakovala; no odpovedi nič. Konečne sa osmelí Katrena a povie, že ona veru nevie. Nazdala sa, že ju pošlú chytro do Ferancov, opýtať sa, a že ju dočkajú s odpoveďou. Ale pán farár nedal sa mýliť. Dal chlapčekovi meno sám, a to Cyril. Práve vtedy bol jubilejný rok pokresťanenia Slovanov. Keď p. farár riekol: „Krstím ťa, Cyril, vo meno Boha, Otca, Syna i Ducha svätého“, Katrene podlamovaly sa nohy a mdloba jej išla na srdce. Akoby i nie, nad takýmto novým, nikdy neslýchaným menom. A odporovať je už márno, chlapec je pod tým menom už i do matriky vnesený.

„No, veď, sme my vykázali!“ bedákala baba. „Čo nám len povedia u tých Ferancov!“

„Veru svätá pravda. Ten je nie súci za gazdu, len za akéhosi hvezdára... Večne v tých knihách sa prehrebá.“

„Veď nech sa tam prehrebá, ale dedinu nech neuvaľuje do takého posmechu.“

Kapitola 2

Miško počúval všetko, čo o ňom hovorili ľudia, a bolo mu veľmi ľúto, že prišiel bez všetkej príčiny do rečí. On nikdy neohlásil sa v obci, len aby ľudí neupozorňoval na seba. Radšej zniesol krivdu, ako by sa bol šiel žalovať. S jedným, s dvoma ľuďmi vedel veľmi múdre hovoriť, ale už s troma — to sa už okúňal. A jednako nemohol mať od ľudí pokoja, ba mal viac nepriateľov v dedine, než hocijaký krikľún. Každý, kto nemohol k inému pristúpiť, to sa na Miškovi previezol. On nikdy neublížil ani muške, a doňho sa každý zadrapil, ako do hrachu pri ceste. Chlapi ho vysmievali, že je vždy doma, že drží pec, aby mu neutiekla; ženy zas len pre toto chválily a závidely ho Zuzke. Hja, chudinky, tešily sa tým, že dobrá žena nedostane dobrého muža, len korheľa; iba taký tĺk, ako Zuzka, má dobrého muža, čo vždy doma sedí.

A ono Miško nestrážil domu, ale hrdloval a robil verne a svedomité. Ale ho i Pán Boh požehnával. Mal len osemnástku, čo mu po otcovi ostala, ale prichoval vše viac na nej statku, než hociktorý osminár. Ale ani jeden osminár nenasvážal toľko zbožia, ako on. To mu vidno i v sypárni, ktorá ani v prednoví sa nevyprázdnieva. Je v nej i starého zbožia dosť; pšenica vraj pamätá i to, keď zvon na vežu ťahali. No, i v prieči ne len jest čosi v tej tulipánovej truhle, čo Zuzka ešte so sebou doviezla. Tam je krčiažok, do ktorého so dňa na deň pribýva. Zuzka sa kochá, keď pozre po nedeliach doň. No, ale pod ním jest ešte viac. Tam je katechizmus, z ktorého ešte Miškov otec sa učieval, s primitívnymi obrázky a obšuchanými pargamienmi. Hej, sú v ňom i krajšie obrázky! Na nich by sa i bezbožník pokochal. Bol by ten katechizmus otcu-materi hoden dvesto zlatých. Veď skoro zpoza každej karty vyvalí sa zlatka a zpoza mnohých i piatka. Čidali, že by sa hocikto z takého katechizmu vďačne učil.

A načo sú im peniaze? Hej, nájde sa im ono miesto. Ešte treba, aby sa im tie zlatky popremieňaly v piatky, a potom — bude, čo má byť. Kúpi sa široký intravilán pri hradskej a na ňom vystaví sa hodný dom so závristým dvorom. Nuž na to budú tie peniažky. Čo prichová sa jalovica, tá sa nechá, a stará krava sa predá; peniaze za ňu pôjdu do katechizmu. Pred jarou vyprázdnia sa skrine, čo sa utŕži za zbožie, i to pôjde ta. O dva, o tri roky, ak Pán Boh požehná — katechizmus bude dosť tučný, a svet otvorí ústa, čo ten ťuťmák Ferancovie stvára.

Dva-tri roky prešly, a Miško zanechal starootcovský dom a presťahoval sa do nového, ktorý si on sám vystavil. Keď teraz pozre na ten starý domec, ako tam na strmom vŕšku smutno stojí, zasmeje sa mu duša. Hej, a keď vidí tú strmú cestu, ktorou do starého domu chodieval, a keď si predstaví, ako sa mu volky pod jarmom krčievaly, idúc hore vŕškom do dvora, pýchou vypnú sa mu prsia. Teraz sa veru nemusia krčiť, keď je dvor ako dlaň rovný. Koľko posmechu už jeho starý otec musel zniesť, keď so zbožným vozom až k mostu ťahal, aby sa tam na širšom mieste obrátil, a vrátil sa hore úzkou cestičkou do dvora. Cesta, ktorá do starého dvora viedla, tvorila s uličnou taký ostrý uhol, že len s jednej strany sa mohlo na ňu vyjsť. Preto, keď voz išiel s nižného konca dediny, musel vždy zachodiť k mostu, tam sa skrútiť a vrátiť sa nazad.

Skoro zakažným, keď k mostu tiahol, ľudia zo žartu spytovali sa ho: „Var‘ Židovi vezieš to zbožie? Hľaďteže ho, hľaďte! Prejde popred vlastný dom, a ani sa len neobzre, len kdesi ťahá.“

Miško sa im vše len zasmial a, akoby zo závisti, pohodil: „Dobre sa vám smiať, keď máte dvor ako dlaň.“ Ale sám sebe vždy doložil: „No, nebudete sa dlho smiať. Kto sa bude smiať naostatok, ten sa bude najlepšie smiať.“

A ľudia si povrávali: „Chudák, dobrý chlap je ten Mišo, len keby ten dvor mal inakší. Veru by sa mu zišlo druhý nadobudnúť. Ale tu zkade: to je tá vec!

Miško — on sa naostatok smial. Jeho súsedi pokrúcajú hlavami, nijako neprace sa im do nich, ako ten bedár prišiel k novému domu. Ktorí ho predtým tak ľutovali, dnes už závistive hľadia naň. Nepáči sa im, že tak krátkym časom vyrástol im ponad hlavu. Hja, tak to býva na svete: nemaj ničoho, vysmejú ťa; maj sa k niečomu, závidia ti.

Cyril sa narodil už v novom dome.

Kapitola 3

Na chlapcovi hneď od malička bolo znať, že nie darmo má také divotvorné meno. Otec nemohol sa prenadívať, kde sa v ňom toľká múdrosť berie. Čo povedal, mohlo sa hneď za ním spisovať. Miško bol by sa veru dal na to, ale chudák nevedel písať tak chytro, ako chlapec hovoril. I ostatní ľudia krútili hlavami, keď počúvali od neho len samé múdre reči.

„Pamätajte, ten chlapec nedožije svojho desiateho roku.“

„Ach, a prečo by nedožil? Veď nepoznať na ňom biedy.“

„Hej — čo moc, to moc. Každý vám povie, že ten chlapec na svoj vek má mnoho rozumu. Také deti nechovajú sa rady. Zprvu vyhúknu, ako priesada, a zrazu ani človek nevie, len keď opadávajú — navidomoči. Môj brat bol práve takýto mudrák: a neumrel vám?“

„Ja — čože by ste to povedali — toho kôň pokopal — nuž tak!“

„No, uvidíte, či vy svojho chlapca budete kedy ženiť. Pravda, budete, ale bez muziky. Ja za jeho život ani dreveného groša nedám.“

Keď Ferancovcom takto nahnali strachu, čo mali s chlapcom robiť? Zachodili s ním, ako s rozpuknutým krčiažkom. Prísneho slova mu nedali. Božechráň ho okríknuť, alebo mrzkú tvár mu ukázať! Mysleli si, že v kolíske majú kus zlata, a preto pilne ho kolísali, hoci nohy niže kolien mu už z kolísky visely, čo tak podrástol. Pri kolísaní mu ešte i spievali, ako v prvom roku, len aby lepšie spal.

Rozmaznaný Cyril vyrástol do kabane. Už v kabani začal napredovať vo všetkých známostiach — na podiv. On najlepšie vedel, pod ktorou strechou hniezdia vrabce, na ktorej vŕbe sú straky, v ktorom sade sú najlepšie hrušky a jablká, kedy dozrievajú a ako ostrvu nadložiť, aby sa k nim dostal. Ale vedel i iné veci. Poznal všetky litery; otec ho tomu naučil, ba i predpísal mu čo ľahšie uhlíkom na kozub, a on do tých čias majstroval, kým len neuhádol. Otec sa udrel do čela. „Hm, čo je pravda, to je pravda, ale z tohto chlapca, ak narastie, bude čosi. Má dobrú hlavu a tenkú kožu na čele — ten sa bude dobre učiť.“

A už teraz sa zrodila veľká myšlienka v jeho hlave. Vo dne, v noci mu nedala pokoja; všetko len vôkol nej sa krútilo. Všetko, čo robil, len k tej myšlienke, k jej vyplneniu smerovalo. Starej dosť dlho tajil sa — ale nadišla ho slabšia chvíľa, i vyložil jej všetko ako na dlaň. Otvoril jej svoje srdce do korán, dal jej pozreť i do najtajnejšieho záhybu jeho, kde myšlienka tá ukrývala sa. Žena zľakla sa jej. Ona videla ju v nedohliadnej diaľke, jej duševná sila nemohla ju obsiahnuť: začala pochybovať o tom, že by mužov sen mohol sa splniť. No, zas ju to lákalo a čosi dodávalo sily jej kleslému duchu, aby verila.

„Ach, starý, len mi povedz, ako ti to mohlo prísť na um? Ako to urobíš? Dovolia nám to páni?... Počuješ, s tým nehodno popečkovať — to je nie žart.“

„Haha! Či nám vraj páni dovolia! A čo pánov do toho? To dieťa je moje, ja z neho môžem vychovať, čo len chcem.“

„Ono sa to ľahko povie, ale ako urobiť: to je prvá vec. Nečítal si o Jánošíkovi, ako mu páni dali zošibať otca, že ho dal do škôl? Hej, svet je zlý; oni sa tiež strežú, aby sa im nik nemiešal do remesla.“

„Oj, kedyže to bolo! Jánošík — kedyže ten žil — Bože môj! Skala je skala — tá sa už od tých čias rozmrvila, čo Jánošík zakopal do nej svoj poklad. Nuž tak: nebolo to včera, ani zavčerom, bolo to kedysi!“

„Ach, moje dieťa... ísť do škôl... byť pánom... oh -“

„A čo by nešlo? Var‘ nemá z čoho? Čidali mu bude lepšie, že jeho otcovi? Pravda, ani ja by som za deravý šesták nevystúpil zo svojho domu. Keď príde do človečenstva, bude mu dobre a pri ňom — možno, i nám.

Od tých čias starosti matkine sa zmenšily. Keď on vie i sedliacke veci jesť, načo by mu varila osebe? Iba aby mu dala preca nejakú prednosť, oddelila ho na mištičku a lepšie mu vše zapražila.

Teraz už druhé vakácie trávi doma. Stará už prišla do koľaje: vie, čo mu variť a čo nie. Nepokladá ho už za akúsi vyššiu bytnosť, ale za človeka, ktorý, pravda, viac vie, než celá dedina spolu, ale zato zje i kapustu so švábkou.

Kapitola 4

Cyril chytil sa biča, že bude voly poháňať. Ale otec už nerád vidí, keď pletie sa mu do roboty. On jeho pomoc prijme len vtedy, keď si ináč nijako nevie pomôcť. On by bol najradšej, keby jeho syn len za stolom sedel a čítal. To je jeho robota, a nie bič a pluh. Cyril by zas cez leto najradšej bol v poli vôkol otca, veď dosť sa nasedí cez zimu pri knihách. No, neopovážil sa predniesť túto túžbu otcovi, lebo by ho bojsa zarmútil. Celý týždeň by bedákal, čo vraj povie dedina, keď Ferancovie študenta vidí v poli hrabať, alebo snopy snášať. Preto Cyril najviac doma sedáva — kým je i otec doma; ale ako čuje, že otec nohu niekam vytiahol, vybehne i on na cestu a zamieša sa medzi starých kamarátov, s ktorými sa kedysi hrával, a nadpriada priateľstvo, na krátky čas školami pretrhnuté. Deti najprv bočia od neho, no, pomaly oboznámia sa znova a Cyril ožije medzi nimi. Je v svojom živle, medzi seberovnými.

Starý zas toto nemôže nijako zniesť. Okríkne ho prísne, čo by ináč ani neviem za čo neurobil.

„A čo ty máš medzi nimi? Var‘ sa chceš ešte medzi nich rátať? Nuž ale si ty v svete bol na to, aby si sa so sprostými deťmi kamarátil? Keď už chceš ísť — choď do školy alebo do fary medzi hodných ľudí. Tomu sa už budem tešiť.“

No, Cyrila zas toto netešilo. Do fary nechodil, lebo ako by on ta šiel? Čo by tam robil? Pán farár spytoval by sa ho perfectum od fio, alebo imperativus od fero. Nuž a keby mu ho i uhádol, nedostal by toľko pochvaly, ako keď deťom conjuguje laudo. Preto, že sa fary stráni, i mať mu dohovárala „Synku, čo nejdeš do fary? Tam ťa vovedú do svetlice a ukážu ti všelilijaké knihy. Uč sa od mladi od hodných ľudí, potom ako by si to našiel. Tam ťa veru zlému nenaučia, len dobrému.“

Ale Cyril nešiel a nešiel. Myslel si, že už nemá čo hovoriť s pánom farárom, keď i tak už bol s ním minulej nedele pred kostolom. Pán farár vypýtal sa ho jedno-druhé: už teraz nemá sa o čom s ním shovárať. Ale rodičia ho len nútia, aby šiel, veď ako milo mu podal pán farár ruku. Hej— Miško a Zuzka tým stisnutím ruky majú všetky útrapy štedro zaplatené. Ako ich to pozdvihlo už v očiach susedov, keď duchovná osoba podá ich dieťaťu ruku a shovára sa s ním.

Ale čo sa dnes stalo, to prevyšuje už všetko ich očakávanie. Z farského dvora vyšla slúžka a hrnie rovno do Ferancov. Vyjasnená jej tvár predzvestuje manželom, ešte pri voze zamestnaným, akési milé prekvapenie.

„Dobre, že ste doma — ja že vás nenajdem. Ach, aká pohoda! Zbožie ani páper!“

„Veru, chvalabohu — takejto žatvy nepamätám. Ani len nekvaplo na úrodu.“

„I nasvážali ste hodne — za troch.“

„Nono, Pán Boh požehnal.“

Slúžka chcela zaviesť rozhovor, lebo myslela, že sa to ani nepatrí len tak naponáhlo povedať, čo treba, a ísť. Ona chce na to prísť okľukami: pomaly, ale isto.

„Ach, i študent pomáha: pekne, no! Akože sa mu páči doma? Ale — aby ho neuriekla — žíri mu; neznať na ňom biedy. No — nech mu len Pán Boh pomáha, aby bol z neho hodný človek, aký sú náš pán. Bude mu vždy dobre — ako na hody.“

„Ako Pán Boh dá“, poznamenala gazdina.

„Ono ak sa bude usilovať, bude mať vždy svoj istý kus chleba. To i náš pán povedajú — a tí veru vedia.“

„Čidali vedia“, prisviedčal gazda.

„Ale keď len nepríde do fary! I pán vše spomínajú: Len kde je, vraj, ten študent Ferancovie, keď ho nevídať. Choď, Katra, a povedz jeho materi, nech ho vypraví na obed. Nuž tak, aby váš študent prišiel na obed.“

Zuzka zostala, ako by jej nohy zarazil do zeme. Nevládala ani údom pohnúť. Konečne vypukla skoro v detinskú radosť.

„Ale môj syn... na obed! Pane Bože... toľké ustávanie! Veru mohli sa neustávať, o tom sme sa ani nenazdali. Óvy, óvy! Kedy sa im odslúžime?“

Študenta pozvanie neprekvapilo tak mile, ako jeho mať. Práve mal na jazyku, že sa preca ide pýtať do poľa, sadne na voz a pôjde. A tu takáto prekážka! Otec nepýtal sa mnoho syna, hneď poďakoval sa pánu farárovi i pani farárke za pozvanie.

„Nuž, nech len príde. Pán a pani budú v svetlici.“ A Katrena odbehla preč.

Stará objala syna. Mal sa zajsť v jej náruživom objatí. Hrdúsilo ho. Celá bola ako vymenená.

„Ach, kvet môj zlatý! Takejto radosti sa dožiť! Do svetlice... chlapče, pôjdeš do svetlice! Vieš, čo je to — ísť do farskej svetlice? Ta ani rychtára nepustia... ba ani hajtmana. A ty budeš si tam sedeť... pri jednom stole, z jednej misy jesť... s takými ľuďmi! Ach!“

„Hja, veru, Cyrko — budeš dnes po pansky jesť. Chlapče, aby si nezabudol ďakovať... aby som necítil hanby pre teba, lebo v takom dome neobedúva hockto. To už veru nie. Koho si tam videl z dediny pri obede? Veru nikoho. Ty budeš prvý — samý prvý.“

. „A ešte takto pekne zavolajú... a kto vie, čo pristroja! Ach, keď som neodkázala, aby sa netrápili veľmi pre teba. Ale zabudla som, ako na smrť. Keby var‘ zabehla, že ty hocčo zješ...“

Zuzka pojala syna do izby a obracala ho do samého obeda. Posnášala všetky šaty a skúšala na ňom, ktoré mu najlepšie pristanú. Obliekla ho do nových; bol ani namaľovaný panák.

„Polož si klobúk na hlavičku. Tak! A keď ho budeš snímať, nože nepochlp si vlasy. Teraz sním!“

Cyril sňal klobúk, mať nebola spokojná s pokusom.

„Na hviezde ti jeden chlp odstáva. Ja neviem, čo sa nechce uľahnúť. A chodník ti je nedobre predelený. Povedala som ti, predeľ chodník na boku, a nie na prostriedku. To každý mládenec z dediny tak nosí. Keby ti len bola kúpila pomády, vlasy hneď inakšie stoja. Ná!... a mašličku som zabudla. Dobre, že mi prišlo na um! Bola by ťa veru bez nej poslala. Kto vie, či by ťa neboli i vrátili. Pripniže si ju, či ti pristane.“

Cyril poslúchol matku, no nebola spokojná.

„Ja neviem, ale háčik akosi veľmi napína šnúrku a mašľa sa preto nakrivuje. Počkaj, donesiem ti šálik — ten si uviažeš.“

A Zuzka chytro bežala do komory. Počuť šuchot, ako keď sa šaty prehadzujú: víko zapadne, a šálik je tu.

„No, to ti bude azda lepší. Uviažeme ho... takto. Len si daj pozor, aby si ho dobre mal. Tak. Ja — strapce nepotískaj pod kabát; veď sú zlaté! Čo by si ich mal zatískať, var‘ si ich ukradol?“

Cyril stál, ako voskový panák, naprostred izby; neopovážil sa ani prstom hnúť, aby si šaty nepokrčil. V tom napnutí čuvov začaly sa mu ruky potiť; cítil sa cudzo, neprirodzene.

„No, teraz si vlož šatôčku do vrecka. Nevtískaj jej dnu, do gundže: celý kabát bude ti odstávať, ako bys‘ niesol plnú kešeňu hrušiek. Rožtek z nej môže ti von trčať. Čo by nemohol, veď je biela. Kúpila som ti ich dvanásť — po dvanásť groši. A keď ta prídeš, vieš, čo máš urobiť?“

„Ruku bozkať.“

„Ach, ba... najprv povieš: Šťastlivý, dobrý deň vinšujem, a potom len bozkáš ruku pánu farárovi i pani farárke. A sadni si k stolu pekne, aby si oň neopieral lakťom.“

„Veď nie.“

„Ty — a moc nejedz... ak sa i nenaješ, preto nič. Nahradíš si doma. Čo by povedali, nech by si moc zjedol! Ešte by si bojsa mysleli, že ťa tu hladom morím.“

„Veď!“

„No, tak, syn môj drahý! A pri jedení len zvoľna, nič sa nenáhli. A Bože ťa nebeský chráň, aby si sa polial. O šaty by nebolo ešte nič ... ale tá hanba; A aby si lyžku nesložil samý ostatný. A daj ju pekne nore dnom, aby sa nenazdali, že si sa nenajedol. Ruky si tiež neomasť. Ak sa ti. pridá, utri si ich — na to je šatôčka. No, a teraz už choď. Drž sa pekne — mne Katrena všetko vyrozpráva, ako sa tam zachováš.“

Yaş sınırı:
12+
Litres'teki yayın tarihi:
30 ağustos 2016
Hacim:
27 s. 1 illüstrasyon
Telif hakkı:
Public Domain