Kitabı oku: «Dedič Muráňa», sayfa 3

4

V Poľsku

Ján Tarnovský, jeden z prednejších vojvodov v Poľsku, bol rozchýrený pre svoje bohatstvo a celý dvor, ktorý viedol. Keď bol Zápoľský od Ferdinanda z Uhorska vytisnutý, našiel u Tarnovského nielen priateľské pohostinstvo, ale i svojho spojenca proti svojmu nepriaľovi. Tarnovský bol osobný priateľ Tornallyho. Prostredkovaním Tornallyho podarilo sa, že Tarnovský získal viacej priateľov Zápoľskému v Poľsku, ktorí ho nielen peniazmi, ale i vojskom podporovali. Keď Bašo po smrti Tornallyho sem poslal jeho syna, nielen že nabídnutie s ochotou bolo prijaté, ale Tarnovský sa tešil, že syna svojho priateľa bude môcť vychovávať u seba a svojou radou mu prispeť. Hneď ako prišiel mladý Tornally na dvor Tarnovského, prijatý bol do jeho rodiny, ako čo by bol jeho vlastný syn. Syn Tarnovského i s jeho dcérou ho ináč nevolali, jako svojím bratom. Prvé dni, kým sa oboznámili, hrali sa celé dni, oni mu ukazovali svoje rozličné hračky a on im rozprával, jako sa on doma hrával, a čo on všetko má. Spomínal svojich kamarátov a rozprával o Marke. Ale netrvalo to dlho. Sotva že boli oboznámení, Tarnovský ich zaviedol do mesta, sobral všetkých troch na voz. Chlapcov dal do škôl a dcéru do vychovávacieho ústavu. Každé prázdniny a sviatky prichodili všetci traja domov, kde sa zase zabávali. Avšak čo raz vždycky inakšie – až konečne na všetky staré zábavy pozabúdali. – Hedvika a Janko, tí najúprimnejší priatelia, stávali sa čo deň chladnejšími. Ešte v predposledných prázdninách si i v tej najmenšej veci dôverovali, teraz ale sotva, čo jeden ku druhému prehovoril, sotva sa opovážil jeden na druhého pozreť a usmiať sa. – Boh zachovaj, to by bola bývala tá najväčšia nezdvorilosť, tá najväčšia urážka. A preca sa im predtým oči a ústa celý deň smialy na seba. Ale hľa, tak sa mení človek. Koho sme voľakedy radi mali, kto nám predtým bol najmilším, tých sa teraz aspoň štítime, keď nimi neopovrhujeme, a Pán Boh zná, z akých pohnútok od nich teraz už bočíme. Častokrát sa bojíme im priblížiť sa, mysliac si, že by ich naša prítomnosť urazila a často im chceme dvoriť, lež oni našu zdvorilosť chladne prijímajú, takže potom sami nevieme, či sme na miesto milosti nemilosť nepritiahli. – Nuž, myslíte si, že to i s rodinkou Tarnovského a mladým Tornallym tak bolo? – Nie!

Tornally s mladým Tarnovským zostali vždy tými najdôvernejšími priateľmi. Jeden bez druhého ani byť nemohol, že sa ale Hedvika, sestra Tarnovského, od nich uťahovala, to bola celkom prirodzená vec. Ktorá panna, keď raz vyrastie, pozre sa bez ostýchavosti do očí, čo jak známemu súdruhovi svojich detských dôb; a ktorý šuhaj by nezmenil chovanie svoje pred pannou, s ktorou sa predtým jako s dievčatkom hrávaval. Ja viem, že žiaden i z tých v detinskom veku najdôvernejších neosmelí sa, či panna, alebo mladík svojho bývalého súdruha, alebo súdružku – tak dôverne bez všetkých okolkov a ostýchavosti oslovovať, alebo sa s ním shovárať ako predtým.

Tak to bolo i s Hedvikou a s Jankom.

Hedvika už vystúpila z ústavu. Z malého dievčatka zostala panna. Jej brat i s Jankom chodili ešte do vojenskej školy, aby sa vo vojenskom umení vycvičili. Hedvika sa už mesiac predtým tešila vždy, keď písali, že prídu domov; avšak keď prišli, bolo po radosti. Ona bola ešte ostýchavejšia ako predtým.

Bolo to v ostatné prázdniny. Deň pred odchodom do hlavného mesta, pri usporiadaní svojich vecí na cestu, boli naši priatelia sami dvaja.

„Povedz mi brat môj,“ hovorí Janko, „čo sa stalo s tvojou sestrou?“

„Ha, ha, čože by sa mohlo s ňou stať,“ zasmeje sa mladý Tarnovský.

„Hm,“ pokrúti hlavou Janko, „divno je to. Mne jakási celkom iná prichodí, jako keď som k vám prišiel. Predtým bola vždy veselá, rada sa shovárala, teraz ale zdá sa byť zamyslená, málo hovorí a usmiať sa ju nikdy nevidím.“

„Ha, ha!“ smeje sa mladý Tarnovský; „vy ste na museli ushovoriť. Jeden žaluje na druhého, práve tak, jako by kotol hrnec karhal, že je čierny. Vy ste skutočne podivíni, jako sestra, tak i ty. Predvčerom som vás pozoroval a málo chybelo, že som sa vám nevysmial. Obidvaja ste chceli byť sladkí ako med, ktorého sladkosť ste chceli očami okúsiť. Veru ste boli smiešni: Ty si poskakoval okolo nej, jakoby o závod a ona, tak sa mi videlo, bola rada tomu.“

„Ty hneď si hotový s nejakým prirovnaním.“

„Ale povedz, či v tom nemám pravdu?“

Tornally neodpovedal. Zamyslel sa. Jeho priateľ ďalej usporadoval svoje veci. Keď už bol hotový, poobzerá ešte všetko a rečie:

„No, už sme s tým hotoví. Budeme mať zajtra zas čo rozpakovať.“

Tornally ešte vždy myslel, ale nič nehovoril.

„Nuž, či už skoro dačo vymyslíš? A či si tak pred niekoľkými rokmi tiež myslieval?“

Tornally sa obzre, akoby namrzený a povie:

„No, už vidím, že budeš vtipkovať. Chvála Bohu, že už ideme zajtra preč. Nebudeš mať toľko času k tomu.“

„Ho, ho, bračok! do zajtra je dosť času. Teraz to ale nechajme tak. Sme hotoví so všetkým. Poďme do záhrady; je tam sestra i s druhými dievčaty.“

„Ale teraz?“

„Nuž a kedy? Zajtra istotne nie?“

„To viem, že nie! Ale ty chceš“

„Čo chcem?“ pretrhne ho chytro Tarnovský, „ty vždy máš niečo. Prosím ťa, nebuď taký podivín. Či nechceš povedať, že sa hanbíš? Jano, veru sa ti divím!“

„Nediv sa, nemáš sa čomu. Ja ťa poznám už dobre. Ty máš z toho radosť, keď ma môžeš priviesť do rozpakov, či ti to bolo treba nedávno verejne rozhlasovať, že som sa zmienil, že tvoja sestra má krásne oči? Kto zná, či sa ona i preto nenahnevala a hnevá sa snáď až doteraz.“

„Ale nehovor také pletky a poď, keď máš ísť.“

„Idem. Ale len pod tou podmienkou, že sa o ničom nezmieniš, o čom sme hovorili.“

„No nie. Poď už!“

„Ale potom, keď“

Viac ho nebolo počuť. Tarnovský mu nedal dohovoriť. Ale chytiac ho za ruku, viedol ho zo svetlice do záhrady.

Už bolo pozde večer, keď sa šuhajci i s ostatnou spoločnosťou poberali do paloty zo záhrady.

Janko sa v záhrade i večer dlho shováral s Hedvikou. O čom ale, to znajú len sami. – Po večeri, ktorá nasledovala, rozlúčili sa Tornally i mladý Tarnovský so všetkými prítomnými. Ale len sa ráno trocha začalo brieždiť, už hrkotala cez Tarnov bryčka a na nej dvaja mladí šuhaji: Tarnovský a Tornally. Keď bryčka uháňala cez záhradu s bujnými koňmi, otvoril sa oblok na palote, z neho vykukla pekná hlávka, s peknými kaderami – bola to Hedvika, ktorá dávala ostatné „S Bohom“ mladým šuhajom. Ale šuhajci sa nezdali nazpäť obzerať, tým menej spozorovať peknú hlávku v obloku. Avšak Tornally ju preca dobre videl – jeho líca sa zbarvily ako malina i on chcel svoje ostatné „S Bohom“ dať krásnej Hedvike, v tom ale boli na uhle, za ktorým sa bryčka skrútila, už mal slovo na jazyku, keď zrazu mu uhol paloty nedal, aby sa s ňou mohol rozlúčiť. Spustí teda ruku s bielým ručníkom dolu, skloní hlavu a zamyslí sa.

Hedvika ešte dlho pozerala v tú stranu, v ktorú bryčka zmizla, ale i ona sa utiahla. Kým bolo ešte pekné počasie, chodievala vždy do besiedky, v ktorej sa ostatný raz shovárala s Tomallym. V zime sa najradšej tešila, keď mohla niečo robiť v chyžke, kde bývali brat s Tornallym.

A jaká to bola pre ňu radosť, keď brat písal a keď v tom liste bol pripojený i druhý lístok, písaný rukou Tornallyho. Vtedy ho dotiaľ čítala, kým každé slovo, každú písmenu, kde a jako je postavená, nazpamäť nevedela. Vtedy bola celý týždeň veselá. Vtedy ju nič nemohlo zarmútiť.

Vianoce už prešly, blížila sa Veľká noc.

Po Veľkej noci príde Svätý Duch a potom sa brat i s Tornallym navrátia.

„Ach, jak sa teším na to,“ hovorievala vždy Hedvika. Prešla pomaly i Veľká noc i Turice a deň bratovho príchodu sa vždy viac a viac približoval. Hedvika celé dni chodila v záhrade, a pozerala, či sa už brat s Tornallym nevracajú.

Raz, ako tak dľa obyčaje vyzerá a chodí po záhrade, spozoruje, že nejaká stará žienka sa zvedavo po záhrade a po palote obzerá.

„Zkade si ženička,“ spýtala sa cudzej ženy, ktorá celkom ináč vyzerala, nežli iné ženy v tarnovskom okolí.

Žena sa preľakne a nevie ani slova preriecť.

„No, či nevieš hovoriť a či sa mňa bojíš?“

„Ach nie, milostivá panna,“ hovorí žena, „ja sa nebojím – ale som sa vás ľakla.“

„Ha, ha!“ usmiala sa Hedvika, „mňa že si sa zľakla? Nuž či som taká špatná, alebo máš zlé svedomie?“

„Hriech by som mala, keby som neriekla, že ste krásna panna! Oj taká, jako naša panna a keby ste mali žltkasté vlasy, viac okrúhlastú tvár a nebola tak červená, uznala by som pannu za ňu samú. Čo sa ale toho druhého týka, či mám zlé svedomie? Mohla by som odpovedať: áno i nie.“

„Nuž a odkiaľ si a kto je tá tvoja panna?“

„Ach, naša panna, to je opravdový anjel.“

„Ale jak sa volá, kde býva?“

„Ach, my ďaleko bývame a moja panna sa volá Marienka. Ale všetko poviem veľmožnej panne potom, keď mi poviete, či tu býva vojvoda Tarnovský a či je uňho ešte mladý Tornally?“

„Tornally!“ vykríkne Hedvika. „Žena, vrav, ty znáš Tornallyho?“

„No, áno, poznám ho, veď som bola —“

„Ha, už viem! Tvoja panna je Mária. Ona má Tornallyho rada!“ Pri tom sa líca Hedviky zapálily jak oheň, lež vzpamätajúc sa, pokračuje celkom mierne: „A ty prinášaš mladému pánovi odkaz, alebo snáď i ľúbostný list! Čo som neuhádla? Pravda, sa už stíska tvojej panne, že sa toľko v Poľsku zdržuje?“

„Ach, veru sa nám všetkým stískalo. A ja i panna Marienka sa dosť za ním naplakala. A jakože by nie —“

„Pravda, keď ho má rada!“

„Ach, veď sa mali tak radi, kým sa spolu hrávali. A ja som sa nad tým tak tešila.“

„Že sa niekedy zoberú a teba potom k sebe vezmú. Či som uhádla?“ hovorí Hedvika.

„Ach, veď by mi to i pristalo!“

„To si snáď len ty myslíš, ale mi už raz povedz, zkade si? Jako ťa volajú, aby som mohla mladému Tornallymu oznámiť, kto ho hľadal, a že si mu doniesla pozdrav!“

„Teda Tornally tu nie je? Ach, tak som nadarmo tú cestu až z Muráňa sem konala!“

„Čo, ty si z Muráňa?“

„Ano, ja som Zuzka, pestúnka mladého Tornallyho i našej panny. Ale kam sa podel mladý Tornally, pre Boha, vzácna panno; veď celý Muráň na tom stojí, že sa jeho dedič nachodí v Tarnove.“

Hedvika sa zamyslela. Nikdy si tak nepriala, aby Tornally neprišiel, ako teraz. Zuzke odpovedala len na každú jej tretiu otázku.

„Starká moja,“ hovorila Hedvika a predošlá radosť zmizla z jej tvári, miesto nej usadila sa na jej tvári vážna prísnosť. „Tornally sa nenachodí v Tarnove. Mne nie je známo, kedy príde. Poď ale do nášho domu, môžeš tam počkať. Možno, že sa ešte behom tohoto týždňa vráti.“

Sotva že to dohovorila, kráčala priamo ku palote, pokynúc nemo rukou, aby ju žena nasledovala.

Zuzka si zhlboka vzdychla. Predošlý strach ju nechal a ona ticho nasledovala svoju veliteľku.

Návrat

Bolo už po Turiciach. Okolie tarnovské bolo v plnej kráse. Lúčiny sa už pokryly zelenohodvábnymi poduškami, pretkávanými rozmanitou barvitosťou kvetov. Spev zádumčivých krakoviakov sa rozliehal po poliach, na ktorých pracovaly švárne Poľky. V diaľke vystupoval prach do výšky a onedlho bolo pozorovať, že bryčka uháňala po ceste. Pracovníci, zastaviac sa v práci, dívali sa v tú stranu, odkiaľ bryčka prichodila. Keď prišla bližšie, všetko ju pozdravovalo, znak toho, že nejaká vzácna osoba prichádzala, bo sa už dávno medzi domkami Tarnova stratila a preca oči mnohých sa obracaly v tú stranu, jako by ju ešte chcely videť. Nezdalo sa, že by sa mala bryčka zastaviť ani pri väčších, ani pri menších domoch. Jako i skutočne nezastala, ale ubiehajúc pomedzi rady nižších a vyšších domkov, uháňala v najväčšej rýchlosti, akoby mala ešte Boh vie akú dlhú cestu pred sebou.

V prostriedku Tarnova vypína sa, jako kráľovna, krásna palota a nádherou nad všetky jej služobnice a nad všetky ostatné stavania, ktoré sa vôkol nej, jako jej poddaní rozprestieraly. Okolo paloty sa vinuly utešené sady ešte s krajšou záhradou, v ktorej tie najrozmanitejšie kvety v svojej nádhere túto veľmi okrášľovaly. Nádherná stavba paloty, to skvostné ozdobenie záhrady a sadov, poukazovaly na bohatého majiteľa. A skutočne: Tarnovský, ktorému tento palác i s okolitými osadami prináležal, bol bohatý. V sláve, nádhere a skvoste sa málokto vtedy mohol merať s týmto poľským vojvodom. Dvor, jeho bohatstvo, jeho moc bola každému známa – ale ešte známejšia bola krása jeho spanilej dcéry Hedviky. – Či mladí, či starí na pospol sa jej vnadám, jej spanilosti nevedeli vynadívať.

Niekoľko sto krokov od paloty sa rozprestieral úhľadný rybník, s rozličnými výhľadmi na okolie ozdobený. Neďaleko od rybníka stál utešený letohrádok s pavlačmi. Na jednej z týchto pavlačí za husto tiahnucím sa zimozelom bolo pozorovať krásnu, asi 17ročnú devu. Jej tvár, nielen že bola krásna, ako madonina, ale ona mala pri svojej kráse ešte niečo inšie, čo ju milou, príjemnou, ba velebnou robilo. Jej čierne oči zdaly sa byť ako blesky, avšak ich pohľad bol jemný, zachvacující, jako tichý vývod červánok zore a jej hodvábny čierny vlas, ktorý jej splýval v bohatých vrkočoch po šiji, robil ju čarovnou sťa báječnú pannu slávských lesov. Slnko pieklo a ona krásna sedela tu v tôni brečtanu, jako rusalka v zeleni šumného lesa.

Bola to Hedvika, dcéra Tarnovského, ktorá tu v dumách ponorená, Boh zná, čím sa zaoberala. Pred ňou ležaly papiere, na ktoré sa ona ale nezdala pozerať. Ticho bolo všade, bo ani vetrík nepodúval, že by listy stromu pohyboval. Dlho to, dlho trvalo, kým sa Hedvika prebrala zo svojho snenia.

„Nešťastný Tornally!“ vzdychla si pekná Hedvika, keď sa prebrala zo svojho zahĺbania. „Ach, ale snáď ja som ešte nešťastnejšia! Teba možno ratovať, ale ja, ja som snáď stratená! Ty dôjdeš svojho cieľa, ale ja…“ v tom prestala hovoriť. „Oj, mne už ani mysleť nemožno na dačo podobného, ja som odsúdená boľnou cestou kráčať k svojmu cieľu. Kdeže je moja radosť, kde moje sny plné rozkoše, plné blaha na naše shliadanie – všetko zničené. Nešťastná žena! Prečo si ma vytrhla z mojich blažených snov, prečo si mi vrazila ostrú dýku do mojich ňadier, nedoprajúc mi viacej radosti? Ale načo sa tešiť, nač radovať? Či snáď preto, aby som tým väčší boľ, tým väčší žiaľ pocítila! Čím trň hlbšie viazne, tým väčšia bolesť; čím hrubší prút, tým sa ťažšie láme. Lež ten trň väzí už hlboko v mojom srdci a ten prút je mocný strom v mojej duši a preto: ranu hojiť i prút lámať, to bude ťažká práca!“

Kto zná, či by Hedvika nebola i ďalej tak premýšľala, keby ju nebol vytrhol z myšlienok blížiaci sa hrkot voza. Bol to ten samý, ktorý sme sprevádzali pred chvíľkou do Tarnova. Vozík vošiel do sadovny a pred palotou zastal. Z neho vystúpili štíhle, pekne urastené osoby. Boli to mladí, asi dvacaťtriroční mladíci. Sotva bryčka zastala, obklopila ju hŕba služobníctva. Tichá palota premenila sa v hodovnú dvoranu. Všetko sa sbehlo dolu, všetko sa smialo, tešilo, šopkalo a Boh zná, čo hovorilo. Obidvaja mladíci sosadli razom s bryčky, jeden vpravo, druhý vľavo, tamten sa hneď do paloty poberajúc, tento sa ale po záhrade obzerajúc, i zdalo sa mu pri tom, že medzi stromami v diaľke pri rybníku zahliadol niečo. Chce volať na svojho súdruha, ale ten už zmizol na chodbe paloty. I on namieri teda svoj krok za ním. Skorej ale preca sa obzrel v tú stranu ku rybníku, kde sa mu pozdávalo, že niekoho uvidel. Obzre sa a zastane. Jeho sivé oko ho nesklamalo, on videl niekoho, snáď práve toho, koho si prvého žiadal v Tarnove pozdraviť. Po jeho bledej tvári sa rozliala spanilá červeň. Ale zdalo sa, jako by ho celá hbitosť razom opustila. Ani vopred, ani zpäť nevládal viacej, tak ho zjav Hedviky omámil, ktorá bola už dosť blízko neho, ale ktorá ho až posiaľ nespozorovala. To mu pomohlo z rozpakov. Vidiac, že ho deva nepozoruje, chytro zašiel za najbližší ružový ker, ktorý ho natoľko ukryl, že ho Hedvika nemohla spozorovať. Obíduc ker, išiel proste Hedvike v ústrety, ktorá bola síce pripravená na príchod vzácnych hostí, ale na nenadále prekvapenie, jako sa dalo pozorovať, ani najmenej. Objavenie mladíkovo ju veľmi prekvapilo. Kŕčovite stisla ruku jej podanú, jej oči zahorely ohňom, v ňadrách sa ale utajil hlboký vzdych.

„Boh s pannou!“ pozdravil ju mladý muž. Nebolo však počuť žiadnej odpovedi z úst Hedvikiných, ba zdalo sa, že výraz jej tváre miesto radosti prejavoval odznaky hlubokého žiaľu. Na šťastie prišiel i druhý hosť, vedúc pod jedným ramenom starého Tarnovského, pod druhým ale jeho ženu, svoju matku. Obidvaja už vstupovali do vyšších rokov.

Práve vhod prichodili, bo ináčej by Hedvika nebola mohla udržať slzy, ktoré sa jej v očiach počaly perliť. Teraz ale pustila mladíkovu ruku a bežala v ústrety druhému mladému hosťovi, ktorému vrhnúc sa na prsia, pustila sa do žiaľneho plaču. – Ale staručký Tarnovský i so svojou ženou srdečne sa vítali a pozdravovali s druhým hosťom.

„Vítajte mi, moje deti. Chvála Bohu, že ste sa šťastlive navrátili,“ hovoril príjemným hlasom vojvoda. „No, poďte, budete nám rozprávať, čo a jako sa vám vodilo. Hneď i uvidíte, čo sa za obnovy s naším letohrádkom staly.“

Jeho žena nič nehovorila, ale divila sa nad počínaním Hedviky, ktorá nevedela svoj plač utíšiť. Odišli.

Čitatelia naši ešte ani neznajú s istotou, kto sú tí dvaja mladíci? Možno ale súdiť z toho prílišného behania služebníctva, ktoré zapríčinil príchod hostí, že sú to vzácni hostia. Áno, že sú to vzácni, to je isté, kto ale môžu byť, že ešte tak mladí a v takej vážnosti sa už nachodia u vojvodu. Vojvoda je síce prívetivý a úprimný ku každému bez všetkej pretvárky. Ale chovanie jeho proti hosťom je viac než prívetivosť, je to jako láska k vlastným deťom a jeho hostia sú i nie nik iný, ako jeho deti. Je to jeho syn a jeho chovanec, mladý Tornally.

Radosť, ktorú ich príchod zapríčinil, jak u vojvodu, tak i v celom dome jeho, je takmer nie k opísaniu. Starý Tarnovský chodil s nimi, ukazoval, čo kde premenil, jaké okrasy dal porobiť kým boli oni preč. Mladíci sa tešili a všetko chválili. Len Hedvika sa zdala zamyslenejšou, nežli predtým. Od objavenia sa pestúnky Tornallyho v Tarnove málo kto ju videl tak veselou, jako predtým. Ale s návratom brata a jeho priateľa, zdalo sa, že všetká veselosť ju opustila. Keď spievala alebo hrala, bolo to vždy smutné a zádumčivé. Jej najmilšia pieseň bola, ktorú ju Tornally naučil:

„Boly časy boly, ale sa minuly“ a keď bola samotná, tu si zanôtila: „Dolina, dolina,“ alebo:

 
Nedobré to drevo,
s ktorého list letí;
nedobrá to ľúbosť,
kde sa mieša tretí.
 

Najradšej sa zaoberala s domácnosťou.

Zo všetkých v dome Tarnovského bol ale najveselší mladý Tarnovský. Tornally, ač práve bol veselého ducha, teraz preca nemohol dákosi okriať.

„Jano, Jano, ty si nepochopiteľný,“ hovoril raz mladý Tarnovský k Tornallymu.

„Odpusť, braček, v tom máš pravdu: ja sa sám nechápem. Mne je tak úzko tuná, že tu nevydržím. Ja musím preč, musím preč.“

„Čo – ty musíš preč? A už si sa natešil u nás? Či sa nepamätáš, čo si mi hovoril, kým sme boli v Krakove?“

„Viem, viem! ale som sa sklamal!“

„A tak teda, nie si spokojný s niečím?“

„Sám so sebou – s ostatným ale všetkým. Ale musím, musím odísť. – Viac sa mňa ani nespytuj prečo? Hovorievam ti všetko, to ti ale nemôžem, nesmiem povedať. Časom ale možno, že sa to dozvieš.“

Tarnovský sa ho viac nespytoval, ale odišiel. Cestou si však niečo nesrozumiteľného hovoril. Tornally zostal sám.

„Podivín, veru podivín je človek a ja zvlášť,“ hovoril pre seba Tornally. „Obrazil som ho, je to na ňom zrejme badať. Musím ísť za ním, aby som ho udobril.“

Nato soberúc sa, odišiel za Tarnovským.

Vojvoda Tarnovský

Tarnovský, ač práve bol jeden z prvých vojvodov v Poľsku, jeho panstvá skoro najrozsiahlejšie, takže ho s hocktorým druhým mohol merať, ačkoľvek i skvelý dvor viedol, preca nebolo pri ňom videť tej pýchy a nadutosti, ktorú teraz pri hocktorom na oko bohatstvom oplývajúcom, v skutočnosti ale i hladom mrúcom zemanovi. Kým bol mladší, i on držal viac na svoju aristokratickú česť i so svojou vojvodovou, ale čím vyššie vstupovali obaja do rokov, tým viac z ich aristokratickej pýchy opúšťali, až konečne ju i zanechali.

Vojvoda bol so svojou ženou jedna duša, nie tak jako dnes naši veľkí páni, kde pani žije osobite a pán tiež osobite, kde on má svoju a ona tiež svoju spoločnosť, ten v tejto a ona v onej sa zabáva a jeden o druhého sa málo starajú.

Kto zná síce, keby vojvoda teraz žil, či by to tam tiež tak nešlo. Dosť ale na tom, vtedy to tak nebolo. Oni žili spolu. Vôľa jednoho bola vôľou oboch. Jeden bez druhého sotva chvíľu býval. Tak ich i teraz spolu vidíme. On sedí pri stolíku a fajčí zo svojej ľuľky, ona sedí pri ňom s druhej strany. Obyčajne i Hedvika bývala pri nich, teraz ale nie je prítomná.

„Hm, hm!“ krúti vojvoda hlavou, „kamže si sa zamyslela? To si od Hedviky pochytila. I Tornally chodí od daktorého času, jako by mu nič nebolo po vôli. Najlepšie i ty ich nasleduj. Teba bude nasledovať syn a tak príde otec. To bude u nás potom veselo vyzerať.“

„I ja sa toho bojím. A nerada som, že to tak ide. Neviem si ani domysleť, čo sa s tým dievčaťom robí? Predtým veselá, štebotavá, vždy sa tešila na bratov príchod: teraz sa ale ani nezasmeje, s bratom sa málo shovára a s Tornallym ani nehovorila.“

„Čo tam po pletkách. O to sa ty netráp. Pohovorili si niečo, snáď sa poharkali a teraz sa trucujú. Či sa vieš rozpamätať, keď si ty trucovala a keď som si ja vtedy dovolil k tebe volačosi povedať? A udobrila a na jeho reči len hlavou pokrutila. Práve rozpáli. I tu to bude niečo podobného.“

Týmto sa ale ani najmenej jeho žena neuspokojila a na jeho reči len hlavou pokrútila. Práve rozmýšľala, či má niečo povedať, v tom sa ale dvere otvoria a dnu vstúpi mladý Tarnovský. Na tvári mu bolo videť, že je nespokojný, že sa musí na niečo mrzeť.

„Veď ja hovorím,“ vravel vojvoda, „že to pôjde jeden po druhom i že budeme hlavy svesovať, až sa odučíme naostatok hovoriť. Ký parom sa vám porobil? I dcéra i syn a mať i chovanec, všetko sa uťahuje, všetko mlčí; ja neviem, jak si to človek so zdravým rozumom môže vysvetliť. Všetko to chodí, jakoby so stratenou hlavou.“

Vojvoda prestal hovoriť, na čo nastalo ticho. Až zase pretrhol tichosť on sám.

„Nože mi už raz vysvetlite, čo sa vám porobilo, čo rozmýšľate?“

„Či viete, otče, že Tornally chce odísť?“

Otec i s matkou pozreli na syna, ktorý hovoril ďalej:

„Jako ho ale na Muráni prijmú, keď sa tam chce odobrať, neviem. On mi síce nehovoril, kam chce ísť, len to mi riekol, že nás musí opustiť. Ale prečo, to mi nechcel povedať, udávajúc, že mi to povie neskoršie, alebo že sa toho sám domyslím. Ja som ho odrádzal na všelijaký spôsob, ale darmo. Kebych vedel, že nepôjde do Uhorska, nuž by ma to netrápilo. Ale tam je to teraz ešte vždy rozkvasené. Práva sa sám nedovoláš, jestli si ho nevydobyješ. Jako sme počuli, Bašo sa v jeho statky, nie čo plnomocník, ale jako majetník zapelešil. Miesto plnomocníka ostal zbojníkom, ktorý si privlastnil dedíctvo Tornallyho. Ale ani s tým ešte neni spokojný, lež zbíja, kde čo môže. Koľkoráz bol už i v Poľsku a jakej škody a zbojstvá tu porobil! Ja sa divím, že ešte i nás tu jeho lotri neprepadli. Izabella i Ferdinand sa vždy hryzú. Ani jeden nemá moci, aby pokoril buričov. Lebo pridá-li sa Tornally ku strane Izabellinej, pridá sa Bašo ku Ferdinandovi, sľúbi mu Muráň a tento ho bude napomáhať. A kto vie, kto môže zvíťaziť? To je neisté! Lepšie by bolo teda, keby Tornally čakal, až sa to všetko utíši.“

„Syn môj!“ povie vojvoda, „na pokoj niet teraz žiadnych výhľadov. Turecko je na strane Izabellinej, väčšina velikášov uhorských prestúpila ku Ferdinandovi. Izabelle bude ťažko zvíťaziť. Ba jako chýry dochodia, počína jej stránka už veľmi klesať. Čo ale napadlo Tornallymu odísť, to neviem pochopiť. To mu asnáď len taká vôľa prišla; musíme ho lepšie oboznámiť s vecmi a on upustí od svojho zámeru. Mne ale o tom nič nehovoril.“

„Mne sa vidí,“ pretrhne ho mladý Tarnovský, „že sa on hanbí zato, že sa v Uhorsku také skutky dejú. A najviacej to, že je taký jeho poručník. Musí to byť veľmi veľký divoch. Sestra mi rozprávala, že tu bola jakási žena. Hovorila, že je z Muráňa. Veď vy to musíte vedeť; bolo to pred niekoľko týždňami, keď sme mali prísť. Tá že rozprávala sestre o Bašovi. Medzi inším i to: že vypočúvala, jak sa Bašo kdesi rozprával so svojimi bratmi, ktorí mu radili, Tornallyho so sveta sniesť, keby si chcel statky svoje privlastniť. On síce tomu odporoval, ale že sa vyjadril v ten smysel, že on už má svoj plán. Na čom sa usniesli, to nevedela povedať. Chcela len s Tornallym hovoriť. Keď ale odchodila, prosila sestru na kolenách, aby nikomu neprezradzovala, že tu bola. Viacej povedať nechcela, ale prosila sestru, aby odovzdala Tornallymu akýsi lístok a riekla mu, aby sa pred cudzincami, ktorých nepozná, pre všetko, čo mu je milé na svete, chránil; aby sa na Muráň neodvažoval, kým mu to nebude oznámené jeho najúprimnejšími priateľmi, ktorí sa oňho starajú. – Sestra mu to všetko vykonala, jak jej to žena naložila. Od tej doby chodí Tornally jako bez seba. Vždy myslí na niečo, ale myšlienky jeho nemôže nikto uhádnuť. Ale dnes, snáď ani nechtiac, hovoril mi, že musí od nás. Ten divoký orientál, čo sa tu zdržuje, neľúbi sa mi od dajakého času, on vždy chodí lebo s Hedvikou, alebo s Tornallym. Kto zná, čo v ňom väzí. Či je to nie na ostatok i nejaký zlotvor poslaný od Bašu. Rozpráva vždy o Bašovi a všetko len pekné veci, ale my o tom počujeme vždy len opačné. Musíme dať naňho lepší pozor a Tornallyho všemožne zdržovať, aby od nás neodišiel.“

„Mne sa samému Beji neľúbi,“ povie vojvoda. „Dvere mu ale nemôžem ukázať. Ale musíme pred ním varovať Tornallyho. Od nás nesmie odísť.“

Pri všetkom tom vojvodová nehovorila ani slova. Ale tu i tu vykradol sa z jej ňadier hlboký vzdych a jej oči sa sperlily slzou viackrát. Vojvoda so synom sa radil ešte, čo by mohli konať k prospechu Tornallyho, v tom ich podporovala i vojvodová, ktorej najviac na srdci ležalo, aby sa Hedvika vyliečila z jej zádumčivosti.

Príchodom Bejiho bola síce Hedvika veselšia, avšak bolo to len jak sa hovorí na oko. Alebo jak si naše dievčatá spievajú:

 
„Spievam si ja, spievam, veselou sa byť zdám,
ale nikto nevie, jaký žiaľ v srdci mám.
Ústa mi spievajú, očká sa mi smejú,
ale od srdiečka slzy sa mi lejú!“
 

Veršíky tieto sa celkom srovnávaly so stavom Hedvikiným. Jako by jej boly vyňaté z duše. Ona sa tešila, ona bola veselá, keď s ňou Beji chodil, keď s ňou hovoril. Celá jej radosť bola len zdanlivá.

Odkedy sa zahostil Beji u Tarnovských, málokto sa s ňou shováral, jeho vyjmúc. Beji viedol i s Tornallym časté rozpravy, ktoré však Tornallymu neboly milé; on sa obyčajne utiahol. Mal akúsi nechuť proti nemu, zdal sa mu byť známym, ale sa nevedel rozpamätať na neho. Jeho antipatia proti nemu siahala tak ďaleko, že sedával celé dni vo svojej chyžke, aby sa s ním nemusel sísť a keď videl, že sa nemá vôľu tak ľahko odsťahovať od Tarnovských, umienil si, že sám odíde. Či skutočne práve len preto chcel odísť, nemáme práva posudzovať ho, možno, že sa niekomu to bude pozdávať podivným. Nám ale neni viacej známe, lebo keď sa ho mladý Tarnovský neústupne spytoval:

„Prečo chceš odísť?“

„Pre Bejiho!“ bola krátka odpoveď. „Ja ho nemôžem vystáť, preto musím odísť.“

Darmo ho prehovárali, že však Beji tu nebude bývať, že skoro odíde; na to všetko on nedbal. Stál vždy na svojom, od čoho ale na žiaden spôsob nechcel upustiť od tedy, čo mladý Tarnovský od neho odišiel namrzený; on sa za ním vybral do záhrady, kde sa nazdával, že sa s ním síde. Ale sklamal sa. Ale miesto neho videl niečo inšieho. Miesto priateľa našiel svojho nepriateľa. Bol tu Beji, ale nie sám: bola tam i Hedvika. Tak sa zdalo, že sa dobre zabávajú, bo ani nepozorovali prichodiaceho.

„Tým lepšie,“ pomyslel si Tornally. „Nebudem museť sa ani s ním, ani s ňou shovárať.“ A išiel na druhú pešinku, ktorá viedla ku letohrádku. Práve išiel popri nich, keď Hedvika hovorila:

„A čo by si z toho mal, keď ti poviem, že nie?“

„Odpustíte mi to panno, ja čítam opak vo vašich očiach, ktoré mi prezradzujú, že ho ľúbite. Áno, ľúbite ho,“ hovoril tázajúcim hlasom Beji, pozorujúc pri tom pilne Hedviku, ktorá o niečom premýšľala a nič neodpovedala.

„Vy neráčite odpovedať, vzácna panno. Povážte ale, že od vašej odpovede mnoho bude záležať. Moja spása a život.“ – Ďalej, jako by sa bol vzpamätal, nič nevravel. – Hedvika sa ho zdala nepočúvať.

„Smilujte sa, milostivá panno, ráčte rozhodnúť,“ hovoril zase Beji, keď mu Hedvika ani teraz neodpovedala. A čakal dychtive na rozhodnutie; podobne i Tornally zastaviac sa, netrpezlive očakával, čo odpovie Hedvika. Beji sa ale priblížil k nej, chcel ju chytiť za ruku, ale ona ustúpila.

„Jasná, veľmožná panno,“ povie Beji. – „Áno lebo nie?“

„Áno, ľúbim!“ povie Hedvika a červeň pokryla jej líca.

„Ľúbite?! Ona ho ľúbi!“ – Bolo razom počuť a z dvoch ňadier vinul sa hlboký vzdych.

Slová Hedvikine preletely jeho ňadrá jako strely. Tornally viac nepočul, nevidel, necítil – jako by ho boly opustily všetky smysly. Ani nevedel, ako sa dostal do letohrádku. Nohy ho tam niesly bez jeho vedomia. Tu sa složil na pohovku. Vtedy v celej jeho duši len tie slová sa opakovaly:

„Ona ho ľúbi!“ Hedvikine slová: „Áno ľúbim!“ jako oheň pálily ho na duši.

„S Bohom Poľsko! Môj úkol je tu dokončený! Ale kam?“ hovorí sám k sebe, „kam pôjdem? Domov mi je zatvorený. Kto zná, či tam mám priateľa? Otče môj! Tí, ktorým si nechal svoího syna, zradzujú mňa i teba. Tvoj syn musí žiť z milosti druhého, bo jeho vlastný spôsob žitia mu je špatne odňatý. Oj, Moháč, Moháč, kedy sa zahoja tie rany, ktoré tam boly zadané státisícom?“

Dlho a všeličo ešte hovoril Tornally až sa oddal dumaniu, v ktorom Snilko padnul na jeho oči a on usnul sladko.

Bejimu tiež neprišiel nikdá snáď tak vhod vojvoda jako teraz. I Hedvike to bolo po vôli. Kým sa vojvoda s Bejim shováral, Hedvika sa vzdialila od nich, kráčajúc tou istou pešinkou, ktorou pred chvíľkou Tornally. O chvíľku zastala v letohrádku, kde odpočíval Tornally v náručí príjemného sna. S jakýmsi boľom, ktorý sa nedá vysloviť, spočívalo jej krásne oko na tvári spiaceho mladíka, na ktorej sa zdalo, že obletuje ľahký úsmev. Hedvika sa nezdržala, aby sa k nemu bližšie nepriblížila. Jako tôňa poľahunky príduc, zastala si pri jeho hlave, dívajúc sa do príjemnej tvári, jakoby z nej chcela tajomstvá čítať a prv než by bola odišla, naklonila sa nad ňu a jej pery, jako vetríček dotkly sa pekného čela Tornallyho. Jej líčka sa zbarvily, stiesnené ňadrá sa naplnily divným pocitom, jej dych sa zastavil, oči jej iskrily, že nevidela ani napred ani nazad, a len náhodou sa dostala na svoj obľúbený altan, do tône svojho obľúbeného brečtanu. Sem príduc, jako by jej centy boly so srdca padly, vzdychla si hlboko, s očí vyprúdil bohatý prúd krišťálov, čo uľavilo jej stiesneným ňadrám.