Kitabı oku: «Cesta Hrdinu », sayfa 2

KAPITOLA DRUHÁ

Thor sa zlostne potuloval v kopcoch celé hodiny, až nakoniec si vybral miesto a posadil sa, ruky skrížil cez nohy a pozoroval obzor. Sledoval ako koče miznú v diaľke, a díval sa na oblak prachu, ktorý za nimi ostal ešte dlho potom.

Žiadne ďalšie návštevy už nebudú. Teraz bol odsúdený zostať tu v tejto dedine na roky, čakajúc na ďalšiu šancu, ak ešte vôbec príde. A či by mu to otec vôbec dovolil. Teraz ostali len oni dvaja v dome, a jeho otec mu určite dá pocítiť ako veľmi ho nahneval. Otec by chcel, aby mu aj naďalej robil služobníka, až roky prejdú a on by skončil rovnako ako otec - zabudnutý tu a žijúci malý, podradný život - zatiaľ čo jeho bratia získajú slávu a meno. Vo svojich žilách cítil, ako ho to všetko ponižuje. Toto nebol život, ktorý by chcel žiť. A on to dobre vedel.

Znovu a znovu si Thor namáhal mozog, čo by mohol robiť alebo zmeniť. Neprišiel na nič. Život mu rozdal práve takéto karty.

Po hodinách sedenia vstal a začal sa skleslo presúvať späť do známych kopcov, vyššie a vyššie. Tak či tak smeroval späť k stádu, na najvyšší pahorok. Ako liezol, prvé slnko už zapadlo a druhé dosiahlo svoj ​​vrchol, zalievajúc oblohu zeleným svetlom. Túlajúc sa, pohrával sa Thor so svojím prakom, ktorý mal uviazaný okolo pasu. Svoj kožený prak používal roky. Siahol do vrecka s kameňmi, ktoré mu viselo na boku, a prstami medzi nimi preberal, jeden hladší než druhý, všetky ručne zbierané z najvyberanejších potokov. Občas vystrelil na vtáky; inokedy na hlodavce. Bol to zvyk hlboko zakorenený v priebehu rokov. Spočiatku netrafil nič. Potom raz trafil pohyblivý cieľ. Odvtedy bola jeho muška presná. Teraz vrhanie kameňov sa stalo súčasťou jeho ja – a okrem toho ho to dokázalo ukľudniť. Jeho bratia možno dokážu mečom zoťať strom, ale nikdy by netrafili letiaceho vtáka s kameňom.

Thor bezmyšlienkovite vložil kameň do praku, zaklonil sa, a z celej sily švihol, predstavujúc si že mieri na svojho otca. Trafil konár na vzdialenom strome, pričom ho čisto odstrelil. Akonáhle zistil, že by tým mohol skutočne zabiť pohybujúce sa zvieratá, prestal na ne mieriť. Zľakol sa vlastnej sily a nechcel nikomu ublížiť. Jeho terčami boli konáre, iba že, ak by samozrejme líška prišla k jeho ovciam. Po nejakej dobe sa tieto naučili radšej nepribližovať a Thorove ovce boli najbezpečnejším stádom v celej osade.

Thor si znova spomenul na svojich bratov, kde asi teraz práve sú, a opäť ho premohla zlosť. Po celodennej jazde dorazia do Kráľovho Dvora. Mohol si to len predstaviť. Videl ich prichádzajúcich s veľkou slávou a ľudia, oblečení vo svojich najlepších šatách, ich zdravia. Bojovníci ich zdravia. Členovia Strieborných ich zdravia. Budú prijatí, budú bývať v kasárňach Légie, budú trénovať na kráľovských cvičištiach s tými najlepšími zbraňami. Každý z bich bude slúžiť ako panoš pre niektorého slávneho rytiera. Jedného dňa sa stanú sami rytiermi, s vlastnými koňmi, s ​​vlastným erbom a vlastnými panošmi. Budú na všetkých oslavách a večerať s Kráľom za jedným stolom. Bol to úžasný život. A toto mu prekĺzlo posmedzi prsty.

Thorovi z toho prišlo až zle a snažil sa to všetko vypustiť z hlavy. Ale nemohol. Časť jeho ja, niekde hlboko vo vnútri, na neho kričala. Vravela mu aby to nevzdával, že jeho osud je ešte väčší ako je toto. Nevedel ešte čo, ale určite to nebude život tuná. Cítil, že on je iný ako ostatní. Možno, že dokonca aj výnimočný. Nikto mu nerozumel. A tak ho všetci len podceňovali.

Thor dosiahol najvyšší kopec a zbadal svoje stádo. Dobre vycvičené ovce boli stále pokope a pásli sa ďalej spokojne na čomkoľvek zelenom, čo sa dalo nájsť. Začal ich rátať hľadiac na červené znaky, ktoré mali namaľované na chrbtoch. Stuhol, keď skončil. Jedna ovca chýba.

Znovu a znovu počítal. Nemohol tomu uveriť: jedna chýbala.

Nikdy predtým Thor nestratil jedinú ovcu, a jeho otec ho pre to asi zabije. Horšia ale bola predstava, že jedna z jeho ovcí je teraz sama, vystrašená a zraniteľná niekde v divočine. Nezniesol predstavu, že niekto nevinný musí trpieť.

Thor sa ponáhľal na vrchol pahorku a a prezeral okolie, až ju zazrel. Veľmi ďaleko, za niekoľkými kopcami sa pásla osamelá ovečka s červenou značkou na chrbte. Bola to tá najdivokejšia zo stáda. Poklesol na duchu, keď si uvedomil, že ovca nielenže utiekla, ale že zo všetkých možných ciest si vybrala práve tú, ktorá viedla na západ, do Temného Lesa.

Thor prehltol. Temný Les bol zakázaný, a to nielen pre ovce, ale aj pre ľudí. To bolo za hranicou dediny, a už od okamihu, keď sa postavil na nohy a začal sám chodiť, vedel, že tam nesmie. Nikdy. Ísť tam, podľa legendy, bola istá smrť. Neprezkúmané lesy boli plné nebezpečných zvierat.

Thor sa pozrel na tmavnúcu oblohu, zvažoval. Nemohol tam nechať svoju ovcu. Usúdil, že keď sa bude ponáhľať, mohol by to ešte stihnúť.

Ešte jeden pohľad späť, potom sa otočil a prešiel do šprintu – smerom na západ, do Temného Lesa, nad ktorým sa sťahovali husté mraky. Nestačil s dychom, ale jeho nohy ho niesli samé ďalej. Cítil, že nie je cesty späť, aj keby chcel.

Bolo to ako bežať oproti nočnej more.

*

Thor uháňal dole cez zopár kopcov bez toho aby sa zastavil, k hustému baldachýmu Temného Lesa. Chodníky končili tam, kde začínali stromy, a on vbehol do neznámeho územia. Spadnuté lístie hlasno šušťalo pod jeho nohami.

V okamihu keď vstúpil do lesa sa ocitol v tme. Svetlo zastávali vysoké borovice. Tiež tu bolo chladnejšie, a keď prekročil prah, pocítil mrazenie. Nebolo to len z tmy, alebo zo zimy. To bolo z niečoho iného. Niečo, čo nedokázal pomenovať… bol sledovaný.

Thor sa pozrel hore na staré vetvy, pokrútené, širšie ako on sám, kymácejúce sa a vŕzgajúce vo vetre. Sotva prešiel päťdesiat krokov v lese, keď začul podivné zvuky zvierat. Otočil sa a už sotva bolo vidieť miesto, z ktorého do lesa vstúpil a cítil, akoby odtiaľto už nebola žiadna cesta von. Zaváhal.

Temný Les stál odjakživa mimo záujmu celej osady a aj mimo záujmu Thora. Bolo to niečo hlboké a tajomné. Žiadny pastier, ktorý by stratil ovcu v Temnom Lese by sa nikdy neodvážil ju tam ísť hľadať. Dokonca ani jeho otec. Príbehy o tomto mieste boli príliš temné, príliš zlovestné.

Ale dnes sa už udialo toho toľko, že to už bolo Thorovi jedno a zahodil všetku opatrnosť za hlavu. Jedna jeho časť chcela posunúť hranice, dostať sa tak ďaleko od domova, ako sa to len dá a dovoliť životu nech si s ním robí čo chce.

Odvážil sa ďalej, potom zastal neistý kadiaľ má ísť. Všimol si stopy - ohnuté vetvy, kadiaľ jeho ovečka musela prejsť, a dál sa týmto smerom. Po chvíli sa znovu otočil.

Ešte neubehla ani hodina a už bol beznádejne stratený. Snažil sa spomenúť si na smer, z ktorého prišiel, ale už si nebol istý. V jeho žalúdku sa usadil nepríjemný pocit, ale jediná cesta von bola cesta dopredu, a tak pokračoval ďalej.

V diaľke Thor zbadal lúče slnečného svetla, a tak sa vybral tam. Dostal sa k malej čistinke na okraji ktorej zastal ako prikovaný - nemohol uveriť tomu, čo videl pred sebou.

Stál tam, chrbtom k Thorovi, človek oblečený v dlhom, modrom saténovom plášti. Nie, nie človek - Thor to cítil. Bol to niečo iné. Druid, možno. Stál vysoký a rovný, hlavu pokrytú kapucňou, úplne pokojne, ako by ho okolitý svet ani trochu nezaujímal.

Thor nevedel čo má robiť. Počul o Druidoch, ale ešte nikdy sa so žiadným nestretol. Podľa znakov na jeho zlatom lemovanom plášti to nebol obyčajný Druid. Tie znaky boli kráľovské. Boli to znaky Kráľovho Dvora. Thor nemohol pochopiť. Čo tu kráľovský Druid robil?

Po chvíli, ktorá sa zdala ako večnosť sa Druid pomaly otočil tvárou k Thorovi a on ho spoznal. Vzalo mu to dych. Bola to totiž jedna z najznámejších tvárí v celom kráľovstve - kráľov osobný Druid. Argon, poradca kráľov Západného Kráľovstva po celé stáročia. Čo robil tu - tak ďaleko od kráľovského dvora, v strede Temného Lesa- bolo záhadou. Thor si nebol istý, či sa mu to všetko len nesníva.

"Tvoje oči ťa neklamú," povedal Argon pozerajúc sa priamo na Thora.

Jeho hlas bol hlboký, staroveký, akoby hovorili samotné stromy. Jeho veľké, priesvitné oči prenikavo skúmali Thora. Thor cítil intenzívnu energiu vyžarujúcu z Druida – bolo to ako stáť oproti slnku.

Thor si okamžite kľakol na koleno a sklonil hlavu.

"Môj pane," povedal. "Je mi ľúto, že som vás vyrušil."

Nerešpektovanie kráľovho radcu sa trestalo väzením alebo aj smrťou. Toto bolo vštepované Thorovi od narodenia.

"Vstaň, dieťa," povedal Argon. "Keby som chcel, aby si si kľakol, povedal by som ti to."

Thor dívajúc sa na Argona pomaly vstal. Argon pristúpil niekoľko krokov bližšie. Zastavil sa a zadíval sa na Thora, až sa Thor začal cítiť nepríjemne.

"Máš ​​matkine oči," povedal Argon.

Thor bol zaskočený. Svoju matku nepoznal, a nikdy nestretol nikoho, okrem svojho otca, kto by ju poznal. Bolo mu povedané, že zomrela pri jeho pôrode. Thor mal kvôli tomu vždy pocit viny a aj podozrenie, že to bol dôvod, prečo ho jeho rodina nenávidi.

"Myslím, že ste si ma pomýlili s niekým iným," povedal Thor. "Ja nemám matku."

"Čože?" Spýtal sa Argon s úsmevom. "Narodil si sa iba z muža?"

"Chcel som povedať, pane, že moja matka zomrela pri pôrode. Myslím, že ste si ma pomýlili."

"Si Thorgrin z klanu McLeod. Najmladší zo štyroch bratov. Ten, ktorého nevybrali."

Thorovi sa otvorili oči dokorán. Ťažko dokázal pochopiť, ako je toto možné. Že niekto ako je Argon ho pozná a toľko o ňom vie. To bolo nad jeho chápanie. Nikdy ho nenapadlo, žeby ho mohol poznať ešte niekto iný okrem ľudí z jeho dediny.

"Ako ... to viete?"

Argon sa usmial, ale neodpovedal.

Thor bol náhle naplnený zvedavosťou.

"Ako ..." dodal Thor, hľadajúc slová, "... ako to že poznáte moju matku? Stretli ste ju? Aká bola?"

Argon sa otočil a išiel preč.

"Otázky až niekedy inokedy, " povedal.

Thor zmetene pozeral ako odchádza. Bola to také závratné a tajomné stretnutie, a všetko sa to udialo tak rýchlo. Rozhodol sa, že nemôže nechať Argona len tak odísť a ponáhľal sa za ním.

"Prečo ste tu?" spýtal sa Thor, doháňajúc ho. Argon, opierajúc sa o prastarú slonovinovu palicu, kráčal neskutočne rýchlo. "Vari ste tam čakali na mňa?"

"A na koho iného?" Spýtal sa Argon.

Thor sa ho ponáhľal dohnať, nasledoval za ním do lesa nechávajúc čistinku za sebou.

"Ale prečo na mňa? Ako ste vedeli, že tam budem? A čo odo mňa chcete?"

"Príliš veľa otázok, " povedal Argon. "Neustále nimi naplňuješ vzduch. Mal by si namiesto toho radšej počúvať."

Thor nasledoval druida ako pokračovali hustým lesom a snažil sa zostať ticho.

"Prišiel si hľadať svoju stratenú ovcu, " povedal Argon. "Ušľachtilé úsilie. Ale strácaš čas. Ona neprežije."

Thor vytreštil oči.

"Ako to viete?"

"Ja viem o svetoch, o ktorých ty ani netušíš. Alebo aspoň zatiaľ nie."

Thor sa neprestával diviť ako ho stále doháňal.

"Nechceš počúvať, nuž, taká je tvoja povaha. Tvrdohlavý. Ako tvoja matka. Aj tak sa vyberieš za svojou ovcou, aby si ju zachránil."

Thor sa začervenal, keď zistil, že Argon mu číta jeho myšlienky.

"Si vzdorovitý chlapec, " dodal. " Máš silnú vôľou. Príliš hrdý. Dobré úmysly. Ale jedného dňa to môže byť tvoj pád."

Argon začal výstup na machový hrebeň, a Thor ho nasledoval.

"Chceš sa pripojiť do kráľovej Légie, " povedal Argon.

"Áno! "Odpovedal Thor, vzrušene. "Mám šancu? Môžete pre to niečo urobiť?"

Argon sa zasmial, hlboký dutý zvuk Thora zamrazil.

" Môžem robiť všetko a nič sa nestane. Tvoj osud už bol napísaný. Ale to záleží len od teba, čo si vyberieš. "

Thor nerozumel.

Došli až na vrchol hrebeňa, kde Argon zastavil a pozrel sa na neho. Thor stál veľmi blízko a Argonova energia ho spaľovala.

"Tvoj osud je z tých dôležitejších," povedal. "Nezahadzuj ho."

Thorovi sa rozšírili oči. Jeho osud? Dôležitý? Cítil, ako sa napĺňa hrdosťou.

"Tomu nerozumiem. Hovoríte v hádankách. Prosím, povedzte mi viac."

Argon zmizol.

Thorove ústa ostali otvorené dokorán. Pozerel sa na všetky strany, počúval, premýšľal. Vari si to všetko len predstavoval? Bol to len nejaký blud?

Thor sa rozhliadal dookola. Z tohoto miesta, vysoko na hrebeni, videl ďalej ako predtým. Keď sa prizrel lepšie, uvidel v diaľke pohyb. Začul zvuk a bol si istý, že to je jeho ovca.

Potkýnajúc sa nadol machovým hrebeňom sa ponáhľal v smere odkiaľ prichádzal zvuk, naspať do lesa. Ako šiel, nemohol zabudnúť na stretnutie s Argonom. Neveril, že sa to naozaj stalo. Ako to, že kráľov Druid bol práve tu? Čakal na neho. Ale prečo? A čo tým myslel - o jeho osude?

Čím viac sa to Thor snažil rozmotať, tým menej to chápal. Argon ho varoval, aby nepokračoval, ale zároveň ho navádzal, aby tak urobil. Kráčajúc sa ho viac a viac zmocňovala predtucha, že práve teraz sa niečo závažne stane.

Zašiel za zákrutu a zastal ako omráčený pri pohľade pred seba. V jedinom okamihu sa všetky jeho najhoršie nočné mory stali skutočnosťou. Vlasy na hlave sa mu zježili a on si uvedomil, že urobil veľmi veľkú chybu, keď vstúpil do Temného Lesa.

Oproti nemu – nie viac ako na tridsať krokov – stál Sybold. Mohutný, svalnatý, stojaci na všetkých štyroch, veľký asi ako kôň. Bol najobávanejším zvieraťom Temného Lesa, ba možno celého kráľovstva. Thor ho ešte nikdy nevidel, ale počul legendy. Pripomínal leva, ale bol väčší a širší. Mal tmavočervenú srsť a žlté žiariace oči. Podľa legendy bola jeho červená farba práve z krvi nevinných detí.

Thor za celý svoj život počul len párkrát, žeby Sybolda niekto zbadal, ale aj o tom by sa dalo pochybovať. Stretnutie s ním vlastne nikto nikdy neprežil. Niektorí považovali Sybolda za boha Lesa, a znamením. Čo to bolo znamenie, Thor nemal ani potuchy.

Urobil pomaličky krok späť.

Sybold – so svojimi pootvorenými obrovskými čeľusťami a stekajúcou slinou - sa uprene díval svojimi žltými očami. V tlame mal Thorovu chýbajúcu ovcu - bečala, visela dolu hlavou, polovica jej tela už bola roztrhaná tesákmi. Bola už skoro mŕtva. Ale Sybold sa neponáhľal s jej zabitím, zdalo sa, že má potešenie z mučenia.

Thor nemohol počúvať jej plač. Ovca sa bezmocne zmietala a on sa cítil zodpovedný.

Thorov prvý impulz bolo otočiť sa a bežaťpreč, ale vedel, že by to bolo zbytočné. Táto šelma mohla predbehnúť čokoľvek. Beh by ho ešte viac vyprovokoval. A nemohol nechať svoju ovcu takto umrieť.

Stál tam strachom vrastený do zeme, ale pritom vedel, že musí niečo urobiť.

Zvíťazili reflexy. Pomaly siahol do vrecka, vytiahol kameň, a vložil ho do praku. S trasúcou sa rukou roztočil, urobil krok dopredu a vyhodil.

Kameň letel vzduchom a presne trafil svoj cieľ. Dokonalý zásah. Zasiahol ovcu do oka a prešiel až do mozgu.

Ovca ochabla. Bola mŕtva. Thor ju ušetril od ďalšieho trápenia.

Sybold sa zamračil, rozúrený na Thora, že zabil jeho hračku. Pomaly otvoril svoje obrovské čeľuste a pustil ovcu, ktorá spadla do lístia. Potom otočil svoj zrak na Thora.

Odkiaľsi z hlbín jeho tela sa ozvalo hlboké, démonické zavrčanie.

Kým sa rozmrzené zviera otáčalo k Thorovi, on s búšiacim srdcom siahol na ďalší kameň v jeho vrecku, a chystal sa znova strieľať.

Sybold náhle vyrazil a pohyboval sa rýchlejšie, ako čokoľvek, čo Thor kedy videl vo svojom živote. Thor urobil krok vpred a hodil kameňom, modlil sa aby trafil, pretože vedel, že na ďalší už nebude čas.

Kameň zasiahol beštiu v jej pravom oku a zrazil ju. Bol to úžasny hod, a menšie zviera by to zložilo.

Ale toto nebolo menšie zviera. Toto zviera bolo nezastaviteľné. Zarevalo od bolesti, ale nespomalilo. Aj bez jedného oka, dokonca s kameňom v mozgu, sa Sybold rútil na Thora. Nebolo nič, čo by Thor mohol urobiť.

O chvíľu neskôr bola beštia na ňom. Svoje obrovské pazúry zaryla chlapcovi do ramena.

Thor kričal. Cítil, ako keby ho rezali tromi nožmi naraz a hneď ho zaliala horúca krv.

Zviera ho svojimi štyrmi labami prišpendlilo na zem. Jeho váha bola neskutočná, ako keby mu na hrudi stál slon. Thor cítil, ako mu praskajú rebrá.

Beštia zaklonila hlavu, doširoka otvorila svoje čeľuste a s odhalenými tesákmi sa začala približovať k Thorovmu krku.

V tom momente sa Thor natiahol a chytil zviera za neuveriteľne svalnatý krk. Snažil sa ho všetkými silami držať od tela. Ale dokázal to len na chvíľku. Jeho ruky sa začali triasť a tesáky zostúpili nižšie. Na tvári cítil horúci dych šelmy a na krku jej stekajúce sliny. Rev, ktorý vyšiel z jej hrude mu skoro prerazil ušné bubienky. Vedel, že zomrie.

Thor zavrel oči.

Prosím, Bože. Daj mi silu. Dovoľ mi, aby som bojoval s týmto tvorom. Prosím. Veľmi Ťa prosím. Budem robiť čokoľvek, čo budeš chcieť. Ostanem Ti dlžný po celý zvyšok svohoj života.

A potom sa niečo stalo. Thor cítil ohromný príval tepla vo svojom tele, kolovalo v jeho žilách, cítil ako skrz naskrz cez neho prešla veľká dávka energie. Otvoril oči a uvidel niečo, čo ho prekvapilo - z jeho dlaňe vyžarovalo žlté svetlo, a keď sa späť oprel do krku zvieraťa, zistil, že svojou silou ho dokáže udržať.

Thor naďalej tlačiť a neustával. Jeho sila rástla až cítil, že každú chvílu vybuchne. Vzápätí zviera letelo o dobré tri metre dozadu. Pristálo na chrbte.

Thor sa posadil a nechápal ako je toto možné.

Príšera sa znova postavila na nohy a v zlosti sa opäť vrhla na Thora. Ale tentokrát sa Thor cítil úplne inak. Energia ním prúdila. Cítil sa silnejší, ako kedykoľvek predtým.

Keď zviera vyskočilo do vzduchu, Thor sa prikrčil, schmatol ho za brucho a zahodil, využijúc jeho vlastnú hybnosť.

Zviera letelo lesom, narazilo do stromu a zrútilo sa na zem.

Thor pozeral ohúrený. Naozaj práve odhodil Sybolda?

Zviera dvakrát zažmurkalo, potom sa pozrelo na Thora. Postavilo sa a zaútočilo znova.

Tentoraz ho Thor schmatol za krk a obidvaja sa zrútili na zem, šelma navrchu. Ale Thor ju prevrátil a dostal sa hore. Držal zviera a dusil ho oboma rukami, kým ono sa snažilo zdvihnúť hlavu a zaťat svoje tesáky do neho. Ale zakaždým klapli naprázdo. Thor pocítil príval novej sily a ešte pevnejšie zovrel ruky. Nechal aby energia pretekala celým jeho telom a zrazu sa – na svoje prekvapenie - cítil silnejší, ako zviera.

Škrtil Sybolda, až kým nezomrie. Napokon zviera ochablo.

Thor ho nepustil ešte ďalšiu celú minútu.

Pomaly vstal, lapajúc po dychu sa široko otvorenými očami pozeral dole a držal si zranenú ruku. Čo sa práve stalo? To naozaj on, Thor, práve zabil Sybolda?

Bolo to znamenie, že tento deň nie je zbytočný, že ziadny z jeho dní nebol zbytočný. Stalo sa niečo neobyčajné. Práve zabil najznámejšiu a najobávanejšiu beštiu v tomto kráľovstve. Holými rukami. Bez zbrane. Nevyzeralo to reálne. Nikto mu to neuveri.

Zatočila sa mu hlava pri pomyslení odkiaľ prišla tá sila, čo mu pomohla. Čo to ale znamená a kto on vlastne je. Jediní ľudia, ako je známe, čo by mohli mať takúto silu, boli predsa Druidovia. Ale jeho otec a matka neboli Druidovia, takže ani on ním nemohol byť.

Alebo by mohol?

Vycítil niekoho za sebou. Thor sa otočil a zbadal Argona ako tam stojí a díva sa na zviera.

"Ako ste sa sem dostali?" spýtal sa Thor ohromený.

Argon ho ignoroval.

"Videli ste, čo sa stalo?" spýtal sa Thor, stále neveriacky. "Ja neviem, ako som to urobil."

"Ale vieš," odpovedal Argon. "Hlboko vnútri vieš. Si iný ako ostatní."

"Bolo to ako ... nával sily, " povedal Thor. "Ako sila, o ktorej som nevedel, že ju mám."

"Energia," povedal Argon. "Jedného dňa ju spoznáš veľmi dobre. Možo sa naučíš ju aj ovádať."

Thor sa chytil za rameno, jeho bolesť bola neznesiteľná. Pozrel sa na ruku a zbadal že je celá zakrvavená. Pocítil závrat a strach, čo by sa mohlo stať, keby mu nikto nepomohol.

Argon urobil tri kroky dopredu, natiahol sa, chytil Thorovu druhú ruku a položil ju pevne na ranu. Pridržal ju tam, zaklonil sa a zavrel oči.

Thor cítil vlnu tepla v ramene. Počas niekoľkých sekúnd lepkavá krv na ruke vyschla a bolesť sa začínala vytrácať.

Pozrel sa na ruku a nemohol tomu uveriť. Bol uzdravený. Jediné, čo zostalo boli tri jazvy po pazúroch, ale boli zacelené, ako keby to bola už niekoľko dní stará jazva. Nebola tam žiadna krv.

Thor sa pozrel na Argona v úžase.

"Ako si to urobil?" Spýtal sa.

Argon sa usmial.

"Ja nie. To ty sám. Len som presmeroval tvoju silu."

"Ale ja nemám silu liečiť, "odpovedal Thor zmätene.

"Nozaj? " Odpovedal Argon.

"Nerozumiem. Nič z toho mi nedáva zmysel, " povedal Thor stále viac netrpezlivý. "Prosím ťa, povedz mi to."

Argon sa odvrátil.

"Niektoré veci sa musíš naučiť postupom času."

Thor si na niečo spomenul.

"Znamená to, že sa môžem pripojiť k Légii?" Spýtal sa vzrušene. "Zaiste áno. Veď keď dokážem zabiť Sybolda, tak sa dokážem presadiť aj medzi ostatnými chlapcami."

"Určite je to možné," odpovedal.

"Ale oni si vybrali mojich bratov a nie mňa."

"Tvoji bratia by nedokázali zabiť toto zviera."

Thor ostal zamyslene stáť. "Ale oni ma už odmietli. Ako sa môžem k nim pripojiť?"

"Odkedy bojovník potrebuje pozvánku? " Spýtal sa Argon.

Jeho slová zasiahli hlboko svoj cieľ. Thor cítil, ako jeho srdce zaplavuje nová nádej.

"Chcete povedať, že by som sa tam mal jednoducho ukázať? Nepozvaný?"

Argon sa usmial.

"Sám si si strojcom svojho ​​osudu. Nie iní."

Thor zažmurkal a Argon bol preč. Znovu.

Ešte sa rozhliadal dookola, ale po druidovi ani stopa.

"Tu som!" Ozval sa hlas.

Thor sa otočil a pred sebou zbadal obrovský balvan. Z jeho vrcholu sa ozýval hlas a tak na neho okamžite vyliezol.

Keď vyšiel hore, ostal zmätený – nebolo tam nikoho.

Z tohoto miesta videl ďaleko ponad vrcholky stromov v Temnom Lese. Videl, kde Temný les končí, videl tmavozelený západ druhého slnka, aj cestu vedúca Do Kráľovho Dvora.

"Tá cesta by mohla byť tvoja," ozval sa hlas. "Ak si trúfaš."

Thor sa otočil, ale nič nevidel. Bol to len hlas, ozvena. Ale vedel, Argon bol niekde tam. A hlboko v sebe cítil, že mal pravdu.

Bez ďalšieho zaváhania Thor zliezol zo skaly a vyrazil lesom k ceste.

Rozbehol sa za svojím ​​osudom.