Kitabı oku: «Cesta Hrdinu », sayfa 11

KAPITOLA SEDEMNÁSTA

Thor, Reece, O'Connor, Elden a Erec sedeli na zemi okolo plápolajúceho ohňa. Všetci boli zadumaní a nehovorili. Thor bol prekvapený, že letná noc môže byť tak chladná. To bolo tým Kaňonom. Chladný vietor sa ním takmer neustále preháňal, miešal sa s hmlou, ktorú ale nikdy nedokázal úplne rozfúkať. Výsledok bol, že tu bolo vlhko a zima. Thor sa naklonil dopredu a šúchal si ruky nad ohňom. Rovnako sa ale nemohol poriadne zahriať.

Thor žuval kúsok sušeného mäsa, ktoré si medzi sebou všetci podávali. Bolo tuhé a presolené, ale bola to výživa. Erec mu čosi podal. Thor zacítil v ruke jemný kožený mech, v ktorom bola nejaká tekutina. Mech bol prekvapivo pomerne ťažký. Zdvihol ho k ústam a nalial si tekutinu do úst. Príliš veľa. Vôbec prvýkrát tej noci ale pocítil teplo.

Všetci ticho sedeli a hľadeli do plameňov. Thor bol stále ešte napätý. Na tejto strane Kaňona, vlastne teda na nepriateľskom území, mal pocit, že sú na hliadke prakticky neustále, a čudoval sa, ako môže Erec vyzerať tak pokojne. Naozaj, ako by sedel pri svojom dome, na svojej vlastnej záhrade. Aspoň, že už boli späť z Divočiny, s Erecom pri ohni, ktorý prehrieval aspoň dušu, keď už nie telo. Erec sledoval líniu lesa, pozorný ku každému zvuku, ktorý sa z neho ozval, avšak zároveň pokojný a relaxovaný. Thor vedel, že ak by hrozilo nejaké nebezpečenstvo, Erec by ich dokázal ochrániť.

Thor spokojne pozeral do ohňa, a keď sa rozhliadol okolo, videl, že ostatní robia to isté. Iba Elden neustále vrhal mrzuté pohľady späť k lesu. Jeho povýšenecké spôsoby ho po udalostiach tohoto dňa úplne opustili, a teraz tu sedel zatrpknutý a bez meča. Velitelia mu nikdy takú chybu neodpustia, ba možno hrozí, že Elden bude po návrate z Légie vylúčený. Premýšľal, ako by Elden na takú situáciu reagoval. Mal tušenie, že on sa určite len tak ľahko nevzdá, že určite už teraz má v zálohe nejaký plán, poistku, tromf čakajúci v rukáve. Thor si bol istý, že čokoľvek oným tromfom je, nebude to pre neho nič dobré.

Thor sa otočil k Erecovi a sledoval jeho pohľad, ktorý teraz smeroval na vzdialený južný obzor. Priamo nad ním sa ťahala do diaľky linka - slabá, červenkastá žiara a presvecovala časť nočného neba. Thor premýšľal.

"Čo je to?" Spýtal sa nakoniec Ereca. "Tá žiara? Tá na ktorú sa stále pozeráš?"

Erec bol dlhú chvíľu ticho. Jediným zvukom bol neustále šumiaci vietor. Nakoniec rytier, bez toho, aby sa k pýtajúcemu otočil, odpovedal: "Goralovia."

Thor si vymenil vystrašený pohľad s ostatnými. Zovrel sa mu žalúdok. Goralovia. Tak blízko? Medzi nimi teraz nebolo nič než lesy a pás planiny. Teraz už tu nebol žiaden Kaňon, ktorý by ich oddeľoval a držal v bezpečí. Celý svoj ​​život počúval príbehy o tých krvilačných barbaroch, ktorí žili mimo Prsteň v divočine a ktorých jedinou ambíciou bolo zaútočiť na Prsteň. A teraz medzi nimi žiadny kruh Prsteňa už nebol. Nemohol uveriť, koľko ich tam asi musí byť. Zdalo sa, že je to obrovská, spiaca armáda.

"Nebojíš sa?" Spýtal sa Thor Ereca.

Erec pokrútil hlavou.

"Goralovia sa pohybujú pospolu. Ich armáda táborí v tej oblasti každú noc. Už niekoľko rokov. Na Kaňon zaútočia iba vtedy, keď sa im podarí zmobilizovať svoju armádu úplne celú, aby mohli zaútočiť ako jeden celok a v plnej sile. Ale ani tak sa do toho neodvážia. Moc Meča funguje ako štít a oni dobre vedia, že sa cez neho nemôžu dostať."

"A prečo tam teda táboria?" Spýtal sa Thor.

"Je to ich spôsob zastrašovania nepriateľa. A príprava. Mnohokrát sa v minulosti už stalo, za čias našich otcov, že plnou silou zaútočili na Kaňon. Ale za môjho života sa to ešte nestalo."

Thor vzhliadol k temnému nebu, díval sa na žlté, modré a oranžové hviezdy, ktoré poblikávali vysoko nad ich hlavami, a premýšľal. Táto strana Kaňona bola plná nočných môr a vlastne taký bol celý jeho život. Tá myšlienka ho naplnila strachom, ale snažil sa ju zase rýchlo vytlačiť z mysle von. Teraz bol členom Légie a mal by sa podľa toho správať.

"Nerob si starosti," povedal Erec, akoby mu čítal myšlienky. "Nezaútočia, kým máme Meč Osudu."

"Držal si ho niekedy v rukách?" Spýtal sa Thor Ereca s náhlou zvedavosťou. "Ten Meč?"

"Samozrejme, že nie," odsekol Erec príkro. "Nikto sa ho nesmie ani dotknúť. Iba kráľ a jeho nasledovník tvoria výnimku."

Thor sa na neho zmätene pozrel."Tomu nerozumiem. Prečo?"

Reece si odkašľal. "Smiem? " Pridal sa do hovoru.

Erec kývol na súhlas.

"S Mečom sa spája jedna legenda. V skutočnosti ho ešte nikdy nikto nezdvihol. Legenda hovorí, že iba jediný muž, ten, ktorého si meč sám zvolí, bude schopný ním vládnuť. Iba kráľ sa o to smie pokúsiť. Alebo niekto z kráľových nasledovníkov, ak ich kráľ už vymenoval. Takže meč stále leží na svojom podstavci a čaká."

"A čo súčasný kráľ? Tvoj otec? " Spýtal sa Thor. "Neskúšal to?"

Reece sklopil oči.

"Raz to skúsil. V deň, keď ho korunovali za kráľa. Tak nám to aspoň hovoril. Ale nedokázal ho zdvihnúť. Takže meč je naďalej na svojom mieste a straší otca ako nočná mora. Otec ho nenávidi. Skoro, akoby to bola živá vec."

"Keď sa objaví vyvolený, " dodal Reece," oslobodí Prsteň od všetkých nepriateľov a povedie nás na obrovskú výpravu. Takú, akú si teraz ani nedokážeme predstaviť. Všetky vojny potom skončia."

"Rozprávky a nezmysly, " prerušil ho Elden. "Ten meč nikto nikdy nezdvihne. Je príliš ťažký. Nie je to jednoducho možné. A žiadny vyvolený neexistuje. Sú to len táraniny. Legenda bola vymyslená len preto, aby poddaní pokorne ďalej pracovali a čakali na svojho vyvoleného. Legenda má jednoducho posilniť vplyv rodu MacGilovcov. Veľmi dobre sa im hodí do karát."

"Zavri klapačku, chlapče, " zasyčal Erec. "O svojom kráľovi budeš vždy a všade hovoriť s rešpektom."

Elden sklopil ponížene zrak.

Thor o všetkom premýšľal a snažil sa to pochopiť. Bolo toho trochu veľa naraz. Celý život sníval o tom, že uvidí Meč Osudu. Počul príbehy o jeho dokonalom tvare. Vraj bol vykovaný z nejakého kovu, ktorý nikto nepoznal a bol nabitý silnú mágiou. Ďalej Thor premýšľal, čo by sa stalo, keby nemali Meč, ktorý ich ochraňoval. Bola by potom kráľovská armáda rozprášená Impériom? Thor sa znovu zadíval na ohňom ožiarený obzor. Zdalo sa, že sa rozkladajú do nekonečna.

"Bol si niekedy tam vonku?" Spýtal sa Thor Ereca. "Tam ďaleko vonku? Za lesom? V divočine?"

Ostatní sa zhodne pozreli na Ereca a Thor sa nemohol dočkať, aká príde odpoveď. Erec sa pozeral v tichosti dlhú dobu do plameňov. Tak dlho, že už si Thor začínal hovoriť, že odpoveď asi vôbec nepríde. Dúfal, že jeho otázka nebola príliš vtieravá. Bol hlboko vďačný, že môže byť s Erecom, a nechcel si svoje dobré postavenie v jeho očiach žiadnym spôsobom pošliapať. Tiež si už nebol celkom istý, či chce onú odpoveď naozaj počuť.

V okamihu, keď už sa Thor nadychoval, aby svoju otázku vzal späť, Erec odpovedal:

"Áno," povedal vážne.

To jediné slovo zostalo visieť vo vzduchu ešte hodnú chvíľu a spôsob, ktorým ho Erec vyriekol povedal Thorovi všetko, čo chcel vedieť.

"Aké to tam vonku je?" spýtal sa O'Connor.

Thorovi sa uľavilo, že nebol jediný zvedavec, ktorý sa vypytuje.

"Je to celé kontrolované veľkou krutou ríšou, " povedal Erec. "Ale celý ten kraj je široký a rôznorodý. Je tam krajina divochov. Krajiny otrokov. Potom aj krajiny príšer. Takých, aké si ani neviete predstaviť. Sú tam púšte, hory a vysočiny, tiahnu sa ďaleko kam až môžeš dohliadnuť. Sú tam rozsiahle močiare a tiež obrovský oceán. Je tam krajina Druidov a tiež krajina Drakov."

Thor vyvalil oči.

"Draci? " Spýtal sa prekvapene. "Myslel som, že sú vymyslený."

Erec sa na neho smrteľne vážne pozrel.

"Uisťujem ťa, že nie sú. A ich krajina je miesto, kam nikto nechce ísť. Dokonca aj Goralovia sa tam boja chodiť."

Thor pri tej myšlienke preglgol. Nedokázal si predstaviť, že by sa mal vypraviť tak ďaleko do nepreskúmaného sveta. Čudoval sa, ako sa Erecovi podarilo dostať sa späť živý. Povedal si, že sa ho na to niekedy musí opýtať.

Vlastne tu bola veľká kopa otázok, ktoré chcel Thor Erecovi položiť. Zaujímalo ho ono obávanej impérium, kto mu vládne, prečo sa ich stále snaží napadnúť, kedy Erec vyrazil na svoje cesty, kedy sa z nich potom zase vrátil. Ale ako teraz tak sedel a pozeral do ohňa, noc bola stále chladnejšia a temnejšia, a so všetkými tými otázkami, ktoré mu vírili v hlave, sa Thorovi začínali zatvárať oči. Teraz nebol ten správny čas na ďalšie rozprávanie.

Namiesto toho sa nechal zvoľna ukolísať spánkom. Položil si hlavu na zem a kým zavrel oči, pozrel sa ešte na tú cudziu krajinu okolo seba a premýšľal kedy, a či vôbec, sa ešte niekedy vráti domov.

*

Thor otvoril oči a chvíľu nevedel, kde je a ako sa sem dostal. Pozrel sa okolo seba a zistil, že všade leží hmla tak hustá, že si takmer nevidí na špičky vlastných topánok. Otočil sa a zbadal úsvit, ktorý sa práve rozhorel nad Kaňonom. Niekde ďaleko na druhej strane bola jeho domovina. A on bol stále na tejto strane priepasti, na tej zlej. Jeho srdcový tep sa zrýchlil.

Thor sa pozrel na most a zistil niečo divné. Most bol prázdny. Celé toto miesto vlastne vyzeralo naraz zničené. Nerozumel čo sa tu udialo. Keď sa pozeral na most, jeho drevené trámy zrazu začali odpadávať. Jeden za druhým, ako domino. Behom chvíľky sa celý most zrútil dolu do priepasti, ktorej dno bolo tak hlboko, že ani nepočul, ako trámy dopadli.

Thor preglgol a otočil sa, v snahe nájsť ostatných. Nikto z nich ale nebol na dohľad. Nemal najmenšie tušenie, čo si teraz počať. Zostal tú trčať. Sám na druhej strane Kaňona a bez žiadnej cesty späť. Nedokázal pochopiť, kam sa všetci podeli.

Zrazu niečo počul. Otočil sa a pozrel sa smerom k lesu. To, čo počul, bol pohyb. Postavil sa na nohy a išiel za tým zvukom. Nohy sa mu začali boriť do mäkkej zeme. Keď sa dostal bližšie, zbadal sieť, ktorá bola zavesená na nízkej vetve. V nej bol chytený Elden a neustále sa otáčal dokola, až vetva praskala námahou.

Zrazu odniekiaľ priletel veľký sokol. Jeho perie bolo strieborné a len stredom hlavy sa mu ťahal jemný čierny pruh, až k zobáku. Vták sa natiahol do siete, ďobol Eldena do oka a vytrhol ho. Potom sa aj s okom visiacim z jeho zobáku otočil k Thorovi.

Thor sa chcel odvrátiť, ale nemohol. Navyše, akonáhle si uvedomil, že Elden je mŕtvy, les okolo ožil aktivitou. Zo všetkých smerov sa vyrútili Goralovia. Obrovskí, oblečení len do bedrových rúšok, so širokými, dobre vyvinutými hrudnými svalmi a tromi nosmi umiestnenými v trojuholníkovej tvári, ktorej dominovali dva dlhé, klom podobné zuby. Divosi sa so syčaním hnali smerom k Thorovi. Pri tom zvuku mu vstávali vlasy na hlave. Nemal sa ani kam ukryť. Siahol k opasku, aby vytasil meč, ale zistil, že u neho žiadny nevisí.

Thor začal kričať.

Zrazu sa posadil a ťažko dýchajúc sa zmätene obzeral do všetkých smerov. Všade okolo neho bolo ticho. Naozajstné ticho, nie ono ticho z jeho sna.

Vedľa neho spali v matnom svetle prichádzajúceho úsvitu Reece, O'Connor a Erec. Žeravé uhlíky po včerajšom ohni už takmer dohoreli. A po zemi poskakoval sokol. Otočil sa a natočil hlavu, aby na Thora dobre videl. Bol veľký, strieborný, s čiernym pruhom, ktorý sa mu ťahal po hlave smerom k zobáku. Chvíľu na neho bez pohnutia zízal. Díval sa mu priamo do očí. Potom vykríkol. Ten zvuk Thora rozochvel, pretože si uvedomil, že toho istého sokola videl vo svojom sne.

Potom si uvedomil, že ten vták je možno odkaz, a že jeho sen bol viac ako len obyčajný sen. Niečo nebolo v poriadku. Cítil slabú vibráciu, ktorá mu stúpala po chrbte a ďalej po rukách.

Rýchlo sa postavil a rozhliadol sa okolo v snahe zistiť, čo by to mohlo byť. K jeho sluchu nedoliehali nič neobvyklé, všetko sa zdalo byť tak, ako to byť malo. Most bol stále na svojom mieste a vojaci na ňom stále v hojnom počte držali hliadku.

Čo sa to deje? Premýšľal.

A potom si uvedomil čo je zle. Jeden z nich chýbal. Elden.

Najprv si Thor pomyslel, že ich Elden opustil a vydal sa sám späť cez most na druhú stranu Kaňona. Možno bol natoľko zahanbený stratou svojho meča, že sa rozhodol Légiu nadobro opustiť.

Potom sa ale Thor pozrel k lesu a všimol si, že je mach čerstvo pošliapaný. Vďaka rannej rose boli jasne vidieť stopy vedúce k lesu. Nemal najmenšie pochybnosti, že stopy patria Eldenovi. Ten sa totiž nevrátil, naopak, vydal sa znovu do lesa. Sám. Možno aby si odskočil. Alebo, uvedomil si s hrôzou Thor, aby našiel svoj ​​meč.

Bolo hlúpe ísť tam iba tak sám a jasne to vypovedalo o tom, ako zúfalý Elden musí byť. Thorovi bolo okamžite jasné, že mu tam hrozí veľké nebezpečenstvo a že Eldenov život je teraz v stávke.

V tom okamihu sokol vykríkol, akoby chcel Thorove domnienky potvrdiť. Potom sa náhle odrazil a vzlietol priamo proti Thorovej tvári. Ten dokázal uhnúť hlavou len tak tak, aby ho dravcove pazúry tesne minuli. Vták odlietal preč.

Thor sa okamžite pustil do akcie. Bez premýšľania, bez toho aby si poriadne uvedomoval čo robí, vyrazil okamžite míľovými krokmi po stope k lesu.

Nemal čas ani na to, aby dostal strach sám o seba. Rútil sám do lesa rovno do Divočiny. Keby mal chvíľočku, aby mohol zastaviť a premýšľať do akého bláznovstva sa to práve púšťa, zostal by pravdepodobne primrznutý stáť na mieste, alebo by ho rozklepala panika. Namiesto toho však nechal svoje telo len reagovať na skutočnosť, že Elden niekde nutne potrebuje pomoc. Bežal a bežal úplne sám hlbšie a hlbšie do lesa, ktorý začínalo matne osvetľovať svetlo brieždenia.

"Elden!" Kričal za behu.

Nevedel prečo, ale z nejakého dôvodu si bol istý, že Eldenovi ide o život. Možno by mu to mohlo byť jedno, vzhľadom k tomu ako Elden nakladal s ním, ale nedokázal si pomôcť. Nebolo mu to jedno. Ak by sa v tejto situácii nachádzal on sám, Elden by pre neho dozaista neprišiel. Bolo šialené vydávať v stávku vlastný život kvôli niekomu, kto by pre neho nepohol prstom a kto by ho v skutočnosti videl mŕtveho celkom rád. Ale ani tak nemohol konať inak. Nikdy predtým tento pocit nemal. Pocit, kedy jeho zmysly doslova revali, že musí urýchlene reagovať a konať. Reagovať na niečo, o čom ale vlastne zároveň nevie, čo to presne je. Nejakým spôsobom sa menil a zatiaľ sa mu nedarilo porozumieť ako. Cítil, ako by jeho telo začínalo byť kontrolované nejakou novou záhadnou silou. Bolo to znepokojujúce. Nemal rád, keď sa veci vymykali jeho kontrole. Alebo bolo to možno jednoducho iba bláznovstvo? Nepreháňa to náhodou trochu? Je celý ten pocit len výsledkom zmäteného sna? Možno by sa mal jednoducho otočiť a bežať naspäť.

Ale presne to neurobil. Nechal nohy, aby ho ďalej niesli a svojim pochybnostiam, ani strachu, nevenoval výraznejšiu pozornosť. Bežal a bežal kým vládal s dychom.

Uprostred pohybu sa Thor náhle pozrel do strany a to, čo tam uvidel, ho na mieste zmrazilo. Stál v predklone, snažil sa znovu chytiť dych a nebol si ani trochu istý, či ho neklame zrak. To, čo videl, by totiž stačilo, aby sa ktorýkoľvek ostrieľaný bojovník vybral na zúfalý útek.

Na lesné čistine pred ním stál Elden, v ruke držal svoj ​​krátky meč a pozeral na príšeru, ktorá sa nepodobala ničomu, čo kedy Thor videl. Bolo to strašné stvorenie. O dobré dva a pol metre ich oboch prevyšovala a do šírky zaberala priestor asi ako štyria dospelí muži. Teraz pozdvihla dlhé svalnaté paže, zakončené troma dlhými prstami, ktoré boli ozbrojené ostrými pazúrmi. Na hlave mala príšera štyri rohy, dlhú čeľusť a široké čelo, pod ktorým boli dve veľké žlté oči. Zuby boli zakrútené ako kly. Démon sa nadýchol a zakričal.

Široký strom za ním, bezpochyby stovky rokov starý, pri tom zvuku praskol. Pozdĺž kmeňa sa ukázala dlhá štrbina.

Elden stál úplne úžasnutý hrôzou. Meč mu vypadol z ruky a zem pod ním bola mokrá.

Vrčiaci a slintajúci netvor vykročil pomaly a sebaisto smerom k Eldenovi.

Thor bol tiež zasiahnutý strachom, ale na rozdiel od Eldena ho hrôza našťastie ešte nestačila znehybniť. Z nejakého dôvodu strach skôr zvyšoval citlivosť jeho zmyslov a napĺňal ho životnou silou. Zrazu bol, zo všetkých vnemov, ktoré okolitý les ponúkal, schopný vnímať iba pozíciu a presné pohyby príšery a Eldena. Na tie sa do najmenších detailov zameral. Tiež oveľa silnejšie ako predtým vnímal vlastné telo, jeho držanie a napätie vo svaloch. Dokonca cítil aj vlastné zbrane, ako by boli jeho súčasťou.

Thor vystrelil do akcie. Zaútočil priamo vpred, rovno medzi Eldena a príšeru. Tá, v reakcii na zvrat udalostí, znova zbesilo zakričala. Thor mohol už z diaľky cítiť, že jej dych je žeravý ako roztavené železo. Pri tom zvuku sa mu zježili vlasy na zátylku a nechýbalo veľa aby sa otočil a utekal zase preč. Jeho vnútorný hlas ale opakoval Erecova slová, že musí byť silný. Že musí byť nebojácny. Že musí za všetkých okolností zostať pokojný. A že v žiadnom prípade teraz nesmie cúvnuť.

Thor zdvihol svoj ​​meč a s využitím rýchlosti, ktorú získal tým rozbehom, ho vrazil príšere medzi rebrá, v snahe trafiť sa do srdca a rýchlo to skoncovať.

Netvor zareval bolesťou. Na Thorovu ruku sa vyhrnula horúca krv, keď ešte pritlačil na svoj ​​meč a zaboril ho medzi netvorove rebrá až po rukoväť.

Na jeho prekvapenie však nepriateľ neumieral. Zdalo sa, že ranu ani nijako zvlášť necíti.