Kitabı oku: «Dedič Muráňa», sayfa 8

12
V Tarnove

Brat so sestrou sa pomerili, no i v blažených, tichúnkych chvíľach často spomínali Tornallyho. Ale nedlho trval tento ich pokoj. Vojvodove obavy neboly bez základu. Krvelačný Beji i so svojimi pažravými krkavcami nedal dlho na seba čakať. Čo vykonal s vojvodom, známe. Darmo sa namáhal Tornally, aby vyslobodil Hedviku z rúk lúpežnických, tá pekná palota, kde sa on tak dobre ešte čo chlapček cítil, ležala popolom.

Slzy zalialy peknú junácku tvár Tornallyho; keď videl tie rozboreniny, div, že mu žiaľom srdce nepuklo. Keď počul strašný osud vojvodov a Hedvikin, div, že o rozum neprišiel.

O mladom Tarnovskom nemohol sa nič dozvedeť.

„Odpusť, Hedviko, i ty, drahý priateľu!“ hovoril sám so sebou žiaľom premožený mladík, „bo ja som príčinou vášho nešťastia. Oj, Bože! prečo ma tak veľmi tresceš? Nešťastná hodina, v ktorú som na svet prišiel, bo kamkoľvek sa obrátim, v zápätí mi nasleduje len nešťastie. Ach, prečo som ťa nepočúval, Mariena! Hedvika nemusela padnúť do nebezpečenstva, v ktorom sa nachodí. Ale ty anjel dobrý, ktorá si nado mnou držala stráž, iste zachrániš i Hedviku, ktorej šťastie je i mojím šťastím, bôľ mojím boľom.“

Tornally by bol, kto zná dokiaľ svoje žiale nad spálenišťom nešťastného vojvodu vylieval, keby ho jeho priatelia neboli vytrhli z nárekov.

„Pravdu máte,“ hovoril im, keď sa spamätal, „žiaľ nič nespomôže. Vy ste dokázali, bratia moji, že ste mi opravdovými priateľmi. Mnoho ste podstúpili pre mňa, čo ja vám nikdy zabudnúť, ale ani odmeniť nemôžem. Vy ste česť i svoje životy mne obetovali. Nezbíjali sme a preca sme len „horskými deťmi“ menovaní. Moje a vaše imanie, moje a vaše dedictvo odňal nám zbojník muráňsky. Naši otcovia to najdrahšie čo mali, to nám zanechali: on nás toho pozbavil, no nielen toho, lež i toho, čo nám po Bohu najmilšie bolo, naše deti, ženy, – ba jeho krkavci niektorým z nás i tých povraždili, ktorým majú ďakovať svoje žitie. Poznáte ich, vám je to nie tajnosť, že zpomedzi vás niektorým ten vrah vlastného otca, matku, brata, sestru dal kruto odpraviť, alebo i sám odpravil. A preto vás žiadam, buďme ich mstiteľmi. Netrpme túto ostudu ľudského pokolenia v kruhu ľudskom, ale vylúčme ho zpomedzi nás.“

„Netrpme ho!“ volali všetci.

„Netrpme, bratia moji,“ opakuje Tornally, „a moja ostatná žiadosť je tá, aby sme udreli na Muráň a jestli tam môžeme niekomu pomôcť, z trápenia z hrozných múk zbojníckych nejak vyslobodiť možno, vyslobodili. Naším heslom nech je: Na Muráň!“

„Áno, na Muráň!“ opakovali všetci odhodlane.

„Na Muráň, pomstiť toľké krivdy, toľké vraždy na nás a našich páchané.“

„Na Muráň!“ ešte raz rozľahlo sa po zboreninách paloty Tarnovských a Tornally i so svojimi priateľmi uháňal z Tarnova.

Zaujímavé bude snáď pre čitateľa zvedeť, jak sa dostal Tornally z čiernej veže na slobodu? Práve dochádzal Tornally i so svojím sprievodom ku hraniciam Uhorska, kde zďaleka bolo videť bralá pustovne, v ktorej sa zdržoval.

„Či vidíte, bratia,“ povie Tornally, „či vidíte tam tie bralá? Tie ma ukrývaly pred tyranom muránskym a jeho náhončími. V nich som sa zdržoval, čo tichý pustovník s priateľom svojho otca Serémym, ale i ten chudák iste už vykrvácal preto, že sa opovážil tvrdiť, že Tornallyho dedič žije a že nezahynul, jak by tomu chcel Bašo. Jeho vyhnalo svedectvo pravdy z tichej pustovne a mňa ztadiaľ Bašova ukrutnosť. Jako viete, i tu ma jeho náhončí vynašli i ztadiaľto jako z Tarnova som musel prchnúť. Tu pod tými bralami žil som v hluchej tichosti hôr, spomínajúc si na ten živý nepokoj života. Kto by tie všetky vzdychy spočítal, ktoré som vysielal k Tarnovu, ten by ich za celý život nespočítal. Ach, vy ani neviete, jako mi vtedy častokráť bolo krušno a clivo; neraz som tu premožený žiaľom celé dni sedával a nariekal nad svárlivosťou sveta, bol som žil v tej domnienke, že nepriateľom mojím je sám mladý môj priateľ Tarnovský. A v tomto klame som bol, jako viete, až do nedávna – a keď niet dcéry Bašovej, kto zná, či by som i v ňom nebol dokončil život.“

Medzitým prišli až ku samej pustovni, kde Tornally i so svojimi druhmi vykonal krátku modlitbu. I brali sa ďalej.

„Jak že to bolo,“ spytovali sa niektorí Tornallyho, „že si sa vyslobodil zo žalára muránskeho?“

„Hej, hej,“ prisviedčali druhí, „sľúbil si, že nám to cestou vyrozprávaš.“

„Jako som sa dostal do Muráňa viete,“ začal vyprávať Tornally, „zkadiaľ som sa vyslobodil nasledovne:

Sotva som bol na Muráni niekoľko hodín, už ma Mariena navštívila. Sľubovala mi všetko možné a čím skoršie vyslobodenie. Ja súc v tej domnienke, že som len pre ňu prišiel do zajatia, nechcel som ju ani počuť, bo som si myslel, že ma len ona zradila. Darmo sa ona očisťovala, darmo ma zaklínala, že je nevinná, ja som na to nič nedbal o čo viacej žiadal som o zväčšenie stráže s tou hrozbou, že jestli ju nezväčšia, že sa alebo sám oslobodím, alebo od druhých budem vyslobodený. Čo som žiadal, to sa i stalo. Ale ona si vedela preraziť cestu do veže. Ostatnú noc, keď prišla, bola celá bledá, jej čelo, sťa by nosilo odznaky veľkej starosti a trápenia. Nad touto premenou som sa až zhrozil. Slzy, musím riecť, že mi padaly a srdce malo puknúť žiaľom, keď som ju videl pred sebou takú strápenú a s tým vyhasnutým pekným okom.“

„Beda mne, beda tebe, Tornally,“ hovorila ku mne, sťa by hlasom nejakej vestálky, „keď sa neratuješ.“ Ja som sa už až zimou triasol, keď som ju videl pred sebou kľačať a s tými sopätými rukami a prosiacim okom a keď ešte s tým svojím inokedy tak príjemne znejúcim hlasom, teraz tak vyhrážajúcim ku mne hovorila: „Ratuj sa, zachráň Hedviku, jej brata a celú rodinu a otca môjho od hrozných hriechov, ktoré dňom čo povodeň vzrastajú. Tornally! maj so mnou milosrdenstvo. Netráp ma viacej, maj srdce a nie skalu miesto citu. Daj sa uprosiť. Dnes, zajtra môže byť neskoro. Keď nechceš, aby môj život zúfalstvu, abo pomätenosti padol v obeť, posluchni ma. Nech ťa pohnú moje prosby a to vyhasnuté, bez všetkého žitia oko moje. Ty sa rozmýšľaš? Nedôveruješ mi?! Ach,“ vzkrikla – bohatý prúd slz zastal – a sťaby mrtvicou ranená zostala bez sebe, padnúc na zem temnice.“

„Mariena drahá, prebuď sa, prebuď a vo všetkom ťa chcem počúvnúť. Mariena, či ma počuješ?“ Rozobral som tú útlocitnú devu a ďalej som nebol v stave ničomu odporovať. Slzy, ktoré som tajil, nebolo možno viac zatajiť. Celá doterajšia nedôvera zmizla a len tajné vzdychy s divnými myšlienkami, jak vtedy, tak teraz nechcú ma opustiť. I nemôžem pochopiť, jako môže obdarovať Boh takého otca plného zlosti takou dobrou a šľachetnou dcérou? Po prestávke prišla Mariena zase k sebe, zastavené slzy znova prúdily po jej lícach, ktoré sťa by jej uľavovaly, bo čím väčší prameň sa počal prúdiť, tým chytrejšie prichodila k sebe.

„Tornally,“ šoptaly jej ústa slabým hlasom. „Čo chceš, duša drahá?“ spytujem sa.

„Tu máš tieto šaty, vezmi ich; tie ťa vyvedú zo záhuby, svoje mi nechaj tu, tie na čas tvojho nebezpečenstva budú tu mňa strážiť.“

Ja som sa rozmýšľal, bo som nevedel, čo vlastne chce, prečo mi ponúka svoje šaty?

„Zase rozmýšľaš? Nerozmýšľaj, čas uteká. Každá minuta nám je drahou. Tu máš moje šaty, bo len tie ťa môžu vyviesť z Muráňa. Tvár si môžeš ukryť, kým nevyjdeš von. Podozrelým to nebude nikomu, nazdajú sa, že ma bolia zuby. Vezmi si ich, a daj mi svoje. Keby ťa nechceli bránou pustiť, čo sa aj stane, nuž, hľadaj inde útek.“

Ja som vzal mlčky ponúkané mi šaty, prevliekol sa i dal jej svoje. Ona mi ešte vyrozprávala, kade bych mohol z Muráňa a na jaký spôsob sa von dostať, keby sa už stráž bola premenila a mňa nechcela von pustiť. Tú premenu ale v jej tvári, v jej chovaní nikdy nezabudnem, keď som už odchodil a keď videla, že sa vyslobodím. „Aj, taká by pekná panenka bola z teba,“ žartovala so mnou, keď som už bol preoblečený, „ale len choď v meno božie,“ tiskala ma von z väzenia a ja som šťastlivo z neho i z Muráňa až medzi vás sa dostal.“

„Nech žije Tornally!“ privolali mu súdruhovia.

„A vy so mnou,“ ďakoval im tento. „Nezabúdajme na svoje heslo, aby sme mohli vyslobodiť i toho, od koho som bol vyslobodený, i toho, ktorý je pre mňa väznený: a preto, na Muráň!“

„Na Muráň!“ ozvalo sa kolom a všetci uháňali, sťa by ich bol vietor na svojich krídlach unášal.

Sotva že „horských chlapcov“ uvítaly vlnky šumnej Muráňky, čakali ich už celé húfy ľudstva.

Mladí šuhajci posedali na svojich koňov i tiahli k Muráňu. Čím viac sa blížili k Muráňu, tým viacej sa zadumával Tornally.

„Na Muráň!“ zaznie to naraz dolinou a tlupa chlapcov na pekných koňoch vyrojí sa v cestu Tornallymu, ktorý sa strhne, i siaha po zbroji.

„Na Muráň!“ bola odpoveď sprievodu Tornallyho.

Protivná strana mlčala, ich vodcom to trhlo.

„Tornally,“ opakoval sám pre seba. A sotva že sa vedel spamätať, už bol tento pri ňom. Jeho sprievod zostal ako z kremeňa, ani jeden sa nepohol.

„Tarnovský, priateľ môj ľúbezný,“ zavolá Tornally a podáva ruku cudziemu vodcovi.

„Tornally!“ vzkríkne tento i skočí s koňa a dvaja mladí priatelia boli si v náručí.

„Nech žije Tornally!“ ozvalo sa i s druhej strany, kým družina Tornallyho volala na slávu Tarnovskému.

„Na Muráň!“ opätovali vodcovia i tiahli spolu vopred.

Čím ďalej išli, tým viacej ich pribúdalo a tým bol i chytrejší pochod ich hatený.

Mladí priatelia mali si mnoho čo rozprávať. Mnoho spomínali oba na minulosť, no, na všetko rozhorčujúce hodili prikrývku.

Nechajme mladých priateľov spolu, i pozrime, čo sa na Muráni deje.

13
Úklady

Po strašlivej noci zasvitol pekný deň. Mračná sa na čas utiahly, aby potom tým hojnejšie sa mohly vylievať.

Beji, o ktorom Martin rozprával, že sa blíži k Muráňu, nedal dlho na seba čakať. Sotva slnko vyšlo, už tiahol s bohatou korisťou na Muráň, so zajatým vojvodom a s útlou Hedvikou. Bašo sa málo staral o to ostatné, no viac o to prvšie. A tak Beji jednal s vojvodom a s jeho dcérou dľa svojej ľubovôle. Väzňom bol otec i dcéra a preca neboli spolu. Kým otec v čiernej veži sedel, bohatá a zlatom ozdobená izba bola väzením Hedvikiným, čo ju ale všetko neuspokojovalo. Ona by radšej so svojím otcom v tmavej diere podzemskej by bola bývala, nežli s nepriateľom v nádhernom paláci. Srdce jej žiaľom pukalo, keď pomyslela na svojho otca, matku, brata, na sama seba a ešte – na niekoho. Kto ten niekto bol, čitateľ si ľahko domyslí.

„Oj, rodina moja! Veľké nešťastie ťa stíha. Neopúšťaj nás, dobrotivý Bože, a vysloboď nás z pazúrov diabolských zlosynov. Neopúšťaj mňa, slabú devu, no daj mi sily, aby som svoj los trpezlive niesla. Daj mi rady, abych stále sotrvala v svojom predsavzatí. Nedopusť, aby sa rodičom, bratovi, niečo zlého prihodilo. Buď ich a – toho strážcom, ktorý toľké bezprávia snášať, toľké nehody musel prestáť. Daj víťazstvo pravde a vypleň toto hniezdo, plné zlosti a nepravosti.“

Tieto asi myšlienky, podobné city zaneprázdňovaly dievčinu, keď sa objavil Beji na prahu svetlice a s úlisnou, špatnou tvárou, usmievajúcou diabolskou radosťou pozoroval to smutné rozpoloženie, v ňomž sa deva nachodila. Jej ruky prikrývaly biele jej čielko a tie pekné oči po zemi blúdily, tak že nevidela, kedy Beji prišiel.

„Panno!“ prihovára sa jej Beji, „mám vám niečo smutného zvestovať.“

Hedvika trhla sebou a bôľny výkrik dral sa jej z ňadier a jej ohnivé očko s opovrhnutím meralo zlosyna.

„Prečo ma trápiš, ukrutníku?! Prítomnosť tvoja sožiera ma – ona ma usmrtí. Preč, preč —“ hovorila pobúrená Hedvika.

„Ak nechcete počuť ostatný pozdrav toho, za ktorého ste sa pred chvíľkou tak skrúšene modlila, pôjdem.“

Dievčina zbledla a trasúcimi sa perami opätovala: „posledný pozdrav toho, za ktorého som sa modlila?“

„Áno toho,“ opakoval Beji; „keď ale nie ste na to pripravená, chcem vám to sdeliť druhý raz. Ak nechcete počuť, s Bohom.“

„Stojte!“ zavolá na odchádzajúceho Bejiho Hedvika tak rozkazujúcim hlasom, že tento jako chlapec so sklopeným okom pred ňou zastal. „Hovorte, čo mi máte hovoriť? Čo mi odkazuje môj otec?“

„Váš otec? Nie – ten ešte žije a žiada si, aby ste len čím skoršie prišli na slobodu, aby ste potom i jeho snáď mohli vyslobodiť. I vedzte, že sa nachodí vo veľkom nebezpečenstve, pretože je v podozrení, že stál v spojení s lúpežníkmi, ktorých, hlavou bol Tornally a od ktorého spoluvinníkov boly vaše statky prepadnuté. Vy ste bola unesená a len náhoda nás spolu sviedla, že sme vás mohli vyslobodiť a na toto bezpečné miesto priviesť. Váš otec bol chytený a čo spoluvinník Tornallyho uväznený. Brat – ten uprchol. Čo sa s matkou stalo, viete. Tornally i so svojimi spoluvinníkmi bol lapený. Všetci padli do rúk spravedlivosti.“

„Tú lož ste mi už hovorili,“ pretrhla ho Hedvika, „inšie mi nemáte čo hovoriť?“

„Mám.“

„Hovorte.“

„Tornally nie je viac medzi živými.“

„Luháš!“ zvolala rozhnevaná deva.

„Otrávil sa vo väzení, bol čo zločinec na smrť odsúdený i so všetkými svojimi spoluvinníkmi.“

„Máte toho dôkazy?“

„Mám list vášho otca, ktorý je s ním spolu odsúdený a ktorého zachovanie jedine od vás závisí: či ho chcete ratovať alebo nie?“

Hedvika počala klesať. Jej oči sa temnely a prúd sĺz zakalil jej zrak.

„List? – Od môjho otca?“ hovorila temným hlasom, jako by to ani ona nebola. V jej duši sa stala veľká premena, bo reči Bejiho maly vliv na jej srdce, vzdor tomu, že mu nedôverovala.

„Tento list jediný je v stave zbaviť vášho otca väzenia, vášmu menu a pamiatke vašej rodiny zachrániť česť. To ale všetko od vás závisí, či pristanete na podmienky, ktoré vám poviem.“

„Aké podmienky?“

„Skorej čítajte list, aby ste mi uverila.“

Hedvika vzala podaný jej list a čítala:

„Drahá dcéra!

Oddaj sa do vôle božej. Nehoda nás stíha. Ja som vo väzení. Prečo? nejdem ti ani písať, lebo nechcem kormútiť už i tak strápené tvoje srdce a keď viem, že ti to druhý vyrozpráva. Maj dosť na tom, že trpím nevinný. Tornally, ako som počul, otrávil sa vo väzení. Jeho priatelia sú odsúdení na smrť, medzi nimi je i tvoj nešťastný otec. Dúfam ale v spravedlivosť božiu, že to všetko prekazí. Buď dobrej mysle a dúfaj i ty v Pána Boha. On nás iste vyslobodí. O matke tvojej, ani bratovi nič neviem. O tebe viem toľko, že sa nachodíš na dobrom mieste. Neznepokojuj sa a buď dobrej mysli. Ostaň s Bohom! To ti privoláva tvoj

Otec.“

Po prečítaní listu vzdychla si utrápená deva, i pozdvihnúc svoj zrak k nebu, riekla: „Bože, daj mi znať cestu spásy!“

„Ja vám ju ukážem; čím ma odmeníte?“ riekol Beji.

„Vysloboďte otca, a jakú chcete odmenu, keď vám ju budem môcť dať, bude vaša.“

„Vašu rúčku, panno!“

Hedvika nevládala viac ani slova preriecť. Nechtiac ani sama, sklonila svoju hlávku, čo zlosyn považoval za prisvedčenie i vzdialil sa s radosťou i s vyjasnenou tvárou zo svetlice.

Sotva sa Beji vzdialil, oddala sa deva dumaniu, horké slzy žiaľu polievaly jej pekné líca. Vo svetlici bolo ticho. Len tu i tam vzdychnutie súženej devy prerušovalo tichosť. V záhrade, ktorá bola pod oknami Hedviky, bolo počuť šveholenie piesne:

 
Nenariekaj, neľútosti,
Veď sa to vše premení,
Pán Boh v svojej ťa milosti
Ochraňuje v súžení.
Never svetu, ale v svätú,
Dúfaj vždy božiu moc!
Na jej zastaň si podstatu –
Tvojho bôľu minie noc!
 

Tieto zvuky prebraly trocha Hedviku z jej žiaľu a ona si v mysli opakovala:

Never svetu, ale v svätú,

Dúfaj vždy božiu moc!

V tom padne niečo cez otvorený oblok do prostred svetlice. Deva sa strhla a zodvihla dýku, ktorá, otočená papierom, padla k jej nohám. Hedvika pošla k otvorenému oknu, zkade spev zaznieval do jej svetlice a zkade i dýka priletela, i chcela videť, kto to hodil; ale tu už nikoho nebolo.

Čo to, znamenie? rozmýšľala, odmotávajúc a prezerajúc papier, ktorým bola dýka okrútená.

„Never ničomu, dôveruj v Boha. Buď stála a nedaj sa zlomiť. Dúfaj, že dosť skoro budeš na slobode. Toto pre tvoju istotu v čas hroziaceho nebezpečenstva.“

Tieto slová čítala na rozvinutom papieri.

„Ha, toto pre moju istotu,“ riekla s vyjasnenou tvárou. „Nové úklady sa mi stroja. Čomu veriť? Tomuto, a či čomu,“ berúc list od Bejiho do ruky. „Nie, tomu neverím, to je nie list môjho otca, to je klam. – Klam, ktorý musí byť pomstený. Ty dýko, budeš teraz mojou družkou, ty pomstíš zradcu a podvodníka môjho. Pokým si ty so mnou, niet pre mňa nebezpečenstva, s tebou ale len smrť ma môže rozlúčiť. Oj, jaká to dobrá duša musí byť, čo ťa mne posiela.“

Podivno si city naše s nami zahrávajú. Podivno si zahrávaly i s našou Hedvikou, ktorá hneď stála a sťa víťaz neohrožená zdala sa byť a zase na to podľahla druhým, útlejším citom; sťa ľahunký vánok vetríka, keď ker ružový objíma, objímala v spomienkach blahých svojich milých. Jeden cit druhému si ruky podáva; ten nás pobúri, ten rozpáli, tento kojí a ten blaženým, ten zas rozžialeným, alebo pomstychtivým robí. City naše si s nami pohrávajú jako rozbúrené more s plávajúcim člnkom. Hra mora naraz v obeť bere, čo nám je milé: tak je to i s nami. Blažený to človek, čo si je pánom svojich citov, bo kto sa im poddá, ľahko im podľahne, kto sa nechá citami uchvátiť, keď ho neumoria, iste ho zmoria. Tak zmorily ony i šumnú Hedviku, keď rozmýšľala nad tým všetkým, čo ju stretlo, čo vystála a čo ešte môže vystáť.

Bašo bol tiež zmietaný rozličnými citmi, ktoré ale boly jednotvárnejšie, tu i tam popudlivé, ale i uspokojujúce. Spokojný bol, keď vyslal, posolstvo k Izabelle, aby ho uznala čo spojenca a pod ochranu vzala; spokojnejší ešte, keď usporiadal korisť, ktorú mu Beji z Poľska doniesol. Tejto spokojnosti mu trochu ubudlo, keď sa Petrovič s mníchom Rehorom navrátili s tým posolstvom, že ho Isabella za spojenca uzná; avšak, že jej musí Muráň odovzdať. Väčšmi ho z toho mrzelo to, že Salm prišiel už s vojskom pod Muráň a robil prípravy k dobývaniu Muráňa. Prvé útoky cisárskych odrážal Bašo len so smiechom, bo sa mu zdalo, že ho nemožno dobyť.

Mnohé zaneprázdnenie, ktoré pôsobilo Bašovi obľahnutie hradu, nedovolovalo mu, ani na svoje dieťa pozreť, čo a jako sa má. To vedel síce, že od tedy, čo ju zastihol na schôdzke s Tornallym, stala sa s ňou veľká premena. Bars chodievala deň čo deň von z hradu, nevrátila sa však nikdy tak veselá, tak spokojná, jako bývala predtým. Otec ale, jak bolo vidno, nevšímal si toho mnoho. Viac ho zaujímalo prezeranie železných, zlatom preplnených truhlíc, nežli by bol hľadel svoju dcéru, ktorú preca vrelo miloval, čo dobrý otec svoje dieťa. I nespytoval sa jej nikdy po príčine smútku i netešil ju, no, on sa utiahol od nej.

Tak to trvalo až do osudnej strašlivej noci, keď sme Bašu i so svojím bratom v čiernej jeho svetlici videli plány kovať a kde se tešil nešťastný Bašo, že mu už nebude môcť Tornally byť na prekážku v správe Muráňa.

Bolo to deň, lebo dva pred strašlivou tou nocou, keď Mariena celá bledá prišla k Tornallymu do čiernej veže, aby ho ratovala.

Nešťastná deva!

Ona znala, že jej otec strašne smýšľa s Tornallym a preto ho chcela i ratovať. I nemyslela, že ratujúc jeho, úkladom hotovým podľahne.

Mnoho nocí strávila Mariena, trápiac sa nad tým, že jej dáva Tornally za vinu svoje uväznenie. Ale keď Tornally opustil väzenie, celá spokojná ľahla si na jeho lôžko. Bol to sen dlhý, ale posilňujúci. Oj, jaká bola spokojná, keď sa zobudila a keď si spomenula, že je Tornally slobodný. Oj, už jej tak dávno nič nechutnalo, jako ten večer pred strašlivou nocou na Muráni. I jedlá i nápoj bol jej po vôli.

„Na zdravie tvoje, Tornally,“ hovorila si sama k sebe a vypila pohár dobrého vínka – ním vyhasila i svoj mladý život.

Víno i jedlá boly nakazené jedom a predložené domnelému Tornallymu. Úkladom Bašovým nie Tornally, ale jeho vlastné dieťa, pekná Mariena z Muráňa, padla v obeť.

Otec, úžerník, tešil sa zo zisku, že zničil zámožného nepriateľa – a on zavraždil svoje dieťa.

Tak trestá Boh naše hriechy!

V tej klamnej viere, že Tornally je mrtvý, žil Bašo až do návratu svojich poslov od Salma.

Zo začiatku na vyzvanie Salma, aby hrad oddal, odpovedal Bašo s posmechom; ale keď videl, že vojska Salmovho čo deň pribúda, že čo deň prichodia k nemu noví spojenci, že jeho holomci sa búria, prinútený bol Bašo poslať posolstvo k Salmovi.

14
Vojna muránska

„Na Muráň, na Muráň!“ rozliehalo sa to po bralách skalnatého hradu a dlhý rad šuhajov tiahol strmým vrchom na Sanec, kde Salm sa rozložil táborom. Boly to voje Tornallyho a Tarnovského. Bebek i s ostatnými priateľmi, ktorých mal Tornally valný počet, boli tu už shromaždení.

„Vivat Tornally!“ vítali ho známi priatelia.

„Dávno ste už pod Muráňom?“ spytoval sa Tornally Bebeka.

„Celý týždeň.“

„Myslím, že orličie hniezdo toto už teraz dobyjeme,“ pousmial sa Tornally, i ukázal na pestrý rad ozbrojených šuhajov, ktorí za ním stúpali hore vrchom.

„Bude to stáť dosť práce,“ riekol Bebek, i odišiel, aby porobil potrebné poriadky.

Tornally kráčal s Tarnovským ďalej.

„Neborák, môj otec!“ vzdychol si Tarnovský, keď sa blížili k hradbám Muráňa, „tam v tých čiernych múroch zavretý biedí.“

„V nich si i ty i ja podobný osud snášal, v nich i úbohá sestra tvoja snáď ešte väčšími mukami je trápená než my. Či vidíš tu čiernu vežu? Tá istá ukrýva tvojho otca.“

Oba zamĺkli i dívali sa na čierne hradby Muráňa.

„A kto zná,“ prerušil mlčanie Tornally, „či v nej až poteraz neupí moja vysloboditeľka?“

„Jaká vysloboditeľka?“

„Jaká? Veď som ti rozprával o Mariene, dcere Bašovej. Ona je toho príčinou, že zmizlo všetké podozrenie z môjho srdca proti tebe. Ona, bez toho, že by ťa znala, prihovárala sa za teba, že si nie vinen. Ba, čo viacej, keď som odchádzal, tisla mi ruku s tými slovami: „Pozdrav Tarnovského a vysloboď Hedviku!““

Tarnovský sa zamyslel. Keby ho bol niekto pozoroval, kým Tornally rozprával, iste by bol zbadal, že krv čas po čase mocne prúdila v jeho mládeneckej tvári. Jeho priateľ si toho nevšimnul a žiaľ, ktorý sa odrážal na tvári priateľa, považoval za výraz boľnej upomienky na osud jeho rodiny. A preto i on zmĺkol. Bez toho, že by boli ďalej spolu hovorili, prišli do tábora.

„Na Muráň, na Muráň!“ znelo to na druhý deň celým táborom. I cisárski i priatelia Tornallyho stáli v šíkoch, a len čakali od vodcov znamenie k útoku. Tornally a Tarnovský stáli už pri svojich radoch, čakalo sa ešte na Bebeka a Salma, ktorý bol hlavným veliteľom. Ale už i tí boli by zanechali stan, keby sa nebolo prihodilo nasledujúce:

Salm i Bebek chceli práve odísť k vojsku, keď od predstráže prišiel ku Salmovi posol, že Bašo posiela svojich poslov, splnomocnených k vyjednávaniu.

„Nech prídu,“ bola krátka odpoveď Salmova a razom dal svolať vojenskú radu. Sotva minulo niekoľko minút, zasedala vojenská rada a pred ňu sa postavilo posolstvo Bašovo. Na jeho čele sa nachádzal sám brat Bašov, Martin, ktorý po chladnom pozdrave so strany Salmových, hovoril:

„Slávni vodcovia, zmužilí bojovníci! Už vyše týždňa meškáte pod hradbami mocného Muráňa. Mnohokrát ste sa pokusili o jeho dobytie, i voždy s rovnakým výsledkom. A ja vás o tom uisťujem, že koľkokrát to podujmete, šťastlivejšími nežli ste boli, nebudete. Muráň, jako ste skúsili, je samou prírodou tak upevnený, že nielen k nemu pristúpiť, ale tým menej ho možno dobyť. Čo sa týka vnútorných zásob, vystačia pohodlne na tri roky. Aby ale nadarmo netiekla krv ľudská, sily, jako vaše tak i naše sa nemarily: prichodím v mene veliteľa hradu uzavreť pod istými podmienkami pokoj a prekaziť ďalšiu vojnu. Jestli vaša strana uzná tieto podmienky, čo priatelia po vašej stránke si zastaneme. Podmienky sú v krátkosti tieto: Poneváč syn Tornallyho, dedič to Muráňa, ktorý bol do Poľska poslaný na výchovu, neznámym nám poteraz spôsobom so sveta sišiel, žiada terajší veliteľ hradu, Matej Bašo, aby jemu, čo najbližšiemu po Tornallym bol ponechaný hrad a on, čo veliteľ a dedič v ňom bol uznaný. Potom aby i ostatné statky, patriace stratenému dedičovi, tiež mu odovzdané a on v nich, čo majiteľ potvrdený bol. Jestli je hotová vaša stránka na tieto podmienky pristať, veliteľ Muráňa uzaviera pokoj, čo váš spojenec a dáva sa pod ochranu cisárskeho vojska.“

Martin umlkol a ustúpiac trochu zpäť, očakával prajný výsledok svojej reči. Medzitým sa sklamal. Sotva prestal hovoriť, bez všetkých okolkov a nepatrno, sťa by si jeho rečí ani nebol povšimol, spytoval sa Salm:

„Môžete smrť Tornallyho dokázať?“

„Môžeme. Vojvoda Tarnovský je toho svedkom. U neho sa stal útok na život Tornallyho, ktorý stál v sľuboch s jeho dcérou,“ hovoril Martin.

„Máte dôkazy toho?“

„Máme, bo neprichodí, aby zaujal svoje dedictvo.“

„A keby vám voči prišiel, či by ste ho poznali?“

„Poznali ver,“ odpovedalo posolstvo Bašovo.

Salm kývnul jednomu z pobočníkov. Tento sa vzdialil, i vrátil sa hneď a za ním vstúpil Tornally.

„Čo myslíte, kto je tento mladý muž?“ spytoval sa Salm poslov, ukazujúc na Tornallyho.

V tvárach poslov bolo pozorovať rozpaky. Martin a Beji prišli obzvláštne do zmätku, keď videli Tornallyho pred sebou. Stáli tu so sklopenými hlavami, a žiaden z nich nemohol prísť k slovu.

„Poznáte ho, alebo nie?“ dopytoval sa Sahn.

„Nie!“ bola odpoveď Bašova.

„Nie?“ opakoval Salm. „A Tornallyho by ste poznali?“

„To nie je Tornally.“

„Hej, to nie je Tornally. Bo si myslíte, že by v tom prípade boli dvaja. Jeden u Vás vo väzení a druhý tu. Vy sberba zbojnícka! Čo neodpovedáte? Vy lotri, vy chcete so mnou vyjednávať? Vy potupa a hana, vy zaslúžite, aby vás za živa upiekol. Straťte sa s očú a povedzte svojmu veliteľovi, že s ním uzavrem pokoj, keď vás všetkých povešiam po bukoch muránskych. To sú moje podmienky pokoja. Choďte a oznámte ich vo vašom zbojníckom pelechu.“

Poslovia sa vzdialili.

Kým Bašoví poslovia v Salmovom tábore sa zdržovali, vybralo sa sedem smelých, obratných Španielov, ktorí sa znali dobre škriabať po skalách na Muráň. S veľkou obratnosťou a s veľkým namáhaním dostali sa až na hrad, kde skúmali tú čiastku hradu, ktorá by bola najslabšia. Dlho ostali nepozorovaní. Už zväčša všetko poprezerali, keď ich na hrade spozorovali. Nastal krutý boj medzi zbojníkmi a Španielmi, z ktorých dvaja na mieste padli, ostatných päť malo čo ďakovať len rýchlym svojim nohám a veľkej obratnosti v lezení, že život zachránili. Títo, vrátiac sa šťastne do tábora cisárskych, vyzradiac polohu hradu a jeho slabé stránky, usporili dobytie. Sotva, že dorozprávali, čo všetko skúsili, hneď kázal Salm útokom hnať na označené a čo neopevnené, alebo len veľmi málo opatrené a k záštite brániacich sa slabé čiastky.

„Na Muráň,“ znelo to v jedných, „Hurach“ v druhých radoch bojovníkov a jako príval valilo sa to všetko pod hradby.

Nastal krutý boj z oboch strán. Krik, hurt, brinkot zbrane široko ďaleko roznášal sa dolinou. Bašovo miesto zastával brat Martin. Mateja nebolo videť nikde, ač predtým bol vždy medzi prvými na bojišti a posledný odchádzal z neho. Zbojnič sa urputne bránila, no keď ich viacej padlo, mnoho bolo poranených, počali tratiť ducha. Kým bratia Matejovi pri nej ostávali, držali sa, keď ale i títo poranení, obzvlášte ale, keď Martina medzi sebou nevideli, ochabli cele; no bránili sa natoľko, že cisárski do hradu na žiaden spôsob nemohli prísť, vzdor najohnivejšiemu útoku. Už počali i ustupovať, keď zrazu Kováč a s ním dvaciati vyrazili z hradu a ku cisárskym sa pridali. Pod ich vedením sa začalo lepšie dariť cisárskym. No i ich to stálo mnoho dobrých bojovníkov. Tak Horvatinovič, keď napomínal k útoku, ťažko bol ranený do pŕs, Kašpar Casteluvius bol s múrov zbojníkmi shodený a len železná broň zachovala mu život. Zapata do čela ranený zahynul k veľkému žiaľu svojich spolubojovníkov a s ním mnoho iných. Bašovci nemohli sa udržať, i podľahli cisárskym.

Románi a Rusíne, ktorí sa v hradbách nachodili čo žoldnieri, vidiac, že nemajú žiadneho vodcu, sami otvorili brány hradu nepriateľovi, ktorý sa z oboch strán rútil dnu.

„Hurrah!“ ozývalo sa to na všetky strany. Vojsko španielske s dychtivosťou vrazilo na železné skrine plné zlata a striebra, ktoré im boly vyzradené, a ktoré Bašo nazbíjal. Hlavní náčelníci odboja boli lapení. Medzi nimi Fraňo Tárnoky, Petor Šeríni, Martin a Demeter Bašo, poranení bratia Matejoví, a Andrej Beji.

Všetci títo boli chytení v pevnosti, ktorá sa na východnej strane zámku nachodila. Jediného veliteľa hradu a celej tej bandy, nebolo možno nikde nájsť. Darmo sa po ňom sháňali, darmo každý kútik prezerali: v hrade nebol k najdeniu.

Počas ostatnej bitky okrem Bašu i Bejiho nebolo nikde videť medzi brániacimi sa na hrade. Beji sa hneď po návrate na Muráň odobral do izby Hedvikinej. Bašo naproti tomu, počujúc o živote Tornallyho, išiel do čiernej veže, aby videl, kto vlastne padol v obeť jeho úkladom. Celý netrpezlivý došiel do veže. Nakloní sa nad mŕtvolu – a boľastný výkrik vydral sa z jeho oceľových pŕs sťa by mu srdce bolo bôľom puklo. Mráz prebehal všetky jeho údy. S vyvrátenýma očima, trasúc sa po celom tele, stál tu osudom, vlastnou vinou trestaný nešťastný otec nad mrtvolou vlastného dieťaťa. Dych sa zastavil v jeho ňadrách, zúfalosť trhala mu každým údom, zmodrené pery triasly sa sťa listie osiky, keď pozrel na to odtrhnuté kvietko, keď videl zvädnuté v prachu bez všetkého žitia pred sebou ležať. Oj, jaký to bôľ, jaká to žalosť, keď vidí rodič svoje dieťa, ktoré sťa kvet začína prekvitať nejakým žiaľom sa zožierať. Oj, a jaká to bolesť pre rodiča, keď vidí svoje dieťa spočívať v náručí strašného hrobu, do ktorého ho uvrhla len vlastná lakomosť. Oj, veľká to bolesť, veľký to žiaľ, ktorý nemožno vypísať. Jako zmeravený stál tu Bašo nad mrtvou Marienou bez toho, že by bol mohol aspoň slzu vyroniť nad nešťastným svojím dieťaťom; stál jako socha, ani nečujúc ani nevidiac čo sa deje a môže diať vonku. Ani víťazné výkriky do hradu tiahnuceho cisárskeho vojska, ani rachotenie diel nepreniklo do jeho sluchu. Zrazu sa otvoria dvere a mladý Tarnovský so zbrojou v ruke, no otvoreným náručím beží proti zúfalému Bašovi, ktorý spozorujúc Tarnovského, vyhne sa jeho objatiu a dá sa na útek.

„Ani to nebol môj otec. Kde ťa nájsť, milovaný môj otec, či mi žiješ? A teba sestra moje drahá! Ty si tu ešte? Či sa shľadáme ešte všetci, jako sme bývali v Tarnove? Otče, mati moja, ach! tých už nevidíme! Ale von, von odtiaľto, tu neni otca môjho, tu neni teba, sestra milená!“

Skorej ale, nežli opustil väzenie, pozrel lepšie po ňom.

„Ha! – či vidím dobre? – To moja chyža, v ktorej ja už dni života svojho strádal. Sladká to spomienka boľnosladkých dní, v ktorých som sa tešil, ale i žialil.“

I zastane i rozmýšľa. Vtom prejde si rukami po čele, jako by sa chcel na niečo rozpomenúť.

„Čo to tu?“ prizre sa k niečomu ležiacemu na zemi. Mráz ho prejde a s nevôľou sa odvráti od mrtvoly.