Kitabı oku: «Dedič Muráňa»

1

Krásné je to naše Slovensko! Jediný pohľad na tie vznešené Tatry, na tú rozkošnú dolinu Hrona, alebo Váhu tak zaujme dušu človeka, že sa ich krásy ani nasýtiť nemôže. Krásne sú tie naše vŕšky, hole, ba i tie pusté bralá majú niečo pôvabného v sebe. Ešte väčšej pôvabnosti dodávajú im na vysočinách do nebies vyčnievajúce, pusté, už v rozvaleninách sa nachodiace hrady a zámky. Ony už v rumoch ležia a v nich odpočíva nejeden slávny čin Slovákov, zapadlý už od tisíc rokov. A z rozvalenín týchto tu i tu ešte niekedy prinesie náhoda k sluchu potomstvu niektorý zo slávnych činov našich predkov, či už v piesni a či už v povesti.

Ale i krásné sú tie povesti naše, krásné jako krásna slovenská panna, ktorej v lícach ruže, na perách maliny a na čele biele ľalie prekvitajú. Každá tá povesť nášho ľudu je tak pekná jako pekná nitrianska Lada. Kto sa díva na ňu, nemôže sa jej nasýtiť; tak kto počúva naše báje a povesti, nemôže sa ich dosť napočúvať. A čo by niekto žil tri celé veky, preca by nedbal, trebárs vždy počúvať naše báje a piesne. A ľud náš je hovorný, on vždy rád rozpráva. Kde jedna Slovenka býva, tu sa celé okolie jej spevom ozýva. A čo by človek prešiel pol sveta, veselšieho ľudu, jako je slovenský, nikde by nenašiel. Náš ľud a naše kraje sú akoby k spevu už stvorené. Jeden bez druhého by tuším ani byť nemohol. Ba, čo by bolo Slovákovi niekde i lepšie, on sa len preca domov medzi svoje vŕšky uťahuje.

Ale boly časy, keď i náš slovenský ľud na čas svoju veselosť stratil. Ja tie už pravda nepamätám, ale mojej prababy prababa hovorievala, pán Boh ich tam osláv tam na druhom svete, že ich prababy to pamätaly, lebo, že ony práve vtedy žily, ale nebývaly tak, jako my, len v biednej chalupe, ale hen na zámku, lebo vraj ony tam boly varovkyňami, alebo ja už sám neviem čím. Veď, kto by si to od vtedy už i pamätal, keď je tomu už tak dávno. Ja to veru už ani rozprávať neviem tak, jako ony vedely. Vyrozprávam to ale tak, ako som si to už doteraz zapamätal.

Ono to bolo raz v lete. Práve sa bol môj strýko vrátil s cesty, raz v nedeľu. My sme sedeli vonku pod stromami. Slnko práve zapadalo a dievčatá s mládencami vracali sa domov so spevom.

„No, ale to je pravda,“ povie môj strýčko, „že táto dolina je už najveselšia, ba, okrem spevu a radosti, ani tuším, inšie v nej nepanuje.“

„Ba, žiaľ ani snáď tu nikdy nepanoval,“ skočím mu ja všetečne do reči.

„Ej, horkýže nie,“ povie mi stará matka.

„Ale ja o tom neviem, stará matko!“

„Ani ja synak môj, ba ani tí najstarší ľudia u nás, lebo je tomu už dávno, ale mojej prababy prababa si z nich niečo zapamätala. Ona mi vždy rozprávala o všeličom, čo ešte od svojej prababy bola počula, ktorej matka na zámku bývala a ktorá i tú tureckú vojnu pamätala, lebo, že vtedy i ona tam bola, kde to tí Turci tak mnoho kresťanov povraždili.“

„Nuž a prečo nám to i vy nerozprávate, jako to i vám niekedy vaša stará mať rozprávala?“

„Oj, koľko ráz som ja to už rozprávala, syn môj, ale ty si bol ešte malý nezbedný chlapček, ktorý nerád svoju starú matku počúval. Keď si ale trocha odrástol, šiel si do škôl a preto si nemal ani príležitosti mňa vypočúvať.“

„Zato mi to ale teraz vyrozprávate, pravda, stará matka?“

„Áno, syn môj, daj že teda pilný pozor, aby si nič nezabudol, keby si to niekedy mal tiež rozprávať.“

„Ale začnite mi tú najsamprvšiu, ešte keď tej jednej prababy jej matka na tom zámku bývala.“

„No dobre, len teda počúvaj.“

Ja som si prisadol bližšie a stará matka mi rozprávala.

„Bolo to, pravdaže, kedysi dávno, vtedy ešte henten zámok stál. Kráľ ho daroval jakémusi Tornallymu. Tento sa bol onedlho oženil a vzal si jakúsi veľmi peknú paniu. A naša dávna prababa sa tých čias vždycky mnoho naspomínala. Veselie tuším, že celý týždeň trvalo.“

„To teda neboly tie smutné časy,“ pretrhol ju strýc v rozprávke.

„Veď, počkajže, príde i na to čas. Či nevieš, že po radosti býva žalosť?“

„A po žalosti radosť,“ poviem ja, aby som sa len do reči vmiešať mohol. „Ale rozprávajte ďalej, stará matka, čo bolo potom?“

„Po veselej svadbe nasledovalo asi po roku ešte veselšie krštenie. Manželka Tornallyho porodila krásneho chlapca. Po porode bola ale veľmi slabá, takže sa Tornally hneď po nejakej dojke sháňal. Naša prababa a či už prababina prababa, ani to neviem už pomenovať, keď je tomu tak dávno, ale dosť na tom, že to bola jedna z našej rodiny, ktorá bola ešte mladá, pekná, červená žena; nuž túto vzal Tornally za dojku svojmu synovi. Ej a bolo jej tam dobre. Ale nielen jej, ale i našej rodine, ktorú Tornallyčka všemožným spôsobom obohacovala, ba, keby ju pán Boh nebol k sebe vzal, ona by nám bola mohla veľmi pomáhať, snáď i zemanstvo by sme boli dostali. No, ale Pán Boh ju skoro vzal, bola ešte veľmi mladá.“

„Nuž a či zomrela potom?“ spýtam sa zvedave.

„Zomrela ver, ale len neskoršie, veď prídeme i na to. Dosť na tom, že nám to jest našej rodine vtedy bolo dobre, kým tá prababa na zámku bývala. Netrvalo to ale dlho. Po krajine bol rozposlaný krvavý meč, aby sa zemianstvo hrnulo pod kráľove zástavy, proti Turkovi.

Tornally teda sosbieral tiež svoju družinu do poľa. Jeho pani ho ustavične prosila, aby i ju so sebou pojal. On jej to ale všemožne odopieral a vyhováral sa, že ona musí zostať pri obrane hradu, že je to nie obyčaj, aby ženy s mužmi do boja tiahly. Ale to všetko nič nepomohlo. Mladá pani sa nedala prehovoriť; išla teda proti vôli svojho muža s ním i so svojím synom, ktorému išlo už na tretí rok. A našej prababy prababa išla tiež s nimi čo pestúnka.

Po dlhom sem tam sa túlaní, prišli až na osudný Moháč, veď sa to tuším tak volá. Ty by si mal vedeť, Paľko, veď chodíš do školy.“

„Áno, tak sa to volá,“ povie môj kamarát, ktorý pri mne sedel. „Veď je to snáď to, kde toľká hrúza kresťanov padla.“

„Áno, áno,“ prisviedčala mu stará matka. „Vy snáď i roky budete vedeť, ja to neviem.“

„To sa ani s istotou nevie,“ pretrhne ju môj strýček, „ráta sa ich ale na 42.000, čo padli na osudnom bojišti. Sám kráľ, ktorý sa chcel útekom ratovať, našiel smrť v potoku Čele, kde ho kôň v bahne zadusil. Okrem neho zostalo na bojišti sedem biskupov a 28 vysokých hodnostárov; z vysokej šľachty asi 500 šľachticov, takže len veľmi málo bolo tých, čo mohli životy ratovať.“

„Čože sa ale s Tornallym stalo, a jeho žena, bola tiež prítomná v tej šarvátke?“ spýta sa môj kamarát.

„Ráno vraj bolo tu i tu zamračené. No, to ale skoro slnko pieklo, ktoré naše vojsko veľmi zmorilo, takže sa ono okolo poludnia ani hýbať nemohlo. Chúďatká! Už bolo popoludní a oni tam ešte lační stáli, až ich i Turek napadol. Zpočiatku, že vraj naši víťazili, potom ale neviem, ako sa to stalo, naši boli premožní, takže sa dali na útek. Náramný zmätok bol, nielen vo vojsku, ale i medzi batožinou. V tom zmätku priniesli do ohrady poranených, medzi nimi bol i Tornally. Jeho žena zostala bez seba. Museli ju a tiež jeho zo šiatra s veľkou ťažkosťou vyniesť, aby ich ratovali pred divokosťou musulmanskou. A šťastlive ich aj zachránili.“

Tu prišla matka, pretrhla starú matku v rozprávaní, volajúc nás k večeri. Pretože ale ja zriedka večerievam, jestlo ti ľúbo, drahý čitateľu, vyrozprávam ti ostatok, čo mi stará matka ešte v ten večer rozprávala.

2

Stratené dieťa

Kde leží nešťastný Moháč, to by bolo zbytočne opisovať, veď ho každý z čitateľov viac menej pozná. I to bude známo čitateľovi, že 29. augusta roku 1526, na tom nešťastnom, poli svedený bol krutý boj medzi Turkami a uhorskými kresťanmi.

Bolo to práve na druhý deň po nešťastnej bitke, teda 30. augusta. Pole moháčske pokryté bolo tisícami mŕtvol. Nad nimi poletovaly kŕdle dravcov; tu i tu spustil sa húf z nich dolu a nemilosrdne vyďobával oči padlých bojovníkov. Smutný a srdce prerývajúci to bol pohľad na nešťastný Moháč a ešte nešťastlivejších padlých bojovníkov, lebo ich nikto ani nepoľutoval a preca oni boli veľmi poľutovaniahodní. Veru, poľutovaniahodní, lebo sa na nich nikto ani neobzrel, nik neobviazal páliacu ranu padlého; nebol tu nikto, kto by podal smädom zomierajúcemu občerstvujúcej vody, takže horúca krv vlastných rán, alebo rán spolubojovníkov, v ktorej sa všetci brodili a ktorá jako červené súkno potiahla celý Moháč; táto krv musela hasiť smäd nejedného. Koľko ich tam bolo, ktorí by sa boli mohli z rán vyliečiť, avšak opustení, bez pomoci, všetci bez výnimky, museli do tmavého, strašného hrobu.

Ticho bolo na Moháči, hrobové ticho. Nerozliehal sa tu dnes ani zvuk trúb, ani ryk vojenský, takže ani krákanie vrán, ktoré čím ďalej, tým väčšmi sa rozmáhalo, ani ostatné vzdychy zomierajúcich neboly v stave zobudiť tureckú stráž na bojišti. Už bol dávno deň a ona ešte vždy spala.

Ešte pri východe slnka bolo pozorovať na bojišti malého, asi triročného chlapca. Avšak nebolo tu nikoho, kto by si ho bol povšimnul. Jeho usedavý plač nikto nepočul, nikto nekojil úbožiatko! Kto zná, kde mu otec, kto zná, kde jeho mať? Ono snáď ani nevie, že je stratené, že je sirota, bo kto zná, kde padol otec, alebo kam sa podela jeho matka. – Dlhým plačom ustatý chlapček sklonil sa zase k zemi, položil svoju hlávku na najbližšiu mŕtvolu a usnul.

Sotvaže chlapec prestal plakať, prišli na bojište tri ženské. Ale ani jedna sa nezdala byť matkou strateného dieťaťa, lebo všetky tri viacej sa staraly o bohatstvo padlých, než o stratené dieťa. Každá z nich išla druhou stranou a všetky tri ako sa zdalo, prišly hľadať len korisť na bojište. Tu sa táto, tam zas druhá naklonila k zemi, prezerala vrecká padlého. O chvíľu jedna zo žien zastane, díva sa dokola, v očich sa jej slzy sperlily a z jej ňadier vinul sa tichý vzdych. „Bože, buď milostivý a smiluj sa nado mnou!“

Hneď na to prišla sem i druhá z nich a započala nasledujúci rozhovor:

„Jako vidím, ty plačeš, Zuzka. To nám ale nič nespomôže. My musíme hľadeť, jako sa vyslobodíme.“

„Ach, načo mi tá sloboda, keď som to utratila, čo som snáď najradšej mala na svete. Janko môj, Janko môj, kde ťa najsť.“

„Toho ty už darmo budeš hľadať medzi živými. Dávno je ten už na kopytách koňských, Boh zná, v ktoré strany sveta už roznesený.“

„Ach, veď mi srdce pukne; dosť tých rečí. Oj, prečo mňa ten los radšej netrafil.“

„No, len no, nepočínaj si tak smelo. A čiže sa nazdáš, že i tí Turci hen tak spia ako títo padlí? To sa mýliš. Čosi kamsi sú na nohách a potom ti veru ani plač nepomôže. Hľaď teda, aby sme čím skôr toto miesto zanechaly.“

„Čo,“ ozve sa za nimi tretia ženská, ktorá sa medzitým priblížila „a už ste našly, čo ste hľadaly.“

„Áno, našly,“ povie druhá, „toť Zuzka našla okrem kríža arcibiskupovho i mŕtvolu Dráffiho, ktorá ešte zlatý prsteň mala na prste. Divím sa veru, že ho Turci nevyňuchali. Aj ja, pozri sa: Táto ručnica bola Országhova. To mi bude večná pamiatka. Tieto ale hodinky, to sú, to jest, boly niekedy Zápoľove, teraz ale sú moje. Chudáčisko, ten včera o takomto čase ešte tiež nemyslel na kráľovstvo božie.“

„No, len no, len sa rúhaj Bohu, veď ty to tiež obanuješ.“

„Ty už zase s tým písmom začínaš. Teraz nie je na to času. Nechaj si to až na druhý raz. Obzri sa ale radšej, aby sme boly už niekde inde. A ty Zuzka, nechaj si tie svoje slzy tiež na druhý raz. Poďmeže, nuž poďme.“

„Nie, ja nemôžem,“ skočí jej Zuzka do reči, „ja nesmiem, nedaj Bože!“

„A ja,“ povie druhá žena, „ja zas nepôjdem, lebo ja som si ešte nič nenašla. Vy už máte pamiatky, ja ale nemám a preto si i ja musím nejakú vyhľadať.“

„No, nech to len dlho netrvá, lebo ja by som tú tvoju pamiatku nechcela potom životom, alebo snáď tureckým otroctvom zaplatiť. Už tým sme veľkému nebezpečenstvu vystavené, že sa opovážime na ceste sa ukázať. A čože tu, v samom hniezde nebezpečenstva? Ja idem teda naše kone bližšie priviesť; vy ale môžete sa za ten čas po niečom ešte poobzerať.“

Zase sa rozišly. Slnko už počalo hodne pripekať. Turecká stráž sa už počínala prebúdzať. Zuzka sa nevládala ani hnúť z miesta a horké slzy vždy viac polievaly jej zblednuté líca. – Kým tá jedna zo žien odišla pre kone, priblížila sa už druhá k tureckej stráži. S veľkou opatrnosťou sa obzerala na všetky strany, ako by jej oko hľadalo nejakú drahú korisť. Ale nič sa nikde nenachodilo, čo by jej oko bolo mohlo uspokojiť. Ešte sa viacej priblíži k stanu tureckej stráže, ešte raz sa poobzerá na všetky strany a tu práve, keď už mala v úmysle nastúpiť zpiatočnú cestu, shliadne spiace dieťa, ktoré malo svoju hlávku opretú o človeka padlého v boji a zdalo sa, že sladko sníva. Obzerajúca sa žena zbledla ako stena, priblížila sa bližšie, nevedela, či má dieťa vziať hore a či ho tu nechať; – ale kto vie, či nad tým premýšľala, alebo či jej bolo ľúto chlapčeka. Ale nerozmýšľala dlho, lebo skloniac sa k nemu, tíško ho zdvihla, aby sa nezobudilo. Chlapec ale sotva pocítil dotknutie, začal si pretierať oči a vidiac sa v rukách neznámej ženy, čo mal len sily, začal z celého hrdla kričať. Ona ale na to nedbala, ale pospiechala ku svojim spoločniciam, nedbajúc ani na volanie tureckej stráže, ktorá sa prebúdzala zo sna.

Prvé dve spoločnice boly už na koňoch, keď sa tretia k nim vrátila.

„Hrom ťa zabi! Obracaj sa,“ kričala jej jedna naproti, „lebo ten tvoj poklad ešte draho zaplatíme,“ druhá sa ale z nich usmievala a všetok smútok, ktorý sa jej bol po tvári predtým rozlieval, zmiznul pri prvom výkriku chlapcovom. Jako blesk vyšvihla sa pribehnuvšia žena na pohotove stojaceho koňa. A kým sa k ich stíhaniu viac chlapov z tureckej stráže vystrojilo, lebo tomu turban, tomu puška, tomu zas niečo inšieho chybelo, čo kým to oni všetko vyhľadali, ženské i s dieťaťom hodný kus cesty urazily.

„Hľaďte nejako Turkov zdržať, kým sa ja trochu vzdialim,“ kričala svojim spoločniciam napred s dieťaťom uháňajúca žena.

Druhé dve ženy ostaly vzadu. Turci sa vždy viac a viac približovali, vidiac ale, že ženské ustávajú, zmiernili i oni svoj útok; zato ale prvá žena tým väčšmi bodala svojho koňa a bola už ďaleko, keď prichodili Turci k Zuzke a k druhej žene.

„Vieš čo,“ povie druhá žena k Zuzke, keď sa už Turci boli priblížili na dostrelenie, „ty sa pustíš vpravo, ja ale pôjdem vľavo. Turci nebudú vedeť koho sa držať, či mňa alebo teba majú prenasledovať. Deliť, sa nepodelia. Jedna z nás sa oslobodí. Choď teda najprv ty; ja ešte počkám, až sa priblížia ešte, lebo potom sa iste všetci vrhnú za mnou.“

Zuzka, ktorej bolo už úzko, chytro poslúchla radu a dala sa vpravo, kým tá druhá ešte chvíľu kráčala rovným smerom. Keď sa už ale Turci dobre priblížili, zvrtla sa i ona vľavo. Medzi Turkami nastal zmätok, lebo nevedeli, na ktorú stranu sa majú dať. Zuzka bola raz tak ďaleko, ako jej spoločnica, tej ale, ktorá uháňala s dieťaťom, nebolo už ani videť. Turci dali sa za tou, ktorá bola najbližšie.

Keď mne potiaľ moja babka vyrozprávala, pretrhol som ju v reči.

„Ale veď mne o tej našej prababe, čo na tom zámku bývala, rozprávajte. Čo sa potom stalo, či zase bývala na zámku?“

„No, len počkaj, nebuď tak netrpezlivý.“ Babička ešte rozprávala, ako tí Turci prenasledovali tú tretiu ženu. Jako sa táto vyslobodila a oni zahanbení sa vrátili nazpäť. Všetko to som ja ale nepočúval, čo keď babička spozorovala, nechcela mi viac rozprávať a tak som sa tedy v ten večer s týmto musel uspokojiť.

Na úteku

Na druhý deň stálo mňa mnoho prehovárania, kým sa mi babička dala nakloniť k ďalšiemu rozprávaniu. Ukazovala sa nahnevaná a vonkoncom nechcela mi rozprávať. Na to prišiel i môj priateľ, ktorý ju tiež prosil, aby nám to spolu rozprávala, takže sa preca konečne dala prehovoriť, ale pod tou podmienkou, že sa jej všetečne nebudem do reči miešať. Čo bolo robiť, ačpráve dosť nerád, preca, keď som chcel, aby rozprávala, musel som jej to prisľúbiť.

Čo keď som urobil, babička rozprávala, ako nasleduje.

„Po tej bitke na Moháči, rozdelilo sa turecké vojsko na viac čiastok. Jedna čiastka z nich zostala na bojišti, ostatné ale rozpŕchly sa skoro na všetky strany, v ktorú sa len mysleť dalo, že by niektorý z našincov bol utekal, alebo jestli tam na blízku nejaká dedina, alebo mestečko bolo. A toto sú tie smutné časy, ktoré i nás zastihly. Tu od tejto porážky sa začínajú a tiahnu sa až na naše dni. Muselo to i smutné byť, keďže nebolo domu, v ktorom by buď otca, brata, alebo zo známych niekoho neoplakávali. Už na samý chýr o tejto porážke sa ľudia rozpŕchli z tých najvzdialenejších miest. A nepriateľ tiahol rovno na Budín, lebo ho viac nikto, nikde nepristavoval. Dediny a mestečká, kade išiel, všetky na popol obrátil. Ukrývajúcich sa našincov Turci všade stíhali a ktorých našli, brali ich do otroctva. Sotva minuly tri dni po porážke, Turci sa už hrnuli do Vacova.

Vacov bol opustený. Kto len trochu vládal, hľadal útočište v blízkych hraniciach. Slnko sa práve k západu klonilo, keď sa na vacovskom vršku objavila dosť veľká tlupa pocestných. Po predku išiel panský kočiar, v ňom pán so zaviazanou hlavou a pri ňom s hustým závojom zastretá mladá ženská, pravdepodobne jeho pani. Za vozom na koňoch šlo viacej ozbrojencov. Povoz, snáď ustatý dlhšou cestou, alebo pre poraneného pána, išiel pomaličky.

Na tvári pána zračil sa žiaľ, ktorým, ako sa zdalo, trpela i jeho žena, a to snáď ešte vo väčšej miere. Jej líca prezradzovaly krásu, ale tá krása ustavičným vlažením horúcich sĺz, ako sa zdalo, strácala sa, ako krása kvetov, jestli je ustavične papršlekom slnka vystavená.

„Neplač už, Drahuška moja!“ tešil ju jej manžel. „Čože si tým pomôžeš! Pán Boh ho neopustí a kto vie či sa ešte nenajde?“

„Kubko môj, ach, prečo som ťa neposlúchla. Prečo sa na mňa nehneváš, prečo ma pekne menuješ, prečo ma neklaješ? Lebo ja… ja…“ hovorila fikajúcim hlasom, „ja som toho príčina, že tvoj syn, jediná tvoja potecha, jediný dedič Muráňa je stratený. Alebo Boh to snáď vie…“ ďalej nedohovorila. Jej bledá tvár ešte väčšmi zbledla. A z jej očí celé prúdy sĺz polievaly jej tvár.

Kubko, jako ho ona volala, zdal sa byť trochu zamyslený. Na obočí bolo mu možno pozorovať, že niečo nemilého mu mysľou preletelo, ba v očiach jeho bolo videť i slzy. Ale on to všetko vedel utajiť, a len bedlivý skúmateľ by sa nedal previesť jeho vonkajšou ľahostajnosťou, lebo boj, ktorý so sebou viedol, zúril v ňom na najvyššom stupni a žiaľ, ktorý mu srdcom zatriasal, nedal sa žiadnou pretvárkou skryť. Ďalej sa to ale nedalo v ňom utajiť a on zodvihnúc oči hore, vzdychol si:

„Ach, syn môj, keby som len vedel, či žiješ.“

Toto vzdychnutie tak trhlo vedľa sediacou paňou, že táto vykríkla ako zúfalá a vrhla sa svojmu mužovi okolo hrdla, žiadajúc o odpustenie.

Bolastný a srdceprerývajúci bol to pohľad na túto mladú, so zúfalstvom a bôľom zápasiacu ženu.

„Pre Boha! Drahuška, čože myslíš, veď sa vzpamätaj a nezúfaj. Načo tratiť nádej. Ešte sme tu nie všetci. Kto vie, kde je kojná a s ňou Bašo i Kováč, moji najoddanejší priatelia. Ja som presvedčený, že sa náš syn nachodí pod ich opaterou.“

„Keby tak bolo, Kubko môj milunký!“ vzdychla si jeho žena. „Ale ty ani nevieš, že sme my nášho syna na nešťastnom Moháči zabudli. Vo veľkom zmätku nevedela kojná čo robí, ja som sa o teba starala a jej som kázala, aby dala na nášho syna pozor. Chudáčik, on v tom najväčšom zmätku spal a kojná, poneváč na druhom mieste bol položený než obyčajne, nemohla ho nájsť. Oj, ja nešťastná mati! Oj, že som si tak neskoro na syna spomenula.“

Nastalo ticho. Obom manželom sa teraz zdalo, že sa buď nebo na nich zrúti, alebo sa zem pred nimi otvorí a oni že sa zrútia do nekonečnej hliny, ktorá sa pred ich očami otvárala.

Sotva ale že boli opustili Vacov, prišiel sem hneď v zapätí na zadychčanom koni turecký posol, sprevádzaný súc ešte dvoma druhými, ktorí opodiaľ za ním išli. Rád by sa bol niekoho dovolal, ale darmo. Vacov bol prázdny a i tí, čo sa tu ešte nachodili, na objavenie tureckých jazdcov buď sa dali hneď na útek, alebo sa poukrývali. Netrvalo to ale dlho a prvý jazdec opustil zase Vacov, kým sa tí dvaja ešte v meste bavili. Medzi nimi viedol sa nasledujúci rozhovor.

„Vieš ty čo?“ povie jeden z nich.

„Nuž?“ spytuje sa druhý.

„Dobre by bolo tieto turecké šaty s inými zameniť. Tu sú ešte nie Turci a potom, kto vie čo by z toho mohlo povstať; mohli by sme to i životom zaplatiť.“

„V tom máš pravdu,“ prisvedča mu druhý. „Ale, kdeže ich dostaneš?“

„Jestli sa nemýlim,“ povie prvší, „nuž v celom meste nenajdeš človeka. Vojdime do hocktorého domu, veď čosi kdesi len najdeme.“

„Nuž, ja nedbám, poďme teda. Musíme sa ale ponáhľať, aby nám ten ďaleko neodišiel.“ Ushovorili sa i odišli.

Ale netrvalo to dlho, čo preoblečení uháňali za tureckým jazdcom, hore vacovským vrchom. Tento ale, ako sa dalo pozorovať, bol by rád čo najskoršie prchajúcu spoločnosť, alebo radšej moháčskych uprchlíkov na ich úteku dostihnul.

Prchajúci len voľným krokom kráčali. Oni dlho nepozorovali, že sa niekto k nim blíži. Tichosť, ktorá panovala u nich, keď sme ich pred chvíľou opustili, nebola ani tým najmenším prerušená. Otec i matka, Boh zná nač mysleli, ale s istotou, ač práve myšlienky je ťažko uhádnuť, preca by sme mohli tvrdiť, že myšlienky ich boly jednaké, že oba mysleli na svoje stratené – a kto vie teraz, kde sa nachodiace dieťa.

Z týchto myšlienok ich vytrhol nejaký nepokoj a šepkanie ich družiny, ktoré medzi ňou povstalo, akonáhle shliadli tureckého jazdca, ktorý sa k nim blížil.

Hnutie toto neušlo ani Tornallymu ani jeho panej, lebo boli to oni, ktorí sa i so svojou pozostalou družinou hľadeli čím skorej dostať na svoj zámok Muráň. Tornally je to, ten istý, ktorý pred pár mesiacmi sa ubieral nespokojný do tábora, rozhorlený súc nad neústupnosťou svojej ženy, ktorá ho nechcela opustiť a proti vôli ho sprevádzala do tábora. Mrzutý bol vtedy, ale teraz ešte mrzutejší, lebo vtedy sa aspoň tešil, že keď on padne, nuž nechá po sebe dediča, ktorý opanuje jeho statky a medzi nimi i krásny Muráň. Teraz ale tú nádej stratil, lebo miesto syna, zostal on dedičom a syn? – Snáď niekde padol do tureckých rúk, alebo kto vie či žije? A on? On tiež ranami posypaný, kto vie či z nich vyjde? – A ktože je to pri ňom? Či to není jeho predtým veselá polovička života? Ba áno je, lenže tá veselosť a spokojnosť zmizly s jej tvári. Jako listie na jaseň opadá, stromy zostanú ako spustnuté chyže, z ktorých náradie a okrasy boly vyrabované: tak i jej tvár bola pozbavená všetkej ozdoby, všetkej spokojnosti. V nej sa tisíce výčitiek zobrazovalo, ktoré maľovaly v jej duši jej neústupnosť ako príčinu straty dieťaťa.

Tornallyho družina zrazu zastane; on sa obzre.

„Ha! čo vidím? Turci už za nami: stratení sme!“ Sotva ale dohovoril, dve ručnice vypálily a turecký jazdec sa už svíjal i s koňom, ktorý ho privalil. Keď letel s koňa, rozvinul svoj plášť, z ktorého niečo chtiac zachrániť, hore vyzdvihne a na bok odhodí. Bol to chlapec s moháčskeho bojišťa.

Chlapec vykrikol; na výkrik jeho nasledovala ozvena s druhej strany a to výkrik jeho matky: „Dieťa moje!… Bože môj!“ rozliehalo sa vôkol a úbohá matka, chtiac skočiť s vozíka, padne a ostane celá zblednutá ako stena, z hlavy sa jej krv cedí a ona ešte niečo ústami šeptajúc, zostane bez pohnutia, hlavu opretú o nešťastné skalisko, ktoré jej ju rozrazilo.

Za chvíľu bolo všetko ako zmeravené. Každý zostal na svojom mieste, ako by prikovaný. Nik sa neopovážil pomáhať, nik kriesiť, – sám Tornally zostal ako omráčený. Ústa jeho, zdalo sa, niečo hovoria, ale hlasu nebolo počuť. – Až o chvíľu strhne zúfale obväzky so svojich rán, skočí dolu a zastavuje prúdiacu krv svojej panej. Za ním sa ponáhľali i jeho služebníci svojej veliteľke na pomoc.

Zatým, čo družina Tornallyho i s ním spolu pilne sa zaoberala prebúdzaním svojej veliteľky, sprievodcovia tureckého jazdca prišli až na miesto, kde sa tento hľadel všemožne zpod ťarchy koňa vyslobodiť. Jak tí tam svojej veliteľke, tak títo hľadeli všemožne pomáhať svojmu súdruhovi. S dosť veľkým namáhaním sa im to pošťastilo. Keď ale bol vyslobodený, hľadeli uspokojiť dieťa, ktoré až doteraz nariekalo.

„Vidíš,“ povie jeden z nich, „to všetko tá tvoja náhlosť urobila. Či si nevedel už odhodiť tie prekliate šaty, vidiac, že sme ďaleko od tureckých náhončích?“

„Ach, horkyže ďaleko,“ povie tento. „Neminie ani dvanásť hodín a Turci sú tu, ba snáď nás i predbehnú.“

Kým sa títo dvaja spolu shovárali, tretí z nich varoval chlapca.

„Neplač už, Janko môj, môj poklade drahý, veď už nebudeš medzi cudzími. Oj, poklade môj najdrahší, tuším bych bola zomrela za tebou. Ach či sa bude radovať tvoj otec a tvoja mati…““

Mňa už mrle od zvedavosti jedly, pretože nám babička nevravela, kto boly tie osoby a poneváč som svoju zvedavosť nemohol udusiť, spýtam sa vzdor svojmu sľubu, skočiac babičke do reči, aby nám povedala, jako prišiel sem malý Tornally.

„Či sa pamätáte,“ povie babička, „na druhý deň po nešťastnej porážke na Moháči, rozprávala som vám, že na bojišti boly tri ženy. Tieto strateného Tornallyho hľadaly na bojišti a našly i vzaly so sebou. – Z týchto žien bola jedna naša prababa Zuzka; tie druhé dve ale boly Bašo z Čoltova a Ďurko Kováč, oba preoblečení za ženy, aby ich nepoznali. Kováč tam našiel, ako viete, malého Tornallyho a hneď sa s ním i dal na útek, v ktorom mu Bašo i naša prababa pomáhaly, až sa všetci traja šťastlivé dostali do samého Vacova. Vo Vacove sa Bašo i naša prababa preobliekli, lebo na ceste mali všetci turecké šaty, aby od nikoho neboli pristavovaní, keď už cesty všade boly zaplnené Turkami. Kováč ale chcel dohoniť čím skôr prchajúceho Tornallyho a jeho i matku vyslobodiť z úzkostlivých boľastí, preto ponáhľal sa čím skôr len za nimi, nedbajúc ani na záhubné turecké šaty, ktoré ako ste počuli, boly by ho čochvíľa stály život. A keby nie pádu Tornallyčkinho, kto vie, či by to nebol aj životom zaplatil.“

„Nuž a s Tornallyčkou čože sa stalo? Veď sa snáď nezabila?“

„Nie celkom,“ povie mi babka. „Po dlhom kriesení pošťastilo sa ju prebrať k životu, ale celkom už nikdy nevyzdravela. Jej rana sa zahojila, ale len na povrchu. Vo vnútri sa nedala zahojiť, lebo asi o rok zomrela na zapálenie modzgov. No ale, kde som prestala? Vidíš, zase si ma pretrhol… aha, už viem.

Keď Kováča zpod prestreleného koňa vyslobodili, išli za družinou Tornallyho. Ale aké zadivenie; – na miesto radosti očakávala ich žalosť, obzvlášť ale Kováča, na ktorého Tornally až do smrti nemohol pozreť, aby sa buďto nerozhorlil, alebo nezaslzil; lebo nevedel, či ho má nenávideť – ale jako, veď mu ratoval syna, to najmilšie na svete. Nuž a rád ho videť? – Tiež nie, lebo on bol príčinou, že utratil to druhé, čo rovno so svojím synom miloval, svoju najmilšiu Drahúšku.

Dlho to trvalo, čo sa Tornallyho družina na vrchu vacovskom bavila. Už mysleli, že padnutú veliteľku nikdy viac nevzkriesia, všetky spôsoby kriesenia boly marné, a kto vie, keby nie plaču dieťaťa, či by ju boli prebrali. Teda na plač chlapcov prebrala sa Tornallyčka zo svojich mdlôb, zápasiacich so smrťou. A veď by i škoda bolo bývalo kvietkov v rozkvete z hriadky vytrhnúť a preto že krásou žiari nemilosrdne pošliapať. Škoda, nastokrát škoda by bola bývala, mladú paniu z hriadky blaha, ktoré na ňadrách svojho muža a v poteche milunkého dieťaťa nachodila, škoda, vravím, by ju bolo uložiť do tône tmavého hrobu. A preca nebolo pomoci. Ona sa síce na nejaký čas zotavila, snáď aby svojho muža vyliečila z rán, so svojím synom sa ešte potešila a potom v tom najkrajšom veku, jako v najkrajšom rozkvete kvieťa, od nich na veky sa rozlúčila. Slzy z jej očú padaly ako hrach, keď sa lúčila so svojím mužom. A bolo pozorovať, že sa ešte nerada uberá s tohoto sveta. Jej posledné slová boly: „Mužu môj milunký, nie je mi dopriate ďalej s tebou v láske žiť, synček môj drahunký, ani teba opatrovať.“

Tak zaplatila mladá žena svoju svojhlavosť a neposlušnosť vlastným životom. Lebo neprešly dva roky, ba málo viac ako jeden a ona sa už viacej necíti blaženou, ani sa tak neraduje, ako sa my radujeme zo života.“