Kitabı oku: «Premenená», sayfa 4
Kapitola šiesta
Carnegie Hall bola absolútne preplnená ľuďmi. Jonah ju viedol naprieč davom, smerom ku kiosku, kde si mali vyzdvihnúť svoje lístky. Nebolo ľahké sa tam dostať. Dav bol plný bohatých a očividne ctižiadostivých ľudí, ktorí sa všetci do jedného ponáhľali, aby boli včas na svojich miestach. Nikdy predtým nevidela toľko skvele oblečených ľudí na jednom mieste. Väčšina mužov bola v čiernych oblekoch s kravatou a ženy na sebe mali večerné róby. Všade sa ligotali šperky. Bolo to vzrušujúce.
Jonah vyzdvihol lístky a viedol ju hore po schodoch. Podal ich uvádzačovi, ktorý ich roztrhol a vrátil mu naspäť kontrolné útržky.
"Môžem si jeden nechať?" Spýtala sa Caitlin potom, čo Jonah oba útržky strčil do vrecka.
"Samozrejme, " povedal a jeden jej dal.
Prešla po ňom prstom.
"rada si takéto veci skrývam, " dodala s miernym začervenaním. "Asi som sentimentálna."
Jonah sa usmial.
Uvádzač ich nasmeroval do luxusne vyzerajúcej chodby, ktorou sa vinul červený koberec a ktorej steny zdobili obrazy hercov a spevákov.
"Ako si vlastne zohnal tie voľné vstupenky?" Spýtala sa Caitlin.
"Môj učiteľ na violu , " odpovedal. "Má ročnú permanentku, ale dnes večer nemôže, tak mi ju požičal. Dúfam, že fakt, že som za ne nezaplatil, nekazí celkový dojem, " dodal.
Zmätene sa na neho pozrela.
"Naša rande, " vysvetlil.
"Samozrejme, že nie, " povedala. "Vzal si ma sem. To je všetko na čom záleží. Je to tu úžasné."
Ďalší z uvádzačov ich nasmeroval do malých dverí, za ktorými už sa rozkladala samotná koncertná sieň. Boli dobrých pätnásť metrov vysoko. V ich malom boxe bolo len asi desať alebo možno pätnásť ďalších sedadiel. Ich dve sedadlá boli na okraji balkóna, priamo pri zábradlí.
Jonah jej ponúkol oplyšované sedadlo, ona ho prijala a potom sa pozrela dole na dav divákov a účinkujúcich. Toto miesto bolo najelegantnejšie zo všetkých, kde bola predtým. Prezrela si more šedých hláv a cítila sa, že je minimálne o päťdesiat rokov mladšia ako väčšina ostatných. Aj tak bola ale atmosférou nadšená.
Jonah sa posadil. Ich lakte sa dotkli a Caitlin pocítila vzrušenie, že sedí tak blízko. Ako sedeli a čakali na začiatok predstavenia, chcela siahnuť po jeho ruke a vziať ju do svojej. Ale nakoniec sa rozhodla neriskovať, pretože by to mohlo pôsobiť príliš smelo. Takže len sedela a dúfala, že on svoju rúk siahne po tej jej. Ale ani sa nepohol. Bolo na to veľmi skoro. A možno, že sa tiež cítil trochu nesmelý.
Namiesto toho ukázal prstom dole k javisku.
"Najlepší violisti sedia najbližšie k okraju javiska, " povedal a ukazoval. "Tá žena tamto je jedna z najlepších na svete."
"Už si tú niekedy hral?" Spýtala sa.
Jonah sa zasmial. "To by som si prial," povedal. "Táto sieň je od nás vzdialená len nejakých päťdesiat blokov, ale keď to zmeriame na talent a schopnosti, tak mi to príde viac, ako celá naša planéta. Možno jedného dňa, " dodal.
Pozrela sa na javisko, kde desiatky účinkujúcich ladili svoje nástroje. Všetci boli oblečení v čiernych oblekoch a do jedného pôsobili vážne a sústredene. Hlbšie v javisku stál početný spevácky súbor.
Zrazu sa objavil mladý, asi tak dvadsaťročný muž, s čiernymi rozpustenými vlasmi, tiež oblečený v smokingu. Sebavedome si vykračoval po javisku. Prešiel uličkou medzi účinkujúcimi a namieril si to priamo do stredu. Keď sa tam dostal, všetky obecenstvo sa postavilo a začalo mu tlieskať.
"Kto to je?" Spýtala Caitlin.
Muž medzitým došiel pred divákov a neustále striedal úklony s úsmevmi. Aj odtiaľto Caitlin videla, že bol až nečakane atraktívny.
"Sergej Rakov, " odpovedal Jonah. "Je to jeden z najlepších spevákov na svete."
"Ale vyzerá tak mlado."
"To nie je o veku, ale o talente," povedal na to Jonah. "Existuje totiž talent, a potom existuje talent.A mať taký druh talentu, s tým sa človek už musí narodiť – navyše to musí podporiť cvičením. Nie štyri hodiny denne, ale osem hodín denne. Každý deň. Robil by som to tiež, keby som mohol, ale otec ma nenechá."
"Prečo nie?"
"Nechce, aby viola bola jediná vec v mojom živote."
Z jeho hlasu mohla dobre počuť, že ho to trápi.
Aplauz sa konečne začal upokojovať.
"Dnes budú hrať Beethovenovu Deviatu symfóniu, " povedal Jonah. "Je to jeho vôbec najslávnejší kúsok. Poznáš ju?"
Caitlin pokrútila hlavou a cítila sa hlúpo. V deviatej triede chodila na hodiny klasickej hudby, ale skoro vôbec nedávala pozor na to, čo učiteľka vtedy hovorila. Veľa tam teda nenabrala a potom sa hneď zase sťahovali. Teraz si priala, aby vtedy aspoň trochu počúvala.
"Je na to potrebný veľký orchester," povedal, "rovnako ako veľký zbor. Táto skladba si vyžaduje asi viac umelcov na scéne, ako ktorákoľvek iná. Je vzrušujúce to sledovať. Preto je tu dnes toľko ľudí."
Znovu si prezrela miestnosť. Zdalo sa, že sú tu tisíce ľudí. Ani jediné sedadlo nezostalo prázdne.
"Táto symfónia bola Beethovenova posledná. Umieral, keď ju písal, a vedel o tom. Podarilo sa mu to dostať aj do tej hudby. Sú to zvuky prichádzajúcej smrti." Pozrel sa na ňu a ospravedlňujúco sa uškrnul. "Pardon, že som tak morbídny."
"Nie, to je v pohode," povedala a myslela to vážne. Rada ho počúvala. Veľmi sa jej páčil zvuk jeho hlasu. A zbožňovala, že toho toľko vie. Jej kamaráti vždy viedli oveľa povrchnejšie konverzácie a ona už dlho cítila, že chce viac. Bola šťastná, že tu je s ním.
Chcela toho Jonahovi toľko povedať a mala toľko otázok, ktoré mu chcela položiť, ale osvetlenie v sále sa zrazu stlmilo a v hľadisku sa rozhostilo ticho. Otázky budú musieť počkať. Oprela sa pohodlne do sedadla.
Pozrela sa dole a na svoje prekvapenie zbadala Jonahovu ruku. Položil ju na spoločné operadlo dlaňou nahor a čakal na jej reakciu. Natiahla ruku a pomaly, aby to nepôsobilo príliš zúfalo, ju položila do jeho. Jeho dlaň bola jemná a teplá. Mala pocit, že sa jej ruka prelína s tou jeho.
Keď orchester začal hrať prvé tóny – jemnú, upokojujúcu melódiu – pocítila vlnu blaženosti a uvedomila si, že možno ešte nikdy v živote nebola taká šťastná. Zabudla na všetky tie desivé udalosti dnešného dňa a nechávala sa uniesť. Ak toto bola melódia prichádzajúce smrti, tak z nej chcela počuť čo najviac.
*
Keď Caitlin sedela a nechávala sa unášať hudbou, začala premýšľať – ako to že niečo také ešte nikdy predtým nepočula a tiež ako dlho bude asi jej rande s Jonahom trvať. A potom sa to stalo znova. Zčista jasna udrela zase tá bolesť. Zasekla sa jej do žalúdka úplne rovnako ako predtým na ulici a Caitlin musela zmobilizovať všetku svoju silu, aby sa tu pred Jonahom nezačala zvíjať bolesťou. Ticho škrípal zubami a bojovala o dych. Tiež cítila, ako jej na čele začínajú vyrážať kvapôčky potu.
A ďalší, silnejší záchvat bolesti.
Tentoraz ticho vykríkla. Dosť na to, aby to bolo v hudobnej kulise, ktorá práve prešla v crescendo, slabo počuť. Jonah sa okamžite otočil a starostlivo sa na Caitlin pozrel. Jemne jej položil ruku na rameno.
"Si OK?" Spýtal sa.
Nebola OK ani trochu. Bolesť ju úplne ochromovala. A ešte tu bolo niečo ďalšie: hlad. Mala desivý hlad. Ešte nikdy v živote necítila niečo tak strašne silného.
Pozrela na Jonaha a ten pohľad sa okamžite zameral na jeho krk. Jej oči sa zamkli na jeho pulzujúcich tepnách a sledovali, ako sa v nich krv prelievala po krku a ďalej až za ucho. Fascinovane hľadela na to tepanie. Počítala údery jeho srdca.
"Caitlin?" Spýtal sa znovu.
Tá túžba už bola príliš silná. Vedela, že ak tam bude sedieť len o sekundu dlhšie, už sa nebude môcť ovládať. Ak by nechala veciam voľný priechod, bolo úplne isté, že by v nasledujúcom okamihu zaborila svoje zuby do Jonahovo krku.
S poslednou štipkou vôle sa Caitlin zrazu zdvihla zo sedadla, jediným rýchlym skokom sa dostala cez Jonaha a už šprintoval hore po schodoch k dverám.
V ten rovnaký okamih sa všetky svetlá v sále rozsvietila naplno, pretože orchester práve odohral poslednú notu. Prestávka. Publikum do jedného vstalo a začalo hlasno tlieskať.
Caitlin sa dostala k dverám len niekoľko málo sekúnd predtým, než ostatní tiež začali opúšťať svoje miesta.
"Caitlin !?" kričal Jonah niekde za ňou. Zrejme tiež opustil miesto a bežal za ňou.
Nemohla mu dovoliť, aby ju takto videl. Ba čo viac, nemohla pripustiť, aby teraz bol kdekoľvek v jej blízkosti. Cítila sa ako zdivočené zviera. Doslova preletela vstupnou halou Carnegie Hall, keď z najrýchlejšej chôdze prešla do behu a potom do šprintu.
Než sa spamätala, bežala neskutočnou rýchlosťou chodbou s červeným kobercom. Bola ako zviera na love. Potrebovala jedlo. Vedela dosť na to, aby jej bolo jasné, že sa musí dostať preč od toho davu ľudí. Rýchlo.
Našla dvere, ktoré vyzerali ako jeden z postranných vchodov a vrazila do nich ramenom. Dvere boli zamknuté, ale ona do nich naletela s takou silou, že obe krídla hladko vyhodila z pántov.
Zistila, že sa ocitla v jednej z neverejných chodieb. Zbehli dole po schodoch, brala ich po troch, až dorazila k ďalším dverám. Urobila s nimi svojim ramenom to isté, čo s tými predošlými, čím sa ocitla v ďalšej chodbe.
Táto vyzerala omnoho exkluzívnejšie a intímnejšie než tie, ktoré tu už videla predtým. Aj vo svojej zmätenosti si všimla, že sa musela ocitnúť v zákulisné časti budovy. Prechádzala chodbou, každú chvíľu sa musela zlomiť v páse, keď sa o ňu pokúšali nové a nové návaly bolesti z hladu a bolo jej jasné, že už to nedokáže vydržať ani sekundu.
Zdvihla ruku, dlaňou zatlačila do najbližších dverí, ktoré našla a na prvýkrát je rozrazila. Ocitla sa v súkromnej šatni.
Pred zrkadlom tam na stoličku sedel, a obdivoval vlastný profil, Sergej. Ten spevák. Musela sa dostať do jeho šatne v zákulisí. Zhodou náhod sa dostala práve sem.
Znechutene sa postavil.
"Ospravedlňujem sa, ale teraz žiadne autogramy nepodávame," vyštekol. "Ochranka vám to mala oznámiť. Toto je môj oddychový čas. A teraz, ak ma ospravedlníte, musím sa pripravovať.
"Caitlin sa na neho s hrdelným výkrikom vrhla a zahryzla sa svojimi zubami hlboko do jeho krku.
Zajačal. Ale už bolo príliš neskoro.
Jej zuby sa mu zaborili do krku ešte hlbšie. Pila. Cítila jeho krv ako prýšti do jej tela a konečne uspokojuje jej hlad. Bolo to presne to, čo potrebovala. A už na to nemohla čakať ani o sekundu dlhšie.
Sergej klesol v bezvedomí do svojej stoličky, zatiaľ čo Caitlin sa narovnala a na jej tvári pokrytej krvou sa objavil šťastný úsmev. Práve objavila novú chuť. A nič jej nezabráni, aby ju neokúsila znova.
Kapitola siedma
Vyšetrovateľka z oddelenia vrážd mesta New Yorku, Grace Grantová, otvorila vstupné dvere do Carnegie Hall a okamžite vedela, že to bude zlé. Zažila už aj predtým novinárov odtrhnutých z reťaze, ale až takto ešte nie. Boli ich desiatky a boli nezvyčajne agresívni.
"Vyšetrovateľka!"
Opakovane na ňu kričali, keď sa objavila vo dverách a jej najbližšie okolie okamžite naplnili záblesky fotoaparátov.
Keď sa Grace a jej tím detektívov snažili dostať do vstupnej haly, novinári im skoro ani neuvoľnili cestu. Vo svojich štyridsiatich rokoch bola Grace, ktorá mala svalnatú postavu, zocelenú celoživotným tréningom, krátke čierne vlasy a oči, zvyknutá rozraziť si občas cestu cez ostatných ľudí. Ale tentoraz to nebolo vôbec jednoduché. Novinári dobre vedeli, že sa tu ukrýva veľký príbeh a nehodlali sa len tak vzdať. Dosť tým ale sťažovali Graciinu prácu.
Mladá medzinárodná spevácka hviezda bola zavraždená na vrcholku svojej kariéry. Priamo v Carnegie Hall a rovno počas svojho amerického debutu. Tlač bola na mieste ešte skôr, než sa to stalo, pretože už koncert samotný bol dostatočne dôležitou udalosťou. Bez najmenších pochýb by sa správy o tomto vystúpení vzápätí dostali do novín po celom svete. Aj keby napríklad len zakopol, spadol, alebo si vyvrtol členok, okamžite by z toho bola senzácia na prvých stranách svetových médií.
A teraz toto. Vražda. Priamo uprostred vystúpenia. Priamo v divadle, kde ešte pred pár minútami spieval. To bolo príliš. Novinári to okamžite chytili doslova za krk a nehodlali sa len tak nechať striasť.
Niekoľko reportérov naraz jej šermovali mikrofónmi pred tvárou.
"Detektív Grantová! Šíria sa zvesti, že Sergeja zabilo nejaké divoké zviera. Je to pravda?"
Ignorovala ich a lakťami si robila cestu preč.
"Prečo tu v Carnegie Hall neboli lepšie bezpečnostné opatrenia, vyšetrovateľka"
Spýtal sa iný reportér.
A ešte ďalší zakričal, "Hovorí sa, že toto bola iba jedna vražda z celej série. Nazvali ho, 'Beethovenovský mäsiar.' Môžete to nejako komentovať?"
Keďsa dostala takmer na koniec haly, otočila sa k nim.
Dav okamžite utíchol.
"Beethovenovský mäsiar? " Odpovedala. "To sa naozaj nezmôžu na nič lepšie?"
Než niekto stačil položiť ďalšiu otázku, Grace urýchlene opustila miestnosť.
Našla si cestu ku schodisku vedúcemu do zákulisia Carnegie Hall. Po ceste ju jej detektívi bez prestania kŕmili novými informáciami. Ona ich ale takmer nepočúvala. Bola unavená. Minulý týždeň jej bolo štyridsať a vedela, že už si nemôže dovoliť byť stále takto zničená. Lenže niekoľko dlhých marcových nocí si vybralo svoju daň a ona si teraz zo všetkého najviac potrebovala oddýchnuť. Toto už bola tento mesiac jej tretia vražda, samovraždy nepočítajúc. Zúfalo túžila po teplom počasí, nejakej tej zeleni okolo a horúcom piesku, ktorý by cítila pod nohami. Alebo aspoň žiť niekde, kde nikto nikoho nezabíjal a kde nikoho ani nenapadne pomýšľať na samovraždu. Priala si mať úplne iný život.
Keď vstúpila do chodby, ktorá spájala verejnú časť sa zákulisím, pozrela sa na hodinky. Pol jednej ráno. Ani sa tam nemusela ísť pozrieť a už jej bolo jasné, že miesto činu bude znečistené. Prečo ju sem nezavolali skôr?
Mala sa radšej v tridsiatich vydať, ako jej to radila jej matka. Niekoho by teraz aspoň mala. Možno by nebol perfektný, ale stačil by. Lenže ona sa dala na kariéru, rovnako ako otec. Bolo to to, čo si myslela, že si otec prial. Lenže teraz bol mŕtvy a ona vlastne nikdy nezistila, čo chcel najviac. A bola unavená. A sama.
"Žiadni svedkovia," povedal jeden z detektívov, ktorý šiel spolu s ňou. "Forenzná hovorila, že sa to stalo niekedy medzi 22:15 a 22:28. A nie je tam veľa stôp po boji."
Grace nemala rada, keď miesto činu vyzeralo takto. Už teraz bolo vo vyšetrovaní zapletených príliš veľa ľudí a veľa z nich už tam bolo pred ňou. Čokoľvek, čo okolo toho podnikne, bude niekým sledované. A vo výsledku bude jedno, ako skvelú detektívnu prácu odvedie, pretože si zásluhy skoro iste privlastní niekto iný. Už teraz v tom bolo zainteresovaných príliš veľa oddelení a to znamenalo aj príliš veľa politiky.
Konečne sa predrala aj posledným hlúčikom novinárov a vstúpila do bezpečnej zóny za policajnej páskou, do ktorej mali prístup iba vyššie šarže. Keď potom zahla do ďalšej chodby, okolie sa konečne utíšilo a ona mohla zase znovu začať poriadne myslieť.
Dvere do Sergejovej šatne boli ľahko pootvorené. Siahla do vrecka, našla v nej latexovú rukavicu a opatrne si ju nasadila na ruku.
Videla to po celú svoju, dvadsať rokov trvajúcu, policajnú kariéru. Videla už ľudí zavraždených všetkými možnými spôsobmi a niekedy aj tak, že by si to tak nedokázala vymyslieť ani v tých najhorších nočných morách. Ale rovnako ešte nikdy nevidela také miesto činu, ako bolo toto.
Nie kvôli tomu, že by bolo mimoriadne krvavé. Nie preto, že by sa tam odohralo nejaké strašné násilie. Bolo to niečo iné. Niečo nadprirodzené. Miesto činu pôsobilo príliš usporiadane a ticho. Všetko bolo perfektne na svojich miestach. Samozrejme až na to mŕtve telo. Sedel zrútený vo svojom kresle a jeho krk bol odhalený. Vo svetle lampy na ňom videla dve perfektné jamky, vedúci priamo do jeho krčnej tepny.
Žiadna krv. Žiadne známky boja. Žiadne potrhané oblečenie. Všetky veci na svojich miestach. Pôsobilo to, akoby sa od stropu spustil nejaký prízrak, vysal čisto všetku jeho krv a potom zasa odletel bez toho, aby sa čohokoľvek dotkol. Pôsobilo to strašidelne. Vlastne skôr desivo. Keby nebola jeho koža úplne biela, myslela by si, že si snáď len na chvíľku zdriemol. Dokonca sa pristihla, že mala nutkanie pristúpiť k nemu a skúsiť či nemá pulz. Ale vedela, že to by bola hlúposť.
Sergej Rakov. Bol mladý. A podľa toho, čo počula, to bol tiež arogantný parchant. Ale stačilo to, aby ho niekto chcel mať mŕtveho?
"Kto toto sakra mohol urobiť? Premýšľala. Nejaké zviera? Človek? Nejaký nový druh zbrane? Alebo si to urobil sám?
"Uhol útoku vylučuje vlastné zavinenia," povedal detektív Ramos, ktorý stál so svojím zápisníkom vedľa nej a ako vždy jej čítal myšlienky.
"Chcem všetko, čo o ňom môžeme zistiť," povedala. "Chcem vedieť komu dlhoval peniaze. Chcem poznať kto boli jeho nepriatelia – chcem poznať meno jeho ex priateliek a jeho nápadníčok. Chcem úplne všetko. Možno poriadne naštval niekoho, kto nie je na také konanie zvyknutý."
"Áno, madam, " odpovedal Ramos a ponáhľal sa von z miestnosti.
Prečo si k vražde vybrali práve takéto načasovanie? Prečo prestávka? Nesnažil sa niekto náhodou niečo povedať?
Chvíľu sa po vysokom koberci prechádzala miestnosťou sem a tam a prezerala si obeť zo všetkých možných uhlov. Mal dlhé, čierne, ľahko zvlnené vlasy a aj po smrti bol ešte stále nápadne atraktívny. Taká škoda.
V tej chvíli sa v miestnosti ozval zvuk. Všetci vyšetrovatelia sa ako jeden obzreli po zdroji. Uvideli, že sa v rohu rozsvietila malá prenosná televízia. Bol v nej záznam večerného predstavenia. Beethovenova Deviata naplnila miestnosť.
Jeden z detektívov sa vydal, aby televíziu vypol.
"Nechajte to," povedala.
Detektív sa zastavil uprostred pohybu.
"Chcem si to vypočuť."
Potom tam stála, pozerala sa na Sergeja a počúvala jeho spev. Ešte pred niekoľkými málo hodinami to bol hlas živého človeka. Bolo to strašidelné.
Grace sa prešla miestnosťou ešte raz. Tentoraz aj pokľakla.
"Už sme to tu kompletne prehľadali, šéfka," povedal jeden z prítomných agentov FBI netrpezlivo.
Ona si kútikom oka však niečoho všimla. Natiahla sa hlboko pod jednu z čalúnených stoličiek. Musela sa veľmi nahnúť, skrčiť hlavu medzi ramená a skoro si vykĺbila ruku, ale nakoniec dosiahla tam, kam potrebovala.
Konečne nahmatala to, čo predtým zazrela. Znovu sa, s tvárou červenou od úsilia, postavila a v ruke držala malý kúsok papiera.
Všetci detektívi sa na ňu pozerali.
"Útržok vstupenky," povedala a skúmala lístok rukou v rukavici. "Pravý mezanín, sedadlo číslo tri. Je to z dnešného koncertu."
Vyčítavo sa pozrela na všetkých vyšetrovateľov okolo. Oni jej pohľad bez výrazu opätovali.
"Myslíte, že to patrilo vrahovi?" Spýtal sa jeden z nich.
"No jedna vec je istá," povedala a znova sa pozrela na mŕtvu hviezdu ruskej opery. "Jeho ten lístok nie je."
*
Kyle prechádzal chodbou s červeným kobercom a aj on si razil cestu davom ľudí. Bol znechutený, ako vždy. Neznášal davy a neznášal Carnegie Hall. Bol tu na jednom koncerte v deväťdesiatych rokoch devätnásteho storočia a vtedy to neskončilo vôbec dobre. Ale nenechával na sebe nič poznať.
Vo svojej čiernej košeli s vysokým golierom, ktorý mu zakrýval krk, kráčal sieňou a ľudia sa mu vyhýbali z cesty. Policajti, ochranka, novinári – všetci sa rozostupovali, aby mohol prejsť.
Je tak ľahké ľudí ovládať, pomyslel si. Stačí len trošku zapôsobiť na ich podvedomie a hneď vybehnú z cesty ako vyplašená ovca.
Upír patriaci k sabatu Čierneho prílivu, Kyle, sledoval toto správanie už dlhšie ako tri tisícky rokov. Bol pri tom, keď ľudia zabili Krista. Videl aj francúzsku revolúciu. Pamätal si, ako sa čierne kiahne šírili po Európe a dokonca s ich šírením aj trochu pomáhal. Nebolo už nič, čo by ho na tomto svete dokázalo prekvapiť.
Lenže táto noc ho prekvapila. A on neznášal prekvapenie.
Normálne by nechal jednoducho prehovoriť vplyv svojho zovňajšku na podvedomie ľudí a urobil si tak cestu naprieč davom. Nehľadiac na to, koľko mu bolo, stále vyzeral mladý a pohľadný, a ľudia sa mu obyčajne pratali z cesty. Ale tejto noci nemal ani štipku trpezlivosti, obzvlášť nie za takýchto okolností. V jeho mysli horela kopa otázok, ktoré museli nájsť urýchlene svoje odpovede.
Ktorý túlavý upír by mohol byť tak smelý, aby takto otvorene zabil človeka? Prečo si vybral takú významnú udalosť a neurobil nič pre to, aby sa telo obete po tom nenašlo? Bolo to proti všetkým zákonom ich rasy. Nezáležalo či stál na svetlej alebo temnej strane, bola tu jasná hranica, za ktorú nikto nezachádzal. Nikto nemal záujem, aby sa k ich rase upínala akákoľvek pozornosť. Bolo to porušením najsvätejšieho kréda, ktoré sa trestalo jedine – smrťou. Dlhou a mučivou smrťou.
Kto by mohol byť tak drzý, aby sa o toto pokúsil? Pritiahnuť toľko nevítanej pozornosti tlače, politikov aj polície? A čo horšie, urobiť to na území Kyleovho sabatu? Vrhalo to zlé svetlo na celý jeho klan – vlastne oveľa horšie ako len zlé. Vyzerali kvôli tomu bezbranní a neschopní. Celá upíria rasa sa mohla spojiť a pohnať ich k zodpovednosti. Ak toho tuláka rýchlo nenájdu, mohlo by to znamenať otvorenú vojnu. Vojnu v okamihu, keď si ju v žiadnom prípade nemôžu dovoliť. Práve v okamihu, keď sa chystali uskutočniť svoj geniálny plán.
Kyle prechádzal okolo nejakej vyšetrovateľky, keď tá sa zrazu otočila a vrazila do neho. Ba čo horšie, zostala na neho zízať. Prekvapilo ho to. Žiadny ďalší človek v tomto dave nemal ani toľko duševné sily, aby si čo i len uvedomil jeho prítomnosť. Táto žena musela byť silnejšia než ostatní. Buď to, alebo začínal byť príliš laxný vo svojom krytí.
Zdvojnásobil silu svojej mysle a namieril ju priamo na ňu. Konečne nakoniec zatrepala hlavou, otočila sa a pokračovala v chôdzi. Bude si ju musieť zapamätať. Pozrel sa na menovku, ktorú mala na hrudi. Detektív Grace Grantová. Táto by mohla robiť problémy.
Kyle pokračoval ďalej chodbou okolo niekoľkých ďalších reportérov, za policajnú pásku a nakoniec okolo skupinky agentov FBI. Vstúpil do pootvorených dverí a nazrel do miestnosti. Vnútri bolo niekoľko ďalších detektívov. A tiež tam bol jeden muž v drahom obleku. Podľa spôsobu konania a ambiciózneho vzhľadu Kyle usúdil, že je to politik.
"Ruské veľvyslanectvo nie je ani trochu spokojné," vyštekol na jedného z vyšetrovateľov. "Uvedomujete si vôbec, že toto nie je len vec newyorskej polície, alebo americkej vlády. Sergej bol hviezdou medzi svetovými vokalistami. Jeho vražda nutne vrhá tieň na renomé celej našej krajiny …"
Kyle zdvihol dlaň a nasmeroval silu svojej vôle na politika. Neznášal, keď musel počúvať reči politikov a od tohto práve počul už priveľa. Tiež neznášal Rusov. Vlastne neznášal veľkú väčšinu vecí. Ale toho večera jeho neznášanlivosť vykvitla na úplne novú úroveň. A netrpezlivosť kráčala len malý krôčik za ňou.
Nezdalo sa, že by si ktokoľvek v miestnosti uvedomil, že bol politik umlčaný, najskôr ani ten panák samotný si to nevšimol. Alebo možno boli všetci okolo vďační, že mlčí. Kyleovi to bolo jedno, ustúpil bokom a použil znova silu svojej mysli, aby prinútil všetkých prítomných vyjsť z miestnosti na chodbu.
"Ja hovorím, aby sme si všetci dali na pár minút pauzu a vypili si kávu," povedal zrazu jeden z agentov. "Vyčistí nám to trochu myšlienky."
Všetci súhlasne prikývli a rýchlo opustili miestnosť, ako je to v takej situácii úplne prirodzený postup. Ako čerešničku na torte ich Kyle nechal, aby za sebou potichu zavreli dvere. Nenávidel zvuk ľudských hlasov a obzvlášť teraz mal pramalú chuť nejaké počúvať.
Zhlboka sa nadýchol. Keď bol konečne sám, mohol všetky svoje myšlienky venovať onomu človeku na stoličke. Priblížil sa k nemu a odhrnul mu golier, aby odhalil kusanec. Potom k obom ranám priblížil dva bledé, studené prsty. Držal ich chvíľu na rane a meral vzdialenosť medzi uhryznutiami.
Bolo to menšie uhryznutie, ako by čakal. Je to ona. Tá tulácka upírka je žena. A je mladá, pretože zuby neprenikli nijako hlboko.
Vložil prsty do rany a zavrel oči. Pokúsil sa rozpoznať esenciu onej krvi a tiež esenciu upíra, ktorý kusanec spôsobil. Nakoniec šokovane otvoril oči dokorán. Rýchlo vytiahol prsty z rany von. Vôbec sa mu nepáčilo to, čo pocítil. Nedokázal ju totiž spoznať. Bez najmenších pochýb to bola tuláčka. Nie však z jeho klanu a ani zo žiadneho iného, ktorý poznal. Čo bolo ešte horšie, bolo to, že nedokázal ani určiť, z akej upírskej rasy pochádzala. Za tri tisícky rokov sa mu toto ešte nikdy nestalo.
Priložil si prsty k ústam a olízal je. Jej vôňa ho ohromila. Obyčajne by toto stačilo, aby okamžite vedel, kde ju nájde. Lenže tentoraz zostával naďalej stratený. Niečo bolo porušením jeho schopnosti ju odhaliť.
Zamračil sa. V tomto prípade nebudú mať na výber. Budú sa musieť spoľahnúť na ľudskú políciu, aby ju našla. Jeho nadriadení z toho nebudú mať radosť.
Pokiaľ to bolo možné, bol teraz Kyle ešte viac znechutený než predtým. Díval sa na Sergeja a premýšľal, čo s ním urobiť. Za pár hodín sa zobudí a bude z neho ďalší z nižších upírov na úteku. Mohol by ho zabiť rovno teraz a raz pre vždy sa ho zbaviť. Vlastne by si to aj celkom užil. Rasa upírov len ťažko mohla potrebovať ďalší prírastok.
Lenže tým by dal Sergejovi obrovský dar. Nemusel by trpieť nesmrteľnosťou, tisíce rokov prežívania a beznádeje. A nekonečných nocí. Nie, to by bolo príliš láskavé. Prečo namiesto toho radšej nenechať Sergeja, aby trpel spolu s ním?
Premýšľal o tom. Operný spevák. Áno. To by jeho sabat vlastne mohlo celkom baviť. Tento ruský chlapec by ich mohol zabaviť kedykoľvek by si zmysleli. Mohol by ho priviesť späť. Premeniť ho. A získať tak ďalšieho sluhu.
Predovšetkým však Sergej predsa mohol pomôcť ju nájsť. Jej pach je teraz aj v ňom. Dovedie ich k nej. A potom ju spoločne prinútia trpieť.
