Sadece Litres'te okuyun

Kitap dosya olarak indirilemez ancak uygulamamız üzerinden veya online olarak web sitemizden okunabilir.

Kitabı oku: «Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery»

Yazı tipi:

I. Narodzenie. Krst. Krštenie

Človek prišiel na svet; odkial hej, odkial nie, ale doniesla ho vraj vodička; tam na jarku, na potoku, na Dunaji na vode, „ulapila ho baba.“ Hneď jak ho ulapila, prežehnala ho na meno Adama lebo Evy. Už je tu zemský, kladie ho v plienočku ovinutého na zem, a to veru dievča zrovna pod stôl, aby toto učilo sa hneď pokore, chlapca vedľa stola. Odtialto zdvihnúc dieťa, nesie ho do prvej kúpelky a jak teraz tak potom pri každom kladení do vody hovorí: „Dobrô ráno“ lebo „dobrý večer vodička!“ Vodička začľapoce, dieťa zavreskoce a ona sama odvetí si: „Pamodaj, pamodaj!“ Otec zde povinný budiť do prvej kúpelky strieborný peniaz a tým vymeniť si rodzeniatko od baby. Okúpané a povité podá ho ona napred aj otcovi, aby uvítal a požehnal si ho; zatým nesie ho takže k materi do postielky.

Posteľ v predňom kúte izby, zastretá býva plachtami bielymi, visiacimi od stropu až po podlahu. V tomto útulku zdržuje sa matka i s deckom, až do svojho úvodu chrámového, čo porodnica, kútnica, pôložnica, postelkiňa, šestinedielka; prečo znamená, to u ľudu: ležať, do kúta, do pôlohu, do postielky prísť, za plachtu dostať sa. Sem za plachtu majú kremä ženské prístup; prihodili sa, že mužský po čas ležania pôložnice príde do domu: ženy zastanú plachtu, by pozor muža decku i matke neuškodil, baba odníma mu klobúk, ktorý si potom peňazmi vymení.

Len čo za plachtou všetko ustrojeno, hotové býva už v kuchyni hriato t. j. prihrievané pálené s mädom, praženica z vajiec a bolestníky čiže pampušky vypečené na masti v rajnici, z cesta na tenko a okrúhlo rozvalkaného, ostružkou poprerezávaného. Jestli by doma tak nebolo, skoro dobehnú s tým kmotričky abo iné priateľkine, ktoré na túto hodinu vopred striehly a chystaly sa. Postelkini nádobno aspoň okúsiť z toho. Odtial hádanka: „Čo takému telu treba, z ktorého duša vyšla? – Praženica a hriato.“

Baba chodí volať vo kmotry. Zvať za kmotrov dávajú si mladí rodičia iný mladý manželský pár, ktorý by si jich pozval alebo od ktorého snáď už oni pozvaní boli, by takto na vzájem odmeňovať si mohli starosti s týmto spojené. Zovú však za krstných rodičov aj dospelejších svobodných alebo aj zo dvoch manželstiev; k ním niekedy privolajú celú hŕbu a to najme ženských, mladších i starších kmotričiek. Mužskí niekde naskrze nechcú ísť ku krstu, všade len zťažka nakloniť sa dali kňazom k tomu, že aspoň jedon krstný otec prichodí.

Na druhý, tretí deň nesú dieťa do krstu pri tichosti. Má ho na ramenách hlavná krstná mať vo vankúši, tu bielym obrúskom, tam čo najkrajšou a často hodvábnou šatkou zastreté z jej vlastnieho šatstva. Vo fare oddávajú, akoby na výmenu dieťaťa, diel onoho hriateho a z bolestníkov. S pokrsteným potom zastanú predo dvermi chrámu; dávajú zde maličkému do vankúša, do plienok, do križmy, strieborné abo iné peniaze v dar. Niekde ešte i teraz častujú sa pri tom bolestníkmi, koláčmi a nápojom; čo dávnejšie práve dnu v chráme činili a do nápoja toho tamtie križmové peniaze hádzali.

Príduc domov s pokrstencom povinná je krstná matka preriecť: Odniesli sme vám pohana, doniesli sme vám kresťana. Kresťana tohoto položí na stôl, a baba rečie: Kto ho najradšej má, nech ho zanesie materi. Zde aby na pohotové bol otec, zdvihnul ho zo stola a zaniesol k matke za plachtu.

Najobľúbenejšie a najzvyčajnešie mužské krstné meno je rozhodne a jediné Ján, Jano, Janko, Janík, Janíček; za ním idú mená: Andreas, Andráš, Andrej, Ander, Andrik, Ondráš, Ondrej, Ondrik; Daniel, Dano, Dančo, Danko, Daník; Pavel, Paľo, Paľko, Palík; Matej, Matejko, Maťko, Macko, Macík; Jozef, Jožo, Jožko; Georgiust. j. Juro, Jurko, Jurík, Ďurko, Durík; Jakub; Kubo, Kubík; Michal, Mišo, Miško, Mišík, Mišíček: Gašpar, Gažo, Gažko; Štefan, Števo, Števko; Tomáš, Tomko; Adam, Adamko; Emericht. j. Imro, Imrík; Martin, Martinko, Marcík; Samuel, Samo, Samko, Samík, Samíček; aj iné. – Ženské krstné mená najzvyčajnejšie sú dve: Anna, Anica, Anička, Andulka, Hanna, Hanička a Maria, Marina, Mariena, Mara, Marka, Marienka, Marča, Mariška, Marduľa, Mardulienka, i jináč ešte vyslovované. Zatým slyšíš: Eva, Evka, Evička; Zuzanna, Zuzka, Zuzička, Zuzuľa, Zuzulka; Dorka; Rozina; Žofia, Žofka, Žoša; Helena, Iľka, Elena, Ilona, Iľa; Katariena, Katka, Katuša; Judita, Judka, Juduľka; Ju1iana, Juľka, Juliška, Uľa, Uľka, Uliška atď. V starých matrikách prichodiace krstné mená, ako Fedor, Blažej, Blažko, Gregor, Lukáš, Marko, Stacho, Klimo, Timko, Šimo, Prokop, Basul i Vasil i Vaš, Valent, Alex, Bartol i Bartal, Dyno, Demeter, Mikuš i Mikluš či Mikuláš, Beňo, Fílo, (Fílemon), Vavro i Lauro a ktoré ešte, prešly do mien rodinných, že teraz mnoho rodín, málo pokrstencov na tieto mená u ľudu. Z pôvodu slovanského časté ostalo meno Ladyslava (Laco, László) a Ludmily i Milky, ale viac u mešťanov a vzdelanejších, než u prostého národa.

Medzi tými, ktorí, jak ľud hovorí, dieťa pri svatom krste odriekali a medzi vlastními rodičmi i pokrsteným utvorený je teraz sväzok priateľstva majúci u ľudu úctu rovnú s pokrevenstvom lebo príbuzenstvom. Muži sú v tom sebe kmotrovia, komovia (koma), ženské vospolok kmotry, kmotričky, komové (komová); dieťa odrostlé nepozovie si jich potom inak lež: krsný (otec), krsná (matka); pán krsný, pani krsná; rovne zovú si ho oni: krsný (syn), krsná (dcéra).

Hneď pri príchode od krstu, a zvlášte u prvorodzených, vydržiavajú radostník t. j. hostia sa na radosť narodzeného. Bolestníkov a koláčkov prináša k tomu krstná mať či kmotra za kôš. U chudobnejších odbavia s týmto hneď aj krstiny.

Avšak vlastné krstiny, krsteniei krštieneurčené bývajú obyčajne na najbližšiu nedeľu popoludnia. K hodom týmto chodí volať baba celý rad krstných, rodinných a známych, – a to hlavne ženské, bo mužskí len v malom počte alebo i naskrze nechodia na krstiny. V hodinu krštenia prichádzajúce, opetne svolávané krstiniarky, krsteníčky, kmeticeprinášajú sebou sklenicu nápoja páleného alebo vína a bolestníky i koláče. Každá ide s tým za plachtu a kladie donesené veci k postelkini, odkial to domáce ženičky preč odberajú. Príchodzia ale pozdraví sa s postelkiňou, rodzeniatko oprskne ústama, by mu pri tomto prvšom videní z očú neprišlo, bo prvý tento pozor škodlivý, očarujúci. – Za stoly pousádzané kmotričky a kmetice častované bývajú napred nápojom a koláčmi, potom prinášané bývajú jedlá na stôl, týmto obvyklým poriadkom: hovädzia krúpkou lebo rýžou podvarená polievka i s mäsom, kapusta s mäsom, druhá a to kuracia polievka podvarená cestom a to gágoríkmit. j. na brdo ukrútenými, podobu rohu hojnosti majúcimi kúskami cesta alebo teda rezanci, rezankamit. j. na tenuško a dlho rezaným cestom, zatým dajú múčne suché jedlo a pečenku so sušienkami či hlozou t. j. so sušeným a uvareným ovocím. Za vrch stola sedáva krstná mať, ktorá prvú sklenku nápoja a prvý kus koláča lebo bolestníka a tak i prvý tanierik z každého jedla posiela postelkini za plachtu, už či to tá tam stroví lebo nie. Potom povinná je ponúkať všetkých stolujúcich až do desiateho razu. Z prvej na stôl položenej mysy jedenia nádobno i tak stroviť všetko do čista, aby dieťa rapavé neostalo čiže osýpky (drobnice) naň neprišly.

Keď kmotričky a kmetice takto pri stole napily, najiedly a „rozsedely sa,“ roztrkocú a rozklebetia sa vraj do dobrej vôle. Veselšie ale povychodia zpoza stolov a spievajú i vykrúcajú sa ešte do lepšej vôle. Obvyklé tu spevy:

1.
 
Svoboda, poctivosť, tá všade panuje,
ktoré ju dievča má, nech si ju varuje;
i ja bych si moju, už je po nečase,
už moja svoboda v belčove mi plače.
 
2.
 
Jano, Jano, milý Jano!
Donesú ti chlapca ráno.
Keď donesú, budem mati,
vychová ho moja mati.
A keď pôjdem dolinami,
vychovám ho malinami;
a keď pôjdem šírym svetom,
vychovám ho bielym kvetom.
 
3.
 
Sadla si pod borovičku,
plakala, že má Evičku;
prosila od Boha dážďa,
žeby jej narástla väčšia.
 
4.
 
Jak tie panny tancujú,
do kola sa zvrcujú,
a ja nebožiatko
kolíšem dieťatko.
Kolíbaj ho môj milý,
však je synak spanilý.
Kolíbaj si sama,
však si mu ty mama.
Bola by ja blázon
kolíbati sama:
však si mu ty otec,
jako i ja mama.
 
5.
 
Jak že ja mám domov iti,
doma kážu vodu piti:
a môj kmotor víno dáva,
od toho ja budem zdravá.
 

Tieto na prímer zo spievanok J. Kollára, diel I., str. 263—267. – Pri krštení však dovolujú si ženy spievať i rozpustilé a jestli kde, teda tuná i nepekného obsahu pesničky. Kto prvý lebo prvá v svojom živote na krstinách, toho a tú krstia t. j. vyvolí si niekoho za krstného lebo krstnú zo žartu a všetci na výmenu skladajú peniaze, za ktoré potom, pri speve po ulici, idú do krčmy kúpiť nápoj.

V severovýchodňnom Gemeri, okolo riečky Slanej či Sajavy krstiny majú meno: cenkiäs, cenkäs.

Domov odchodí každá krstiniarka či kmetica s „výslužkou.“ čo i pošajdesomzovú t. j. nesie si nazpät v košíku diel bolestníkov a koláčkov, ktoré jej tatam domáci položili alebo i sama nedojiedla si a odložila pri stole.

V hornej Nitrianskej stolici známe sú podobné zvyky pod menom opáčoka hovoria: na opáčky piecť koláčky. Po pôrode v druhý lebo tretí deň prichodí tu povolaná krstná matka do domu kútnice a oblieka sama dieťa v bielu košielku, do jejž rožku zaviazala mu na pamiatku strieborný peniaz. Na hlave v bielu šatku, na drieku v lalokový kožuch a pod ním v zelený kabátok, v žltú kasanicu sviatočne odená nesie decko bielou šatkou zastreté do krstu; pred i po krste býva uhostená na radostník. Zatým po tri, štyry, až do osmého vraj večera vydržiavajú vlastnie opáčky. V prvý večer schodia sa k ním najbližšie a ďalej ďalšie kmotričky, rodinné, susedky a známe. Donášajú sebou koláčky i nápoj a hostia sa za stolom, kde predsedá krstná matka. V poslední večer opáčok prítomní sú už len mužskí, kmotrovia a známi. I nepozvané deti nahrnú sa k takýmto opáčkam a dostávajú koláčky. Po ukončených opáčkach navyberá kútnica koláčkov, posiela to na dar pánu tatíkovi do fary skrze babu a pripovedá sa tým k svojmu úvodu, k nemuž ide i s dieťaťom sviatočne odená a v bielom zastretí hlavy.

Prvoska, prvostka t. j. matka prvorodzeniatka „leží“ za plachtou najmieň 14, niekde i 21 dní; pri druhom pôrode už kratší čas. Na to v sprievode baby a niekde i s priateľkiniami, nesúc si sama dieťa na ramenách, sviatočne ide do chrámu k úvodu, na vádzku, na vádky t. j. na modlitby a poďakovanie za šťastný pôrod. Doma nenajde viac kút plachtou zastretý, otvorené jej vchádzanie i vychádzanie po práci.

Mladuchy, vydávajúce sa za muž i tak v 15., 16. roku, nerady majú, jestli skoro do pôlohu prídu; bo i spievajú si:

 
     Kvietok som ja kvietok, počím nemám dietok;
     keď budem mať dietky, zprchnú zo mňa kvietky.
 

Poverečných zvykovmálo pri čom tolko jako práve pri rodzení a opatrovaní dietok. Sosbieral som tieto:

Samodruhá, chceli zvedieť či syna a či dcéru mať bude, nach ide ta, kde dotkávajú plátno a padneli tam ciepok na zem, uchytí si ho, zadrží v ústach a vybehne von: jakého pohlavia stvora tu na prvô zavidí, takého pohlavia dieťa v živote nosí. – Žene ťaršanej volač na zem hoď: ak zdvihne ho pravou rukou, bude mať chlapca, – ak ľavou, nuž dievča. – Žena ťarchavá položí si spevník pod vankúš, prebudivšia sa v noci, zaznačí si náhodnú stranu a ráno prečíta, čo práve pod oči jej príde: jaké myšlienky tam obsažené nájde, taký bude osúd jej rodzeniatka, na pr. ak otvorilo sa jej o smrti, dieťa umre; ak o kríži, dieťa trpieť bude; ak radostná pieseň, život jeho bude radostný. – Ak ťahotná dačo ukradne: z jej dieťaťa bude zlodej. – Vonné kvieťa ťahotná pri sebe nenosí: aby potom decku z úst nesmrdelo. – Voda po západu slnka pitá: v ťahotných ostane až do pôrodu. – Nad ránom kde kuviká kuvik na dome: v tom dome nezadlho narodí sa človek. – V čepčoku (t. j. s blanitým či kožovým ovinutím hlavy, pošlým z života matky) narodené dieťa: šťastlivé bude; tento čepčok nach si odložia i rodičia na šťastie. – Narodzenča s dlhými vlasmi na hlave: skoro umre; s vlasmi na rukách: bohaté bude; mäsko v očných kútikách: dlhý život preň znamená; narodzený kučeráčik: bude boháč; ak v oku jeho predmety naopak objavujú sa alebo kto narodil sa hneď so zubmi: veščík, veštec bude z neho a vidí poklady pod zemou. – Čo chceš aby z narodzeného bolo, to daj mu do ruky alebo tým dotkni sa ho, teda: ku chlapcom kladú knihy, perá: by múdri boli; sekeru, bič: by dobrí hospodári; hoblík, člnok, kliešte a čo: by dobrí remeselníci stali sa z nich; k dcéruškám dávajú kus vlny: by pokorné; pradeno: by pracovité; plášť mädu: by dobré boly a chlapci za nimi lipli. – Narodzenča ukrúcajú do kožucha: chcúli by kučerkavé vlasy malo. – Peniaz, pero a vajce položené do prvej kúpelky: značia majeť, umenie a pekný hlások. – Pri narodzení polož celý chlieb pod riedčicu v tej izbe, kde dieťa prišlo na svet: aby ono dobré bolo a hodne riastlo. – Siedmy syn týchže rodičov: býva šťastný pri sadení stromov a hojení nemocí. – Jestli z tých peňazí, čo kmotrovia krsňaťu do pálenky hodia, baba abo kto ukradne: z toho dieťaťa vyrastie veliký zbojník. – V deň krstu dieťa večer nekúpu doma: by nezomrelo. – Ku krstu s dievčencí za rána: by skoro vydávaly sa. – V deň vádzky nach neide postelkiňa k ohňu: bo jej dieťa bude naveky do ohňa vavčať, vavči5 t. j. na svetlo a oheň kríkať, doň nadrapovať a ťahať sa. – K vádzke nech vezme si vajce a nazpät idúc dá ho prvému postretnutému: by deti nemrely, jestli ktorej mrú. – Od vádzky idúcu stretneli prvý muž: chlapca; stretneli ju žena: dievča budúcne porodí táto ovádzaná. – Postielku (die Nachgeburt) zakopáva baba pod zelený strom: by matky zdravé a plodné boly. – Ktorá viac nechce mať deti: nech zapretú zámku (kladku) hodí do jamy za priateľom lebo daktorým z rodiny, keď pohrobujú ho. – Aby dieťa pri odlučovaní (odúčaní) čím skôr zabudlo na prso: nech matka od sliepky mládky prevé snesené vajce uvarí a podá mu ho zvonku dnu do izby pres oblok, ale aby ju dieťa pritom nevidelo. – Od dieťafa raz od prsú odstaveného, ale potom zasa k prsúm priloženého príde z očú druhým ľuďom t. j. pozor jeho jaksi vražebný, chorobu pôsobiaci. – V čas oračky neodlučujú dieťa: lepšie v lete lebo v zime; kvetná nedeľa je ale zvláštny deň na odlučovanie maličkých. – Prázdnu kolísku nekolíš, do nej cudzie dieťa nepripusť: bo to odberá tvojmu dieťaťu sen. – Aby dieťa neschytávalo sa zo sna: prevleč ho triráz cez jarmo, hneď jak voly z neho vypriahnu a, kým je ešte teplé; ale sem i tam idúc ani slova neprereč ani neozri sa a potom s dieťaťom seď pokojne. – Ak ešte strháva sa: pres pruty a metly prelej roztopené olovo do mysy vodou naplnenej nad hlavou dieťaťa. – Staršie postav k stĺpu lebo brevnu, pri dverách lebo na uhle domu, a zavrtaj dierku, jak vysoké je: keď tú prerastie, prestane mu strhávanie sa zo sna (der Feuertanz). – Jestli postelkiňa baluší (fantasiren): u hlavy i nôh prelož jej vidličky lebo nože na kríž. – Keď poprvé vidíš niektoré dieťa, popľuj, poprskni naň a pochváľ ho: „Noženo, jaké si mi veľké;“ alebo povedz: „pfi, pfi, aby ti z očú neprišlo:“ to nepríde mu z očú ani príjesť (atrophia) naň nepadne. – Keď matka ide po prvvýraz pres potok s dieťaťom, hodí kúsok chleba do vody: by jej dobre spávalo a riastlo. – Porodnica do Jana ani neokoštuje prvé jarné a letné ovocie n. pr. jahody, čerešne: bo akby jej dieťa zatým umrelo, nedostalo by jiesti na druhom svete, kde, keď Pán Boh v raji rozdávať bude jahody, poviedal by takému dieťaťu: „Tebe mať zjedla!“ – Kým decku 20 týždňov nepominie, nedaj mu nazreť do zrkadla: by zrádnik (zrádzu, zlú chorobu na srdce) nedostalo, keď mu zúbky pôjdu. – Nedovoľ deťom ráno hore chrbátom vstávať: bo budú mrchavé po celý deň. – Keď chlapcovi prvé gätky (nohavičky) šiješ, uši jich na jedno posedenie: ináč ti on nebude mať šťastia pri ženbe, budú mu odpovedúvať. – Dieťa usmievajúce sa zo spania: vidí anjeľov. – Ak matka umyté ruky o svoje šaty utiera si: jej dieťa chrastavú hlavu mať bude. – Soli a chleba zakrúcajú do plienok: by decku čary neškodily. – Vyžobraný chlieb dávajú decku zjesť: keď tvrdo učí sa hovoriť. – Deťom nechty obhryzujú (neobstryhujú): by nestaly sa zlodejmi. – Prvý vypadnutý detinský zub za pec hádžu alebo matky ho prehlcujú: by dieťa pekné nové zuby dostalo a neboleli ho. – Pri onom hádzaní zuba za pec volajú: baba, baba, tu máš zuba deravého – daj mi zaň zdravého. – Do kolísky kladú kľúče, knihu a otcovu košeľu: by deti spávaly, strygy jim neškodily abo jich neukradly a nepremenily (Vidz Premieň pri poverečných bytnostiach). – Nemocnému dieťaťu robia cmúliky z handričiek, tieto namáčajú do mlieka a cukru a dajú deťom ssať, na noc ale kladú cmúliky zvonku na okno: by strygy a nočnice to tam cicaly a dieťa zdravšie bolo. – Narodzenintko na ľavý bok neukladaj: aby nebolo krcho, kršňavé, kršniak t. j. kto ľavú ruku miesto pravice upotrebúva, – Prvé košele a gätky na deti neodmerávajú, len tak od oka stryhajú a šijú, by deti boly peknej postavy a riastly. – Deti, aby dobre riastly: nech popod stôl nelezú, ale keď prší, vonku na dážď stávajú. – Koho sediaceho prekročili: nebude viac riasť. – Do siedmeho roku deťom vlasy nestryhaj: bys jim rozumu neukrátil. – Kto pri krštení i napospol pri posedení nedopíja pohár, toho núťa dopiť slovami: „Či by ste si tu nahali sirotu;“ dieťa, jemuž držia krštenie, pri nedopíjaní nápoja osirotelo by. – Dojka by z každého jedla okusovala i dieťaťu okúsiť dávala: naučí sa ono skoro jiest a nebude v jedloch prieberčivé. – Na prvé jarmočné aby synovi otec kúpil klobúk, (i v skutku zvyk je taký), dcére matka šatku: zdarné budú riasť a odchovávat sa.

II. Detinstvo. Mládenstvo a pannenstvo

 
Niet syna ľudu Slovenského, nad jehož kolískou (belčov) nebola by zavznela spievanka:
 
 
Búvaj že mi búvaj, len sa nenadúvaj;
pôjdem ta do poľa, lapím ti sokola;
ulapím sokola na zlatú stužtitičku, –
hajaj že mi hajaj, môj milý Janičku!
Nad dcéruškami spievajú:
 
 
Haja že mi haja, pôjdeme do hája.
naberieme kvieťa, obložíme dieťa.
Nad sirotou zneje žialivá:
 
 
Spi že mi, spi že mi, matka ti je v zemi,
otec pod stenami s mladými ženami.
Napospol spievajú:
 
 
Búvaj že mi búvaj, len sa nenadúvaj;
lepšie ti je spati, než sa nadúvati.
Usni že mi usni aspoň jeden sníček,
veru ti donesie matka medovníček.
 

Matky prvorodzených spievajú nad kolískou rozpomienky na svoj minulý svobodný stav a menovite výš pri krstinách pripomenutú: Svoboda, poctivosť, tá všade panuje atď. – Obľúbené sú tiež, jak pri uspávaní, tak pri bavení dieťok ballády a romance, n. pr. pri chlapcoch tá v Zp. J. Kollára, diel II., str. 37. „Janík Janík šíry zbojník“ a v Sborníku Matice Slov., sv. II., sošit I., str. 87. „Orie dievča pod javorom,“ – rovne tu na str. 11 o Jánošíkovi: „Pod hájičkom pod zeleným,“ – ale aj iné v uvedených knihách s tymito spolu umiestené. Dievčatom zase druhé primeranejšie spievajú n. pr. „Naša pani kňahne po palote tiahne.“ Sborn. Matice Slov., sv. I., str. 41. Tiež: „Išlo dievča na vodu, cez pánovu záhradu.“ „Honilo dievča kravy.“ „Za horami za dolami – kú.“ – Však toho i matky ľudu dosť znajú a majú na výber, jak lahodným spevom uspávať telo a kojiť hneď útlu dušu dieťaťa.

Rovne len čo prebudí sa um a obrazotvornosť dietok, už jim rozprávajú poviestky n. pr. O koze do pol boka odratej. (Zp. diel II., str. 48. Hra na kozu.) O kozíčkach a vlkovi. Bračok vtáčok. Zlatá páva. O mechúrikovi a iné. (Slov. Povesti, vydali A. H. Škultety a P. Dobšinský, kn. I. str. 484, 486, 489, 554.)

I ľud má síc kolísky obyčajné na podlahe postavené, ale obvyklejšie sú uňho „hyntačky, hojdačky, vyháňačky, hynty.“ Hynta býva nad matkinou posteľou z brvna povaliny na povrázkoch zavesená; záleží zo štyr latiek, sbitych v podlhovatý štvorec, medzi nímiž plátno tak vtiahnuté a všité, by poskytovalo príhodnú k umiesteniu decka poddutinu. Do poľa nosia sebou tú opravdovú kolísku, to sú tri koly u vrchu tak spojené, že dajú rozložiť sa v trojhrannú pyramidu, na jejž širšie ramená uviažu plachtu a v tejto dieťa hajajú, hojdajú a uspávajú; tretie rameno alebo tretí kôl koná službu upevnenia tejto poľnej kolísky do zeme.

V siedmom roku začnú chodiť do školy. A to chlapci už hrdo v gätkách a v zime v chološničkách alebo just v nohavičkách; skoro dostanú aj z bieleho súkna kabaňky či kabaničky, vždy ces plece kapselku (kapsičku, tanisterku, torbečku), v nejž vedľa Šlabikára, kedysi s titulným obrazom kohúta, a vedľa druhých učebných kníh neschybne nikda ovalček chleba jako ovčí pisk, kúštek slaninky, ovocie lebo pečené zemiaky na poživnost i na vzájomné rozdielanie medzi spolužiakmi. Dievčatká nosia vigan t. j. šaty s driekom a rukávmi, alebo na košielke prsliačik, sukničku lebo letničku, šatky na hlave i na šiji (na hrdle); v košíkoch náručných opatrujú si knižtičky i túmilú poživu či úživu. Obuv je rozličná, najviac v lete tá prirodzená, v zime čižmičky, aj krpčeky. – Už títo školiari a školiarky, žiaci a žiačky, tvoria pre seba spoločnosti a kolá, v nichžto v škole i mimo školy, v čase od vyučovania voľnom, pestujú veku svojmu primerané zimné i jarné hry a spevy, rozprávajú si poviestky. Prostonárodnia teda poesia a filosofia jak u kolísky, tak hneď tu má svoje ohnište a svojich pestiteľov. Vidz v Zpievankách J. Kollára, Diel II, str. 43—71, tiež v Sborníkoch Matice Slov. jak druhé, tak zvlášte detinské hry a spevy.

V dvanástom roku vychodia deti školu. U evanjelikov vyučované a po prvýraz pripustené bývajú k svätosti oltárnej, čo zodpovedá birmovaniu u katolíkov. Za čím vstupujú už do radov dedinskej chasy. Chasník, kde to ešte vo zvyku, dostáva teraz právo nosiť opasok, aspoň širší a onakvejší remeňdo nohavíc kupuje mu otec. Chasníčkadostáva od materi v dar na jarmočné lebo na slávnosti: krajšie stuhle do vrkoča, kvetavú sukňu či letničku a takúže lebo i hodvábnu, no aspoň polohodvábnu zásteru čiže rúbok; zdárneli odrastá skoro i kožuch alebo z čierneho postavu kynteš, ktorý si varuje až do budúceho vydaja.

Z tejto chasy skoro dorastajú šuhaji, parobci, mládencia dievčence, dievky. Chasník vstupujúci do radu mládencov, povinnen odmeniť sa t. j. dať prepitné svojim rovesníkom a starším parobkom. Potom už s ními mládenčí si, parobčí. Chasníčka prichádzajúca prvýraz na priadky medzi dospelejšie dievčence, vďačí sa ovocím sviežim i sušeným na preslinky, na slinky. – Vo Zvolenskej (Očová, Detva) chasník či šuhaj asi v šestnástom roku deckuje, stáva sa deckým(detským) t. j. odmení sa a prijatý býva do tak zvanej detvyt. j. do spoločnosti mládencov, kde už smie mať frajerku a v kole pasákov sveriť svoj statok na druhého a sám ísť z poľa do dediny na zálety. Dievčence už v trinástom lebo štrnástom roku pokladajú za devojné, za panny, paničky. V dvatsiatom roku a po ňom rácu mládenca za devana, starého parobka; dievku v tom veku snadno už prezvú starou dievkou; bo tieto predošlé vydávaly sa hneď v štrnástom, tam tých ženili v osemnástom roku života. Dnes na to zákony tvrdšie.

Táto k ženbe a vydaju hotujúca sa vrstva mládeže tvorí svoju od iných oddielnu spoločnosť k zábavám, hrám, spievankám, priadkom, tancom a záletom či návštevám mládencov u pannien. Po tunajších dedinách u Vlhu či Blhu (odtial Balog), ale iste temer všade po Slovensku, majú svoje vykázané miesta, kde hneď dievčence samé, hneď mládenci osve, hneď zasa všetci spolu bavia sa. To v Drienčanoch na tak zvanom „stádle,“ u potoka Vlhu, na piesočine, pod vysokými vŕbami a keď tráva nerastie, na dedinskej lúke. Schodia sa zvlášť na jar a pod jaseň v nedeľu večer k zábavám a volajú to večierky, chodiť na večierky. Oblek je pestrejší a malobnejší. Len že zvlášť tu „koľko krajov toľko obyčajov“ a čo vršok prejdeš, to iný kroj nájdeš.

V dolňom Gemeri, kde sami o sebe vravia, že sú hraničiari s Maďarmi, nosia mládenci čierno plstenné, okrúhle klobúčky, s neveľmo širokou, často i docela na hor ohnutou párticou, nad ňouž kolo náhlavku čierna stužka zaprackaná; v lete majú tejž podoby, ale so širšou, často i na dol ovislou párticou, klobúky slamenné; pierkasvieže lebo strojené vídať za ními už zriedka a najviac len v čas svadob; vlasystredne dlhé, do kola ostryhané, nazad začesané; na šiji a napred hrdla sviazané, dolu vislé šatky; biele háby sú jim: košeľa, do roboty z domáceho s užšími, do sviatku z tenkého kupovaného plátna so širokými rukávmi, prikrývajúca driek cele až za pás; kde košela priviazaná je, gätmi, plátenými to nohavkami, siahajúcimi voľač niže kolien; opasky viac nenosia, ale často i pri gätách remeň, raz zaprackaný, as na tri palce široký; prepasujú si na to zásteruz hrubého belasého tkaniva od farbiara v čas robotný a na furmanky, ba táže zástera býva čistotná a nová i v čas sviatočný napred pása; šaty sú: kamizolz čierneho postavu, na prsach gombami alebo šnôrami zapätý; nohavicetiež z takej materie (látky), úzko na nohy priliehajúce až po členky a za sáry čižiem, dosahujúcich hore až pod samé kolená; na pleciach kabanicaz bieleho súkna1 a nad to v čas zimy i surovicačiže širicaz rovnej látky a často belastým lebo čiernym postavom lemovaná či obrubovaná alebo i kvetisto povyšívaná; miesto čiernych nohavíc nosia iní aj chološnez bieleho súkna; miesto kubaníc tiež vídať na nich kožuchy, dnu vlnou, von kožou brunasto barvenou a kvetisto (ružami a tulipánmi) povyšívanou. – V horňom Gemeri neopustili ešte dávňajší kroj a nosia tedy košele ledva len prse prikrývajúce a nad pásom voľné, bo na pás prichodí opasok remenný, na tri, štyry spiežové, lesklé pracky t. j. až do 20 cm. široký; ba i košeľu pod krkom zapína jim podobná pracka, pri tom na hlavách širáky, to sú so širokou párticou a často s čiernou, nazad vlajúcou stužkou na náhlavku alebo remencom spiežovými gombičkami vykladanom ovinuté klobúky; ďalej kamizol z postavu alebo z kožušiny, kabanica, surovica čiže širica, chološne a krpce s remennymi nad členky ovinutými návlakmi, zriedka čižmy, sú znakmi tohto kroja a nosiva či obleku. Miesto širákov, zvlášť v zime, prikrýva hlavu baranica, kučma, ušitá z grzna (t. j. vyrobená koža s ponahanou na nej vlnou) čierneho barančiatka. – Dolní Gemerčan nosieva v ruke hôľ u vrchu kyjačistú (s hlávkou) alebo i fokoš; horní Gemerci majú radšej valašky a voliari i ovčiari vatrále a posekance či osekance. – Vlasy títo nosia dlhé, nestryhané, voľno poza uši začesané a na tylo i plecia rozpustené. Pierkoza širákom ozdobuje a odznačuje tu parobkov.

Dievky predelia si vlasy na temäni a hladko začesávajú (prihládzajú) ponad sluchy k tylu, kde sviazané sú jim v púteca zapletené do jednoho vrkoča, z nehož visia čím pestrejšie a širšie stuhle, stužkyči päntle, medzi nímiž vynikajú barvy červená, modrá a biela. Ponad čelo až v pútec tesno prilieha niekedy čierny galônikt. j, stužka obyčajne sametová, báršonová. Hlavu zastierajú v lete tenkou plátenou, v zime vlnenou, vždy pestro barvenou šatkou, ktorú poslednejšiu i koberčekomzovú. Šatky tieto umejú rozmanito uväzovať: v lete nazad na tylo, cielom chránenia hlavy i obličaja od slnka; v zime pod bradu, cielom chránenia sa od zimy. Majetnejšie a vo sviatočný čas mávajú i tyto šatky hodvábne, čierne. Nad dlhú, z domáceho dorobku košelicuobliekajú na plece a prse opleckot. j. plátený kabátok na pleciach i rukávoch všelijak povyšívaný a vykrášlený, pri pästi bud sviazaný buď i voľný. Na pás prídu kytle, sukne, kasanice, letničky a jak ješte zovú jich; napred a na vrch toho jedna zásterači rubi rubáš zvaný. V robotný deň je tento oblek z plátna barveného od farbian alebo z lacnejších tkanín, zadovážaných z fabrík. V nedelu a sviatok nesmie chybiet sukňa či kytla biela, na podolku vyšívanáa týmto vyšívaním najnižšie dolu siahajúca: aby vyšívanie videné bolo, bo dievky ľudu samy si to vyšívajú, a trebárs ponad to obliekly by i hodvábny šat i rub bol hodvábny, jak to často býva. Na prsiach nosia prsliakz pláteného i postavného tkaniva, barvy pestrej alebo i čiernej; pres to na hrdle a ces prse za pás previazané väčšie šatky či ručníky, zvlášte v chladných dobách. Za obuv slúža vždy čižmy s volnými, ale dosť vysokými sárami, a to na sviatky čižmy kordovánovét. j. z hladkého a tenkého remeňa. Pisk čižiem je okrúhlistý; ba celý vykroj čižiem u ženských zvláštny, na istú pôvodnost slovenskú poukazujúci. Pred zimou chráni jich, a najmä staršie osoby, randiarkači handiarkat. j. odev od pása až nad členky siahajúci, doma tkaný, tak že do hrubej konopnej priadze a osnovy zatkávajú handričky, zo starých hábov na dlho napárané, nastryhané a nasošívané. Svrchný oblek v zime býva kožuch, nápodobný tomu jaký i mužskí nosia, ale iste kroja pre ženštiny primeranejšieho a pestrejší, kvetistejší na von. Rovne nosia iné kynteš, z vonku postavný, z dnuky kožušinou podšitý a pramovaný. Často majú i len kabátyz postavu lebo z hustejšej vlnenej látky, vždy šnorované a vykrášlené, barvy najviac čiernej.

Jednoduchejšie nosia sa dievky v horňom Gemeri. Na podobný oblek postačujú jim ešte tkanivá doma shotovené alebo z lacnejších pavlnených látok kúpené. Vynikajú tuná zvlášť rubáše či kytle velikými červenými lebo modrými kvetmi na bielom poli barvoné a čižmy červenélebo i žlté. Tu dievky postavujú sa v chráme pred oltár v partách. Partu však smie mať len tá, ktorá už záletníka lebo pýtača dostala.

Podotkneme hneď, že tento odev platí aj pre dospelejších obojeho pohlavia; že vydané nevesty nosia sa často pestrejšie a okazalejšie nežli dievky, až kým majú dietky. Potom už u týchto jako i u otcov dietok nastupuje nosivo vždy jednoduchejšie a menej barevnejšie.

Okolo prameňov Hrona v Gemerskej vídať ešte u mládencov i mužov vlasy do vrkočov zapletené a po skráňach dolu visiace; oblek jedine z domáceho plátna a z bileho súkna i kožušiny. Jednoduchý oblek ženských takže z tohto domáceho a farbiarskeho priemyslu pochodí. Oplecká sú tu najväčšou ozdobou; proti zime nosia sukne a zástery z hrubého kobercového (pokrovec) súkna.

Vo Zvolene a horňom Novohrade, zvlášte okolo vrchov vysokej, divej Poľany, najviac si zakladá šuhaj (detský) a muž v peknom širokom opasku; honosí sa širákom kolo jehož ohlavku pôvodne červený, pozdejšie zamastený remeň gombičkami povybíjaný máva; vlasy zapletá do vrkočov a tieto vrkoče menuje käčkami, kečkami; z käčky často i remence vpletené vysia po sluchoch a napred k prsom; ostryhané vlasy platia tu za znak potrestu pre krádež; košeľa na prsach leda po opasok dosahuje, jej rukávy sú voľné, široké; na gate oblieka len v zime chološne; v lete visí mu voľne na šiju a plece zavesená kabanica zo súkna brunasto lebo čierno barveného, v dáždi a sňahu prikrýva sa takouže širicou; v zime nosia i kožušky a kamizole poprsné, ktoré u mladých čím krajšie povyšívané sú červeným remeňom; na obuv sú krpce, bačkory, s širokými a dlhými, od priehlavku nohy až hore po kolená pookrúcanými návlakmi čiže nadväzky.

Dievky tu ozdobujú si vrkoč najviac červenými stužkami, na stiahnutie jeho u tyla i na voľné visenie z konca; stužkou prepasujú tiež driek na odeve, ktorá jim potom od pása dolu nazad tela voľne vlaje. Oplecká nosia patelátové t. j. z tenkého kupenského plátna, na plecach i na rukávoch až príliš okrášlené šnôrami a inými ozdobami; k čomu prichodí prusliak (lajblík), leda dosahujúci do pása, ale z látky červenej lebo pestrej alebo i z viac látok barvistých a všelijak vvkrášlený; zásterka čierna a biely kynteš, čižmy kordovánové na sviatok, ač ináč tu i ženské vídať v krpčekách. Sukne jejich bývajú zelené so žltým, najviac ale s červeným krajcom či obrubou. V zime majú na to ešte biele kabáty a kožuchy, so zelenými na rakávoch výložkami. Ženy nosia na hlavách uteráče či radšej dlhočizné obrúsky, do nichž hlavu tak sťahujú, že to až obeh krve zastavuje. Staršie nosia z belasého postavu a kožušinou podšité kynteše či zrrovna kožuchy s priamom a striebornými gombíčkami lebo prackami. I tu len devojná smie objaviť sa v parte po čas nedelný a slávnostný.

III. Zenba a vydaj. Svadba

1. Zálety

Mládenec vyzrie si bystrým okom dievčinu, ktorá pozdáva sa mu a jejže i on páčil by sa; ba pomáhajú mu prezreť príhodnú i rodičia a radia priatelia. Tej on dvorí: v spoločnosti vyznačuje si ju nad druhé, do hry a do tanca pojíma prvú, na večierkach baví a prechodí sa najviac len s ňou, na priadkach dvíha upadlé abo zo žartu i prekrýva vreteno, odprevádza ju z nich domov; jej kupuje na jarmočné perníky či medovníky, prstenky, šatku, stužku a často i cennejšie veci. Ona jemu na vzájem posiela o Vianociach strojené pierko za klobúk, pozdejšie v lete, keď už kvety kvitnú každú nedeľu svieže pierka a voňačky, v nichže nesmie chybieť klinec, odznak mládenstva, ruža čo znak pannenstva, a ruta i materiná dúška čo nezábudka u pospolitosti. V sobotu a v nedelu večer smie si ju navštíviť v jej rodičovskom dome, pri čom má prístup i do komôrky. Ján Kollár, Zpievanky, D. I., str. 443 a 444 bráni tento zvyk navštevovania milej v komôrke, pred neošemetnými pomluvačmi. Strávia oni čas i preš polnoc spolu sediac a spolu besedujúc v komôrke alebo tedy ona zdnu a on stojac zvon u okienka komôrky. Ba snad zasnúbeným dovoľujú rodičia i spolu nocuvať v komore, v ktorej i teraz i vždy matka spáva. Menujú to na noc ísť k milej, nocuvať u milej. Jakokoľvek je s týmto zvykom; ale ja pri našich mladých znamenám to, že ešte aj v prvom a mladom manželstve zachovávajú stud, čistotu a tú svoju, u nich tak vela platnú poctivosť; nie to, žeby vyzliekali sa zo studu a prehrešovali proti poctivosti pred časom.

Však toto asi sú jejich zálety, ktoré padajú u mládenca do 17 do 20, u panny do 14 do 17. roku života. On tu záletník, frajer, milý, môjmilý; ona záletnica, frajerka, milá, mamilá. V Nitre a okolo Bielej Hory znamená to chodiť na galandu; on galán, ona jeho galánka.

Mladé ženštiny, ked vidia šuhaja ísť na zálety, spievajú mu:

 
Nieto na tom svete takého sokola,
jaký vyletúva z susedove dvora;
nieto na tom svete takej sokolice,
jaká susedove obýva svetlice.
 

Piesne milencov, záletnícke a vohľadné prislúchajú aj k najmilostnejším a najpoetičnejším piesňam ľudu nášho. Vidz Zpievanky, D. I., str. 38—202. Sborn. Mat. Slov. Sv. II., str. 32—78

2. Vohľady. Ohľady

V jaseni (október a november) a vo fašiangy (január a február) je obvyklá doba svadieb. Radi ženia sa pred dvaďsatým, vydávajú sa už v pätnástom roku. Do r. 1848. mali v tomto úplnú voľnosť; od tých čias konajú si k tomu dovolenie pre ženíchov u vrchnosti. Ked raz umienili rodičia syna oženiť a záletnica jeho jim po vôli, vyšlú do jej domu svoje priateľkine, v Gemeri na prezvedy, v Liptove na priepačky, v Nitre nahovárať. Prezvednice pripovedajú sa do domu dievčaťa: „Tam von zima; či nás prímete?“ Jestliže jim zde reknú: „Oj len príďte dnu; zohrejte sa; vďačne vás prímame“ – hneď klaňajú a vítajú sa srdečne, pousadzované bývajú za stôl a uhostené. Devojná umkla preč a prišlé prezvedujú sa u matky, či ju dá za toho, do takej a takej hospody. Chvály tu znejú zaslúžené i nezaslúžené z úst vohladničiek. Matka zná už, čo má hovoriť; napred vyhovára dcéru, že je ešte mladá, za muž nesúca, že nezvykla ešte ťažko robiť a pd. Často dá jim i prepustné, ale vráti jich z pitvora lebo zo dvora dnu. Konečne privolí a všetko je dobre. Vohľadníčky navráťa sa rozveselené a otvárajúc dvere u rodičov šuhaja, reknú: „Prišli sme vám pripovedať.“ Inde ale s týmto heslom pripovedania prichodia pozdejšie i priateľkine dievčiny. Zriedka stáva sa, by šly na prezvedy do domu, kdeby vopred nebolo tichého o tom usrozumenia; ale predsa prihodí sa i to, že prezvedačky navráťa sa s neprajnou odpoveďou, tu teda reknú domácim šuhaja: „Prišli sme vám odpovedať.“ A rada stojí, kam zase na prezvedy, by mladý nejak neostal bez ženy.

Tento je žačiatok vohľadov, v nichž pokračujú tak, že skoro zatým idú aj „ohnisko obzerať.“ Toto už v početnejšej spoločnosti a s parobkom, ktorý dáva dievčine nejaký dárčok a ona klobúk jeho podperí t. j. dá mu pierko za klobúk. Konečne idú s prstenomči na sdávanku. Za vnišlými do domu dievčaťa, perie chasa uličná staré hrnce do zavrených dvier. Tu už dvaja budúci starejší svadieb prítomní sú. Starejši mladého čiže pýtačvypýta mladuchu dlhou biblickou od Adama Evy započatou rečou; starejší mladuchy čiže oddavačoddá mu ju takže – a premenia jim prstene. Rodičia dievky na to všetko doreknú: „nach stane sa Božia voľa!“ V tento čas oddávajú si dary: mladý dáva obyčajne pekné kordovánové čižmy (tižmy) a šatku na hrdlo; mladá jemu novú tenkú košeľu k sobášu.

Rodičia často i proti vôli mladých takéto pýtačkya sdávankypristroja. Hlavná vec u dietok poslušnosť i pri ženbe a vydaji, – a veď to mladí navyknú na seba. I v skutku zriedkavé sú nepodarené ženby. Poťahom na toto ľud nehovorieva, že ten a ten žení sa, tá a tá vydáva sa; ale hovoria len o jich rodičoch: tí a tí ženia syna, vydávajú dievku (dcéru).

Živý obraz priepačoka vraj pravdivý príbeh podal J. Kalinčák zo Sv. Jána v Liptove. Odpisujem ho rečou ľudu z (písaného) Prostonár. Zábavníka, usporiadovaného Vratislavom Rymavským v Bratislave 1842.

Mať, stará mať a suseda sišly sa spolu. „Ach susedka, ako teplo, ač tak páli; ach, dobre by to bolo“ – pri tom pokývne rukou k ústom a pokračuje: „Viete vy čô, kmotrička? Ten váš Ondrej – zišla by sa mu nevesta; aj vám nejaká pomoc by nezaškodila.“ Oslovená mať šuhaja potrela si rukou po čele: „Hm hm, veru pravdu máte susedka: nuž ale čože, deže?“ – „Hia, veď vy nič neviete! Vidíte, tá Beťkovie Eva, čô na fare slúži, to by – na moj' hriešnu dušu bola nevesta pre vás; takô dievča, ako čoby ho uliau.“ – Mať rozmyslí sa; šetky tri poobliekajú sa pekne a už idú „ve jmeno Božie“ do tých Beťkov na tie priepačky.

„Pán Boh daj dobrý deň, susedka! Ako že sa máte?“ – Pozdravujú sa u Beťkovej. „Ach, nuž len tak ve jmeno Božie prežívame. Ale sadniteže si, odkrojteže si kúštik cblebíčka,“ – rečie Beťková a beží do komory a donesie za hodný krčiažok hrinteho. Lebo jej to susedka tak popod ruku dala vedieť, čô to bude robiť sa; a Pán Boh vie, či sama Beťková nepošopla susedke: nože robte dačo. veď vy to dakedy, keď pôjdete pre oheň,2 i tak zašamotiť môžete. Susedky napily sa do dobrej vôle. Potom mať začne: „Pani kmotra, viete čô? Ten môj Ondrej, je to hodný šuhaj; aj vaša Evka, je to švárna dievčica; aj mne by zišla sa už pomoc na moje starie dni:“ (a tu začne akoby plakať, ale nie od vody). „Nuž by ste nám mohly tú vašu Evičku za nevestu dať.“ – Beťková trhne sebou a robí sa tak ako čoby ju mau šliak trafiť, – hľadí – a hovorí: „Ach na moj' hriešnu dušu nedám. Ach vidíte u vás to máte ťažkie roboty a ona je slabô, nebožiatko; acli ani počuť o tom, kmotrička.“ – „Ale veru by ste to len mohly urobiť,“ prorečie susedka. – „Ach na moj' hriešnu dušu z toho nebude nišť!“ Beťková povie n mať (šuhaja) na to: „Nuž či dáte či nedáte? Povedzte odrazu.“ – Beťková: „Ach veru nedám; ach jaj, čoby to tam!“ – Mať: „Nuž keď je tak, šak môj Ondrej môže oženiť sa aj desať raz.“ – Betková: „Nuž, šak aj moja Eva môže mať na každý prst desať, len by kcela.“ – Mať: „Aj môj Ondrej je nie horší, veď za tým dievky len tak lipnú. A keď nedáte, majte sa zdravy!“ – Susedky odchodia a keď sú už pred jedno tretím domom, Beťková na ne zavolá, ony vráťa sa, a mať hovorí: „Nuž kmotrička, rozmyslely ste sa už?“ – Beťková: „Ach veru nie; ale mohly by sme ešte to hriato dopiť.“ – Pily. – Mať povie: „Teda z nás ništ nebude?“ – „Ach veru ništ!“ – „No tedy mávajte sa zdravy!“ – „S Pánom Bohom!“ – A keď susedky boly asi pred tretím domom, zavolala jich Beťková zasa. „No, či ste rozmyslely sa už?“ – „Ach nuž ako Božia vôľa!“ A pritom začne Beťková plakať a susedka teší hu, že to tak musí byť a Beťková dokladá: „Ach, nuž keď mi je to len tak ľúto!“ – Potom ešte raz zohrialy si hriateho s mädom, usmažily chlebíčka a potrely sadlom, – a iba večer odišly uradované susedky domov.

Ondrej nevedeu o ničom. Iba keď pozde večer prišieu z hory; mať zaobchádza ho zo šetkých strán, až mu povie: „Ondrejko, budeme mať svadbu.“ – „Nuž akú?“ – „Vieš čô, syn môj; budeme ťa ženiť.“ – „Nuž a kohože si budem brať?“ – „Nuž vieš, syn môj, to Beťkovča.“ – „Hach, na môj' hriešnu dušu, ja to nekcem; nuž ale takú pľuhu?!“ – „Ba na môj' hriešnu dušu, musíš si hu ty ziať; veď som ja vari ta ako dáky blázon nechodila!“ Ale Ondrej ani počuť nekceu, hnevau sa i kričau: „Kcely by ste mi dáku húžvu na hrdlo obesiť; ale ja, na môj' dušu, takú zaškriatanú, umúčenú opicu nekcem!“ – „Hia, syn môj, veď to nie tú, čo vo mlyne, ale čo na fare slúži.“ – „Hia, to je inšô! Ale veď ešte ani neshováral som sa s ňou?!“ – „No no, pôjdeš teraz do Beťkov; tam bude aj ona; len obleč sa do novej kabanice, aj nový klobúk si vezmi.“ – Ondrej umyu, učesau, poobliekau sa pekne a išieu už sám na tie vohľady.

Celý uraduvaný letí až hen po pounoci Ondrej po dedine. I zaklepá doma na oblok a zavolá: „Mamo, už je šetko dobre!“ – I veru hneď potom ohlašuvau a sobášiu ich kňaz.

3. Ohlášky

Po vohľadoch a pýtačkách či prstenkoch čiže sdávankách sú mladoženísi vo vere, sverení, srukovaní, dovedna sdaní, sprstenkovaní. Otcovia alebo najbližší pokrevní z oboch strán idú na faru k pánu tatíkovi za ohlášky. Ohlasovať dávajú sa verejne v chráme z kancľa, čo poctivímládenci abo teda vdovci a čo poctivépanny abo teda vdovy; beda tomu, ktoby bol prehrešil sa proti šiestemu, ten a tá ohlasovaní budú len čo úctivíalebo opatrní.

Po čas ohlášok mládenci a panny chodia k pánu tatikoví na faru: na katechismust. j. k náboženskému vynaučovaniu a napomínaniu vzhľadom k povinnostiam manželstva. Vďačia sa tu mládenci vínom, panny koláčmi, ktoré v dome týždňom prv začínajú piecť, by k svadbe dostačovala zásoba. Mladý pár povinný ísť do chrámu k ohláškam a to dľa zvyku šuhaj so sobášnym pierkom za klobúkom, dievčina v párte alebo už v sobášnom venci: toto zvlášte pri tretej ohláške.

Ak je mladucha chudobná, služobná a najme sirota, chodí teraz pýtať si na poctivú krásu. Ide po rodinných, známych a majetných v spoločnosti svojej krstnej matky abo druhej bližnej ženštiny a táto pýta: „Moji milí pánovia, neopúštajte túto poctivú krásu, ktorá umienila si vstúpiť v stav manželský.“ Vyzpytujú sa jej: koho si berie? či poctivého a robotného? I dávajú jej do daru obylie, múku, plátno, peria, peniaze a čo. Zvyk to zaznačený z Liptova; v Gemeri ho nemáme; nahradzuje ho idenie na dom, o čom nižej. Poctivá a pracovitá však nikda nemá čo obávať sa, by pre chudobu ostala bez svadby a vena.

Rodičovia oboch stránok opatrili si už družbov a zváčov. Títo, čo mládenci za klobúkom, čo ženáči na prsach podperenía s hoľou lebo valaškou v ruke, chodia rodinu a priateľov zvať na svadbu; chodia v dobrý ešte čas, by priatelia s darmi prihotoviť sa mohli. Odriekajú pri tomto volaní na svadbu isté rytmy a znajú rečniť, že tomu a tomu hospodárovi Pán Boh dal syna (dievku) a pomohol vychovať ho (ju) až posial, kde mu (jej) svadbu strojí; a že túto vec sám ani začínať ani dokonať nechce a majúc z požehnania Božieho dostatok, prosí priateľov, by prišli s nim veseliť sa, zdraví to stroviť, a túto od Hospodina pošlú vec i začať i dokonať.

Dievčence na svadbu pozvané, chodia tiež „ volať vo družice“ t. j. chodia po domoch priateľských, pripovedujúc sa: „prišly sme vás volať vo družice.“ Domáca gazdinka rozumie tomu a podaruje jich hruškami, jablkami, orechmi, lieskovcami a čím iným. To si ony odkladajú k budúcim vzyčajným podarúnkom pri svadbe a k pohosteniu sebe i svadobníkov. Vďačne prijímajú aj kvieťa, v zime z črepov za oblokmi držaných na svadobné pierka, voňačky.

4. Prvý deň či začiatok svadby

Po tretích ohláškach v pondelok pred večerom, v oboch domiech svadby, pripraveno je už všetko: junca abo jalovicu zabili, hydiny nadrhli t. j. narezali, súdky vína a páleného složené sú v komore abo v pivnici. Kuchárky s vareškami strežú u ohništa nad hrnky – takými do kolena – a v peci vopred vykúrenej na pekáčoch hrejú sa pečene. Pri pohodlnej chvili a aby v izbe spratnejšie bolo, mávajú na dvore lebo za domom na spech pripravené ohnište, záležajúce z lešenia dobre okýtaného či chytvaného t. j. hlinou zamazaného na lesici kôlmi podbitej. – Hudci na prípecku alebo na lešení, postavenom pre nich u dvier v kúte izby, začnú prehrávať. Zváči svodia teraz svadbu t. j. volajú, ba i dovádzajú svadobníkov po jednom. Príchodzí pripovedajú sa želaním dobrého šťastia rodičom i novomanželom a oddávajú prinesené dary: kohúta, hus, koláče, čepiec pre mladuchu a iné veci do komory k rukám svadobnej matky. Svadobný otec uvádza si hosťov do izby, kde už víta jich za vrch stola sediaci starejší, usadzuje do radu a títo zasedajúc želajú spolusediacim: „Šťastlivé posedenie!“ Detí a starien nahrnulo sa už na pec a prípecky, vždy otvorenými dvermi, na dostač i na zbyt.

V dome u ženícha družba a mládenci, v kole svojom majúc mladého, pokreskávaju si podkovkami, točia sa kolom, tľapkajú rukami: to „ ihrajú pokoný mládenecký tanec.“ Ženáč nesmie zamiešať sa jim do neho, ani tanečnice neberú k sebe. Hneď zatým tancujú všetci pospolu i s tanečniciami, komu jako ľúbo. Starší poza stoly častujú sa nápojom a koláčmi, čudujú sa jim, spomínajú svoje mladé časy a všeličo.

V dome u mladuchy predovšetkým stály si pod obloky družice a vyspevujú príhodné piesničky o záletoch a vydaji, zdĺhavými ale peknými, žialno prenikavými nápevmi. „ Oplakávajú pannenstvo“ mladej, ktorá pod tým časom sedí na stolci v komôrke a plače za tým svojim pannenstvom. Keď pannenstvo oplakaly, vnídu tamtie k nej a ona lebo jej matku podarúva jich stužkami (pentle) a šatkami, čo za pannenstva nosila; ponúka jich ovocím a koláčmi. Skoro však započnú i tu tanec pred očima pousadzovaných a k svadbe shromaždených.

Konečne i tam i tu dávajú „obed“ na stôl. Obedom to zovú teraz i vždy pri svadbe, jakkoli pozde večer dávaliby jedlá ha stôl. Dávajú jich vždy týmto poriadkom: polievka hovädzia s podvarenou strovou, krupou lebo rýžou či rýzkašou; kapusta s mäsom; druhá kuracia polievka s podvareným cestom; suché múčne jedlo, rezanky na masti alebo v novejších časoch štrúdľa; konečne pečenky, vždy so sušenými slivkami, hruškami, jablkami, čo zovú sušienky; štiepanky, hloza. Jedlá nosí na stôl družba a zvláš5 prvé jedlo pripovedá:

 
Milí páni prísedíci,
všiekni malí i velicí!
Domáci náš pán hospodár
posiela vám tu tendo dar:
to jest napred kusy mäsa,
by veselá bola chasa;
pri tom v myse polievečky,
by tešili sa devečky;
ešte vám sľubuje hlivy (zlivy, slivy),
nach nikomu nič nechybí,
dáme vám aj čerstvej vody,
aby ste boli bez škody;
k tomu takže trocha piva,
od nebož sa hlava kýva.
To by ste vďačne prijali,
z chutí zdraví užívali.
 

Starejší hneď zaklope rukoväťou noža na stôl, vrava úplne utíchne, starejší hlasne a ostatní šepky pomodlia sa. Po jedení rovne prikáže starejší tichosť; upomína prítomných, by poriadne a počestne držali sa po čas celej svadby, rozpovie zvlášť poriadok budúceho dňa; zaďakuje hospodárovi za predložené dary, pomodlí sa, a praje všetkým na zdravie. Po večery čo mladší ešte potancujú si pri hudbe; však skoro rozchodia sa do svojich príbytkov, by ráno v dobrý čas poschodiť sa mohli.

5. Druhý deň svadby: sobáš a prívoz mladej

V utorok ráno zase je všetko na nohách: domáci a kuchárky stroja raňajšie užitie: pálené, slivovicu, víno, koláče i mäso; hudci (obyčajne to cigáni) pretreli oči a zavrešťali, zadúdali; zváči liecu po dedine budiť a svádzať na svadbu; prichádzajúcich víta starejší, sediaci za vrch stola a ponúka páleným i koláčmi. Stroja však tu mladého, tam mladú k svätému sobášu.

Mladý oblieka sa sviatočne, zvlášte do bielej darovanej košele; berie kabanicu lebo širicu, lebo kožuch lebo mentiek šnurovaný a nadovšetko nový podperený klobúk. V Nitranskej: kožuch lalokový, vyšnorované nohavice, pás rozličnej barvy za remeň zapásaný a jako zásteru napred tela rozpustený, čižmy kozlové jako sklo blištiace sa. Opasok, kde ešte vo zvyku, chýbeť nesmie. Niekde dlhú palicu (hôľ), niekde valašku abo fokoš vezme do ruky a nepopúšťa v tento deň ani za stolom, leda pod hodinou sobášenia sveruje družbovi na krátičkú opateru. Prítomný starejší vynaúča ho, jak má držať sa pri pýtaní nevesty i pri sobáši a pomodlí sa s ním raňajšiu modlitbu. Takto pristrojenému prajú svadobníci šťastie a čo onakvejšieho obdivujú a chváľa medzi sebou.

Mladústrojí v komôrke jej staršia svadbica čiže rúšnica čiže široká, spolu s družiciami, vyspevujúcimi o ozdobách pannenských, ktorými mladá krášli sa teraz k sobášu. Vlasy začešú jej do hladka, sviažu do pútca, zapletú vrkoč a doňho čo najkrajšie stuhle; na hlavu vložia pártu alebo veniec, buď sviežy rozmajrínový a na lístkoch pozlátený, buď strojený v barvách zelených a bielych; v obleku vyniká oplecko s rukávami z priezračného tkaniva, kytla na podolku vyšívaná, šat (rubáš) na drieku kvetavý alebo to z modrého to z čierneho hodbábu, na ňomž prepásaný rub (zástera) podobnej látky a barvy; čo svrchný odev v zime je kožuch lebo kynteš; na nohách čierne kordovánové alebo červené karmažínové čižmy (tižmy). V Nitre zapletajú mladej dva vrkoče nazad tyla, každý vo štvoro pletený, v ňom ruže a stužky; obliekajú rukávce tenké, na pleciach zlatohlavom t. j. zlátistymi šnúrkami a čipkami vyšívané, zlatý obojok na šiju, na driek kasanicu vyšívanú červeným harasom, kožuch lalokový; čižmy sú kozlové. Keď nevesta pristrojená, starejší príde pomodliť sa s ňou; ostatní ju vítajú a pozdravujú.

Lež zde postavil sa už družba, poslaní z domu mladého, opýtať sa či hotoví sú prijať venčiarov čiže pýtačov, ktorí majú vypýtať mladú k svätému sobášu. Pripovedal sa rytmou (veršami) abo i len hladkou rečou a odchodí s pekným pozdravením, by páni pytači prišli. Pýtač tedy či starejší u ženícha ustrojí sprievod: napred kráča sám vážne s mladým a s družbom, ktorýže nesie hneď v dar pre pána tatíka pletenec (mrváň okrúhly, ako slnce veliký) a jazyk hovädzí abo pečeňu v koši na konci valašky lebo fokoša zavesenom; za týmito ide celý rad pýtačov a pýtačick, hudci vyhrávajú a melie sa kopa detí i dedinčanov. Príduc k domu mladej, najdú dvere zaprené; nadbe vprosiť sa jim dnu, že s dobrým kresťanským úmyslom prichodia. Vpustení súc, pozdravia sa a pýtač dlhou biblickou rečou (tak asi z príkladu mladého Tobiáša, uchádzajúceho sa o dcéru Raguelovu) pýta mladuchu k sv. sobášu, ktorá za ten čas v komore uzavretá plače. Oddavač čiže starejší mladuchin oddá mu neprítomnú takže biblickými rečmi. Tu čo smelšie družice, z počtu nahrnuvších sa sem, predvodia jim najprv mladé dievčence, potom i staré baby, hovoriac: „Tu si ju máte, vašu nádobnú mladuchu; či priznáte sa jej?“ Pýtači nepriznávajú sa a žiadajú za každým tú opravdivú. Konečne nádobno mladuche ostýchavej a so sklopenýma očima postaviť sa pred starejších a oddavač oddá ju pýtačovi a s ním prišlej družine, by si ju mohli viesť k sobášu.

Za mladou doniesli sem z komory venečníkt. j. dary, ktoré sama mladá a jej družice rozdávajú medzi prítomných, počnúc od starejších, až komu len dojde sa zo zásoby. Totiž venčektuho uvitý položia na tanieri na stôl, aby jako je tento v okrúhlosti, tak nebola láska roztržená medzi mladými až do smrti; perečkározdávajú, jako znak pannenskej čistoty, by ženích znal, že pojíma si mladuchu poctivú; uteráky i šatky, na znamenie, že budúcne manžel v práci unavený bude mať čím utierať si pot tváre z jej pomoci a práce, – uteráky tieto prepasujú mužským z pravého pleca popod ľavé rameno; koláčea to okrúhle pletence i perace a kúchne, tieto poslednie i lekvárom slivkovým lebo brindzou lebo i tvarohom natrené a podkovy či kvaky makové, by títo príchodzí z ďalekej krajiny nezhynuli hladom na ceste a hneď poznali úžitky práce rukú mladuchiných. Domáci tedy i usadia prišlých za stoly a uhostia jich na krátce. – Toto volajú vencom, venčením; a tých, ktorí idú teraz pre mladú ovenčenú a ktorým i ona veniec a pierka darúva, volajú venčiarmi.

Vyšlú k farárovi poslov, či už môžu pristúpiť k sv. sobášu. Dostanúc žiadanú prípoveď, dajú si zazvoniť a už hrnú sa ku kostolu. Napred idú oba starejší s mladým a s družbom, otočení mužskými z oboch domov a sprevádzaní hudbou domu ženícha. Za týmito vedú družice so širokou mladuchu, v sprievode ženských z oboch domov a pri hudbe jej domu. Diváci nakopia sa kolo nich; hudba, spev ženštín a strelba mužských z bambitiek a starých deravých kľúčov ožíva sa v šír i diaľ. Svadobníci kuľače a brcoláky či krčiažky s nápojom, svadobnice nesú sebou pod pazuchami koláče; núkajú po uliciach a popod steny domov vyšlých na diváky a deťom hádžu koláče „na ruvačky mačky“ t. j. by chytaly si. Pozdeľač kostola zaostanú hudci a čo kriklavejší, druhí svatovia prihrnú sa až pred kostolné dvere.

Starejší s družbom vnídu do fary, oddajú jazyk i mrváň, vymenia kľúč kostolný za niekoľko krajciarov, niekde mendíkom, niekde kantorovi, niekde zrovna kostolnej pokladničke prináležajúcich. Všetci vstupujú do otvoreného chrámu, kremä poniektoré svatky (svadobnice) a družice ostaly vonku alebo utiahly sa za uhol chrámu – i s mladou. Čože tu deje sa? Sem prichodí družba, aby vymenil si mladú od družíc. Jednačka stojí dlhá od sto zlatých až na niekolko tých strieborných lebo medených a jablčiek a orieškov; tamtie má družba vo vrecku, tieto u niektorej svatky nachystané. Vymenenú od družíc vedie pred oltár; privedie a postaví k nej i ženícha. Za nimi došlé družice stanú si v polkolo popred oltár.

Po sobáši prijmú mladuchu zase družice a svatky medzi seba, mladý ide k sboru starejších a svatov (svadobníkov, svadbäníkov), a v jakom poriadku a s jakým hlukom prišli, tak aj odídu od sobáša, len že ide každá svadba do svojho svadobného domu, t. j. ženíchoví svatovia i svatky so ženíchom do jeho, nevestiní ale do jej domu. Trocha pobavia sa i tu i tam – a rozídu sa po svojich domácich prácach až do predvečera.

Večerom znovu schodia sa, ba nedochodiacich svolávujú a svodia zase zváči do oboch domov. Zváči títo nikdy neidú prázdni, ale s koláčmi a nápojom; ponúkajú z toho po ceste postretnutých a kde do domu prídu, takých, čo niesú pozvaní na svadbu, aby len každému došlo sa z toho, čo svadobný otec či hospodár pripravil. V takýto čas počastovali by ti celý svet.

V dome mladého stroja sa pre mladú. Dajú zapriahať i do viac vozov; prvý voz, pre mladú, býva štvorspražný; majetnejší ženíchovia a družbovia krem toho osedlajú si kone. Dostanúc náveštie z domu mladej, že tam už hotoví sú prijať jich, posadajú na vozy, pred nimiž jazdí ženích a družba a kolo nichž hrnú sa pozvaní i nepozvaní pechúri (pešiaci). Idú zase s hudbou, spevom a strelbou. Najdú i teraz dvere zaprené, až by vpýtali sa dnu, čo prichádzajúci z ďalekej krajiny a ač hlučne, však s dobrým úmyslom. Vpustení dnu pripovedajú sa rečou svojho starejšieho a tu domáci starejší uvíta jich; starejšieho, ženícha a družbu usadzuje najbližšie k sebe; ostatních došlých pousadzujú za prikryté stoly domáci a zváči, dľa pohlavia i veku hosťov. Stoly sú už prikryté a obťažené nápojom i koláčmi. Domáci starejší ponúka a podáva na všetky strany príchodzím, by len hladom a smädom nezhynuli na tejto ceste z ďalekej krajiny. Mladuchu dovedú z komory, zase tým spôsobom jako dialo sa to, keď ju pýtali k sobášu; a usadia ju teraz medzi ženícha a družbu.

Hudci postavili sa tiež pred stôl. Napred starejším, ženíchovi, mladuche a družbovi, potom každému, jak do radu sedia, vyhrajú tú nótu, ktorú jim teraz predspieva a rozkáže si3. Za to hodí jim na predložený tanier peniaze a zazdravkajúc súsediacim vypije pohár vína lebo sklenku páleného. Ženské si tiež dajú vyhrávať, ač pripíjať nepripíjajú; a za ostýchavú mladuchu prespieva obyčajne družba primeranú pieseňku, za ktorú ona odmení sa hudcom. Na konci stola sedávajú však čo veselší mladí muži. Títo začnú sa teraz pretekávať pri týchto svojich nótach či pieseňkach. Jedon takú, druhý onakvú začne spievať hudcom; hudci hneď tú, hneď onú hrajú, jako kto prv pousiloval sa hodiť na tanier peniaz pre nich. Konečne zvíťazí nápev i spev toho, kto najviac „mece na tanier“; to často na žart a rozveselenie prítomných, vždy „na žatvu“ pre hudcov. Hudci pri svadbách, aspoň v okolí Drienčan, aj ďalej len z toho žnú, t. j. platení sú, čo jim svadobníci „do husiel namecú,“ t. j. tanečníci vskutku dnu do „starej Barbory,“ t. j. do bassy hádžu peniaze, kedykoľvek začínajú tancovať a rozkazujú si hrať.

Visievajú v izbách ľudu zo stropu (z povale) ponad stôl zo železa kuté štvorhranné svietniky (svetáre) – ač vytískajú jich z tohto prestolu už petrolejové lampy. V tulejkách týchto svietnikov a takže v krátkych sem i tam do stien vrazených tulejkách (duté železné valčeky na vloženie sviece) horia sviece, v tom dave svadby len mdlo a zhasínavo. Aby však mladému páru i teraz i žatým svetla (života) neubývalo, horia pred nim v dvojramennom svietniku sviece na stole. A veru podoba týchto svietnikov alebo aj sviec, doma liatych, nutí mladuchu, za jejž najväčšiu cnosť pri svadbe i krem toho hanblivosť a stydlivosť pokladaná býva, by zastierala oči. Lebo veru podoba táto nič menej a nič viac nepredstavuje jako chlapčoka milka (amora), „tak jak ho Pán Boh na svet dal.“ Za toto svetlo dávajú záslonu (zásteru), by tú podobu pred druhými ukryli.

Po hudbe prídu pred mladuchudružice a spievajú jej piesne na rozlučné s pannenstvom i s tovaryšstvom dosiaľnym dievčienskym i s domom rodičovským; potom mladémutiež na rozlúčku s mládenstvom. Keď mladucha rozžialila sa pri týchto zádumčivých piesničkách, začnú veselšie spievať družbovi, jakoby sem pre mladú bol došiel nemajúc ani sedla ani stremeny na koni, len z koprivy koreny – a narážajú tiež na jeho skoré oženenie sa. Mladá, mladý i družba odmieňajú sa jim koláčmi, ovocím, orechmi; ktoré obyčajne pred sebou nachystané majú, a tanier aby nimi tak naplnený bol, žeby nôž lebo vidlička do prostred postavená zastala a zásoba presypovala sa.

Po speve družíc dávajú obed či vlastne večeru na stôl, všetkým činom a poriadkom jak sme to už pri začiatku svadby opísali. Vonku medzitým i statok i pohoničov opatrili a títo už zapriahajú znovu; bo už aj rúcho nevestino – periny a malovanú truhlu, v nejž háby (šatstvo) zavrené4 – na vozy naložili. Domáci ale podarovali pohoničov pestrými šatkami, niekde i stužkami, a pouväzovali jich koňom u hrivy na kantáre alebo volom na rohy, kde totiž – nemajúc kone – zvlášte pre rúcho prišli na voloch.

Tam dnu po ukončenom obede a modlitbe starejšieho ešte hostia nevstávajú zpoza stolov, čože je teda? Najprv ďakuje mladý za mladú jej rodičom, že mu ju vychovali a za vernú ženu dali, sľubuje pekne nažívať a nakladať s ňou a porúča sa jim i celej novej rodine za syna a priateľa. Za ním ďakuje a odberá sa mladá. Číta najviac sama alebo číta miesto nej družba asi takto stereotypné veršíky:

 
Postojte máličko, zastavte sa ešte;
nech si voz postojí, bárs zima, na ceste;
slyšte naposledy moje ďakovanie;
pomíňa sa moje s vami prebývanie;
už dľa vôle Božej paberám sa z domu
a ruku podávam napokon každému.
S Bohom, otče drahý, s Bohom, matko milá,
vždy od narodzenia o mňa starostlivá;
čo ste mi dobrého v živote činili,
odplatiž vám hojne Bôh, otec náš milý;
za vaše trestanie, vynaučovanie
ruky vám bozkávam na rozlučovanie.
Bratia moji drahí, sestry moje milé,
uctite rodičov vždy od tejto chvíle;
vynahradzujte jim v milej poslušnosti,
že aj o vás mnohé vystoja starosti;
znáte, že od Boha má každý dlhý vek,
jestliby to činil na svete ktokoľvek.
Tetky moje drahé, ujčokovia moji,
za lásku ďakujem, žite vždy v pokoji.
I vám panny sestry, vám mládenci milí,
čo ste so mnou v žarte, v úprimnosti žili,
za to všetko vaše tovaryšstvo milé
nech Pán Boh popraje šťastie vždy zdarilé.
S Bohom, susedovia, všetko dobré žiadam,
keď od vás odchodím, inde bydlo hľadám.
S Bohom, maj sa dobre i všetka rodina; –
prišla môjmu vienku poslednia hodina.
Odchodím už od vás, tu sa dobre majte
a na mňa vzdialenú nezapomínajte.
Čo bych chcela ďalej, nemôžem meškati;
voz pred domom stojí, musím naň sedati.
A tak už na ten čas Bohu vás nechávam,
majte že sa dobre, dobrú noc vám dávam!
 

Už iste rozplakali sa s mladou i družice i rodičia a títo ledva stačili dcéru objať a pobozkať; bo hostia s hrmotom povstávali a poberajú sa, družba zvolal: „hudci hrajte!“ a vedie mladuchu von k vozu, na ktorý tí z novej rodiny vysadia ju a so širokou posadajú si k nej. Na druhé vozy sadnú ktorí môžu, a spolu s novými, „s mladou poslanými priateľmi“ tvoria sprievod mladuchin, na jehož čele zase jazdí mladý i s družbom. Neidú rovno do domu, ale raz alebo i do tretieho razu prebehnú dedinu na zdĺž, až konečne obráťa oje na dvor ženíchov.

Keď mladuchu von z dediny na druhú, tretiu dedinu vezú, pripravení sú už na to, že jich na konci domácej i každej dediny „zareťazia,“ t. j. mládež tu pretiahne reťaz krížom pres cestu a nepustí sprievod, kým nevymenia si „poctivú krásu“ koláčmi, nápojom alebo peniazmi na nápoj.

Po čas vozenia mladej ženské temer nepretržene vyspevujú. Majú k tomu príhodné, veselé prostonárodnie piesne, nie bez humoru, na pr. (pri dochádzaní na dvor):

 
1. Otvárajte bránu pekne malovanú,
Vezieme vám pannu Janíčkovi danú.
Otvárajte bránu pekne malovanú.
Nech šuhaj nezlomí pierce z tulipánu.
Otvárajte bránu pekne malovanú,
Nech sa dievča prejde vo venci poza ňu.
2. Veď sme sa nazdaly, že toto tu mesto;
čerta je to mesto, len stračacie hniezdo.
Veď sme sa nazdaly, že tu samí páni;
čerta sú to páni, len čierni cigáni.
3. Vymetaj, mamičko, vymetaj policu,
Veď ti my vezieme dobrú maškrtnicu.
 

Ostatne kdekoľvek v prítomnom spise piesne ľudu pripomínam a neuvádzam, robím to za jedno preto, že jich je mnoho, za druhé preto, že v Zpievankach od J. Kollára vydaných a v Sborníkoch Matice Slovenskej nalezajú sa.

Dovezenú mladuchu skladá z voza sám mladý; ona zostupuje na prichystaný k vozu a vrecom zastretý stolček, by vraj tak sypaly sa deti (ľahko rodila) jako z vreca (z mecha). Ženích vedie si ju do domu, na jehož prahu čakajú jich rodičia a na uvítanie podá jim matka mädu, by jim sladké bolo spolužitie. Široká a družice vovedú mladuchu do komory, k jej tam složenému rúchu. Ostatní hostia hrnú sa do izby, kde už domáci starejší prijíma jich zpoza vrch stola a tých z domu mladej došlých pousadzujú i všetkým činom tak častujú, jak opísali sme už toto posedenie a hodovanie pri tých, čo odtiaľto chodili pre mladú.

Hneď však jako títo príchodzí zasadli, predvedie mladuchu družba a od neho prijíma ju pohoničdo prvého tanca. Právo tohto prvého tanca s dovezenou mladuchou jemu výlučne náleží, prečo aj za pohoničov k dovozu mladuchy vyberaní bývajú čo prednejší údovia rodiny a muži lebo mládenci švarní, tanečníci dobrí. Za tím potancujú si s ňou druhí tu domáci svadbiari, až by usadili ju zase medzi mladého i družbu za stôl, kde ona vytrvá až do konca výš podotknutého častovania a hodovania, až by po ňom vyvolali ju zase do tanca, kde už prvý tancuje s ňou mladý alebo i družba.

Podotknúť treba, že tance započínajú sami mužskí, a len keď takto pokrepčili si, pojímajú k sebe i tanečnice. Tancujú i pri svadbách tance rozličné, najviac ale obyčajný „frišký tanec,“ ktorý rovná sa maďarskému čardášu. Obvyklý je pri svadbách a zvlášť pri dovezení mladuchy ručníkový tanec, ktorý takto ide: Na prostred izby prestrú veľký ručníklebo obrúsok, na jehož kraje postavia dve horiace sviece; mladý pojme si mladú a obtancuje ručník i sviece do kola, zatým kľaknú si na ručník medzi sviece, on z jednej, ona z druhej strany – a pobozkajú sa; on hodí k svetáru peniaz pre hudcov. Za nimi družba a tak druhí svadobníci volia k sebe dľa ľúbosti po tanečnici a rovno tancujú i pobozkajú sa i tanečník peniaz hádže. Na záverku a keď najme ženské opustily svadbu, mužskí „ihrajú od zeme.“

Mladuchu však na túto noc idú „ukladať,“ trebárs by to i dosť pozde vypadlo. Široká a družice posadia mladú v komore na stolec; družba peknou rytmou požiada ju, by dala si zosňať pártu i veniec. Pártu zosňatú odkladá mladucha „pre detné deti;“ bo nebodaj už jej dedová sobášená bola v nej a majú byť ešte snaď sestry, snaď až vnučky tej, ktorá teraz slziac rozlučuje sa s ňou. Široká rozpletá jej vlasy a družice sprevádzajú dej žalostiacim spevom. Veniec mladuchin a kvety z nebo niekde delia medzi seba družba i družice; čo patrí medzi najvzácnejšie dary za družbovanie i družičenie. Potom privedie starejší ženícha do komory a pomodlí sa s nimi večerniu modlitbu. S tým ukončujú sa obyčaje tohoto dňa.5

6. Tretí deň svadby: zavitie, vádky, na dom

V stredu ráno staršia svadbica (svatka, rúšnica, široká) neide viac s družiciami, ale už s vydatými ženskými – s nevestami – do komory ku mladej. Posadia ju zase na osudný stolec a podstrihnú jej vlasy, príhodne k tomu, by dali začesať a sviazať sa nazad nad tylo v kont či kontík, naňže založia a pripevnia jej čepiec, od vlastnej lebo krstnej matky lebo od najbližšej pokrevnej k tomu podarovaný, iste čo hrdší, vždy ale hlavne v bielych barvách shotovený. Oblečú ju do šiat, jaké popri sobášnych čo krajšie sebou priviezla. Na to zavolajú družbu, ktorý takto zavitúmladuchu vedie do izby pred celú už shromaždenú svadbu a pripovedá i predstavuje ju asi takto:

„Milí páni svadobníci! Aj nepriateľ Boží a ľudského pokolenia, diabol, i tejto poctivej osobe rozličné úklady činíval, aby ju o poctivosť pripraviť mohol. Predsa ale od úkladov tohoto nepriatela Bôh mocný ju oslobodil, tak, že pri pannenskej čistote svoju zelenú korunu premenila v bielu túto ozdobu na hlave. Ktorú keď pred vaše slovútne opatrnosti predvádzam, prosím, aby ste ju ako poctivú, cnostnú, mladú nevestu a matronu prijať ráčili.“ – „Hudci hrajte!“

Hudci už hrajú a družba už zvŕta mladuchu; vyzvŕtajú sa s ňou aj druhí svadobníci či svadbäníci či svadbiari čiže svatovia, kde jak toto slovo vo zvyku je. Títo i tak nemajú dnes ráno iné povolanie, jako „užiť fruštik“ a potancovať si, potom rozísť sa po svojich.

Staršia svadbica ale i s tými ženami, čo zavily, zavíjaly, čepčily, začepčilymladú nevestu, vedú túto, vyspevujúc a ujúkajúc na vádky, na vádzku, na úvoddo kostola. Družba ide s ními, bo nesie zase na valaške kôš s pečeňou a okrúhly mrváň či pletenec v dar pre pána tatíka; k čomu mladá vďačí sa uterákom, tak jako aj čo prednejších svatov bola podarovala ním. Vádky, nie všade prísne uvedené, záležia z prímluvy, upomínajúcej na povinnosti manželky, a z modlitieb i požehnania kňazského; tiež ale vedú prítomné ženy mladuchu kolom oltára na offeru. V kole svojom zavedú ju i nazpät domov pri speve a pri rozdávaní koláčov medzi divákov, na ulici a na stienkach popod obloky shrknutých.

Popoludní shromaždí sa svadba znovu v oboch domoch. Tí z domu vlastních rodičov mladej nevesty dajú ohlásiť sa do domu, kam táto zavezená. Dostanúc prípoveď berú sa zástupne a pri hudbe, na čele majúc starejšieho a rodičov i starých rodičov nevestiných. V otvorenom dome u mladoženícha postavil sa už na pitvore mladý pár manželský a družba pri boku mladej drží v jednej ruke svetlo, v druhej tanier. Sem vstupujú prví rodičia, potom bližší, tak ďalší pokrevní, príbuzní a krstní. Prví rodičia obímu a bozkajú sa s dcérou i synom čiže zaťom, blahoželajú, jim a položia donesený peňažný dar na tanier, ktorý od päť lebo desať až do niekoľko sto zlatých obsahovať môže. Za nimi starejší a každý prišlý takže oddá svoj väčší menší peniaz. Toto je „idenie na dom“; toto sú „dary na dom.“ Všetko zaberie si nevesta a hospodári si samostatne s tým, čo jej takto „naskladali na dom.“ Ženy slovenské bývajú rozšafnejšie od mužov a začasto vypomáha žena mužovi z tohto „svojho“; začasto v núdzy dary na dom, rozmnožené úrokami alebo opatrným kupčením, bývajú jej jediným útočišťom. Pre chudobné mladuchy a siroty v tomto výpomoc istá, ba veno hotové.

Po oddaných daroch bývajú príchodzí svätovia uhostení, a tanec i zábava ukončí deň.

7. Štvrtý či pokoný deň svadby: idenie po vodu a hejnám; stínanie kohúta; kaša a radostník

Myslel bys, že už ustali v zdravkaní si a popíjaní, v jedení, pri tancoch, zábavách i všelijakých týchto úkonoch. A ono tento pokoný deň najveselší, najžartovnejší, najrozihranejší a na výjavy najrozmanitejší pri svadbách. Ľud tento ako dovedie dňom i nocou pracúvať a cestúvať, tak zvyknul, keď začne, i veseliť sa do tej svojej dobrej vôle. Jednako pripadajú svadby to tej doby roku, kde polnie práce, či ľudia od nich odpočívajú a pracovný ľud z tohto ohľadu i žartovať i vysmievať zvyknul: „Len páni – a cigáni svadbujú sa v lete.“

Just dnes sídu sa čím včaššie na svadbu. Mladí muži preoblečú sa za valachov, lovcov, medveďov, vlkov a čo ja viem za čo. Najžartovlivejší prestrojí sa za slamenneho kňaza, prehodí pres plece na seba bielu ženskú kytlu, opáše sa povrieslom, zamaže tvár, pripraví si dlhú bradu z klkov. Vezmú ťažalo s jarmom a na zadní koniec zabijú os k zemi naklonenú; na túto os položia koleso vozné, tak, by jednou stranou bahrami dotýkalo sa zeme, druhou trčalo do hora; na koleso z dola pripravia slamennú a fantastične odenú babu a proti nej z hora muža. Dvaja zapriahajú sa do jarma alebo aj bez neho pochytia to ťažalo a pohnú sa von z domu a dvoru. Popri nich a za nimi pohoniči plieskajú s bičmi a iní strieľajú z pištôl a z klúčov. Za touto prípravou ide prvý družba s rozosvetleným lampášom, bárs je vo dne; za ním kráča starý svat a v kole družíc i neviest vedú mladú nevestu, polosviatočne odenú a v bielom čepci. Ona nesie v jednej i druhej ruke po krčahu. Hudci a dedinskí diváci s deťmi ukončujú zástup. Takto vyndú až za dedinu na jarok lebo na studničku, kde celá dedina čerpáva si pitnú vodu. Ženské vyspevujú, a zvlášť túto, s narážkou na biely čepiec:

 
Keď som išla na vodičku briežkom,
pripadla mi moja hlávka sniežkom; –
a to sniežik taký trvajúci,
čo nezkape na horúcom slnci.
 

Mladucha načrie vody do krčahov a v tomže sprievode donesie do domu; kde týmto jej prvá práca započala sa – a títo sprievodčí uviedli ju do toho: „bude svadba za deň za dva – a práca na veky.“

Už s týmto idením po vodupočali obchodiť hejnám, hojnám, hojnal, hajnal— a kde jak ešte zovú ho. Vezú ďalej to ťažalo až tak tie na kolese pripravené mátohy vyskakujú raz baba raz chlap do hora. Idú napred do domu svadby z nehož mladú dostali; odtiaľ chodia po domoch druhých svadieb, bo v dedine temer vždy odrazu viac svadieb, pri nichž vtedy ozaj celá dedina býva na nohách; smiešajú a spoja sa pritom i s druhými podobnými hojnalmi a navštevujú najme domy a rodičov jak družíc tak druhých devojných a záletníc mládencov, medzi hojnalníkmi prítomných. Záletnica družbova, ak ju len má, iste obídená nebýva. Všade potancujú si na dvore lebo na izbe a kde dievča v dome majú, tam jich veru aj počastujú.

Už pri tomto hojnale alebo inač šťastne vykutili a ulovili v dajednom dvore kohúta, ač gazdinky, znajúc zvyk, ukrývajú v takéto dni svoje kohúty. Uloveného kohúta idú stínať. Priviažu ho nohama na kôl do zeme vrazený; sudca prečíta výrok celou spoločnosťou nad ním sťa nad zločincom vynesený; slamenný kňaz urobí nad ním hókus, pókus; kat šabľou lebo iným nástrojom zroní mu hlavu; ale to často hlava utrápená, bo niektorí samopašníci zaväzujú pri tom oči katovi alebo i viacerí so zaviazanýma očima pokúšajú sa o to. Kohúta dajú si potom usmažiť buď v dome svadby buď inde a niekedy v tom istom dome, kde ulovili ho. Zde gazdinka len prežrie slinku obydy nad poznatým kohútom a urobí jim po vôli a vďačne; iste má devojnú, jejž záletník medzi veselými; no a na to už len zaslúži odsanovať i kohúta.

Starejší povinný je vždy za stolom sedieť. Ale stalo sa už i po predošlé dni, stáva sa najme na tento pokoný deň, že niekam odíde. Jeho opustené miesto nestačilo vychladnúť, už postavia naň snopok zo strechy alebo na spech ukrútený a za starejšieho priodený, so širákom na hlave. Pred mátožkou takéhoto slamenného starejšieho vystrájajú už teraz všelijaké žarty. Zastrčia mu pípku do slamennej huby, ponúkajú doháňom, ponúkajú už teraz oni nápojom, ukloňkujú sa mu, a čo ja viem jaké smiechy a vtipky robia. Dojdeli skutočný starejší, nechcú tohto na miesto pripustiť, že však oni majú starejšieho, a má tento niekedy dosť biedy s veselou chasou, podčím snopok odhodí a zasadne, by mu zase všetko poslušné bolo a stalo sa nejaké utíšenie.

Deň však míňa sa a konečne nádobno posledníraz shromaždiť sa celej svadbe: schodia sa tedy, aj zváči svádzejú milých svatov a svatky, svadbiarov i svadbiarky, svadobníkov i svadobnice. Čo kto príde, každého dnes uvítajú nejak i všelijak žartovne. Najobyčajnejšie mužských holiťt. j. chlapa posadia na stolec a holič nejakým drevkom robí, akoby mu holil tvár, – a tu ti mu ju sadzou alebo čím zamaže a podajednoho i na celú maškaru premení; ženské podkúvaťt. j. žena podvihne nôžku, prestrojený kováč udrie jej kladivkom na pätu. Alebo i títo príchodzí sami pripovedujú sa žartovne na pr. za koscov, žatviarov, žnice, robotnice, mlatcov, drotárov, obločiarov a t. ď. A tu jednajú sa s prítomnými, zač by jich prijali do roboty, alebo naopak prišlí hľadajú takých a takých robotníkov a prítomní odpovedajú, že robiť nezvykli, len veseliť sa, aby tedy i oni zaveselili sa s nimi. Nuž i veselia sa do tej dobrej vôle a tu jim býva to opravdové veselie, jak ináč svadbu i veselímzovú.

Domáci ale usadia konečne všetkých svojich pozvaných za stoly. „Obed“, ten pokoný dávajú taký, jaký bol i ten prvý. Pri tomto obede býva obyčajne sbierka „na hospodára“ t. j. pre hospodára skladajú peniaze na vynáhradu útrov jeho, len že to vynáhrada chatrná. Viac toho po čas svadby naskladali a nadávali hudcom, ktorí obyčajne prichodia na svadby húsť len za to, čo od svadobníkov dostanú, tak že domáci hospodár krem chovy nemá s nimi žiadnych útrov. Rovne malé sbierky pred tým už učinené boly to niekde i na kostol, to isté pre mendíčkov, ktorí boli prišli zaspievať pred stolujúcimi: „Jak pěkně jest v svatém stavu manželském žíť, kdyžto pravou milostí srdce hoří“ a t. ď.

Pri konci obedu dajú samy kuchárky na stôl kašužltú prosenú, na husto uvarenú. Jedna z nich uviaže a ukrutí si jednu ruku, jakoby jej poranená bola, do druhej vezme varešku. Hovorí, že pri varení tolikých jedál popálila lebo že oparila sa; prosí teda, žeby jej niečo podarovali na vystrábenie popáleniny. Žartujú s ňou: „nedáme, nemáme“; „nedáme, kaša vám prismudla, horká je, nepomädovaly ste ju“ a t. ď. Lež hádžu jej na varešku po krajciari po dva, ktoré ona tou obviazanou rukou zrezka bere a do vrecka odkladá, zapomínajúc cele na popáleninu – no, iste nepopálenú ani neoparenú. Takto ale skutkom zaplatili i za pokonú kašu; porekadlom vravia, keď dakto opil sa na svadbe lebo ináč zle obišiel, že ten „zaplatil za kašu.“

Na pokon však radostníkpoložili na stôl pred starejšieho. Sú to koláče: kúchne, lekvárniky, mrváň, kvaky a jablká nakopené. Zvlášte jablká bosmanky(slavische Renette) dávajú v horňom Gemeri na radostník; vo Velhonte končiarky, jablká to veľké, podlhovaté, kuželovité. Starejší počíta bedlive hlavy svojich, aby ani jedna nezchybla z pozvaných na svadbu. Krája a delí teraz tak, by každému z každého druhu koláčov i z jabĺk došlo sa. Radostník donáša mladucha sebou kam vydáva sa alebo posielajú ho v tento deň za ňou; jako to rovný radostník darom posielajú aj z domu ženícha tatam k podeleniu, odkiaľ si mladuchu sem priviezli. Pri rozdelení radostníka zaklope starejší na utíšenie a hovorí:

„I počúvajte že ma ešte málo, všetko moje svadobné shromaždenie! Pekná a chvalitebná vec je, že vedľa môjho napomínania tak pekne držali ste sa, jako dietky jednoho otca. Z toho teším sa a prajem, aby tú zameškanú silu, prácu a trovy, ktoré ste vynaložili, sám Pán Boh ráčil vynahradiť. A že každý do svojho príbytku navrátiť sa máme, nie bez znaku, v jakom kraji a kde sme boli: teda vám z tejto ratolesti alebo z tohto radostníka každému chcem udeliť, by ste mohli, jako tí dvanásti k spatreniu zeme Kananejskej vyslaní, navrátiť sa k svojím s darmi a jich obveseliť. Jestliby nedošlo sa z neho každému, tak jak by si žiadal, nech za to nebanuje. Za vaše tohto hospodára obveselovanie a s ním meškanie sa uctive vám ďakujem. Jestliže som vám nemohol všetkým, jak slušalo slúžiť, odpytujem každého. A keď prímete z tejto ratolesti alebo z tohto radostníka, všetkých svobodne do príbytkov jejích prepúšťam, a jako hlava tejto svadby aj vašich domácich pozdravujem.“

Na veselie prišlí s radostníkom tajdú, – keď si potom ešte trocha potancujú a ďakujúc za pozvanie od domácich poodberajú sa.

Jako u majetnejších predlžuje sa svadba do piateho i šiesteho dňa, ač zriedka, tak častejšie stáva sa u druhých, že dobu svadby zkráťa si na dva dni. Ale z obradov a zvykov opísaných nevypustia a neopustia nič. Trovy uľavujú si jednodruhému tým, že nielen dary vopred prinášajú a hudbu si platia; ale dávajú z krčmy nosiť aj nápoj na svoje účty. Účty tieto drží potom s ními starejší a donesie do poriadku všetko, by nič nezostalo nezaplatené a nevyrovnané.

8. Prvá nedeľa po svadbe

Vydaná nesmie z domu nikam, ani len do susedov, do prvej nedele po svadbe; aby privykala na novej hospode. Jej prvé idenie je ale do chrámu. Oblečie sa čím sviatočnejšie a vezme čím krajší čepiec. S ňou ide dajedna nevesta z novej rodiny k tomu zvlášť povolaná a (u evanjelíkov) vedie ju celým chrámom okolo oltára, naňže položia offeru a idú sadnúť si medzi sebe rovné mladé nevesty.

Príduc z chrámu, ide už teraz k vlastním rodičom, v spoločnosti ženícha a nových rodičov (test a testiná, svokor a svokruša, otec či apo a mamuška, mamuša) i tej, ktorá uviedla ju do chrámu. Tu pripravený je obed pre nich a pre niektorých rodinných i krstných zo stránky domácich. Vždy však málo jich býva a len pri tichom stolovaní, popíjaní a zdravkaní si utvrdzujú medzi sebou nové príbuzenstvo a priateľstvo. – Prišlí s mladou svokor a svokra na vzájom pozvú jej rodičov podobne na prvú návštevu a za hosťov k budúcej nedeli lebo k blízkemu sviatku.

Poverečné zvyky

Zachovávajú a povrávajú si6 vzhľadom k ženbám a výdajom tieto:

Odkiaľ v jaseň divé husy letia ponad dom, v ňomž devojnú majú: z tej strany prídu o nedlho vohľačia do domu. – Vohľačom upeč kohúta: by zase prišli. – Prvýraz na jar počujúc dievča kukučku, volá: Kukulienka, koľko mi rokov dáš, kým pôjdem na sobáš? Koľkoraz na to kukučka zakuká, o toľko rokov dievča vydá sa. – Neidú—li vohľačia, trhaj dobrúmyseľ: aby šuhaj prišiel. – Žeby dievčatá vydávaly sa: nech z Matky Božej (zo sochy Panny Márie, lebo zo zábradlia pri nej) odlúpa si drevko, vložia do lúhu a tým umývajú sa; tiež: nech umývajú sa vodou, ktorou horúci z pece vysadený chlieb pošúchaly. – Deva, ktorá dlho vydať sa nemôže, nech ide do troch kostolov, troch soľných skladov a do troch krčiem, odštiepi si všade z dvier po triesočke, uvarí jich v hrnčíčku, umyje sa tou vodou na chodníku, kade chodieva ten, kohoby rada mať za muža, potom vyleje všetko na chodník: ak tento, lebo aj druhý cez túto počareninu (porobeninu) prejde, nuž si ju vezme. – Vdova lebo i dievka, chceli vydať sa za muža, jemuž just žena umrela, nech sadne si rýchlo na moždiar, keď tejto mŕtvej prvýraz vyzváňať začnú a nepohne sa z neho, kým vyzváňajú: skôr neskôr príde si ten vdovec po ňu. – Ktoré dievča jednou nohou obutou, druhou bosou chodí: koľkoraz kročí tou bosou, za toľko rokov nevydá sa. – Sobáš pri splni (pri plňmesiaci): šťastné manželstvo; dážď pri sobáši: bohaté a plodné manželstvo znamená. – Idúcim na sobáš, prihodíli sa čo protivného: to nešťastie značí. – Keď mladucha ide na sobáš a sňah padne jej na veniec: to mrcha manželstvo; ak dážď padá: rada mysky oblizovala, ale manželstvo dobré bude; ak slnce svieti: dobre hrnce umývala. – Keď prichodia venčiari pýtať k sobášu, nech mladucha hladí zazreť mladého nejakou škulinkou (škárou) z komôrky, prv lež by ju on zazrel: bude nad ním vrchovaf. – Mladucha idúca na sobáš, vloží si kus koláča pod pazuchu; idúc od sobáša, dá ho teplý zjesť tej paničke lebo vdove, ktorej skorý vydaj praje: a táto istenky vydá sa za koho toho. – Pred sobášom mladý zať i mladucha nech položia každý svoj peniaz pod prah domu: čí peniaz by do rána zkapal, ten z nich prv umre. – Kým mŕtvemu vyzváňajú, abo kým v cintoríne jama otvorená (mrtvý do nej nezahrabaný): nedaj sobášiť sa, ba ani nehni sa k sobášu. – Mladoženísi pred oltárom nech spolustanú si čím najbližšie: aby zlé pomedzi nich preletieť nemohlo. – Pri sobáši hladí mladucha pristúpiť nohu mladému zaťovi: aby ona v dome klobúk na hlave nosila t. j. rozkazovala. – Mladucha, sadajúca do stolice po čas sobáša, koľko prstov si prisadne: za toľko rokov nebude mat žiadnych detí. – Nevesta nech dobre opatruje svoj sobášny veniec: bo ak niečo stratí sa z neho, potratí ona lásku mužovu. – Osobášená pozoruje, by jej sobášny veniec nedostal sa planému človeku do rúk: bo tento rozdelí ho na dve polovice, jednu na jedon, druhú na druhý breh vody zakope a manželia rozdvojovať sa budú. – Do rúcha mladuchinho zaši čiapočku: keď chceš by chlapčoka; čepčok: keď chceš by dcérečku na prvé porodila. – Nožík, ihlu nikda nedávajú do daru rúcha: by manželia nevadievali sa. – Rúcho nevestino nedovoľ zkladať z voza inému, kreme niekomu z jej rodiny: aby mladá nezabúdala na svoju rodinu. – Mladucha v novom príbytku svojom hneď jak prvýraz ide do izby, chytí sa jednou rukou pece alebo ohreje si dlane na plameni ohniska: aby v dome privykala. Toto isté robí aj služobná čeľaď, lebo ktokoľvek prvýraz vstupuje do príbytku, v ňomž dlhšie má sdržovať sa. – Ak hrniec, pánvica lebo mysa na zem padne a roztrepe sa, po čas hotovenia a varenia jedál: to nešťastie pre manželov. – Ak pri stole prevrhne a vyleje sa pohár s nápojom alebo i polievka na mladoženíchov: čakaj do roka proroka. – Prvý kus mäsa, na ktorý mladý zať pri stole mieri vidličkou, nech uchytí si mladucha: bude mať prednosť v dome pred ním. – Pri ktorej svadbe svadbiari povadia sa: to manželstvo zvadlivé bude. – Keď na svadbe sviece smutno horia: daktorý z mladoženíchov o krátky čas umre. – V prvú noc polož do perín mladej nevesty trocha mädu a peniaz: by mladí vždy radi videli sa a peniaze mali. – V prvú noc, kto z mladoženíchov prvý zaspí: prv umrie. – Keď mladých majú ukladať, pováľajú chlapca po odpravenej posteli: by prvorodzenča bolo mužského rodu. – Mladá nevesta ráno po prvej noci má darovať mladému košeľu a podať mu ju, pozovúc si ho pekne na meno: „Na ti Janko košeľu!“: bo ktorá žena nezovie si muža pekne na meno, ten bude i po smrti von chodiť, kým nepozvala by potom toho von chodiaceho pekne na meno. – Nevesta by dlho nemala dietok: zamknutú zámku (kladku) hádže do studne pred svojim sobášom, alebo chrbtom k rebríku lebo ku schodom obrátená, kolko stupňov hore vykročí, za toľko rokov rodiť nebude. – Koľko prstov pri sobáši prisadne si alebo pri prvej práci v novom dome koľko prstmi niečo chytí a robiť začne: toľko dietok chce mať nevesta. – Koľko čepcov položí si mladá v sobášny deň na hlavu: toľko mužov mať bude za svojho života. – Keď žena muža čepcom ubije: kým ten žiť bude, samé nešťastie naňho poletí. – Nedobre je ženiť sa po druhý, tretí raz: bo prvá žena od Boha, druhá už len od ľudí a tretia od diabla. Podobne: prvá žena ako pes: verná, čo ju aj ubiješ, vráti sa k tebe; druhá ako myš: hľadí všetko vynosiť z domu, a čo nevynosí, pohryzie; tretia ako mačka: zrovna ti vydriape oči, trebárs vtedy, keď by si ju hladkal, šiel jej po srsti (nie proti srsti) t. j. robil jej po vôli.

Tance

Dôkladnejší opis tancov ľudu ponehávam tanečníkom, ktoríby zpôsob a pohyby i posúňky tančenia určitejšie, pravdivejšie a tak i spochopnejšie znázorniť umeli, nežli ten, kto do tohto umenia nepúšťal sa. Len čo zvyčajného pri tancoch a o tancoch ľudu znám, to pripojujem ku tomuto a predošlým oddielom, preto že tance obvyklé sú pri kršteniach, pri svadbách a pri mládeži, keď táto usporaduje jich v krčmách lebo i na svobodných priestranstvách v jaseň, vo fašangy aj inokedy, kde starší dívajú sa na to a dozor vedú, a niekedy poskočia si i sami. Poznamenávam i to, že tance započína kolo mužských a len potom keď mužskí sami potancovali si, volajú, ba dosť komične zakývnu prstom ku sebe tanečnice abo i zahvizdnú na prste na nejednu. Výraz tanec a tancovaťzdá sa mi byť novejšieho pôvodu. Ľud hovorí radšej: točiť sa, vykrúcať sa, krepčiť, pokreskávať(t. j. vlastne podkovkami sbíjať), vrtiť sa, svíjať sa; ač vzťahujú sa tieto a podobné výrazy i na zvláštne pohyby v tanci. Najdávnejší a ešte dosiaľ užívaný výraz o tanci vidí sa mi byť to: ihrať, ihranie, ihra. Naň poukazujú piesničky: „Teraz som sa rozihrala, teraz že mi hrajte; keď si sadnem pod praslicu, pokoj že mi dajte.“ – „Sviečky horia, dievky stoja, a nevesty ihrajú, bo tie mužov tu majú.“ Totiž dievky bez tanečníka stoja a neihrajút. j. netancujú; podčím nevesty ihrajút. j. tancujú; bo tieto tu majúc prítomných mužov, majú i ktoby jich do ihry zaviedol. Pieseňka tedy táto poukazuje spolu na ten zvyk, ktorý i Bartholomaeides pripomína, i ja ho zkušujem, že totiž kde ženáči tancujú, tam aby každý predovšetkým a najviac so svojou tancoval, druhé ženy veru len zriedka, i to obyčajne len z rodiny, do ihry či do tanca zaviedol, ináč dosť nepríjemností mať môže. Čo Ladyslav Bartholomaeides v diele „ Notitia Comitatus Gömöriensis“, vydanom v Levoči 1806—1808, na str. 450 pripomína, to po dnes aspoň moja zkúšenosť potvrdzuje, že totiž ľud náš nezná tancov od druhých národov prevzatých n. pr. valčík, lebo polku, lebo kadrillu a že tieto a iné tance kreme u vzdelanejších obľúbené sú. Má však ľud svoje vlastnie a to hlas i pohyby zvierat alebo hospodárske zamestknanie nápodobujúce tance, no i hry; má i krem tohto povahe, mravu a duchu svojmu primerané zábavy a ihry. Zábavy a hry inde opisujem; ihry či tance jak znám, tak pripomínam:

1. Najpospolitejší a najčastejší je už len ten jednoducho a zvláštne tancom nazvaný i friškýmt. j. bystrým, rezkým tancomod ľudu menovaný. Započínajú ho parobci alebo mladí ženáči tak, že sami v kolo do taktu točia sa, nohy nadvihujú a po sárach čížem udierajú sa dlaňma a pokreskávajú, čiže postaviac sa na palce podkovami a pätami sbíjajú. Tanečnice stoja za ten čas okolo. I tá, ktorú do tanca zavedú, napred len sama tvárou k tanečníkovi obrátená a uberúc do prstov šaty poniže pása alebo podoprúc rukama boky, „cifruje“ t. j. udvihuje nohy dľa taktu hudby a otáča sa okolo seba, vždy v obvode kruhovom pred tanečníkom. Skoro však pochytajú sa do párov a zvŕtajú, vykrúcajú sa alebo „natriasajú sa“ na jednom mieste alebo spolu vedú kolo do obvodu. Pri tomto tanci radi sprevádzajú hudbu spevom svojim a výkrikmi „hajahaj“ „ujuju!“ —

2. Ručníkový tanec, spolu s predošlým spomenul som už výš pri dovoze mladuchy a tento tam i opísal.

3. Káčerový tanec: prvý tanečník predstavuje káčera, za ním je celý rad tanečníkov i tanečníc kolo pása lebo za šaty nachytaných. Káčer vodí túto reťaz za sebou v pravo, v ľavo kriviciami, a snaží sa uderiť ostatnieho ručníckom spleteným. Uderený vystupuje z tanca; akby ale zmocnil sa mu ručníka, bez toho žeby úder dostal, zaujme on predvoditelstvo.

4. Kohútový tanec: hlasy i skoky kohúta pri ňom nápodobujú a obratne kláťa sa z boka na bok.

5. Makový či stupkový tanec: tanečníci i tanečnice predstavujú sejbu, pletie, sbieranie, drvenie i jedenie maku posúňkami aj hlasom.

6. Lopatkový tanec: tancujúci drevenými lopatkami tlapkajú i na vzájem voľne udierajú sa dľa taktu hudby.

7. Strašiak: muž a žena opakovane tancujú ho proti sebe v páre; chytia sa okolo drieku, zvrtnú sa, pustia sa, rukama veselo zatľapkajú, ku koncu zadupkajú nohama a hrozia jednodruhému očima i ukazovacíma prstama. Všetko to pod krátkym primeraného obsahu i taktu spevom, n. pr.:

 
Bozkaj že ma, pištok zlatý.
zaplatím ti tri dukáty.
Pobozkáš? – „Nie veru!“
Hromy v teba zaperú!
 

8. Kalamajka či kolomejkav Zp. d. II. str. 87, 49. pripomenutá, čoby bola, dosial nevidel som.

9. Odzeme. Bude bez pochyby najnárodnejšia a v pravde ihraSlovákov. Povedia i odzemok: v Gemeri hovoria tiež: „pozabučky“ tancovať, hajduhovať, hajdúcky tanec. Ihrajú ho len mužskí, bez tanečníc, a najviac pri gajdách. Najprv boky rukama podoprúc a jako jedle vystretí voľno prepletajú nohami v kolo; skoro jednu nohu napred vystrú, súčasne podoprúc sa na prsty druhou nohou zohnutou, vždy ešte celé telo držiac do hora; zatým uhnú sa nohama k zemi a len driek majúc pevno vystretý odbíjajú od zemet. j. opierajú celú ťarchu tela na prsty jednej nohy, druhú nohu odrážajú a vydvihujú od podlahy to prstami to pätou do hora; pochytia pri tom valašky lebo vatrále a ními to pomedzi nohy prepletajú, to ponad hlavy jich zvŕtajú i všelijak hneď za jedon, hneď za druhý koniec zachytávajú; potom tiež skáču celým telom do hora, a kde v izbách videl som jich tancovať, doskakovali až do povaly a udierali dlaňami na hrady (trámy) alebo chytali sa o ne; až zase prihnuli sa k zemi, a tlieskali rukami i na podlahu, jakoby nebe so zemnou a zem s nebom spojovať chceli. Hlavní pohyb či chod ihrajúcich ide do obvodu okolo, do kola; ale hneď v klbko a jako k stredobodu shrknú sa a zase hýbu sa a chodia v obvod jako kolo stredobodu. Pri výskokoch do hora tlieskajú tiež dlaňami, ktorí v rukách valašky lebo vatrále nemajú. Často tiež, vstrčiac jedon skrčený prst alebo dva prsty vystreté do úst, zahvizdnú. Niektorí lámu kolesát. j. dol hlavou, oprúc sa oboma rukama o zem, prehodia sa v koleso a stanú zase na nohy.

Najobyčajnejše prespevy pri ihre od zemesú tieto:

 
1. Vykopau reťkev,
zeme sa netkeu;
ký je to čert za motyka,
čo sa zeme nedotýka!?
 
 
2. Štyry kozy piaty cap –
kto vyskočí, to je chlap.
Ja som taký zurvalec,
čo vyskočí na palec.
 
 
3. Poza bučky poza peň,
Honiu som ju celý deň;
dohonich ju pri bučku,
vzach jej prsteň, obrúčku.
 
 
4. Poza bučky, poza pňa,
Neboj sa ty dievča mňa.
„Jak že sa ťa mám báti,
ešte nevieš skákati?!“
 

Andrej Sladkovič vo svojom Detvanovi (Nitra. Ročník V. 1853. str. 19—21) takto opisuje túto ihru „ do skoku“ valachov na Poľane:

 
Mladí kozla naduchujú,
A rad po rade piskor chytajú,
A od zeme sa do skoku dajú,
A šuhajsky hajduchujú.
Hneď ich máš v klbku, hore rukami,
Hneď, jak strela, hor vyskočia,
Zas prepletajú bystro nohami,
Sem tam, oddychujúc, bočia;
Zase sa uhnú a valaškami
Závrtia v prstoch troch nad hlavami,
Zahvizdnú na prste malom;
A zas valaškou popod kolená
Prepletá chasa milošialená
S radostným svojim zápalom.
Netrpelivý gajdoš zanôti
Tú „štyry kozy piaty cap!“
Gajdy druhému do hrsti sotí:
Ej, tyže brat, už huk si lap!
A hybaj! skočí do prostred kola,
Radosť zajasá okom sokola,
Až zem pod ním podunieva,
Okolo kola kolesá láme,
A piesne bystrým valachom známe,
Len sa tak ozýva, spieva.
A v tom Martinko…
S prvým skokom huňku zhodí,
S druhým skokom si širáčik prihne,
S tretím opašťok nový podvihne:
Najprú volným skokom chodí;
Zrazu sa uhne, hor sa vyšvihne,
A tak do troch vrhov skočí,
Po štvrtý raz sa k pažiti prihne,
Zavrtí sa a zatočí:
Na prstách nohy zase sa vystrie,
Klobúk pritisne na oči bystré
A voľno si poskacuje;
A všelijako od výmyslu sveta
Valaškou medzi nohy prepletá
A nad hlavou prekrucuje:
A zas sa uhne, valašku vrhne,
Chmatne za koniec poriska,
Rukou žilnatou nad hlavu trhne,
Sekerka v povetrí blíska –
On sa zakrútne dvaraz okolo, –
A, sťaby ináč bolo nebolo,
Už obušťok drží v hrsti; –
A zase voľno si poskacuje,
A valašku si len prekrucuje
Pomedzi obratné prsty.
 

IV. Život rodinný, domáci a pospolitý

Poctivét. j. sobášené, zákonne uzavrené manželstvoje základom a rodišťom – dľa pochopu a mravu ľudu nášho – tiež poctivej rodiny, poctivýchsynov a dcér. Deti nemanželské alebo z tak nazvaného nepoctivého(nesobášeného) manželstva pošlé sú tiež deti nepoctivé. Výraz divéhomanželstva o nesobášených, ale manželsky spolu žijúcich ľud slovenský nezná. On hovorí o takýchto, že žijú spolu na vieru, na verut. j. na sľub či dľa sľubu sebe daného, bo viera znamená v reči ľudu i sľub, alebo že teda medzi sebou vykonali len veru, sverili sa, či soddali sa pred oddavačom a pýtačom, jak tieto sdávanky, pýtačky, prstenkyopísali sme si vyššie. Ostatne takéto spolužitie a sobranie sa na vieruprazriedka nachodí miesta, i to najviac len pre najnovšie civílne prekážky a v nádeji skorého možného sobáša, ktorý pravidelne potom i hľadajú.

Ale už, jak na základe poctivých manželstiev a v poctivej rodine rodiňajú sa, vypíšem. Rad u ľudu známej pokrevnostije, v kmenu: dedoa dedová, starý oteca stará mať, oteca maťalebo ňaňoa naňa, tiež tato, tatkoa mater, mamička, syna dcéra(dievka), vnuka vnučka, pravnuka pravnučkačiže tak rečené detné deti; v ratolestiach: otcov brat je deťom strýk, strýko, strýčík, matkin brat jim je ujec, ujčok; otcova sestra jim je strynáa matkina sestra ujčiná; v Gemeri ale i strýka i ujčoka volajú si len jedným menom báťa, báčoalebo i báčika strynú i ujčinú ňaňa, ňaňka, ňanieka, ňanieška, alebo i tetka; synovia od dvoch bratov pochádzajúci sú medzi sebou bratranci, bratináci, bratovci; od dvoch sestár sú to sestrenci; dcéry od dvoch bratov i sestier pochodiace sú medzi sebou sesternice; tamtí synovia sú jim bratrancia tieto jim tiež sesternice: strýkovia, ujčokovia, stryné a ujčiné volajú dietky od jejich bratov a sestár pošlé: môj bratovec, môj sestrenec, moja bratová, moja sestrináalebo bratov syn, sestrin syn, bratová dievka, sestriná dievka. – Rad a rozvetvia príbuznostimá sa takto: rodičia sobravšieho sa mladého páru sú medzi sebou svokrovia, oslovujú sa ale na vzájom otec, apo, mať, mamo; rovne vzhľadom k ženíchovi a mladuche sú títo rodičia svokora svokračiže testa testiná, v Gemeri apoša mamoša, mamoška, mladoženísi jim zaťa nevesta, ale zoči v oči oslovujú sa vždy nežne menami oteca mať(mati), apoa mamo, syna dievka; tak tiež starších po rodičoch rodinných považujú si mladoženísi vzájomne za strýkov, ujčokov či báťov, baťuškov a za stryné i ujčiné čiže tetky a ňaňky; bratia a sestry, bratranci a sesternice ženíchove jeho mladuche, a na vzájem mladuchine ženíchovi stanú sa švagroviaa švagrinéči lepšie by bolo rečeno svakrviaa svakrvicei svakrviné, bo tu význam i pôvod slova je ten, že muž pokrevných svojej ženy a žena pokrevných svojho muža uznáva a prijíma za svoju krv a pokrevnosť a takto svakrujú, svakrvujú sa potom do kola a kolena i bratrancov a sestreniec, ba i do ďalšieho a širšieho ešte švagrovstvači svakrvstva. I názov rodičov svokora svokrači svokruša svokrušaod tohto uznávania za svoju krv či pokrevnosť pochodí. Zhusta je tiež užívaný názov svák, sváčika sváková, sváčinká, a dávaný býva starším v rodine, platiac začasto za toľko čo strýk, ujčok, stryná, ujčiná a vlastne ženích strýctvo i ujčinstvo svojej mladej ženy, táto rovné jeho pokrvenstvo uznáva za svákov a sváčky. – Otčimstvo a macošstvo v rodine za nešťastie pokladajú a rovne i sirotstvo. Na to poukazujú pohovorky: otčim – nenačim (netreba je, nechcem ho); macocha – čertov bič, – psia knocha, – psia noha, – psia socha; sirota nevoľná, ale sebevoľná.

Rodina celá je sebe svojeť, hromadne vzato a rozumeno všetko a každého koho po krvi i príbuznosti za svojhopokladáme. A rodiňajú satakto v široké a ďaleké kolo pokrevnosti, svakrvsta a príbuznosti, že začasto je ťažko i vyhádať a vyhútať jak a po kom je kto komu rodina, v rodine. Súc raz na reči o tomto s mojou služkou, opýtal som sa jej konečne: Nuž, povedz že mi, jaká ti je to rodina? „A veru je ona mojej matkinej sestry od mamošky sestre dievkina dievka (dcérina dcéra)!“ odvetila mi bez zaseknutia sa v mysli i reči svojej. Rozumej však, kto môžeš. Bolo to takto: Jej matka rodom z Potoka mala sestru na Hrušove vydanú, táto jej matkina sestra mala ďalej tamže svokru (testinú) a táto svokra sestru a až táto poslednia dcéru v Ostranoch vydanú a táto zasa tamže tú dievkinu dievku; nuž moja milá slúžka bola u tejto najpokonejšej, jako u svojej rodiny, opáčiť t. j. navštíviť, či jej maličká dcéruška má sa dobre. – Keď ale sami nevedia si vysvetliť jako je kto komu rodina a predsa rodiňajú sa, povedia a vtipkujú o tom: „Dotkla sa žihlava (pŕhlava) plota, nuž taká sme my rodina.“ Alebo: „po Adamovi a po Eve sme my rodina.“

Zaroveň s rodinou a svakrovstvom stojí v úcte duchovné kmotrovstvoči komovstvo, kde sú si kmotroviaa kmotry, krstnía krstné. Vždy oslovujú sa: pane kmotre, pani kmotra, – a deti svojim krstným rodičom vravia: pán krstný (otec), pani krstná (mať); vyslovujúc ale bez t: krsný, krsná, krsní rodičia, ktorý poslední výraz zdá sa poukazovať na svoj predkresťanský pôvod.

Nuž ale, kde sú si raz rodina a krsní, tam chráň Boh jednodruhého zapreť a neuznávať, nectiť ako rodinu. Vzájomnými návštevami udržujú „známost a priateľstvo.“ Zvlášte pri výročitých slávnostiach posielajú i prinášajú maľučkým v rodine dary a kupujú na výročité trhy jarmočné. Chodievajú si vypomáhať pri väčších prácach poľních. Stavia—li kto dom lebo iný budinok, rodina dáva povozy i príručnú prácu. Rodina za rodinu povstáva často nielen právo hájiť, ale krivdu brániť a škodu pomstiť. Kdo kde má koho toho z rodiny lebo z kmotrovstva, netreba obzerať sa mu o obhájca už či má pravdu či nie; zastanú ho, vyhovárajú ho, bráňa ho, prichráňa i jeho veci.

Nazrime však do domov rodín pospolitých a poďme tatam rovno zo svadby či už po svadbe, ktorú pripravili rodičia mladému páru, jak v predoddieli vypísano.

Mladí sobravší sa manželia započínajú domáci život len tak obmedzený a podriadený jak deti, synovia a dcéry. Ženáč síce zná už polnie práce, chodí i po furmanke; ale delá všetko len po rozkazoch otcových alebo matkiných, kde táto ako ovdovela riadi dom. Od nevesty vyhľadávajú, aby bola vzorom pokory a podriadenosti; delá len to, čo jej svokruša naručí. Jedine s venom, naskladaným na dom, sama si šafári, pod dozorom a s poradou starších. Hlavné práce ženské: šiť, variť a piecť priúča i doúča sa tuná pri svokruši, často dosť pozde a na svoju škodu i nesnádzu, keď pri včasnej smrti svokruše nezbehlá prejíma správu variva a pečiva.

Otec a mať nijak nepúšťajú z rúk veslo vlády a správy domácej, ani pri dospelosti ženatých dietok. Jako takých menujú i oslovujú jich: ten gazda, tá gazdiná; hospodára hospodárka. Otec „nosí klobúk na hlave;“ v skutku on drží klobúk na hlave v izbe, podčím synovia a služobníci povinní složiť ho z hlavy, vstúpac do izby; ale to znamená, že on rozkazovateľ, „kazár v dome.“ V jeho moci a správe je pole, stodola a almária za stolom (skryňka) s písmami, knihami a peňazmi. On vymeruje práce zvlášť mužským členom domu. – Matka má v rukách komoru a jej skryne, v nich strovu, šat a pradivo; pečie, varí a dáva na stôl i chová celú čeľaď; ženské roboty ona vymeruje a spravuje, pracuje i sama. Jesú domy, kde takto pod správou starého otca a starej matere žijú synovia a nevesty s deťmi a detnými deťmi. Otec by musel stať sa telesne, duševne neschopným, nemocným, akby vláda domu mala preísť ešte za jeho živobytia do rúk najstaršieho alebo jediného syna. I príliš vystriehajú jedni druhých, i sami varujú sa toho, by rodičia neoddali všetko deťom, nesverili sa na deti. Často po otcovej smrti mať ovdovela sama alebo s najstarším synom vedie vládu a správu v dome. Zostareli rodičia, oddajúc vládu deťom, hovorievajú o sebe, že sú už len „kladkou (zámkou) na dome“ t. j. nedovladujúc viac v poli pracovať, sedia doma a stráža dom a malé deti v ňom. Po smrti otcovej i matkinej podelia sa jich deti medzi sebou s majetkom a žijú každý o sve; ale to veru len takí, čo nesnášajú sa. Čo len trocha snášanlivejší, nedelia sa; ale správu prejíma najstarší syn a brat so svojou manželkou nad všetkými mladšími. Znám dom, kde za roky a roky traja ženatí bratia i s deťmi svorne žili pod správou najstaršieho a najstaršej. Ba keď umrela táto najstaršia, jej miesto, zastúpila strednieho bratova žena pri ohništi i v komore a riadila dom so svojim oným švagrom. V jednom dome bývajú často aj spolníci, to sú bratranci a sestrenci alebo i ďalší potomci dedov, ktorí rozdelili svoje pole; ale v príbytku jedon jím stôl, jedno ohnište, jedna komora, ba často mnohé iné náradie a náčinie spoločné. Just kde viac dietok a bratov, tí nezvykli deliť sa: najskôr podelia sa, kde sú len dvaja dedičia, už či to väčšie či menšie dedictvo obsiahli.

Muži ženia sa aj na pristačkyči prístavky. Pristača, prístavka hľadajú a berú k dievke dedičke, ktorá bratov nemajúc ostáva v dome otcovskom, nevydáva sa von z neho. Pristač už málokedy dosiahne plnej vlády otcovskej v dome: tu viac osobuje si sama dedička a znám príklad, kde sotva že odchoval a oženil si syna, hneď tomuto nútený bol oddať správu a vládu. Postavenie pristačov nebýva teda na závidenie.

Domy ľudu nášho tvoria obyčajne podlhovastý štvorhran, u prostred jehož dĺžky sú dvere, vedúce do pitvorači prítvora. V pitvore nájdeš často piecku na svárky alebo pálenicu či kotlík na pálené, pálenku, koralku; náčinie hospodárske poskladané, do múru slepé okno lebo výklenok na držanie krčahov s pitnou vodou a schody lebo rebrík vedúci hore úzkym stropovým otvorom na poval, na padláš, podľaž. Od pitvora v prednú stranu k ulici je izba, izdba, svetlica. Otvoriac dvere do izby, bude ti po ľavej ruke temer štvrtinu izby zaujímajúca múraná pec, na boku s nižším prípeckom či múrikom na sedanie i ležanie, na predku s kozubom či koškom a s ohnišťom; z kozuba i z ohnišťa strmia kochy, komíny do povaliny, ukončujúce sa hore na padláši pieckou, zriedka vymúrané (bez onej piecky) až nad strechu. Na pravo, za dvermi, nájdeš v kúte posteľ alebo častejšie len sklad pre mužskí odev visiaci, (hune, širice, kabanice, kožuchy) a pre nástroje hospodárske lebo remeselnícke. Zas po ľavej strane pred ohnišťom býva do steny okienko, popri stene lavica a niekedy aj posteľ; v kútoch ohnišťa a na najbližších stenách na klincoch i na polici najpotrebnejšie pre kuchyňu náradie. Oproti tomu po pravej strane budú vždy lavice na sedanie a blízo stola oblok do dvora. V tom poprednom a pravom kúte domu položený je teda stôl, za nímž z dvoch strán lavice čo sedadlá a v samučkom kúte na nich almária čiže armaria, v nejž hospodár domu uzaviera najvzáctnejšie svoje veci: knihy a zvlášť náboženské, písemnosti a peniaze. Almária sama je stojatá skryňka z dreva, jejž vňútornosť tvorí trojuhej, príhodne do kúta vmiestitelný. Vedľa almárie vysieva na klinci kalendár. Stôl javorový lebo lipový temer vždy je obrúskom prikrytý; nie—li cele prikrytý, to iste chlieb na ňom do obrúska zavinutý; bo toho za skupáňa a škrliaka pokladajú, kto svoj chlieb do stoľanici (priečinok pod tabulou stola) lebo inam odkladá pred domácimi i príchodzími. Nad stolom visieva, z hrady dolu, dľa dávnejšieho zvyku troj lebo štvorramenný svetár na sviece, dľa novejších potrieb lampa na petrolej. Na prednej či uličnej strane domu a izby sú vždy dva hlavné obloky a popod ne lavice; ponad ne ale čo najkrajšia polica pozdĺž steny vyvesená a na nej i po nej mysy, taniere, krčiažky, kančoviky z pogliedenej, pomaľovanej i z bielej hliny.

Obrazy visia na stenách ponad stôl a medzi prednými oblokmi, k nímž zrkadlo len v novšom čase a u poprednejších obyvateľov dostalo sa. Bývajú to u katolíkov obrazy Spasiteľa, Márie a Svätých; u evanjelikov tiež obraz Spasiteľa ukrižovaného lebo tŕnim korunovaného a podobizne Dr. M. Luthera, Katarieny z Bory, Melanchtona a Superintendentov jejich Jozeffyho, Seberiniho, Kuzmaniho atď. U katolíkov nadto nájdeš kríž (krucifiks) a nádobku s posvätnou vodou: u obojích zasa dľa starodávneho zvyku na skle maľovaných našich hôrnych chlapcov predovšetkým Jánošíka a dľa novšej prebudenosti národnej podobizne národních výtečníkov, ba už aj svetlopisy členov rodiny. Rovne tu i tam nechybujú obrázky Adama a Evy, stvorenia i raja a podobizne jak slávne panujúcich našich zemepánov a kráľov, tak aj iných europejských, ba niekedy i z inej čiastky zeme kniežat a mocnárov. – Po obzretí izby dopovedzme ešte, že z pitvora v ľavo alebo v druhú zadnú stranu domu je jedna dvere z pitvora majúca alebo za ňou i druhá dvere z dvoru majúca komora. V komorách majú po jednej strane zásoby stravy a obilia v súsekoch t. j. v skryňach z usekaných a vykresaných (nie pílených) bukových dosák, a niektoré domáce i hospodárske náradie uschované; po druhej strane truhlice (lády) i postele, čo vená matky i nevesty, rozostavené. Na komorách jedno lebo i po dve okienka sú. A kde tieto komory u majetnejších murované a sklepené, tam i krajšie usporiadané, vidnejšie, zrkadlom i obrazmi okrášlené a dvermi železnými opatrené. Miesto komôr majú na Spiši, v Liptove, v horňom Gemeri aj inde pred domami tak rečené lémhausy (Lehmhaus) alebo po slovensky sypárne; sú to skutočne z dreva stavané a hlinou omazané či chytväné stavby, ale i murované. V novšom čase však stavajú komory a zásobnice svoje viac len v jednom ťahu s bydlišťom; jako aj stavby chytväné t. j. drevenné a zvonku i zdnuky alebo len zdnuky chytom hlineným omazané prestávajú a ľud buduje si budinky z kamenia, tehiel a válkov hliňaných, nevypálených. Majetnejší radi majú chodby pozdĺž domov z tej strany odo dvora, spočívajúce na stĺpoch drevenných lebo múraných a medzi ními zábradlím jednostajným lebo mrežkovaným opatrené. Kde na priedomí niet tejto chodby, tam majú stienku lebo prietos t. j. popred steny vyvýšený nad zem múrik lebo stos, vyčnievajúcou strechou domu krytý, na ňomž dospelí radi vysedávajú a vystávajú v nedelný deň, hrávajú sa deti často.

Mladí manželia, jako jich po prvé uložili, tak spávajú v komore vždy i po čas najtuhšej zimy; privyknutí chváľa si toto spávanie v chladnom. Len keď nevesta príde do kúta, prenesú jej posteľ do izby na čas postielky a odkojenia decka. Muži ale krem toho radi spávajú spartánsky na tvrdom a „pod holým nebom,“ nielen v poli a hore pri stráži statku a kolo vatry, ale aj doma na chodbe, na stienkach, popod ciene a v sadoch, kdekolvek jejich bedlivosť potrebná. Potom len v dospelom veku, berúc k sebe 2 až do 10 ročné deti, uťahujú sa muži a ženy do izby na posteľ i na pec a prípecok, čo na spalne svoje. Odkial pohovorky: Chlapec na pec, starec za pec. Dospelí a zdraví idú spať večer o 10. i 11., vstávajú o 3. lebo 4. hodine; v lete pre polnie práce, v zime pre domáce ručnie roboty a opatrenie statku. Miesto toho majú zvyk v lete ces poludnie v poli medzi prácou odpočinúť a v zime mrakovaťt. j. na mraku večernom a pred zažatím svetla podriemať si. Vôbec je na podiv, jak málo ľud náš spáva. Málo času strávi i v izbách a komorách svojich, vždy viac na svobodnom a v poli i v hore. V tomto je zdravý; bo ináč izby svoje neprevieva, keď to i obloky malé a často zadrvené, neotvárajúce sa i po vyhasnutí plameňa rád zatkáva kochy nad ohnišťom; ač naproti tomu kladenie ohňa na ohništi alebo i v sporákoch (sparherd), v novšom čase uvedených, je dobrým prostriedkom k prečisteniu povetria. V zimných večerach tam na kozube rážďa, tu (v Gemeri) na košku lučivo (tenké drevo) blčieva veselo a to shromažďuje domácich i príchodzích na večierky t. j. k príhodným ručným prácam i k besedovaniu (na besiedky). Liehajú i vstávajú s modlitbami. Počuť neraz už pri pokročilej dobe a práci dňa v jejich besedách: Krem svätej modlitby, nemal som ešte dnes nič v ustiech.

Jedávajú hlavne len dvaraz dňa a to varené jiedlo: ráno medzi 7. a 9. hodinou na hrubý fruštik, veľký fruštika popoludní medzi 2. a 3. hod. na obed. Kremä v lete pri polních prácach majú už: tenkýlebo menší fruštikpred oným hrubým či veľkým, na dvanástu obed, popoludní olovrant, vovrant, svačinu, uživnuči užonu, havránku, na havránkya jakby to ešte volali, konečne večer i večeru. Chleba však dospelým odkrojiť si a nedospelým prosiť si od starších voľno, kedykoľvek by prehladli. Každé jedenie v společnosti a pri stole starší a robotníci započínajú od nápoja, totiž užitím sklenky páleného alebo poháru vína. Heslo jejich tu: najprv piť, potom jiesť; prvšia hlava, potom brucho; ač kto nemá, nepije; ba čerstvá voda, vraj, najlepšia. Pri stole jedávajú vždy z jednej mysy všetci, majúc hospodára za vrch stola usadeného a čeľaď – členovia rodiny i služobníctvo – kolo neho; deťom naberajú z mysy na tanieriky; dospelý však aby umel rovno z mysy pekne a poriadne najiesť sa.

Jedivo i pečivo obstaráva vždy gazdina; dáva na stôl, ač sama často pod kochom zvykla jiesť a ku stolu nedošlých tiež tam potom z hrnca nachová. Bo i varieva obyčajne len jedno jiedlo naraz – v hrnci do kolena (hlbokom), kde čeliadka početná. Obvyklé a obľúbené jedlá riedke: polievkamäsová alebo masťou zasmažená, zapražená, v nejž podvarené cesto lebo nejaká strova; demikát, chlebová to polievka s brindzou i ukrojenou do toho cibuľou; juchači kapustniarka, načerpaná z kysnúceho kapustného suda, zasmažená a kašou lebo hríbmi (pencurák, komprd) sušenými podvarená; parovec, parový kyseľ, jehož polev podkvasený bol chlebovým parom (kvasom), potom precedený podlieva sa ešte mliekom, niekedy na podvarku dávajú žltú kašu a udrú vajce do toho alebo jedia ho s chlebom lebo predplameníkmi (podplamky, podymníky) lebo posuchmi pred chlebom i pri chlebe upečenými; kyseľje polievka octová, zaliata mliekom lebo riedkou mliekovou zátrepkou; mrvenička, sekanička, čír, stieranka, a jakby ju ešte volali, je cesto v mlieku alebo jestli vo vode uvarené, tehdy obrindzované a tu často s prídavkom kopru záhradného, zeleného, jehož lístky na drobnúško usekajú; husté jedlá: strova, t. j. hrach (v studenších krajoch), bôb či radšej fazuľa (v teplejších krajoch), šušovica, kaša žltá (prosaná) i pohančaná, zemiaková fučka, múčaná kaša či fučka (v Liptove riedka múčka), hrach s krupou, bôb s krupou (kontramarš), vždy každé na husto uvarené a buď zasmažené i múčnou zátrepkou opatrené, buď na myse po vrchu omastené; sem patrí i kapustabuď z hlávok narezaná a nácestou vopred podkvasená, buď zo suda vzatá a už alebo len „s jedným vajcom,“ no i viac vajcí, buď s mäsom uvarená a slaninou lebo sadlom podsmažená. Jako to aj do druhej strovy, kto má, dáva mäso hovädzie, baranie, bravčové (sviňské) čerstvé lebo údené. Kapustu zvykli variť vždy v nedelní deň, ale aj vo štvrtok. V horních krajoch na nedelní deň obyčajný je tiež hrach. Suché jedlású: halušky, rozvalkané cesto to na kúsky potrhajú (trhané halušky), to pokrájajú na rezance, uvaria, ocedia a tak na sucho s brindzou lebo tvarohom a omastené dajú na stôl; pirohy, sú podobne pripravené rožkaté závitky rozvalkaného cesta s obsahom brindzovým lebo tvarohovým lebo lekvárovým; guľkyslivkové lebo tvarohové lebo i mäsité, to čo ináč knedle; pečeňa, pečienkaz hoväda, barana, hidiny, diviny, bravov kŕmených, z týchto klbásky, jadernice či hurky, húriky a čo viac na masti lebo na ražni upečeného, tiež k suchým jedlom pripočítano býva. Jako gulášpozná i náš ľud mäso na kusy pokrájané, na horúcej slanine zasmažené a potom na polievku s prídavkom zemiakov, cibule, rasce a papriky (červený piepor) pripravené. Zbojníckou pečeňouvoláme kusy mäsa na ražni upečené a soľou, cesnakom, paprikou dobre okorenené; lež medzi každý kus mäsa musí prísť tľapka chutnej slaninky na ražeň a piecť sa spolu.

Vyjma najneúrodnrjších krajov, v žiadnom dome nesmie zchybnúť ani na hodinu chlieb. Chlieb pokladajú za bohatstvo, majeť dľa toho merajú, jaký (rožný, žitný číže pšeničný, ovsaný, jarčaný čiže jačmenný, biely, čierny) u koho chlieb na stole; z chleba aby ani omrvinka neztratila lebo na neslušné miesto nedostala sa; jeho miesto na stole, bo stôl má Slovák vo velikej úcte a hľadí, aby i na jeho stôl nič neslušného položeno nebolo (na pr. za hriech pokladajú malé deti na stôl sádzať). V krajoch úrodnejších skutočne veľa chleba strovia a Maďar preto nazýva Slováka: kenyeres Tót, chlebový Slovák. Jak za dobrý majú a chutnajú si chlieb, vysvitá i z toho porekadla, že keď chcú označiť človeka srdca i mravu dobrého, povedia: ten človek je jako kus chleba; to je taký chlebový človek. Všetko čo k pokrmu človeka náleží volá Slovák, ale nadovšetko už len ten milý chlebíček „darom Božím.“

Čo do obleku najdeš všetkých domácich od prvšieho vstania až do nočnieho uloženia sa obriadených: umytých, učesaných, oblečených, do práce a na vychádzanie hotových, jak by to vojsko do boja ozbrojené a schystané. Ženám prvšie je seba a izbu i deti obriadiť, posprávať. Bôh chráň, žeby ju príchodzí doma neogabanú, neposprávanú, t. j. slušne neoblečenú zastihnul alebo žeby neogabaná krok urobila na ulicu. Dač takého, jako sú v obleku nedbalky lebo pohovky, temer ani neznajú; znajú len robotný či každodenný a sviatočný oblek, jak sme ho už opísali. Ženu bez čepca nevídať ani za chvíľku; rovne mužskí neradi spúšťajú sa klobúka lebo baranice. Týchto síce nájdeš i holohlavých, ale u vydaných holá hlava platí za posmech, tak ako aj obstrihaná. Len u dievčíc odkrytá hlava, však hla plnovlasá s pekne stužkovaným vrkočom cti netratí. Plný oblek mužských v čas leta začasto označuje táto pohovorka: Ženo, podaj mi kabanicu (lebo prsliak lebo kožuštek), klobúk a palicu, nech oblečiem sa.

Jaký že už „zvyk,“ jaká „zvyklosť“ – aby sme označili vec slovom ľudu – v tejto domácnosti, čo dotýče sa obcovania či radšej vospolného nažívania? Bo ľud o rodine a domácich takí hovorí: tí pekne nažívajú vo vedne, dobre žijú spolu; alebo teda opak toho: tí zle nažívajú, tí zle žijú. Kde však pekne, ticho, v pokoji nažívať majú, tu vyhľadávajú, aby ženské mužským, nadovšetko mladší starším ustupovali, poslušní boli, lásku a úctivosť preukazovali. Znakom ústupnosti a poslušnosti je „neodvrávať,“ „nehovoriť na priek.“ neodporovať starším a zvlášť vykonať práce skrze otca a matku v dome i na poli prikázané. Za znak a zvyk lásky pokladajú si to, keď zvlášte starší mladších alebo vekom rovesní seba vospolok čím nežnejšie oslovujú krstným menom; nepozvať koho v tomto pomere pekne na krstné meno, temer rovná sa hotovej urážke. A zase mladší starších aby oslovovali názvami rodinného pomeru, teda: otec, apo, ňaňo, mať, mamo, mamko, brat, sestro, strýko, ujčok, strynká, ujčinká, často pán strýčik, pani ujčinká atď. „Ešte ma ani raz pekne na meno nepozval,“ žaluje sa z tohto ohľadu žena na muža, mladší na staršieho neprívetivého. „Či takto svedčí sa?“ tresce starší mladšieho, keď ho nepozve po rodine lebo slušne. Znakom úcty je hlavne „vykanie,“ rozhodne zachovalé u ľudu. Najväčšia je urážka, keď už mladší staršiemu začne „tykať;“ tykanie patrí len medzi rovesníkov, a starší tykajú mladším. Z úcty vyká často žena mužovi, ak je tento dosť málo starší od nej, tým viac teda vykajú deti a vnukovia všetkým starším; vyká syn sluhovi v dome, ak je tento vekom starší; vyká brat bratovi vlastniemu, sestra vykať bude sestre a pri tom volať budú staršieho „báčikom,“ staršiu „ňaniekou,“ „nenieškou“ na znak tejto úcty. Znám mladších bratov, ktorí vyššie studia odbavili a do stavu vzdelaných dostali sa, ale v kruhu domácnosti a rodiny svojim vlastním starším bratom a sestrám vykali a vykajú, trebárs títo a tieto len pri stavu rolníckom ostaly. By deti tykaly rodičom, jak to u nás v domoch panských slyšno, o tom u ľudu ani stopy. Ľudu nášmu odrodom je ten, kto odchyluje sa od zvyku vykania a mravu úcty k starším. Dosť komične vyníma sa to, keď v rodinách cudzotou presiaknutých počujeme, jako tie isté deti a vnukovia svojim dedom vykajú, starým rodičom onikajú a s mladými vlastními rodičmi si už tykajú, alebo i starým rodičom budú vykať a mladým to onikať to tykať. Zrejmý to ináč znak toho, že onikanie len v novších časoch vsiaklo do rodín a nepresahuje vek dedov lebo starších našich rodičov, ktorí ešte svoje deti na vykanie privykali, t. j. len zvyk vykania poznali. Dokladám, že jak v rodine a domácnosti, tak platí zvyk vykania a tykania i v pospolitom živote, o ňomž hovoriť idem; tiež že v styku s vyššími oslovovať týchto zámenom oniľudu len natisnuté je, keďže ešte poznám starých ľudí, ktorí onikať ani neznajú ani nedovedú, pánom i kňazom do očí hovoria len vy, vás, vám.

Povery a čary z domáceho a pospolitého života čerpané

Keď sliepka (nie teda kohút) zaspieva (zakykyríka) to veľké nešťastie veští celému domu. – Keď nad domomstraka do tretieho razu zarapoce: škoda stane sa v dome. – Keď šurček (surček, svrčok) v dome šurká (svrčká): zlý chýr do domu. – Zavýjanie psov pred domom: značí nešťastie, oheň i smrť. – Ihranie sa mačiek na izbe: značí blízku zimu alebo obrat povetrnosti na chlad. – Keď mačka labkama svojima umýva sa: na koho, z dvihnúc hlavu, pozre, toho ubijú, bitku dostane. – Keď sliepky aj s kohútom prívetivo si kráču a kodkodákajú: hriech, zvada, niečo zlého v dome vzkrsne. Dobre je vtedy metlu hore štetinou v kúte obrátiť: sliepky umlknú aj zlé prestane skoro. – Keď na ohništi plameň sipí: to tiež zvadu v dome značí. – V pondelok a keď vyberajú sa do trhu, nedajú ohňa z domu: tam aby nebol celý týždeň nešťastlivý, tu aby zle nevodilo sa jim. V druhé dni, keď požičajú ohňa, nedajú s ním popola: bo tým popolom moholby krave mlieko odobrať. – Na ktorom dome rastie hromotresk, netresk (sempervivum tectorum): do toho domu neudre hrom. – Keď strhne sa oheň v dedine a plameň nesie sa v tú stranu k tvojmu domu, obráť na izbe stôl hore nohami: hneď vetor zavráti plameň v inú stranu. – Skutok je, že v čas povstalého požiaru, ženské, tak jako jich Pán Boh na svet dal, obehnú požiar: aby ďalej nešíril sa. – Vyhasne—li svieca, dúchni do nej, ak znovu zblnkne plameňom: milá usmeje sa ti; ak nie: nebudeš richtárom. – Večer lebo v noci nepozeraj do zrkadla: bo ukáže sa ti smrť lebo čert. – Po západe slnka nevynášaj smeti z domu, nahávajú jich v kúte pod metlou: bo vynesenými smeťmi niekto by začaril, bo to zlé. – Nedobre je chodiť po smetišti na dvore, aby nejak nedostaly sa smeti nazpak do domu; bo to zlé. – Kto pri jedení za stolom hvízda alebo šialené (svetské) piesne spieva: toho žena bude mať šialeného muža, toho i deti šialené budú. – Pri jedení nikda nespomínaj, kde jaké vtáčky znáš: bo ti jich ešte na hniezde mravce pojedia. – Keď máš chlieb načať: urob na spodnú kôru krížik nožom a pomysli si: vo meno Boha Otca i Syna i Ducha Svatého. – Všetko do čista z mysy vyjiesť, chlieb na stôl položený cele stroviť: peknú chviľu znamená, bude nebe čisté a vedrné. – Obrus naopak neprestri na stôl: nenasýťa sa jediaci; takýže obrus pres noc na stole nenahaj: nebudeš spať; tiež ložice či lyžice v hrnci lebo v myse nenahaj: bo komu tomu lebo i sebe odoberieš spanie. – Kto ráno hore chrbátom vstáva: celý deň nevrlý bude. – Čo nad ránom snije sa: to splní sa. A tu sen s mŕtvymi: dážď; s čiernymi: smrť; s mútnou vodou: nemoc; s hadmi: zvadu; s včelami a rojom: oheň; s medveďom: peniaze; s dobytkom červenej srsti: oheň; s hrachom: plač; so zrnom lebo s vajcí: klevety; známeho v bielom odeného vidieť: smrť jeho znamená; – a podobne viac poverujú i spomínajú dľa snárov t. j. knižočiek sni vykladajúcich. – Keď nový dom vybudujú alebo ináč prestehujú sa na novú hospodu: napred mačku lebo psa vženú lebo vhodia do príbytku: by prvý dnu vkročivší človek neumrel; sol a chlieb a metlu prvé veci vnesú do hospody: by mali vždy čo jiesť a hmyz jich netrápil; neprevlačujú sa v stredu ani v piatok ani na nove, lež na splni mesiaca: by z hospodárstva neubývalo. – Zo starej hospody na novú vezmú sebou poslednie smeti: akby jich tam naliali, tými smetmi by možno bolo statku porobiť. – Keď na novej hospode skoro privyknúť chceš: chyť sa peci i nazri do nej. – Keď straka na kole, na strome kolo domu a vo dvore rapoce, tiež keď v izbe stôl puká: hosťov čakaj do domu. – Ak v pondelok žena príde prvá do domu: to pre hospodára šťastlivý týždeň. – Za odchádzajúcim dvere zatvor: aby ti neodniesol spanie z domu. – Hosťa prinúť sadnúť si v izbe: by ti spanie neodobral. – V shovore, jestli hovoriacemu kýchne sa alebo na jeho reči zazvonia na väži, povie tento: Hľa, pravda je, čo vravím. – Keď dvaja razom to isté povedia: milý s milou síde sa, abo ešte niekto tretí do domu, do spoločnosti k nim príde. – Z domu nevychádzaj do cesty, práce nezačínaj vo stredu a v piatok: to nedobre. Naproti tomuto hovoria tí, čo nedržia, nedajú nič na dni t. j. rozdiel medzi dňom a dňom poverčive nerobia: My pracujeme na svätieho Mojžiša (môžeža) t. j. kedy môžeme (a kedy čo načim). – Chceš—li, aby niekto niečo vykonať nemohol alebo započaté nepodarilo sa mu: kadial ten chodí, tam popľuj na zem, počiaraj krížiky palicou po tej popľuvke a hovor: Čary, čary, nepodarí: príde ryba, príde rak, – a ty Lacko nehaj tak. – Postretnutie sa s kňazom, s cudzincom, s nečakaným lebo neobyčajným človekom je čarovné: nedarí sa robota, nehoda potká ťa v ceste. – Keď dakoho vyprevádzaš z domu, ta že ho vyprevoď náležite, ďaleko: aby nevrátil sa. – Ak máš dačo vykonávať medzi ľuďmi, zaviaž si uzlík na šätke: aby si nezabol, nezabudnul. —

V. Život hospodársky a pastiersky

Slováci jako tichej domácnosti a srdečnej pospolitosti či srdečného pospolu bývania a nažívania navykli, milovní, sú ľud a národ zemský, zemaľský, pozemkový; obrábäné, obdelané role i volajú jednoducho zemou, zemami; čo je v úrodnosť nepremenené, to pozvú skalinou, pustatinou, močarinou a jakokoľvek inak, len nie zemou. Slovák sedí, usadlýje na tejto svojej zemi. Majúc koľko toľko vládaniaz nej, už zovie sa sedliakom, a jak húževnate pridŕža sa tohto sedliactvaznať z porekadla jeho: Sedliak ako vŕba, čím ju viac obtínaš, tým viac mladí sa, ujíma sa do zeme a vždy nové výhonky vyháňa. I svojich pánov a tých ktorých po tom nejakom vyššom rode svet urodzenými volať zvykal i Slováka on nazval (nie blaho—, vysoko— a jak rodnými, ale) zemskýmipánmi, vladateľmi. I toho, kto s plodinami zeme a potravou obchod vedie, zemiar-om volať zvyknul. Dľa svojho pochopu a zvyku požaduje, aby dedič narodil sana tom grunte, na tej zemi, kde majiteľom byť má; bo tak napr. pri roztržke manželskej, keď by žena opustila muža a porodila syna mimo manželovho gruntu a domu. Kričia takémuto inde narodenému: Ty nenarodil si sa tuná, ty tuná nemáš nič! A čo len náhodne stalo by sa, žeby syn a dedič v cudzom dome prišiel na svet, to za nešťastné pokladajú, jakoby tým i práva tratil k otcovskej zemi alebo i zomreť lebo nejak inak utratiť mal dedictvo.

Prítulnosť a lásku k vládaniu i obrábäniu zeme prejavuje ľud slovenský medzi inším aj týmito zvyklostiami: na nikoho tak hrozne nezanevre a toho jako najväčšieho skrivodlivca preklínať bude, ktoby právne či neprávne, všetko jedno, pripravil ho o dedičné lebo i nadobudnuté zemské imanie; rád a s napnutím všetkých síl kupuje, nadobúda zeme, role, lúky, hory, na pr. pri terajšom oddelovaní sedliackych majetkov od panských často síc ľud i zle pochodil, že nechcel popustiť z toho, čím dosial vládnul: ale i odkúpil, čo len mohol, aby mu nič neodpadlo; – Zvolenskí, Novohradskí a druhí lazníci, dávno pred zotretím feudalismu, poplatili bývalým zemským pánom za svoje lazy alebo smluvami zabezpečovali si samostatnejšie vládanie zeme; – remeslo platí síce tiež za „zlatý srp“, ale k tomu ešte každý remeselník vtedy pokladá sa za šťastného, keď má kde a na čom žať i tým obyčajným srpom na vlastnej zemi a po čas leta rád „zavesí remeslo na klin“ a ide zeme, lúky záhrady obrábať. Túto prítulnosť k zemi a jej delaniu netratí ani tam, kde ona jemu macocha t. j. jej neúrodnosť a chladné ponebie ani zďaleka neodpláca mu prácu; vyháňa ho po zárobkoch a obchodoch z domu, ale aby ešte aj z toho na obrobok zemí a udržanie jakého takého majetku dokladal, čo po svete zahľadal. Oželené je u ľudu želiarstvot. j. kto nemajúc vlastnieho domu prenajme si hospodu v cudzom dome, ten je na želiarstve, ten je želiarom; rovne ktorí nemali a nemajú pozemky alebo len malými a chatrnými pozemky a domky vládli a vládnu u prirovnaní k sedliakom, nazvaní boli i nazvaní sú po dnes želiarmi, tiež podomkármi.

Dľa posledních meračiek a scelkovania pozemkov asi 30 do 40 jutár zahrád, rolí, lúk, pastvy a hory patrí k jednomu sedliackemu sedeniu, sedzeniualebo dvoru. Lež kto i len 1/16 sedenia lebo dvoru má, už volajú ho gazdom, hospodárom, osobytníkomt. j. osobyte či samostatne hospodáräcím v obci, v dedine; už je celým sedliakom. Kde títo hospodári a sedliaci pospolu, hromadne založili domy svoje, tam je u nás dedina(ves), akoby teda na majetkoch dedených od dedov, na dedovizni, na dedinesvojej prebývali. Dedina má svoj chotárt. j. obvod a súhrn pôľ, lúk, pastvy i hôr jak sedliackych tak zemskopanských. Kde je chotár široký, veliký a ležia jim v ňom ďaleko od dediny sady, polia, lúky, tam zvykli staväť staje, štále, chlievy, stodoly i chyžky; kde po čas poľních prác zdržujú sa, úrody odkladajú, často i dobytok zimujú. V chotároch obdeľač od dediny nalezajúce sa hospodárstva a majetky väčšie, od sedliackych oddielne, zvykli pomenúvať: tá ves, vieska; to dobrošťa, to selce, alebo i ten majer, tie majere. Pri dolňozemských osadách, na pustatinách, sú to staňe, (staňa čiže taňa). Okrem toho máme na mnohých stranách slovenských krajov lazya v Nitránsku kopanice. Lazysú u prostried hôr vyklčovanč, vyortované pole, lúky, pastvy, záhrady a u prostred týchto domy i hospodárske stavy jednotlivých majiteľov a rodín. Každý hospodár lebo každá rodina má zde teda okresnite svoj vydelený majetok vôkol svojho bývania; domy nie sú v súhrne, v hŕbe jak na dedinách. Z mnohých však predtýmnych lazov a kopaníc povstaly už dediny, obce. Dľa môjho domnenia význam slova lazyznamená len toľko čo les, lesy(hory); bo i slovo les(hora) malý by sme etymologične písať lez, lezy, laz, lazy, akoby lezaté, ležaté, ležité, rozložité násady a rozrosty stromov. Rovne i kopaniceznačia prvotne u prostred lesov založené hospodárstva, poľnosti; bo tieto bolo treba napred kopať, pni a korene vykopávať, kolčovať, aby na mieste lesa povstaly role a lúky. A na takýchto miestach prvotne ani neorali, len kopaním zem obrábäli a do tej kopani či toho kopaniska, nielen sadili, lež i siali; jak to po dnes kopaňou, kopanicou, kopaniskomnazýva ľud každú roľu, každú lúčku, ktorá u prostried zvlášte strmých hôr, na stráňach, takto i založená je a orať nedá sa, len kopať. Majú však na obrábänia takýchto kopaníc už aj hôrni pluh, nímžto neorú na úvraty, ale len na dol strminy obracajú zem, jehož ale ustrojenie neznámo mi je.

Pri domácom živote opísal som príbytok či bývanie ľudské; pri hospodárskom živote doplňujem opis hospodárskymi stavbami. Jak dom či príbytok tvorí podlhovastý štvorhran, tak obyčajne ďalej nazdĺž tohože štvorhrami staväné sú pre dobytok staje, stajne(maštale, konice, chlievy) a chlievce pre ošípané i hyd; kôlnea cienei drevárne na držanie vozov, náčinia hospodárskeho a dreva bývajú tiež popri tom. Stodolu(kolešňu) ale na ukladanie polních úrod stavia náš hospodár obyčajne na priek domu a stají, často a to iste pre nebezpečia ohňa dosť ďaleko nazad tamtých stavísk, čelom proti dvoru, z nehož potom do nej voľný a pravý mu prístup s naloženým širokým vozom. Na prostried stodoly býva tok, priestranstvo z hliny udrvené a lajnovým chytom (mazivom) zatečené, zatočené, zapustené. Na ňom stávajú s vozmi, keď z nich do prieprav na obe strany skladajú úrodu; na ňom ju potom i mláťa a vejú, keďže tok aby aj na vetrnom mieste nachodil sa. Stodoly volajú i humnamia tu v severnejších našich krajoch nemajú toky, lež holohumnicena prostred humna t. j. priestranstvá na mlatbu i vejbu daskami dylované. Po boku stodoly a humna mávajú tiež menšie priepravy: plevníkya záčinky. Na rovinách, na Dolnej zemi a pri veľkých hospodárstvách ukladajú seno i úrody pod holým nebom do stohova tu mláťa na holovnicit. j. na holom vo spech k tomu pripravenom toku, pod týmže holým nebom. Ale u Horňozemshého hospodára, čo len na voľač súceho, nájdete vždy všetky budinky, stavänie a prípravy v poriadku a čím na príhodnejších miestach.

Ku gazdovstvu, hospodárstvu prislúcha statok, to sú: kone, voly, kravy, ovce. Tento dobytok nazýva ľud hromadne vzato statkom svojima to s hrdosťou, keď mu je vraj taký ako lasice, t. j. v dobrej krásnej srsti a vlne. Nikda teda nepovie a neužíva slovo statokv tom smysle jako v českej, ba aj v našej spisovnej reči pod statkom a statky pozemkové, nemovité majetky rozumieme. Statok svôj radi majú; bo i netak radi predávajú jako radšej do nekonečna, na doplácku i bez doplácky, medzi sebou prečarúvajú si ho; vďačne ho varujú, vďačne pasú i na staji opatrujú; ač tu skalnaté tam blatnivé cesty preň nevďačne naprávajú. Na spražnom (zaprahanom) statku cestujú vždy voľne, pomaly, obozretne; ani na koňoch neradi uháňajú; ač ináč koňa v ceste a pri ťarche nešanujú, hovoriac pri pohaňaní a bití jeho: mohol kňazom byť, nebolo by ho biť. Do jednoho záprahu či sprähu radi vyberajú pár volov lebo koňov rovnej postavy, srsti a sily; pri tamtých zvlášť aby rohy rovnali sa. Voly zapriahajú len do jarma, do ťažala či ťažadla; kone ale na dolnejších stranách do štverien, kde kôň za poprsný remeň ťahá, a na hornejších stranách do chomútov náhrdelných. Kravy prahať protiví sa samej povahe ľudu nášho; od týchto čaká len mlieko a ešte viac zdárny plod na dochov. Oslova mulicekremä na dolních stranách držia; ovcevšade, kde dostatok pastvy. Včelyv prídomových včeliencoch nechybujú u lepších hospodárov, ač väčšinou sú bez nich; ba zanahali aj varenie, ináč a najmä na vianoce obľúbene od pernikárov kupovaného, medovca; jehož dávne miesto zastupuje teraz to hriato, k nemužto mäd ani v jednom majetnejšom dome nezchybne. – Hydt. j. sliepky, husy, kačice, morky opatrujú si pri dome výlučne gazdinky.

Podivno, že ľud náš, najmä v susedstve Maďarov, odvyknul svoj statok menuvať slovom slovenským a volá tu čisto maďarskými menami, voly: szarvas, hegyes, bimbó; kone: sárga, barna, rózsa, csillag, pajkos; tiež niektoré pôvodne slovenské mená znejú mu už s maďarskou príveskou: virág t. j. vôl výroh, výrog t. j. široko a dlho rohý; csákó t. j. čáko, čakaň; vidláš t. j.vidloš, vidlatorohý. No zachoval i v pôvodine mená pre voly: bodor, silaj, sivoň, sivoš, belko, beloš, černuš, rohoň; pre kone: vranko, sivko, fako, kešel či košeľ: pre kravyzvlášť: čerňuša, beluša, strakuša, brňuša, rohuša, belaňa, ružaňa, sivaňa, kešuľa, ryska či ruska i ryšaňa; pre ovce: černuška, belaňa, bakaňa, kornútka, a iné. Psa, jako strážca domu a statku, zvykli pomenovať: Dunaj, Dunčo, Muro, Taro (strakatý), Strapúň, Strapoš, Belko, Zahraj, Lapaj, Bodrík, Tisa, Sáva.

Súhrn všetkého čo takto a viac k hospodárstvu patrí a čím všetkým hospodár vládze sa, zvykli volať i vládaním, imaním, majetkom. Predovšetkým povedia bydlo, celé bydlo; má na svojom bydleto a to, vyratujú alebo bedára prišlého o všetko označia slovom: ten už nemá na svojom bydleničového nič, ani srsti, ani nitky, ani byle.

V prídomovom hospodárstve dcéry ľudu málo obľúbily si ešte pestovanie kuchyňských zelín a okrasných kvetov, ač bez jakej takej ohrádky čo lepší dom nebýva. Tým viac synovia ľudu sadia i štepia slivy, jablone, hrušky a čerešne jak pri domoch, v humnách, v sadoch (odkial ovocie i sadovinou volajú) a na medziach v poli, kde len zemina a ponebie prajné. Gazdinky ale zas rady obšatrujú svoje kapustnice, konopnice a ľanoviská na úložinách a rovienkach, na najprajnejšej zemine dolín a miernych svahoch vrškov. Gazdom zasa najobvyklejšie je na oráčinách trojpolnie hospodárstvo, totiž s dvojročním siatim lebo sadením a jednoročním potom úhorom. Kde zeme a lúky nemôžu povážať trusom, totiž po strmých stráňach vrchov, tam košarujújich t. j. v ohradách, košiarmi zvaných, dávajú ovciam nocúvať, prenášajúc a prepravujúca tieto priepravy z miesta na miesto po roľach a lúkách. Čo lepšie lúky kosia dvaraz: na senoa na mládzu, otavu, košarinu. V dolňom teplom ponebí má Slovák po vrškoch vinohrady, po rovinách zahradné vinice; má svoj vinič, vinclieraa zná najlepšie víno čo samoroda samotok.

Z prác hospodárskych kosbaa žatvazvykly byť najoživenejšie. Tu je všetko na lúkách a na poli. Radi hostia sa bravčovým (sviňským) údeným mäsom, zachovaným k tomu od zimy, a baraninou; kyseľ a mlieko pre občerstvenie v horúčosti, k tomu ale pirohy, halušky, posuchy a druhé koláče i jedlá obvyklé sú. Šuhajci a dievčence, mladí ženáči a nevesty chodia k týmto prácam jaksi sviatočne odené. Po ukončenej žatve nesú zaiste aj veniec z klasov a poľních kvetov hospodárovi do domu, zavesia mu ho v izbe nad stôl a veselia sa pri odmene t. j. pri pirohoch lebo haluškách, pri nápoji, pri hudbe a tanci, aspoň pri speve, pri ňomžto i veniec doniesli z poľa. Zvláštne kde majú jednokosné lúky ďaleko od domov, tam sú to už celé letnie sviatky, keď vyberú sa s potravou, nápojom a – gajdami kosiť na vrchy a hole. Rovne jaksi sviatoční je zvyk, v nedeliach od jara do žátov vychodiť na pole a obzerať dorastajúce, kvetúce i dozrievajúce úrody. Zvykli toto čo starší a zkúšenejší hospodári robiť; no a potom už hovoriť, besedovať a veštiť si, jaké budú úrody, jakú siaťa sľubuje žatvu.

Nielen celý Boží letní deň, na mnohých stranách k tomu i celé mesačné noci trávia pri kosbe, žatve a svážaní úrody. Gazdinky takto úsilne sladujú pracovať podjaseň pri trení konôp na trliciach. V spolkoch na dvorach i na druhých priestranstvách tieto práce konajú, a tu tiež nejedna trlica šteká a ohlasuje sa do mesiaca polopresvitlou nocou.

Kde vinice jesto, tam stoja oberačkyv isté umluvené jasennie dni nielen s vincliermi a oberáčmi, ale i s hosťmi z blíza i z diale povolanými; nielen s prácou, ale i s pohostinnosťou a veselím spojené.

Čože riecť o tom krásnom a od mnohých spisovateľov už vychválenom zvyku, že mladé dcéry – no i synovia – ľudu nášho temer každú prácu v poli sprevádzajú i sladia si spevom? Tajiť nedá sa, že v novejších časiech tento prostonárodní spev tu i tam jaksi umlkuje a najmä na pohraničiach maďarsko—slovenských; ba, keď ozve sa, počuješ tuná to osnovy i nápevy maďarské to i nápevy slovenské s maďarským obsahom piesni. Časy tedy pre Iud neveľmo blahé a pomery pohraničiarske pôsobia tu a kalia spevnú povahu ľudu. Lež naproti tomuto vždy ešte dosť spevu slovenského, pôvodného a ohlasného po doliach i horách našich. Spevavé Slovensky znajú zaspievať just na každý krok a pri každej hospodárskej práci príhodnú piesničku, tak jako majú druhé, pri hre, zábave, záletoch, svadbách a t. ď. z jejich mysli a citu vzniklé piesničky. Spievajú na jar pri sadení a okopávaní poľa; pri chodení na trávu pre kravičky ozývajú sa medze i háje jejich trávniciami (piesňami to zväčša milostnými); rovne ohlasujú sa jim stráne a hory pri sbieraní jahôd a malín; v lete pri hrabačke a sušení šuští nielen seno, pri žatve cvendžia nielen srpy, ale šumie a zvučí aj spev; ešte aj podjaseň pri sberaní úrody a v lese pri sbieraní lieskovcov alebo i pri sberaní dubových šušiek a klokočov, jako na odbierku od krás a darov prírody, zhučia spevom polia, hory, doly. – Rúbaniská (bány) a stráne hôr zahájiť zvykli majitelia, dovoliť potom len v isté časy a pod dozorom horárov na trávu chodiť, dozralé jahody, maliny, černice a lieskovce sbierať. Tým práve stáva sa, že mládež chodí to činiť v sboroch, v nichž potom i jej spevy a vravy čím ohlasnejšie a veselšie bývajú. Na holiach ale sbieranie čučorietok (jafury, borovnice) a brusníc patrí k takýmto spevosborným a veselým výletom. V Gemerskej z takých dedín i obdialnejších, v jejichž chotároch čučorietky nerastú, vyberajú sa celé veselé sbory aspoň raz do roka na hole – na tie borovnice a brusnice.

S hospodárstvom spojené býva pastierstvo. Kde naši menší hospodári majú spoločné obecné pastvište a hory k tomu, tam dávajú svoj statok pásť v čriedach a kŕdloch kroz jednoho pastiera: voliara či junčiara, kraviara, koniara, ovčiara a kondáša či – odpytujem – sviňského pastiera. Za takýchto pastierov – v dobe od Ondreja do Vianoc – jednadú sa na celý rok kremä chudobnejší ľudia. Ale kde pastvište jednotlivé a okremite vydelené je, alebo kde aj ináč každý svoj vlastní statok osobyte pásť si má, tam už i najmajetnejších hospodárov synovia neštíťa sa chodiť za statkom a pásť ho vo dne i v noci. Ba často i dcéry jejich nielen svoje húsky, ale i barance a ovečky i rožný dobytok pasú.

Odznak pastierky bude ti prutv ruke a často z jara ten, ktorý jej o Vianociach do domu podarovať doniesol kraviar dedinský, už či ona len vyháňa húsky lebo kravy na ulicu a pole do spoločnej čriedy, či sama varuje a pasie statok na poli. Pastieri ale, jak tamtí najatí (zjednení, objednaní), tak títo domáci, mávajú za odznak a zbraň v ruke to valašku(baltu), to osekanec, to vatrál(palica), to kyjačik či kyjačistúhôľ.7 večer a v noci nikda nebudú bez vatry, ktorá aby aspoň triraz – zvečera, na polnoc a nad ránom – zblnkla plameňom tak vozvýš do neba. Radosť je, najmä z jara a podjaseň, z mojho na vršku postaveného a okolité stráne v polokruhu majúceho bývania pozerať na rozvatrené ohne pasákov, no i strážcov Hostišovských sadov (štepníc). Z vyšších hôr a hôľ z ďaleka do dolín dolu, jako hviezdy z neba, prekmitať ti budú ohne valachov.

Zo života domácich t. j. denne na blízke pastviny statok vyháňajúcich pastierov v predošlom spise opísal som už zvyk trúbenia na vianoční večer, rozdávania prútov a lazenie vo vianočné ráno, tak tiež jarní prvý výhon jaloviny a kráv po predvečernom a pri raňajšom trúbení pastiera a s preháňaním statku pres oheň i železo spojený. Tuná dokladám len to, že trúba8 kraviarova ozýva sa pravidelne každého svitu k výhonu čriedy (stáda) do poľa a v poli pri pasení dľa vôle pastiera, od predvečera prvého výhonu (obyčajne na zelený čtvrtok) až do sv. Jána krstiteľa (dňa 24. júni). Zatým úplne umĺkne až do predvečera Božieho narodzenia a od tohto zas do predvečera prvého výhonu. Iným časom nijak nedovedieš pastiera k tomu, aby na nej zatrúbil; ani ju neberie po Jáne sebou do poľa za stádom ale doma bedlive uschováva.

Jako počínajú si synkovia a sluhovia jednotlivých gazdov pri pasení a stráži svojich koňov a volov spražných, o tom z Veľhontu podal Drahotín Štúr, čo mu jedon sedliak tako rozprával: „„Kot už tak žitká Božie zožnieme a posvážame, dovolia nám páni hospodárovia vartu(stráž nad statkom), že už môžme po chotáre pásti. Mládenci sídu sa do dachtoryho domu a vyberú si zpomedzi seba eniho (jednoho) za svojho richtára, čo potom poriadke drží. Ako uš (už) richtár povie, na kerô (ktoré) pole máme síti sa, tak každý so svojim statkom tatam príde a prnesie dreva na oheň, aj voľačo zesti. Kot tento richtár príde medzi nás, nuš šeci dou poberieme si klobúke a začneme večerňajšu nábožnú pesničku, najviac tú: „Ach jak všecko předivně Spočívá noci milé, Lidé, hory, pole; Vy však milí smyslové, Tela mého sluhové, Povstaňtež k Boží pochvale!“ a t. ď. A kot vyspievame, šeci poklakáme si okolo ohňa a modlíme sa na hlas večerňajšie modlitby. Potom číta richtár rozkazy: aby sme nekradli, do ozimín, do lúk alebo do viníc statok nepúšťali, a každej škode celú Božiu noc aby sme sa vyvarovali; bo chto si je nie pri statku alebo voľač previnní, toho pokutujeme: platí peniaze alebo dostane šesť, na – prepytujem – zadok. Potom si uš rozprávame hádke (poviestky) a čo lem vie každý. Aj učíme sa enu reč, žeby nás páni nerozumeli, kot sa takô voľačo steme (chceme) shovárať. Najprú sa každý tak probuje Otčenáš pomodliť. A to ešte našich otcov starí otcovia naučili. A ak stete (chcete), nuš vám poviem tem Otčenáš: „Ši tčeove ši šnáve, ši nžjeve ši sive ši nave ši besíchneve, ši světsepove ši nojméve ši vétve, ši ďpříve ši mknáve ši lovstvíkráve. ši vétve a t. ď.“9 A ľaľa! edomraz na ovsänú dežmu, dau nás pám úraník (úrädník, správca panského majetku) s mojim bratom zavolať. A kot môj brat bou starší, gazda, nuš toho steu dať vydrať, že sme si našu dežmu do panskyho dvoru nezaviezli. A tem blázom môj brat uš steu aj líhať. Lem ja mu zavolám: „Ši vecpove, ši ževe ši tive ši libove ši livove ši riechove.“ (Povec, že ti boli voli chorie). Tak mu pán úraník poviedau: „Ty huncút, povec, čo ti to tem gazember rozprávau.“ A môj brat mu poviedau: „Nuš prosím ponížene pána urodzenyho, kázau mi, žeby som sa prosiu že sme nemohli tajti (ta isť) s vozom, kot nám – prepytujem ich dobrotu – boli vouke (volke, volky) chorie.“ Tak sa potom pám úraník lem zarehotau. A kade išou s nami po chotáre, šade sme sa tak miseli shovárať. Nuš ľa, ako sa mu to zapáčilo. A to sme sa lem my sprostí ľudia naučili. – Ale čajda ešte o tej našej vartemám dorozprávať. Nuš potom uš po tej škole – ale nak nebanujú, lebo mi to zovieme školou – šeci si políhame spať, lem štiria zostanú na varte. A náš richtár lem tak drieme a strežie na nich, či nezaspia alebo či nepôjdu krásť ovocia, kromple lebo čo takô. Kot už prvá zornička vychodí, tak nás šetkych do eniho (do jednoho) tí štiria pozobúdzajú. Šeci si našmarujeme bíče a plieskame, lem sa tak ozíva. A potom si posadáme okolo pahraby a zaspievame raňajšu pesničku, najviac tú: „Otče Bože všemohoucí, Slavný a divný v své moci, Buď od nás chválen z vděčnosti; Žes nás noci pominulé, Zachoval od smrti náhlé I od príhody nešťastné;“ a t. ď. – A potom pomodlíme sa modlitby raňajšie a s Pánom Bohom rozídeme sa každý po svojej robote, kde komu so statkom iti načim.““ – (Episoda s úradníkom poukazuje spolu na feudálne pomery ludu nášho pred r. 1848; bo i všetko toto ešte r. 1842 zaznačené je do Zábavníka Bratislavského).

Pastiersky život v kvete je po horách a holiach slovenských, kam na celú dobu leta vyháňajú jalovinu či junčovinu a voly, žrebce a kone len tým cieľom, by dobre spásli sa a utyli (ztučneli); kravy a ovce i tým cieľom, by lepší úžitok mlieka, masla a syra daly. Čriedy jaloviny a žrebcov, kŕdle oviec nocúvajú tu pod holým nebom a pastieri tiež tak alebo i v kolibách, vždy pri strážnej vatre a so strážcami: s brechajúcim Dunajom a so skučnou Tisou i Sávou. Ozbrojení sú valaškami a vatrálmi, často i samopalmi (puškami), nímiž a pri tom horiacimi hlavňami ohňa jako i so strážnymi, na šiji železným ostnatým obojkom opatrenými psy, strašia a odháňajú medveďov od stáda. Poznáš jich či tu na holiach či keď, čo len zriedka, prídu na trhy do miest lebo ináč do dedín, po vybíjanom širáku na hlave, po huňke či kabaničke voľne na plecach prehodenej a remencom napred krku spojenej, po širokorukávovej, krátkej leda prse a poldrieku prikrývajúcej ale dobre vymastenej košeli, po širokom opasku na drieku, po chološniach a krpcoch s vymastenými návľakmi a nadväzky, a po valaške lebo vatrali v ruke, nado všetko po cedid1e, kapse to z hrubého bieleho súkna, vysatými frumbiami okrášlenej. Zdraví bývajú a urostlí jako jedle na tých holiach, ač kraviari a ovčiari živia sa tuná výlučne temer mliekom a žinčicou, chlieb zriedka vidia, mäso len keď vlk lebo medveď dá sa jim za mäsiara a korisť mu odnímu. Iba voloviarom a koniarom ženy z domu prinášajú poživnosť.

Dojné kravy zvykli držať na tak rečených majeroch, kde často nachodia sa i staviská pre ľud i statok, často len koliby a priehrady. Odtialto posielajú pastieri a pastierky mlieko, smotánku a maslo do domu majiteľom statku alebo na predaj do mesta. Vo Sv. Jane v Liptove dávajú, čo jednoleťajší úžitok od jednej kravy 40 funtov (22.40 Kgr.) masla.

Kvet kvetu pastierstva po grúňach a stráňach hôr i holi je ale ovčiarstvo, sú salaše.

O tomto z mojej zkúšenosti v Brezne, kde býval som v r. 1853 do 1855, toľkoto: Mesto Brezno a jeho mešťania mali šesť salašov v chotári, na každom po 500 dojok a pre každý niekoľko hodinový objem pastviny. O Jure (dňa 24. apríla) oddelili od stáda kozy, jahniatka a barance, ktoré ostaly na roliach s košiarmi a na košarovanie rolí; ovce vyhnali as na 2 hodiny dialky od mesta, to na najbližšie košiare a salaše. Asi o Žofii (dňa 15. mája) vyšli sem sviatočne odení majitelia na liek. Zde bača každému príchodziemu vopred podával čerpák žinčice na občerstvenie a hostil takto svojich hosťov; jako takéto pohostinstvo i stále a nenarušené je na salašoch, že kedykoľvek a ktokoľvek príde sem, bača víta ho s plným čerpákom žinčice a najviac ak opýta sa ho toľko, či by radšej napil sa sladkej a či kyslej. Prišli mešťania a mešťanky tiež uhostili potom baču i valachov páleným, koláčmi, chlebom a tým, čo kto z domu priniesol. Keď pred poludním dohnali valasi kŕdle oviec z paše, dojili každú o sebe a vydojené mlieko premerali doneseným pohárom. Plný pohár bol mierou na celú dojku, nedoplnený na poldojku. Na každú celú dojku dával potom bača majiteľovi 20 do 22 funtov, na poldojku 10 do 11 funtov syra, pre ktorý si chodia každú sobotu, hneď jedni hneď druhí, na salaš a nosia si spolu i žinčicu domov, jak komu bača do drevenej dbanky naliať môže a chce. – Z bližších týchto salašov prenášajú sa potom na ďalšie salaše pod hole a na hole, až podjaseň približujú sa zasa k poliam a príbytkom ľudským; až by pustili aj barany medzi ovce a sišli sa s tamtými kozármi a baraniarmi v poli a konečne zimovali ovce buď doma buď na majeroch. Od Jura do lieku a rovne, po oddaní od oviec ustanoveného množstva, podjaseň nasbieraný syr predávajú mešťanskí šafári kupcom najviac zo Starej Turej z Nitránsku sem prichodiacim a utržené vynakladajú na soľ pre ovce a na nájom bačov i valachov. Baraniari na poli od kôz a bačovia na salošoch z ovčieho mlieka hotujú známe syrčeky, oštepky, parenice a syrce. Na Demitra (dňa 26. okt.) pospolité rečeno na Mitra, ukončujú bačovia i valasi svoj rok. A ktorí „dobre vyrädovali“ t. j. umluvenú mnohosť dobrého syra gazdom oddali i stádo dobre zachované zo salašov do domu prihnali, prijímajú svoje nájmy zplna, a veselia sa dnes s hospodármi; bo i na deň Mitra tak voľač zvýšili a schovali si, takto snad i tučnú jalovku (ovcu jalovú, nedávavšiu mlieka) zarežú. Fujara a gajdy, ktoré často pri pasení i na salašoch ozývaly sa stráňami a dolinami celé leto, zavznejú pri ihre a speve valachov dnes akoby naposled a na odbierku od hôl a salašov.

Opis slovenského salaša a života na ňom podal Samo Chalupka Božene Němcovej, ktorá uverejnila ho čo rozprávku pod názvom „Zlá nôcka“ medzi slovenskými pohádkami a povesťmi. Neviem, čo viac, vynachváliť, či samu poviestku z povier a života valachov čerpanú a či dôkladnosť samého opisu, v nej obsaženého. Mojim vedomím ešte u nás nikto druhý nepodal opis slovenských salašov; tým viac tedy spomenutej poviestke prednosť dávam pred vlastním opisovaním.

Zlá nôcka

(Opis salaša a života na salašoch.)

Keď valasi redikajú sa(prenášajú sa z miesta povypásaného na lepšiu pašu, ku druhej kolibe), bača nezapomenie oheň z koliby10 vyhádzať a strungy(priechody oviec na košiari) čečinou zaklásť; ak by to zapomnel, mal by zlý duch právo tu usalašiť sa.

Raz redikovali (redikali) sa valasi, i zapomneli vatru zahasiť a z koliby vyhádzať, a strungy čečinou zaklásť. V tú samú noc zablúdil pocestný do tej koliby, ohrial sa pri hotovom ohníčku, ľahol si na lavicua usnul. O polnoci prebudí ho zvonenie zvoncov(spiežovcov), bľačanie oviec a huhúkanie valachov. Počul, jako sohnali ovce do košiaraa potom videl, ako vstúpili všetci do koliby.

„A kto to tu?“ zvolal jedon z valachov. – „A čo teba do neho?“ zakríkol ho bača. „To dáky pocestný; ukonal sa, nach si odpočinie. Keď odvaríme, potom ho zobudíme a nachováme.“

Pocestný dobre tušil, že na nečisté miesto zablúdil, a zimný pot vyrazil mu na čele. Leban (temer) ani nedýchal. Neosmelil sa ani len pol očkom pohliadnuť, čo deje sa (robí sa) okolo neho. – Valasi, chlapi jako buci, zaťali si valaškydo srubov, shodili z pleci cedidlá, nabili a zapeklisi pípky, umyli si ruky a odišli na strungydojiť, poberúc sebou gelety(dojelnice, dojačky).

Pocestný si vydýchol a zdvihol hlavu, aby obzrel sa po kolibe. A tu čudo nad čudo! Dobre tam od divu nezkamenel! V kolibe, ktorú bol prázdnu našiel, stálo všetko, čo len na salaši treba. Pod strechou tiahol sa čistý podišiar(polica z dasky), na ňom na kolkách navešané krásne vyrezávané čerpáky. Nad ohňomna kumháre11 visel kotálmedenný a len tak svietil sa od vatry; kutáča lopatkynové pri vatre na naprávanie ohňa; stolčekyna sadnutie tu; v druhom kúte na zemi prestreté čerstvo olúpané kôry svrčinové, na čisté posadnutie si i uloženie sa (sťaby na dáky diván) hotové. Všetko pekné a nové, iba jakýsi nečistý zápach po kolibe. Pocestný už vedel, čo to za čeliadka tu riadi. Pomodlil sa Otčenáš i Zdravas Maria, vytiahol si pátriky (ruženec) zo záhrenia, a uložil sa znovu, akoby nič nebolo.

Sotva uložil sa, už tuliby, hospodári jeho boli zasa v kolibe. Bača napred, za ním valasi niesli plné dojelnicenadojeného mlieka a precedili všetko do veličiznej gelety. Bača vzal z podišiaru krčiažok s teplým kľagom,12 nameral merťuch(mieru) a vlejúc to do gelety, zakľagalmlieko. Honelník(chlapec, chasník nadháňajúci ovce v košiari ku strungám pri dojení) doniesol dreva, priložil na oheň a vatru ponaprával vatráľom. Keď mlieko zakľagalo sa, sadlo sa (zkýšilo sa), bača poutískal syrenie v gelete svalovitýma rukama a dlaňama do hrudyguľatej; odobral z toho čiastku a podal starším valachom. Tí to hneď utláčali rukama v podlhlé kusy, umáčali do rôsoli a stískali i sväzovali do vyrezaných drevených furiema hotové oštepkyukladali na podišiar nad vatrou do dymu. Bača ale vyvalil hrudu syra z gelety, akoby nejaké obrovské decko na rukách varoval. Druhí valasi podali mu cedák, plátno to široké, na uzloch trakmi opatrené. Hrudu doňho vyvalenú zavesili na hák v komore, aby odtiekla. Bača vylial mlieko (srvátku, syrovátku) z gelety do kotla, kotál zavesil na kumhár a zatočil nad vatru. Varil žinčicu(žinticu, ženticu).

Ukrčený na lavici, úzkostlivo čakal pocestný, čo z toho bude.

Dobrá masná urdavystúpila skoro na vrch horúceho kotla. Bača vzal veličiznú drevenú varechudo hrsti a sobral urdu do čistej gelety a ochladil, vytrepal, vykolotil to tam lopatou, až milá sladká para z toho naplnila celú kolibu. Valasi odvarili pozostalú v kotle žinčicu, vyliali tiež všetko do druhej gelety: kremä čo trocha tej psiarky(najspodnejšej, najredšej žinčice pre psov) na spodku kotla nahali. V gelete i títo žinčicu umútili lopatkou, o chladili a v komore zastreli čistou šatou.

Bača ale už nabral ochladenej urdy za čerpák, odkrojil z hrudy syra, taký kus ako ovčí pisk, a niesol pocestnému.

„No vstaňže, vstaň, – hovorí, – už je večera hotová. Čo máme, to dáme; zajedz si, zapi si s nami!“

„Zaplať Pán Boh a vynahraď trinásobne na to miesto,“ ďakoval pocestný. „Ustal som, blúdil som; teraz mi neide chuť na jiedlo; najlepšie mi pokoj Boží!“ – „Pokoj Boží!“ zaškľabil sa bača; „baveru je dobrý aj kus syra a čerpák žinčice. Len sa ty najedz a napi: potom môžeš spať, aj do súdneho dňa.“ – „Ďakujem vám pekne,“ odpovedal zase pocestný, „odložte vy mne to len na ráno; potom mi to lepšie padne.“

„Dobre padne vtedy, keď jesto, a zle, keď nieto!“ zarehotal sa bača hrozným rehotom a všetka čeliadka za ním, jako celá črieda koňov po pastve rehoce, až pocestnému vlasy dúpkom vstávali. „Len sa ty napi,“ ponúkal bača ďalej a iskril po ňom očima, „len pi, veď to vieš, že my valasi to neradi, keď nás dakto ohrdie, potom sa nám ovce zle daria.“

„Ale čo sa mu toľko ponúkaš!“ zakríkol baču jedon valach a vyskočil na rovné nohy od ohňa, vysukoval rukávy a postavil sa tu ako jedla, „čapni mu tým syrom medzi oči! Nuž my jemu dobre a on nám zle? Do kotla s ním! Uvarme ho na kašu, že iba kosti z neho zhrkocú!“

Bača zahnal sa rukou a syr pleskol pocestnému medzi oči. Ostatní priskočili, chtiac hodiť ho do kotla. Pocestný ale rýchlo prežehnal sa, pochytil ruženec a prásk – hodil ho bačovi do tvári, že mu hneď oheň piskom i očima vystrelil. Tam tí odskočili, akoby jich bol vatráľom po pisku zavalil. Z kotla začala kypeť smola hustá, smradlavá para kudlila sa z neho a s parou vystupovaly všelijaké divné potvory a začaly tancovať „od zeme“ okolo pocestného. Tento ale už bol zasa uchytil svoj ruženec (modlitebník) a ním kruh okolo seba urobil. Už mu bolo do zadusenia.

V tom zakykyríkal kohút ďaleko v dedine a v tom okamžení to aj zahvízdlo – ale to nebolo, jako keď valach na prstoch na ovce zahvízdne, ale jako keď vietor zasekne sa medzi dve skaliská a jako od boľasti zaskučí – tak to zahvízdlo a pred pocestným všetko prepadlo sa, len belasý plameň zo zeme vyšľahol. Ovce zarachotily zvoncami, jako keď vlk medzi ne skočí a hlasy jejich tratili sa pod zemou, až sa i stratili. Pocestný zťažka vydychoval a keď prebudil sa, už slniečko osvecovalo jasné temená hôľ, len hlbokú dolinu pod ním prikrývala pološera raňajšia tôňa. Svitlo mu, kde bol, kde nebol; posbieral svoje veci, trirazy sa prežehnal a utekal z nečistého miesta. Hej ale, spomínal ten potom, ako nemá byť aj ako má byť na salaši!

Povery a čary

Dobrý hospodár nikdá neobráti na stole položený chlieb načatou stranou ku dverám: bo by mu hospodárstvo von dvenni ušlo. – Dobrý valach zasa nenačína chlieb (dá to urobiť inému): bo by mu vlk načal kŕdeľ (stádo). – Idúcky von z dediny, chlieb nejedz: bo prejieš si gazdovstvo; ba taký človek skoro by vyjiedol celú dedinu. – Ak ženská mačku zabije: jak živ dobrého chleba nenapečie. – Ak kôrka na chlebe odstatá, oddutá: iste hnevala sa, durila sa pekárka pri sádzaní do pece. – Ak puká sa jej chlieb v peci a pučí, pupky oddúva: hosťov čaká naň. – Kým na chlieb kysne, nevymetaj izbu: dobrotu chleba vymetieš von. – Keď volač stratí sa v gazdovstve, bež skoro na zvonicu a grngni (udri srdcom) raz na zvone: aby skoro našlo sa. – Búrku a hrom od poľa i domov odháňajú: vyhodením ožeha lebo omela na dvor; tiež: pálením rakytových púčkov a kvetov vysvätených v chráme na jar na kvetnú nedeľu a k tomu doma uschovávaných. – Predošle vraj, v čas trvanlivej suchoty, shromaždili sa starší obce a všetky ženy z dediny musely kúpať sa v jich prítomnosti: ktorá nesadala na dno ale len po vrchu vždy plávala, tá bola príčinou suchoty.

V pondelok nedobre začať prvú oračku: nebude dobrá úroda. – Prvého oráča na jar keď zavidia priadky v poli, vtedy už vyndú z izieb s kúdeľou aj na dvor a tu pradú, dotedy ale nikdá: to aby dlhý ľan urodil sa. – Dobre je na jar prvého, z poľa vracajúceho sa oráča vodou obliať: aby dážďa pres leto dosť bolo, suchota nezavadila. – Vynesúc zrno na siaťa do poľa, prilož ho kameňom lebo hrodou zeme: budú klasy ťažké plné. – Ak veľké makovice chceš mať: veľkým hrnčekom meraj mak na siaťa. – Pri siati ľanu gazdiná vloží do semena kúsok slaniny: aby ľan bol mäkký ako hodváb; rozsievač remeň lebo opasok dolu popustený má: aby ľan urástol dlhý; pozerá pri tom na horu (les): aby ľan bol hustý; potom do vzešlého v deň Božieho tela nakladú breziny: aby ho žaby lebo myši nesekaly. – Sejúc priesadu, drž v ústach ihlu a neprereč, čoby kto prihováral sa ti: bude priesada pekná. – Medzi uhorky kladú staré metly, drvá a húžvy na ceste nájdené: aby hojne rodily. – Kto na nove (mesiaca) mrkev seje bude mu búzatá (nie tlstá, hrubá). – Pri praní šiat, aby všetci domáci veselí a shovorčiví boli: bude pekná chviľa.

Vyliahnuté húsatá z hniezda vykladajúc, púšťajú jich pres vŕbové (i rakytové, bo rakytu volajú i hôrňou vŕbou) prútky na zem; tiež jich kladú na riedčicu a osím hniezdom (plášťmi, čo osy lebo sršne nanosia) okádzajú; tiež zo starej husy peria niekde za roh domu zastrčia: aby húsatá dobre odchovaly sa. – Vajcia ale na vyliahnutie podsýpajú, podkladajú pod hus v tom okamžení, ked ľudia hrnú sa von z kostola: aby veľa húseniec (húsat) hus vysedela a v kŕdli na dvor vyviedla. – Keď liahnu a ďubkajú sa husy, kačky, kurence, nehvízdaj: bo by mláďatká ohluchly. – Po jejich vyliahnutí opatrná gazdiná soberie škrupiny a v handričke sviazané na roh domu zavesí: by darily sa. – Kde sliepky vajcia nesú, nedovoľno do domu doniesť klokoče (dubence, šušky z duba): aby neprestaly niesť. – Keď gazdiná vo vianočné ráno pustí sliepky do izby, aby vyzobaly hrach, ktorý ona ešte večer bola porozsýpala po celej izbe: koľko ktorá sliepka hrachových zŕn vyzobe, toľko vajiec znesie do roka. – Keď nasádzajú sliepky, dávajú do hniezda z takej slamy, na ktorej chlapčok spáva: by bolo veľa kohútov; ani pri nasádzaní ani pri liahnutí hydu, nedajú ohňa z domu. – Odním žobrákovi palicu, prelom, a kusy polož na kríž v holubienci: keď chceš aby bolubi nerozlietali sa, ale v kŕdli a pri dome ostávali. – Pri včelách letáč medvedzím sadlom natrú, do letáča gágor z vlka zastrčia a tým púšťajú jich von po prvé na jar: budú včely mocné, neprevládnc a čerstvo rýchlo lietajúce.

Mačku priučíš: keď ju okolo ohnišťa ponosíš a – odpytujem – zadček jej prihreješ; daj jej zjesť kúsok chleba zahriateho pod pazuchou. – Svine prvýraz vyháňajúc: remeň pretiahnu pres prah chlievca. – Kúpené prasa ponad hlavu vydvihne, kto do domu donesie ho: aby z domu a dvoru neutekalo, privyklo. – Čo v piatok uliahlo sa: neprisadzuj, neschováš. – Teliatku pretiahni popod nos ovsanú slamku: bude žírne. – Mladé teľa, baranča, kozľa popľuj, keď ho prvýraz vidíš: aby príjesť nedostalo. – Kravu žobráckou palicou poudierajú: by nekopala a mlieko pustila. – Pri preciedzaní mlieka: na prvé na salaši všetci valasi svoje končiare (končité nože) pokladá krížom na cedák, potom ale zvykli klásť naň tri vršky prútov šípových alebo mladú čečinu, často pri ovcach i pri kravách nôž a vidličky na kríž: by vraj vlna a nečistota pozachytávala sa na to a nevnikla do precedeného mlieka, – a že to tak dávny zvyk. – Do mlieka a žinčice nikda nekrájaj chlieb nožom; jediac, lám si ho: bo popukali by sa a zranaveli by kravám lebo ovciam cicíky. – Pri mútení kladú pod dbenku: slámku, hrebeň a nôž. – Keď mlieko zmútiť sa nedá, vynes zbelku (dbenku) na krížne cesty: hneď zmúti sa na maslo. – Pri mútení pískaj na píšťalke z prvej vŕby na jar ukrutenej – alebo zapichni nôž za obruč dbenky: lahko zmaslí sa. – Podlož hrebeň a postav na to zbelku tak, aby to vypadlo medzi hradami na povaline a akby ešte mlieko necmarilo a nemaslilo sa, hovor: ide žobrák po dedine, – hľadá maslo kúpiť: – Pane Kriste pomáhajže, – toto maslo zmútiť!

Keď veľký vták sadne na kopu hnoja, považujú ho majerníci za strygu: veria, že stryga vtedy dojí mlieko a majerník bude za ňou dojiť krev. – Keď krava, idúc z poľa, pred daktorým domom zastane a bučí: veria, že jej v tom dome odobrali mlieko. – Keď krava počarená, vyvrcú dieru na maštalnom prahu a zabijú do nej svoreň z voza; v mlieku takej kravy varia cedilko (cedák), varivo to vylejú na oheň a šibú prútmi: stryga pribehne všetka došibaná a bude prosiť sa, že viac nepočarí. – Tak iste stryga pribehne: keď nasbieraš chamrdiny (nanoseného drievä) nad potokom a doma ho páliť budeš: pribehlú strygu vylátaj popekom alebo vypusť na ňu, keď ti bude po dvore behať, začarenú kravu, táto ju pokope, pokole, povláči. – Rovne pri pečení chleba bi záneť šípovým mládnikom (letorostom): akoby si strygu šibal. – Mlieko krvavé lebo smolavé var a varechou miešaj: mučiť budeš strygu, až i pribehne. – Kravu začarenú orlíčkovym (aquilegia vulg.) semänom obkäď: vráti sa jej mlieko. – Ak v deň otelenia z domu čo to von dáš a požičiaš: kravy zle dojiť budú. – Dávajúc mlieko z domu, hoď vždy doňho trocha soli: aby kravám počareno byť nemohlo. – Keď príde černokňažník do domu lebo na majer, nachovaj ho mliekom od čiernejkravy lebo kozy: budeš bezpečný. Ak mu ale dáš mlieka od bielejkravy lebo kozy: piť nebude, nadurí sa a strašnou víchricou domy i statky zkazí. – Naber do hrnca žeravého uhlia a podlož krave pod vemä: začaríš jej, odoberieš jej mlieko. – Ovčiari a bačovia na salaši, keď majú dávať gazdom žinčicu do hliňanej náboby (len drevená nádoba na to patrí), dajú svojím ovciam soli: aby mlieko nepotratily. Tiež keď bača príchodzím podáva žinčice v čerpáku, zvyknul vždy napred do čerpáka aspoň omrvinku soli pustiť.

Kúpenú kravu triráz okolo staje obvedú, medzi oči jej popľujú a zadkom do staje tisnú: skoro privykne. – Majerníci, keď prvýraz vyženú kravy, položia zámku (kladku) pod maštalný prah: tým zamknú pisky vlkovi. – Zpod maštalného prahu vyňatou zemou prsknú ponad statok, keď ho von vedú do trhu: koľko práškov prsknutej zeme ponad statok preletí, toľko budú mať kupcov naň. – Žier (červy v hŕbke, pohromade žijúce) zakop do maštale: bude statok vo vedne držať sa doma i na paši. – Vajcom a podúškami hladkajú a utierajú statok: by hladkú peknú srsť mal. – By kone boli pekné a tlusté: opatri si handru zo žobráka alebo z obesenca a tou jich utieraj. – Zabitého hada spáľa a popol dajú v druhom krmu statku zožrať: by na dúl lebo druhé choroby nekapal. – Predaný statok ľavou rukou oddaj kupcovi a peniaze od neho prijaté nečítaj a neber vystretou dlaňou ale shrň si hrsťou: to šťastie. – Keď vyvedú ovce na salaš, páľa na prostried košiari smolu, bača berie do plnej hrsti soli a hádže ponad seba okolo, pri tom hvízda na ovce, by šly do košiara: keď jich takto dnu vovábi, privyknú mu a dariť sa budú na novom košiari. – Pastier nach nevynde do hory, kým čo to nepoloží si do úst: bo takto na prázdny život merujeho duduk a najmä ak voľač prekúril, prezradí ho, volajúc všade za ním: tu, tú! tu, tú! – Pastieri často vidia, ako peniaze presúšajú sa, ako z nich plamienok ponad zem vyhára: ulejú si sviecu z prakového vosku, pri tej jich istotne najdú; ale pri vykopávaní neprerečú ani slova, a čoby priam strážny bujak zo zeme vystúpil a jakkoľvek na nich mumlal. Ktorýsi pastier predesil sa v taký čas, preriekol, – a prepadol sa so všetkým. – Kde v hospodárstve nejakú väčšiu prácu robia n. pr. pálenku páľa, pivo varia, pečú atď., tatam neradi pripúšťajú starú babu; ale deti a mladí k tomu prichádzajúci, vďační sú jim: tamtá nešťastie, títo zdar veštia.

VI. Život remeselný, priemyselný; umný a vedomný

Dávnym zvykom zakoreneno je v ľudu našom to, dávno je návka, návyka (latinsky poviedali by sme: praxis) to: že otec učí syna, matka dievku, jak tamtí naučili sa od svojich dedov; že syn a dcéra vzyknú, navyknú robiť, ako robili otcovia; to všetci už tak zavzali si zvyk, tak navykajú a navykli. Čo tento zvyk a návyk sebou donáša, to opisujem zde, pomimo nahávajúc školy a knihy. Bude toto samovzdelávanie sa, samorostlá vzdelanosť ľudu, prenášaná z otcov na tie jejich detné deti, ako oni hovoria, naúčaním, návykaním, priúčaním i privykaním k ruke, k vôli.

Najprv prichodí nám obzrieť sa nazpet na hospodárstvo. A jako sme pripomneli tam, že i ten, kto výhradne oddal sa na remeselníctvo, nebýva popri svojom remesle bez jakého takého hospodárstva a rád obrábä svoje lúčky, zeme, sady; tak zde poviedať, že ani hospodár a obrábäč zeme nebýva bez remesla, bez svojej ručnej, príručnej práce, jak on to povie. Tak iste aj pastier.

Hospodárski otcovia a za ními jejich synovia sú zde predovšetkým sbehlí tesári, kolesári, tokári, debnári, ba i murári. Niet v týchto oboroch hospodárskeho osudia, náčinia a domáceho náradia, ktoré by si doma sami nehotovili, aspoň v čas potreby obratne nepopravili. Celé pluhy, vozy si vystanovia; sudy, skryne, súseky, stoly, lavice vyhotujú; bo akby kto v niečom i menej sbehlý bol, hneď nájde k pomoci sbehlejšieho suseda. Jedine so železivom bežia už ku kováčovi do vihni (šmikni), jaká aspoň jedna a obyčajne obecná, do nejž i čo rok najímajú a objednávajú majstra, stojí v každej dedine. Staväjú—li dom, sbehnú sa ktorí k čomu spôsobnejši – a postavia ho so všetkým. A to nielen drevenné staviská, často i múrané budinky takýmto činom povstanú, pod časom tým kratším, čím kto viac a sbehlejších susedov a rodinných má. Za príklad sbehlostí uvediem tu na Pápči hospodára Miša Bartok Jurove, ktorý pri pomoci robotníkov sám postavil si dom od základného kameňa až po tesársku hálku, ktorú na znak dovŕšeného diela, jak to zvyk, radostne ovenčil. K tomu všetko náradie do domu a všetko náčinie do hospodárstva sám si shotovil a hotoví ďalej i pre druhých nesbehlých.

Okrem remesiel s hospodárstvom užšie spojených vyvoľujú si, najmä na čas zimy, remeslá a práce, z ktorých by úžitok brali, odpredávaním výrobkov. Vyvoľujú si jich dľa toho, jako kde príroda poskytuje jim hmotu k remeslu, k výrobkom. V našom okolí Vlhu (Blhu, Balogu) a Rymavy pres zimu ani jedna hospodárska ruka nezaháľa. Tu máme brdárov, trsť od Tisy na brdá dovážajúcich; košiarníkov, vyrubujúcich leštia (liesky) Kohúta i všetkých hôr okolitých na koše, satre, košiariky; hrnčiarov, točiacich na krúhu a ožihajúcich v báni hlinu Malohontsko—Novohradského vršku Mastinca v hliňaný ďalekochýrny riad hrnčiarsky, vyožíhajúcich i dobré tehly na dlážky a stavby; hotujúcich z nej i kachle či topné pece do izieb; kamenárov, lámajúcich, lúpajúcich i vykresávajúcich v pieskovcových vrškoch Skálnika, Bankova a Sovej Hlávky kamene na stavänie i na náhrobky (pomníky); skryniarov, vykresávajúcich z bukov a dubov skryne, truhlice a zvlášť takrečené súseky; ložičkárov, vyrezávajúcich drevenné ložky, ložice, varešky a varechy a to často i na ozdobu panských stolov; a kde tokáreň majú, hotujú i drevenné taniere, vahany a stupky13 jako títo a druhí tokáritočia tiež vretená a kužele, kúdele t. j. praslice; obručiarov, oberučnými nožmi obruče strúhajúcich a na dol jich odvážajúcich; ba nezabudnem ani na metliarova lopatárov, metly, lopaty, potiesky nielen pre okolitú domácu potrebu ale i do obchodu vyrábajúcich. Ďalej ale a najmä po Novohradských vrchoch sú korytári, dlabajúci z vŕb, topolov a jakých príde hrubých pňov, zvlášte ale z javorov korytá i korytká; kolesári, shotovujúci zvlášte kolesá na vozy; sytária riečičkárinalezajú sa pri ihličnatých horách; obločiariv blízkosti terajších, ba i vyhaslých už sklenných hút; drotári, z krajov neúrodnejších pochádzajúci, známi sú po svete. Však strany tohoto a ďalšieho zamestknávania ludu príhodnejšie príde mi preriect pri obchodnom živote jeho. Ale ani baníctvoa hutníctvo(hámorníctvo a dorob kovu) neprešlo tak do rúk pristehovavších sa k nám poslovenčených i neposiovenčenýcch Nemcov, žeby sme nemali z ľudu nášho pošlých mnohých baníkova hutníkov, jejichž slovenskosti známka je i tá, že nespúšťajú sa popri tom hospodárstva a popri hospodárstve tam toho výrobku kovov a zárobku groša z toho, prenahávajúci však často i ťažšie hospodárske práce svojim ženám. Takto asi koľko krajov prírodniny svoje poskytujúcich, toľko obyčajov u ľudu prerábäť jich, vyrábať z nich výrobky. S lepším vzdelaním ľudu objavil by sa aj vyšší postupný vývin a rozvitok toho; ale ľud aspoň nezanedbáva seba a prírod i rošt i plod svojich krajov.

Syn ľudu Slovenského „čo raz okom zavidí, to už dovtípuje, dovtípi sa urobiť.“ A v tomto smere nájdeme často samoukov stolárskych, strojníckych, hodinárskych, rezbárskych, staviteľských a jakých ješte. Nie jeden je „celý kunštár,“ „celý umelec,“ obratne užívajúci nástroje, ako vravia, i storakého remesla. Takíto „dovtipnejší a zručnejší,“ ktorým práca „zručne ide“ t. j. majú ruky šikovné, oddávajú sa trocha i na okrasné umenie. Z nich máme prostonárodních staviteľov a kamenárov, rezbárov, maliarov na skle i na dreve, shotovovateľov hudobných nástrojov. Drevenné a to opravdové väže (t. j. väzby, vazby dreva, nie sruby; jako to srubom volajú skladbu štvorhrannú drevenného domu) takýchto slovenských staviteľov videl som n. pr. v Starej Haliči a na Hornej Strehovaj. Ale predošle staväli napospol väže a zvonice z dreva, a keď aj podmurovali túreň, postavili na múry väžu t. j. väzbu na zvony a vrch vysoký z dreva n. pr. po dnes stará väža v Drienčanoch, väža evanjelická z predošlého stoletia vo Veľkej Revúci. Ba za príklad tohto staviteľstva uvediem, že na Slovensku boli predošlé mnohé drevenné chrámyBožie. Tak povestný, značne veľký a umne složený chrám vo Veľkej Paludzi v Liptove po dnes stojí; v Drienčanoch ale v ohrade murovanej dvakráť za jednodruhým postavené boli drevenné chrámy a stáli, kým len drevo nepodhnilo. Kamenári tunajšieho okolia krešú okrúhlisté pomníky na hroby; opatria jich hneď okrasami aj nápismi svojej prostonárodnej poesie. Rezbári vyrezávajú varešky poľovnícke, rohy jelenné, čerpáky aj iné nádoby, palice, okrasy stavieb i sochy chrámové. Z takéhoto stolárstva a rezbárstva pošlý oltár nachodí sa n. pr. dnes na Bystrom pri Štitníku tu v župe Gemerskej, kam kúpili ho čo starodávny oltár z chrámu Kameňanského. Maliari na skle malujú spomenuté už domové obrazy svatých a popritom obrazy Jánošíka a dvanásť hôrnich chlapcov. Maliari na dreve pozostavili svoje pamiatky jak inde tak zvlášte v chráme Hybianskom a Sielnickom v Liptove a zde v chráme Drienčanskom. Z hudobných nástrojov nájdeme píšťale, fujary, dudy i husle v rukách jejich prostonárodních shotoviteľov. Nejeden samouk pustil sa zdárne do shotovenia varhanov (organ); povestní v Nitrianskej Brezovej organári Šaškovci takto vraj povstali. Na Muráň doline v Mokrej Lúke znal som pošlého z ľudu stolára Heresa, ktorý z vidu fortepiánov oddal sa na jejich ustrojovanie a shotovúval dľa vzorov Viedenských dostatočný odbyt majúce instrumenty. Lež koľko krajov, toľko by bolo i zde príkladov.

Pastier Slovenský, za svojim stádom idúci, tiež sotva kedy bude bez remeselného i umelého zamestknania. Vídam jich strúhať ložice a varechy, vyrezávať palice a čerpáky, shotúvať detské hračky, ba hrubými ihliciami pliesť svoje zápästky a hrubé rukavice; nerečiem, že svoje oblúbené úhľadné krpčeky s návlakmi i nadväzky shotovuje si sám, povybíja pekne svôj širák. Rovne sami si robia píšťale (dúčele), fujary, trúby z červenej, masťou vyleštenej čerešňovej kôry (lyka) a tie premilé gajdy. – Gajdy, gäjdy či dudy tieto záležajú: z temľova(irchu či kožu zo sivej kozičky lebo z bieleho baranca často i vylúži si sám valach na ten temľov), ktorý nadúchaný býva cievouzapravenou na mieste prednej ľavej nohy zvieraťa; z huku, trúby to zapravenej v prednej pravej nohe; z piskora, v mieste hlavy i predstavujúceho hlavu a pisk baranca, po jejž čele sú dierky na preberanie a vyludzovanie rozmanitých hlasov a u vrchu prístroj (píšťala) hlas vydávajúci. Gajdoš (dudáš) zavrzgne nadúchaný temlov pod ľavé rameno, pod ktoré zatisne i okrutenú cievu, by para z temľova ňou neutekala; potom prehodí huk pres plece a dúcha do piskora i preberá na ňom prstami jednej ruky lebo i oboch rúk. Originálna je jeho postava keď tak dudajúc i sám trmosí sa alebo poskočí si.

Prizrime sa ešte domácemu zamestknaniu žien, kde matka nie tak dcéru – keďže táto včasne vydáva sa z domu – jako radšej nevestu priúča a privyká, navyká si k ruke. Zde vedľa variva a pečiva nalezneme predovšetkým pradivo a tkanivo. Niet domu hospodárskeho bez krosien a majstrovne i sporo (rýchlo) tkajú na nich to svoje milé plátence z konôp i z ľanu, hrubšie, tenšie i činovať; k nemuž priadzu a pradená zvykly napriasť, zmotať i výsvárať si v dobe od Michala najďalej do Mateja; aby sosnujúc to na osnuvu a navijúc osnovu na krosna hotové byť mohly s tkaním do započintku jarních polních prác. Najmä hladké (jednoducho tkané) i činovatné (dvojito tkané) uteráky, obrusy a obliečky na periny shotovujú si pekné i mocné, pretkávajúc jejich osnovu červeným i modrým pamukom (pavlnenými, kupovanými niťmi) na okrasu. Toto i obvyklé, as 10 metrov dlhé konce plátna na jar pri tekutých vodách na čisto vysvárajú a vybiela; vybiela takto i mnohé z dolnej zeme hore dovážané plátno v prepočetných bielarňach, na bieloviskách. – Obratné dcéry ľudu šijú si všetek oblek samy. A predošle sily si ho výlučne z tkaniva doma dorobeného, tak že ešte dnes na mnohých stranách, a nájmä u staršieho kolena, prevažne odievajú sa domácim tkanivom bielym alebo belasým, „daným do farby“ t. j. skrze remeselných farbiarov zafarbeným. Mladšie nájdeš už teraz zamestknané i umelým vyšívaním kvetov na biele kytle a na ručníky alebo i pletením rukavíc, zápästkov i punčoch. Čipky biť (pliesť), pytlové plátno hotoviť a čo viac podobného umejú na Starých Horách vo Zvolene, po Kopaniciach v Nitriansku a kde inde. Jako výš pripomneli sme, že inam zamestknaní mužova prenahávajú svoje mužské hospodárske práce ženám; tak zde podotkneme, že popod Tatry, kde mužovia v zime iného zamestknania nemajú, ženičky jejich udeľujú jim kúdelky k pradeniu a títo zasedajú v rovnom räde so svojimi družkami pod praslicou.

Ľud náš pri svojich ručných prácach a remeslách má v reči svojej na každý výkon práce, na každý výrok a dôrobok, pri každom diele i nástroji jeho isté, vec čím najzretedlnejšie a najprísnejšie označujúce výrazy, slová i pohovorky. Ktoby tieto technické výrazy, počna od hospodárstva a pastierstva až do pokoného zamestknania, remeslovania a umenia ľudu i našich mešťanských remeselníkov a umelcov sosbieral: ten by velikú, dosiaľ zanedbanú službu reči preukázal, slovník obohatil. A kto chce spisovať pre vzdelanie ľudu na poli jeho práce a umu, ani nesmie byť neznalý tejto technickej stránky a zásoby jeho reči. U ľudu vždy viac čistoslovenského a pôvodného nájde, u mešťanov dosť aj inojazyčného.

Rovne by nám bolo vyskúmať a poznať štýl (podoby) a súmer každého dorobku a diela pochádzajúceho z umu a rúk ľudu nášho i z umu a rúk mešťanských remeselníkov, pracujúcich pre ľud a dľa jeho vkusu. Zde by sme prišli na to, jako Slovák predovšetkým obľúbil si okrúhlisté, krúhovité, v seba zaokrúhlené a zavŕšené čiary i podoby remeselných a umeleckých diel svojich; ale dobádali by sme sa i prvotného, pôvodného remeselného a ozdobného štýlu slovenského.

O ďalších a najmä takých remeslách, ktoré vyžadujú svojich majstrov a dielne, podotknem už, že tieto utiahly sa do mestečiek a miest. Tuná boli spolčení majstrovia jejich v tak zvané cechy, cächy. Remeselníci osadení na dedinách pripojovali sa k nim. Poriadky a zvyky cächové, jaké i za dávnejších časov i posledne pred 1848 rokom boli, náležalo by opísať, aby sme poznali čo pri nich od inam doneseného, čo snáď i pôvodného a domáceho bolo. Moje sbierky však nedostatočné sú v tomto ohľade a vlastnia zkúšenosť ešte menšia; nutno mi teda poručiť to na druhých.

Keď sme však pripomneli tam vyššie remeselné shotovovanie hudbäných nástrojov, prikročme i ku umeniu na nich prevodzovanému, i ku spojenému s tým spevu, tancu a hrám. – Kedy a jak zvyknul si náš ľud týmito umeniami život sladiť a krášliť, to vždy príležitostne uviedli sme i uvedieme ešte pri spisovaní týchto jeho zvykov, dosť spomienky toho i pri opisovaní zvykov k určitým dňom a dobám roku priviazaných. Zde tedy len čo napospol udať náleží o vecach týchto, jako o umení u ľudu obvyklom a ním pestovanom, z umu a ducha jeho i pošlom.

Pôvodné melódie a nápevy hudby i spevu slovenského zodpovedujú napospol duchu života jeho tichého a domáceho, sú viac ťahavé a zádumčivé, ale dosť jich i rezkých, veselých, ihravých. Bohatosť i rozmanitosť jejich mnohá, nevyčerpatelná pokiaľ žil a žije umelý a spevný duch v ľudu tomto. Najviac sú, čo do skladby na 2/4 taktu. Vzalo jich už i vyššie umenie slovanských a europejských umelcov na krídla; prameň to pre nich samotočný, čistý; puk to vyššieho rozvitku schopný. Húsť či hrať si na nástrojoch zvykli to jednotlive to i v sboroch. Dcéry ľudu jednotlive i v menších svojich sboroch oblúbenú majú kremä drumbľu. Synov ľudu počuješ hrať si jednotlive na píšťale, fujare, gajdách i huslách, pastiera milo trúbiť za stádom kráv. Príklad vlôh a spôsobností jednotlivcov mám tu doma: pastiera Jhoša (Jihoša), ktorý popri píšťalke zadovážil sebe pikkolo, a celý deň pri stáde svojom umel zabávať nás prekvapujúco pískaním slovenských melódií; – sedliaka Hargoša, ktorý so svojim klarinétom po okolí i po Novohradských vrškoch známy je. V Bakošovcach na Rymave žije hospodár Ďugo, ktorý jak skupuje, opráva a predáva klavíre a fortepiána, tak aj milo hráva si na nich. – Sbory hudcov či hudobníkov utvorené z ľudu videl som v Novohrade, vo Zvolene, v Liptove, v Orave, napospol tam, kde Cigáňov k tomu po ruke niet. Bo na dolnejšíeh stranách sú najviac len sbory z Cigáňov utvorené, ktoré viac hrajú melódie maďarské, vlastne maďarsko—slovenské. Pri pôvodných sboroch slovenských videl som tieto nástroje hudebné: husle, barboru či grône (bassu), píšťale a cymbal. Hudba jejich o veľa čistejšie, pôvodnejšie a zachovalejšie, čo týče sa melódie slovenskej, nieželi u Cigáňov znela. Obvyklé a u ľudu nášho „bandy (sbory) Cigánske“ záležajú zo šiestich až do dvanástich jednotlivcov. Prvý v rade hudcov čiže v bande býva huslista prímáš, druhý sekundáš, za níma dvaja lebo troja kontráši na husľach; potom ide klarinetista lebo pikkolo, trúbač a cymbalista; bandu zaviera bassista alebo i grônáš rečený. Hrubé totiž struny majú u nášho ľudu meno: grôna, grôny: odkial i hrubostrunný nástroj grôny, a kto na nich hrá grôňo, grôňoš, grôňáš sluje.

Mužskí len hudbu radi sprevádzajú spevom; tým viac spevuu dcér ludu jednotlive i v sboroch na tráve, v poli pri práci, pri hrách a svadbách.

Jak a ktoré tance, svojej povahe primerané vytvoril si a obľubuje ľud, uviedol som už a pripojil k oddeleniu svadobných zvykov. Jaké a ktoré sú hrya zábavy mládeže, umelejšie i menej umele sostavené a jak pri speve tak i pri recitatívnych pohovorkách provodzované, to opísať tvorilo by osobytnú sbierku, jakú i sám sostavil som i druhí už dosť z toho uverejnili, ač kolobeh mnohých a rozmanitých týchto hier ešte nesostavili sme. Zde tedy len toľko o nich, že jako jeden z najkrajších a najpoetičnejších zvykov jestvujú; bo nejedna hra zaviera v sebe ešte celý poetičný obrad bájeslovný, tak snad zachovalý, jako pred ticícelety provodzovala ho mládež ku cti královčíka slnka a panny prírody jarnej i letnej, nevesty jeho. Za príklad čoho naspomeniem len zo Zpievanok J. Kollára D. I. str. 3. spev a hru Ďunďaa str. 16. Vajanôči Sobotkya Diel II. str. 46. i 47. Koloči vítanie jara, Koloči Hra na tanec.

Ľud náš miluje, rád pozoruje a poznáva prírodu. Sám však slova tohoto nebárs užíva, hovoriac radšej: prirodzenie, stvorenie, tvora stvori stvora(tá). Pri jeho známosťach príhodných stretáme sa s mnohou báječnosťou a poverečnosťou; ale rovne i so zdravým pozorovaním, ponímaním a označovaním i vyúžitkovaním vecí. Čo tu obyčajného t. j. čo zná a čoho drží sa ľud dľa svojho pozorovania a názoru, to zde podotkneme.

Na oblohe nebeskejpozná voz malý i veľký (Ursa minor, maior), kosu (Orion), kuriatka čiže siroty (Pleiades); zornica, zornička, zoranička je predmetom jeho poesie; premeny mesiaca majú mu vpliv na úrod i plod a na povetrnosť: celé hviezdnaté nebe jako roztvorenou knihou zvlášte vianočného aj inočasového veštenia a poverovania. Čas merať vo dne dľa postavenia slnka, v noci dľa postavenia mesiaca i hviezd znajú si nemýľne. Objavenie sa kometov, zjavy zatmenia slnka a mesiaca a povetroňov ostávajú predmetmi predesenia a veštenia; ač už zďaleka nie v tej miere jako predošle. Rovne svetlonos jako „vodná Baba“ báječne na svodenie blúďacich a na to presúšanie peňazí vysvetlovaný býva. Praktične ale pozorujú už bačovia a hospodári naši na úkazy vzduchu, na bľadé a červené zore, na premeny a podoby oblakov i mlhy, na ťah vetra, let vtákov a chovanie sa zverstva, na zrastlinstvo: tak že tu z úkazov príhodné predzvestujú si povetrnosť, chviľu i nechviľu.

Nerastykrajov svojich naskoľko pozná ľud a dal jim mená príhodné, to zaslúži, by naši mineralogi tak sklonili sa k nemu a názvy vykoristili, jako to zvlášť už botanikovia pri zrastlinách učinili. I zde dosť pôvodnosti, ale ešte nevyhľadanej dosť. Minerálne vody volá ľud: šťavice, kyslé vody, kvasné vody, mädokýše, mädočky, madačky; liečivé pramene: teplice, toplice, tople.

Zrastlinstvoobzvláštne a dosť bohaté pozná ľud. Dr. Gustáv Reuss vykoristil to vo svojom spise „Května Slovenska;“ bo i pred r. 1848 študovavšia mládež naša zaoberala sa, viac ako nerastopisom, lebo živočichopisom, sbierkami v tomto obore. Z týchto sbierok nie na vyčerpanie predmetu, ale len na ukážku pekných a dobre utvorených názvov, uvediem niektoré: nedotyka, impatiens, noli tangere; netata, juniperus sabinus; nechtík, calendula oficinalis; nivník, chrysanthemum; nátržník, tormentilla erecta: hadie očko, žabie očko, myosotis scorpioides; opich vodný, potočník, sium latifolium; ožanka, teucrium scordium; oponka, oponec, gleucoma hederacea; ohnica, repica, erysimum cheranthoides; oman, inula Helenium; odolen, kozlík, valeriána officinalis; ovsiha, avena elatior; olešník, daucus silvestris; preslen, elinopodium vulgare; slez, sliezik, malvacea; palín, artemisia absynthium; podbel, tussilago fanfara; podražec, vlčie jablko, aristolochia clematitis; parožnatec, chara tomentosa; praslička, divé proso, equisetum arvense; polej, polajka, mentha; prustvorec, puškvorec, acorus; posed, prestupník, kukučina, bryonia alba; pažítka, rezanec, allium porrum; ošlych, orešec, allium ascalonicum; podrostník, cichorium endivia; svlačok, convolvulus; rojovník, melissu off.; repík, starček, agrimonia eupatorium; rýt, isatis tinctoria; ranocel, skorocel, kolocier, plantago maior; somhla, smohla, echium vulgare; skoruša, sorbus aucuparia; škorec, euphorbia Lathyris; štulík, lekno, nymphea alba: stračia nôžka, delphinium consolida; ščúbrik, šťúbrik, satureia hortensis; syrenčeky, malva rotundifolia; svätojanská zelina, hypericum perforatum; svízel, arctium Lappa; ostrolist, strolist, carduus marianus, suchokvet, xeranthemum; smrdutý rmen, psí rmen, anthemis cotula; sladič, polypodium vulgare atď.

Živočichopisľudu nášho rovne pôvodný a jadrný, upotrebený bol už dávnejšie i najnovšie od prírodopiscov našich, ač nie vyčerpaný zplna. Spomeniem len, že slona, leva, ťavu a opicu pripomína si ľud pôvodne slovanskými názvami, jakoby jich z vlastnieho videnia znal, ač pradávne bude to podanie, z nehož vedomie o nich prijal.

Zemepisnenesboritelné pomníky svojho tubytia postavil si ľud slovenský, tak jako napospol národ Slovanov, tým že krajom, vrchom, dolinám, útvarom zeme, potokom a riekam i jazerám, osadám i bytoviskom svojim dal mená pôvodné slovanské a primerané k jejich polohe, útvaru, zrastlinstvu, živočíšstvu lebo k iným prírodným vlastnostiam, alebo zachoval dané jim od prvotných majiteľov, ba mnohé až z doby báječnej a ctenia božstva predkresťanského. Zde za príklad vezmite si mená ktoréhokoľvek chotára a skúmajte jich. Ani votrelé cudzinstvo, ba ani to, ktoré vytislo Slovana z dávnych jeho bytovísk, nezotrelo mená tieto; podržuje jich jako duševné pomníky po týcb, ktorých surove lebo lžive utíska. – Proslulé mená jak prostonárodnieho zemepisu, tak aj rozprávok, poesie a zvykov ľudu u nás sú: Horniaky a Dolniaky čiže Hornia a Dolnia zem, čo dve polohou oddielne čiastky krajiny; mená všetkých stolíc; mená vrchov: Tatra, Fatra, Matra a medzi Tatrami: Kriváň, Gerlach, Lomnica, Biela hora, Kysúce, Beskydy, Babá hora; mená riek: Dunaj, Tisa, Sáva, Dráva, Váh, Hron, Ipeľ, Hornád, Poprad, Torisa; mená dolín: Považie, Pohronie či Horehronie a Dolehronie, Podolie u Popradu, Rymava, Muráň a iné; mená miest: Pešť (tá), Budín, Nitra, Trenčín, Kremnica, Bystrica, Zvolen, Levoča, Košice atď. Lež i mnohé druhé zámky, hrady, mestá a pamätnosti jednotlivých krajov žijú v rozpomienkach a piesňach ľudu.

Na výš uvedenej známosti zrastlinstva a prírody, a to z jednej stránky na znalosti skutočných liečivých síl, z druhej stránky i na báječne prírodnému úrodu a plodu pripisovaných účinkoch, rozšírené je u nášho ľudu lekárnictvoa lekárstvo. Temer každá dedina má svojho vedomca a vedomkiňu, veštca a vešticu, veštíka a veštíčku, starého človeka a starú ženu (babu) – a jak by jich kde ešte volali. Títo lepšie lež druhí poznajú zeliny a liečivé sily. Lieča ľudí i dobytok a tento poslednejší zvlášť pastieri; lieča vňútorné choroby i rany. Iste že toto liečenie spojené býva obyčajne s poverou, so zaklínaním a začítavaním choroby a rany; ale aj obyčajne ukrýva sa pod nimbusom čarodejníctva len skutočný poznatý liek. Ba jesú vedomci a vedomkine, ktoré ani nezahaľujú sa od tohto nimbusu, ale radia a porúčajú, lieča otvorene. V skutku i sám na sebe zkúsil som i pri druhých videl, že títo s dokonalým výsledkom lieča zvlášte rany, naprávajú polámané a ochromené údy tela. Pri opatrovaní chorého statku tiež nebývajú na škodu ale na osoh. Ľud zvyknul spoliehať na nich a oklamaný býva vlastne len tam, kde pohodil k nepovolanému poverečníkovi čiže „k svetskému klamárovi.“ – Svedomití prostonárodní takíto „vedomci a vedomkine“ poukážu ti temer pri každej záhradnej, polnej i hôrnej zelinke k čomu je dobrá alebo ktorá škodná a otravná, liečivé zeliny a kvety sami sbierajú a odkladajú; jejich sviežim prikladaním na telo, odvarkom a parením, ďalej tukom zvierat (medvedie, zajačie a sviňské sadlo, maslo), svrčinovou smolou, olejmi domácimi a z verejných lekáreň mnoho lieča. Mnohí hospodári i čítajú a zachovávajú domáce lieky a lekárske rady kníh a kalendárov.

 
Spievanky, spievanky, kde ste sa vy vzaly?
Či ste z neba padly, či ste rástly v háji?
Z neba sme nepaply, v háji sme nerástly,
Ale nás mládenci a dievčence našly.
 

Skutkom u nás mládež i stárež našla piesničiek mnoho, našla a nachodí jich v citu, umu a duchu svojom. „Začrie si do pŕs a tak zaspieva,“ – hovorí Sládkovič. Piesne ľudu Slovenského sú tak tiché a domové, jako on sám, jak označil jich už Dunin Borkovsky v rade piesní Slovanských. Predmetom jejich je život Slováka, od narodzenia až ku hrobu nimi sprevádzaný, tak a cez tie fasy jako tenže život zde opisujem a pripomínam kde si ho ľud spevom i piesňami svojimi zpríjemňuje. Ľud je teda sebe sám i predmetomi básnikom piesní. Predmety podávajú sa mu sami v krásnej prírode i v citu a pekných zvykov i udalostí plnom živote. Ale kto vlastne a zosobna básnikom? Jednotlivca v ľudu nepriam nájdeš. Povedia, že tú a tú piesničku tam a tam složili, tam sme ju počuli a naučili sa, doložia niekedy, že ten a ten lebo tá a tá složili ju; ale iď potom na udané miesto a k osobe, básnik lebo básnička nepriznajú sa ti, upravia ťa ďalej. Istá vec je len, že prechovávajú dávne, až báječné piesne; tvoria si i nové; ale básnikom je – ľud všetek dohromady. V piesňach svojich pestuje hlavne lyriku, ale i humor a satyru. Bájeslovie, historické príbehy a udalosti života sú predmetom romance a ballady. Okrem synov a dcér pospolitého, rolníckeho a pastierskeho ľudu. má svoje piesne i mešťanská a vzdelanejšia vrstva a básnila zvlášte v predošlých dobách, podčím nebola tak presiaknutá kde nemeckou, kde jak teraz maďarskou cudzotou. Ale pravé prostonárodnie piesne i vynikajú nad mešťanskými vňútornou cenou, básnickou krásou a zaokrúhlenosťou, jak presvedčiť sa možno i z Kollárovho vydania Zpievanok národních. Pôvodcovia spevov mešťanských i v písmo uložili piesne svoje; pôvodcov z ľudu sotva zná menovať i Kollár, v Sborníku Matice Sv. II. soš. I. dľa mena uvedený mohol byť jediný Ján Štefko z Batisoviec vo Spiši. – Ostatne ľud náš zvyknul už spievať nielen svoje vlastnie prostonárodnie výtvory piesní; zvyká s obľubou spievať i vyššieho vzletu piesne národných básnikov tam, kde predvodcov a povzbuditeľov má k tomu, kde – ač málo ešte – kupuje a číta básnické knihy. Škoda len, že dosial nenašiel sa vydavateľ prostonárodních piesní pre ľud, s lacnejším vydaním vyberaných piesní!

„Ľud náš si je sám sebe rozprávkou“ t. j. prechováva v povestiach báječné ponímanie Božstva, sveta a prírody; líči mravy, zvyky a povery svojho vlastnieho života. Až do nedávneho sosbierania a čiastočného aspoň vydania týchto povestí prenášal jich výlučne ústnym podaním či povestením z kolena na koleno. Zvyknul to činiť i ďalej a povestí si hlavne v dobe jasennýcb, adventních a vianočních večerov pri priadkach, ručných prácach, keď schodí sa na tak rečené posedky(spolu posedenie), besiedky, večierky, zábavky. Zde zvykli rozprávať najprv starší vedomci a vedomkine mladším; dávajú rozprávať aj týmto, či zachovali si. Nedovolia ani najmenšiu odchýlku od prijatého podatného rozprávania; zavráťa nevedomca lebo žartovníka výkrikníkmi: netári! nešemoci! nebalamuti! Pestúňky a matky odkojujú ními svoje deti a tieto počnúc od prvej školy, rady si jich rozprávajú a čítajú. Máme v nich celý báječný svet zakliaty i odkliaty už; no vypestovaný v nich aj zábavný, ba niekde až do sytyry prechádzajúci národní žart a rozmar. Pre dejepisnérozpomienky ľud náš jaksi slabšiu pamäť má. Zachováva predsa rozpomienku dávnej slávy v známej piesni: Nitra milá Nitra. Na Tatárov z XIII. a spolu i na Turkov zo XVI. a XVII. i novších storočí pamätá čo na Psohlavcov i čo na Turkov, Turčínov, Muhamedov; pripomína Kurucov, čo čaty Rákóciho z predstoletia, ač meno Kuruc zdá sa upomínať i na dávnych do Palestíny Uhorskom putujúcich Križiakov. Z kráľov našich zvlášť Štefan I. a Maťaš, Matiáš kráľ, tiež Hussiti žijú v piesni a rozprávkach ľudu. V okoliach dakedajších hradov (zámkov) znajú rozprávky o týchto a pánoch jejich. Ale jak inde tak zvláštne v rozprávkach o pamätných miestnostiach pomiechaná je skutočnosť s báječnosťou, ba táto často má prevahu. Dejepravné piesne naše, jestli len dakde jestvujú ešte, nie sú dosť vykutané a sosbierané.

Pohovorky, povravky, porekadlá, príslovie umom a domyslom svojim utvorené, jak rád pripomína, za príklad i dôvod v pospolitej reči a besedovaní svojom často uvádza, to pripomneli sme už pri líčení domáceho a pospolitého života. Zde o nich, jako o duchovnom výtvore ľudu, sluší dodať len to, že príslovie a poslovice sosbierané doma domáceho, a k druhoslovanským pripojené, podajú nám obraz i obsah mudroslovia slovanského. Z nich a napospol z toho jak národ náš slovanský remesluje, premysluje, umuje i umenstvuje, spieva, povestí a vedomí či vedomstvuje si podajú ním budúci vyšší vedomci pôvodný slovanský názor sveta (Weltanschauung).

Ale prvý najduchovnejší výtvor človeka je reč jeho. Vtáka, vraj, po perí, človeka poznať po reči. Poznajme trocha i po reči ľud slovenský, bo ona výtvor umu a ducha uňho, len tak zachovaný a z veku na vek prechovaný, jako prechovával v sebe a u sebe iné výtvory ducha (umenie, piesne) prostriedkom obvyklého podania ústneho. Rozumiem, že nemáme pamiatky, by reč či nárečie, ktorým hovorí ľud Tatier, bolo bývalo do písma vzaté, v mluvnický rad a sklad uvedené, v písomných pamiatkach zachované. Ale duch i zvyk ľudu nášho zachoval si zde nárečie, čo dotýče sa formálneho (grammatického) ustrojenia i hmotnej (látkovej, lexikálnej) zásoby tak dokonalé a bohaté, že hneď pri prvých sbierkach pesní ľudu slovútni učenci (Kollár a Šafárik) uznali prednosti a krásy i pôvodnosť a zásobu jeho u porovnaní práve s českou rečou lebo i s druhými slavianskymi nárečiami. Vezmúc za stred Zvolenskú stolicu, kolo nej v obvode leží Liptov, Malohont, Novohrad, Veľký Hont, Tekovské Pohronie, Turec a Dolnia Orava: zde hovorí ľud najčistejšie a najkrajšie svoju slovenčinu. V druhých krajoch Slovenska všade už znamenať známky susedstva, na západe českomoravského, na severu poľského, na východe ruského. Ale odchýlok od všeobecne uznatej spisovnej tejto slovenčiny a rozmanitostí v skloňovaní i v utvorení a zásobe slov toľko, že každý vidiek, každá dolina, ba temer každá dedina má svoje mluvnické i slovnícke zvláštnosti, má svoj hovor, svoje podrečia. To je najmä u nás v Gemeri tak. Ba pri mojom povabavení sa r. 1849 na Dolniakoch v Slovenskom Chmelove (Tót Komlós) zkúsil som to, že jednotlivé domy a rodiny zachovaly tam v hovore čiže v podrečí svojom, tiež i vo zvykoch svojich ráz toho kraja, z nehož ta dolu prestehovaly sa ešte predkovia jejich z našich Horniakov. Tu bolo poznať a rozoznať domy i rodiny prišlé z Oravy, z Gemera, z Tekova, z Novohradu a druhé. A hľa, v každom vidieku, v každej dedine, v každom dome držia sa prísne a presne svojho obvyklého hovoru; bo je každý vo svojej podobe a skladbe tak prísne a presne prevedený, žebys ho mluvnický sostavit mohol a najmenšie zabehnutie do druhého hovoru zavadí už do pravidiel prvého. Náležite poznať u nás po vrave, kto odkial pochodí a kde zrodil sa; bo zo zvyku ťažko i v reči vyzliecť sa.

Zpievanky od J. Kollára vydané, jednotlivé povesti v prvej vydanej knihe Slovenských Povestí a Hodžovo dielo Epigenes Slovenicus (v Levoči 1848) podávajú doklad i príklad na to, čo v rozmanitých hovoroch nárečia Slovenského práve poviedali sme. Ale že teraz nemáme kde uverejňovať ukážky jejich a zasluhujú vždy a všade povšimnutia, podám tuná poviestku, v hovore kraja potoka Vlhu kde prebývam.

O jednon chudobnou mlinarevi

Edon mlinar mau telo (toľko) dečí14 ako na riäšíci džiärok (na riedčici dierok). Kýn ednomu chleba krájäu, zákyv (zakial) vylašnelo sä mu druhua. O tobôž už i trečô pítalo: „Apo, chleba mi, choc len z toho zákalistyho mi!“ Bitang mlinar radšé by sä búv videu pod zemieu, ako v takej biäde.

Zväu pobíjäšku (kresačku) a nestaviu sä chiba pri bráne pekla a tam klopau, šô len tak hušälo. „Šô tu klopeš?“ vybiehou šärt (čert). „Chocen ván kostieu staväč!“ (Chcem vám kostol staväť). „Nestavaj, radšé či dán z mech (za vrece) peňazí.“

Šärt mu dau plný plnušišký mech peňazí, ale van (on) len klopau. Vybiehou druhý šärt: „Šô tu choceš?“ „Chocen ván kostieu staväč!“ „Nestavaj, dán či z mech peňazí.“

Zväu (vzal) si mech peňazí. Opä len klopau. Vybiehou trečí šärt: „Šô tu choceš?“ „Chocen ván kostieu staväč!“ „No, nestavaj, dán či z mech peňazí.“ Zväu si aj trečí mech peňazí na pleciä. Skoro dohoniu prázdnyho furmana, vyložiu sitko tomu na vôz – a už akoby doma penäze šítau!

Ale trpov ešče len bulo. Šärtove v pekle poškräbali sä za ušima, ež jin takú hrúzu peňazí odvliäkou a šärt hybaj za nim, priam ho dobiehou (dohoniu): „Stoj mlinare, ni sú tvojo peňäze!“ „A šijo (čije) že by buli?“ „A vara toho, chto si jich vybehá.“ „A akhe sä budemo?“ „Tuž (nuž) ve (ved) či vrävín: na ubehávašky. Chto driev áv tan ku tomu vrchu dobehnemo, tot si zaberiemo šitky mechy.“ „Starý son na úbehy,“ poviä mlinar. „Ale áv tan pod kríkon spí moj mladší brat, s týn sä ubehuj!“

A tan pod kríkon (krúhom) spau zajäc. „Stávaj brašok, budemo sä ubehávač!“ zvolau šärt. A tu zajäc vyskošeu. Kýn si šärt pretreu oši, zákyv tot búv za vrchon. – „Toho naozaj ani šärt neubehá!“ poviedau krivý, koj sä vräteu ku druhým.

Bežäu za mlinaren druhý šärt. „Stoj mlinare, ni sú tvojo peňäze!“ „A šijo že?“ „Chto si jich vyhrá za pasy.“ „Ja son biädny, vyhladovený; nechoce sä mi trpov za pasy chytač; ale áv tan môj starý báčo (báťa, báťo) dopasený, dotylý, – pasuj sä s tyn!“

A tan pod kladou starý medvedž, s nadurenou srstieu a s naježenou hrivieu (hrivou), vypläzovau jazyk. „Stávajte starý apo, pôjdemo za pasy.!“ vraví šärt. A medvedž v tiä šäsy (časy) šäpí (čapí) šärta po hlave, uchyčí zes poly (ces pás) a otrepe o zen (zem), šô sä len tak zprpleu. – Vráteu sä šärt s odranou kožieu do pekla. „Ši si vyhrau?“ opytujú sä ho. „Vyhrau oblezenú tvár; chojte si vy, ši väc dohráte!“

Posporeu sä (poponáhľal sa) za mlinaren trecí šärt. „Stoj mlinare, ni sú tvojo peňäze; ale toho, chto si jich dohrá!“ „Tuž naš?“ „Tuž na hvízdažky!“ A šärt hnedž zahvízdnúv, dobre mlinar z nôh nespáď. Trpov zašäla šä mlinarevi käška parič. Tu vára už nevedeu ani kotro? kä? šô? ak? (ktoré, kadial, čo, jak). Len tak akoby ništ nebulo, zapošäu zbíjäč z kolesa obrúšku. „Naš či tá obrúška?“ poviä šärt. „Na dbä (na dbe, treba mi je) mi je, bratku!“ „Tuž ale kýho Paroma choceš s nieu? (s ňou)“ „Na dbä mi driev touto železnou obrušieu tebe hlavu zaobrušič, aby sä či neroztreskla, koj zahvízdnen.“ Nešäkau (nečakal) šärt; ujšou!

O tobôž pusteu sä za mlinaren tot najväší (najväčší), tot krivý z pekla, zo samho dna zo sytna. A leban (temer) ho ani nedohoneu; bo buli už pri dedžine, pri zahradách. Ale ho predči zastaveu, ež, vräví, pôjdu napokon na premetávašky; ež chto väc z tých svín, šô sä tan pásly, do záhrady premece, toho budú peňäze.

Mlinar ledvic (sotvic, sotva) vedeu si zporady (porada, pomoc) s ednou chudou svinieu, a šärt v okamihu premetau šitky velkiä a tušniä svine do záhrady. – „No, chto smo väc?“ poviä šärt. „Jä neviäm kelo (kolko) si ty premetau; ale jä som si každej chvaščik (chvostík) zakrútnov. Šítajmo (čítajme), kotro aká (ktorá jaká)?“ A tu každá mala chvaščik zakrútnutý, chiba tá edná ni, šô ju búv mlinar prešmareu (prehodil, od šmarit = hodiť); lebo bula vychudlá ako trlo. Ale šärt zmýlič sä dau, a peňäze ostali mlinarevi.

Trpov si doma deči opatreu. Biäda jim sama pobrala sä z domu het (preč)! A mau tot mlinar aj džiavku (dievku) na vydaj. O tobôž pítali mu ju aj za muž. Spraveu jej svadžbu hrdú. Koj už, ako na svadžbe, sädali smo na kone pre mladú a sädou som si i jä, tu či mojä kobulä zadnyma nohama virgla (vyhodila) a mňä až hýn sem ku ván zašmarila. Tak son tu! Ale sä tan adaj (aždaj, asnad) aj bezo mňä ta zaobišli a pekne krásne dosvadžbeli.

VII. Život občanský

Významné meno zachoval si Slovák pre ten širší krúh a obvod života, ktorý viaže a spolčuje rody a vedie človeka von z úzkej domácnosti a z kola pečovania len o seba. Bo hovorí obec, v nejž je človek občan, kde je občanstvo. Obecje obvect. j. vec obvodná, naozaj večšia, väčšia, v obvod svojho kruhu viac – všetkých zavierajúca, kde všetci veciť, vetiť, večať čiže radiť a pomáhať, činnými byť majú. Občanje obvečant. j. poradník a činný člen tejže obci, obveci. Občanstvoje obvečanstvo, súhrn vecí a záležitostí všetkých občanov.

Bez otázky u nás pospolite tak rečené obcet. j. dedinské obcea obce malých mestečiek ostaly cudzotou najmenej dotknuté. Čo u týchto a jejich občanov zachovalo sa, to ešte najbližšie pokladať môžme za zvyk, ba za cnosti i hriechy občanské slovenské. Zvyky a výsady väčších a až do nedávna tak rečených svobodných kráľovských miest, náležalo by viac skúmať z postatí právnickej, vždy so zretelom na to, čoby mohlo byť pôvodne slovanského. Bo Slovania mali prvotne veľké obce, s prívlastkom tak i viac „svobodných“ jak tento k oným kráľovským mestám v Uhorsku pridávaný býva, a keď tieto žiadaly i prijímaly svoje práva a výsady od Uhorských kráľov, nepriam ešte boly zabudly na predošlé pôvodné práva.

Poďme však len do tých našich obcí, čo zde vo zvyku obecného a občanského nalezneme.

Obce naše, ač pod vlivom predtým zemských pánov, teraz pod vlivom stolíc, zachovaly si predovšetkým právo svobodného volenia svojich predstavených. Pôvodný názov týchto je kmeť, kmetia kmeťovia, jak zachoval sa ešte tu i tam skutočne a viac v rodinných menách u tých, jejichž predkovia bývali dakedy kmeťmi obce. Šoltýsia šultajsi, (tiež názov v rodinných menách zachovaný,) bývali správcovia majetku panského a často i obce, od zemských pánov ustanovení. Pôvodnejší jejich názov je: dvorský, z dvoru zemského pána poslaný a k dvoranstvu jeho pripočítaný úradník. Pozdnejšieho pôvodu bude názov: richtár, richtári.

Zvyky voľby úraduči úradských poctivej obceopíšem dľa podania od Jána Krasomila Gábera Lovinobaňského, z Novohradu ešte pred r. 1848 podaného, dodajúc k tomu novšieho času týkajúce sa premeny. Obec zde ako obec t. j. rovná jedna druhej vo zvykoch. Len doba voľby bola u niektorých o Všechsvatých (d. 1. nov.), u viac a zvlášť teraz doba Vianoc a občanského nového roku. Hovoria tiež: úräd staväť, úrady prestavovať, za richtára postaviť, richtárstvo prestaviťt. j. preniesť na druhého; čo teda asi takto ide:

Mrazivé, hmlisté ráno je. Dedinčania utiahli sa do ticha a tepla domáceho, kde pred vyblnkujúcim páľom (plameňom) pece podkúrenej ohrievajú sa a pracujú. V tom zaklope voľakto na oblok: „Pán Boh s vami! Či ste doma“? Gazda otvorí oblôček: „Pán Boh s vami! Čože je?“ „Báťa (lebo gazdo), žeby ste prišli dnes, tak po havránkach, do richtárov!“ ozve sa hlas pod oblokom a kroky čuť už ďalej utekajúceho k susednému domu. Pri každom ten istý výjav. To desiatnik alebo pougár zakazujedo richtárov.

Pred jedným z onakvejších domov dediny na podstienke či prietosi vystiera sa lavica na krátkych hrubých nohách lebo na hrubých kolieskach so železnou obručou k pritiahnutiu nôh toho, kto na ňu uložený byť má. To je derešobecný, na ňomž prestupníkov palicovať lebo korbáčovať zvykli. Pred derešom, na svobodnom, dvíha sa jeho družka päť oká, to je kladadedinská s piatimi dierami, do nichž možno zavreť nohy, ruky i šijú ukrčeného odsúdenca. Na klade do dreva vyrezané lebo čierno načiarané nápisy. Po jednej strane: Pokuta za hriech!Po druhej: Beda tebe aj tvojej koži, kto dostaneš sa do mojej loži! Dereša kladabývaly za onoho času odznakmi trestajúcej obecnej moci pred domom richtára, ktoré však ľud vďačne zničil r. 1848 a vrchnosti vyvesily miesto nich tabulky s nápisom: Predstavený obce.

Nuž ale sem do domu richtárskeho schodia sa podvečer všetci gazdovia či občania; vážne, až melancholične ubierajú sa po jednom, akoby nad každým ťarcha velikých a rozhodných vecí bola zavisla. V izbe pred richtárskym stolom pokloní sa každý a zasadajú si do radu na prístenové i donesené lavice i podpec a na prípecok. Na stole lebo nad stolom vo svetáre horí svetlo; ba i pougár prikladá na kozub alebo do hora drží z dubca lebo z brezy odkresanú faklu pri ohnisku. Prevzal povinnosť domácich v tomto, keďže títo, čo neprislúchajúci do rady, vypratali sa na priadky a posedky do susedov. Za vrchstolom vykrúca si búzy pán notáriuš; pri ňom na pravo sedí richtár, rečník čiže vicerichtár, prísažní a starší údovia obce. Pán notáriuš si odkašle a rečie: „Poctivá, mnohovážna obec, zajtrajší deň (všechsvatých lebo nového roku) upomenuje nás, že si máme slávne úrady voliť, ako to aj od slávnej stolice aj od slávneho panstva vydané máme. Volte že si tedy vo meno Božie ako sa vám páči alebo potvrdzte starých; veď viete, že nám aj tí dobrí boli a slávna stolica nemala nič proti ním.“ „Dobrý nám bude aj doterajší úrad!“ ozvú sa hlasy z hromady; ale rečník z doterajšieho úradu mocne zpiera sa tomu. Vrava tým silnejšia v hromade i za to i ne za to; až richtár poklope na stôl a stane sa utíšenie. Ozve sa pán inšpektor či kurátor (dozorca, starosta pri chráme a cirkevných veciach): „Bračekovci, viete že treba každému vyhoveť: tu pánom, aby i po jich vôli bol richtár; tu domácim, aby si gazda pre obecnú službu veľa doma nemeškal. Voľte si vy len druhých, na ktorých všetci pristaneme. Ale viete, bez pána Otca ani krok! On nám je hlava v chráme Božom; on nám to najlepšie poradí, z ktorých si voliť máme.“ To slovo na čase – a traja starší už idú na poradu do fary. Porada a hromada má ale tiež už predmet zavdaný: jedni tých, druhý oných spomínajú ako súcich do úradu: za richtára toho a toho múdreho, obozretného; za rečníka toho a toho mladšieho a výrečného; za desiatnikov a pougárov tiež mladších, čo ľahké nohy majú; do každého úradu súcich, čo by doma neveľký obchod mali a tak sebe veľa nezmeškali, obci poslúžili. Lež v tom začne jeden o chvíli, druhý o statku, tretí o cestách a furmankách a všelinečom rozhovor. Až o voľbe ani znaku, akoby prepadla sa do vody: utonula v mori obvyklej vravy o každodenných vecach; ale táto je tým živšia a rozmanitejšia.

Ani nezbadať kedy vrátili sa poslanci; až richtár zaklopal a vrava utíchla. Pán kurátor si teraz odkašlal a vykladal: „Pán Otec nám radia tuto krsnieho Mateja Šiarkan. Len neviem, či by ste nám, krsný, prijali úrad; bo ste sa vy už dosť obec naslúžili?“ Oslovený krsný Šiarkan odmáhal sa, že je starý a nedovladuje; aby radšej mladší priúčali sa k richtárstvu, kym starší jim k porade žijú. Hromada to v tichosti uznala. Kurátor pokračoval: „Radia nám aj Ondriša Dudášove. Tento je z mladších, ale len pred dvoma rokmi bol richtárom. Tretieho nám poviedali Janka Lupkanove; ten bol už aj rečníkom (vicerichtárom) aj prísažnym; ten by už len vedel, ako tieto veci idú.“ „No tak je!“ prisvedčil odstupujúci richtár. „A var by to dobre bolo!“ ozvali sa hlasy – a po chvili bol Janko jednomyslne va richtára vyvolený. – Kde takto neusjednostajnia sa, tam často padnú hlasy dávané trom tak, aby každý navrhnutý dostal aspoň niekoľko čestných hlasov, väčšinu ten, ktorého spôsobnosti a domáce okolnosti napred v rozhovoroch medzi sebou popretriasali, – až vrava zašla zase na súkromné záležitosti, ba i na hádky a richtár musel klopať, aby pozornosť na cieľ porady obrátil a pán notáriuš mohol započať značenie hlasov.

Ale vyvoleného obyčajne niet viac v hromade. Z vravy susedov vyrozumel, ako vlastne veci stoja a už dakde s domácimi a bližšími priateľmi radí sa, ako čo teraz? pripovedať či odpovedať? Nestačil sa však poradiť, už prišli preňho z rady vyslaní a vedú ho zasa do rady. Ten tu ešte len odmáha sa, že jesto druhí hodnejší, že pri dome a hospodárstve nemá pomoci, že nevie, či poctivej obci vyhovie. Rečník obyčajne výreční mu: „Aj druhí len tak boli postavení aj tak súci ako vy. A načože richtár kosí richtárku (lúku preňho určenú) a prijíma meru (40) zlatých do roka z obecného? Aby si trebárs koho do domácej roboty najať, i sluhu trímať mohol. A čožeby z toho bolo, keď by nikto nechcel ani krížom slamy preložiť pre obec? A či neviete, keď pán farár kázali, že nielen pre seba, ale aj pre druhých žijeme? A Pán Boh najlepší pomocník, bude pomáhať i vám!“ – To je všetkým ako zo srdca vyňaté a najinak snad práve vyvolenému. I zasadne si za stôl a hneď sám predloží, koho mu majú za rečníka(vicerichíára), koho za pongárovk posluche potvrdiť. Postavia mu k pomoci a porade i dvoch troch prísažných, vekom i radou rovných alebo starších a zkúšenejších. Hlavnia je len voľba richtára. Všetkých druhých úradských zvolia z tých, ktorých richtár chce alebo jim na hlasovania predloží, ktoríby mu po ruke i po rade najpríhodnejší boli. – V Liptove prísažnýchtuším staršími boženíkmi(tiež od prísahy = boženie, zaboženie sa) volajú: pougárov, polgárov mladšími boženíkmi; niekde sú desiatnici.

Takto nový úrad, nové vrchnosti obce vyvolené či postavené sú. Pred r. 1848 richtár a prísažní skladali pred farármi a pred sborom v chráme prísahy v prvú po voľbách nedeľu; od tých čias zvykli stoliční slúžni prisahať a na zodpovednosť brať richtárov. Ale milí richtári, starí i noví, jak predtým, tak ešte po dnes zvykli ísť po voľbe nábožne k zpovedi.

Avšak na druhý tretí deň po voľbe shromaždená je zas obec. Prenášajúteraz richtárstvo. Predošle zaberali mladí chlapi dereš i kladu na plecia a tak to prenášali, otočení zástupom ľudu, pred dom nového richtára. Teraz prenášajú už len nápisnú tabulku, ale aj, čo bola a je po dnes hlavnia vec, richtársku truhlicus písemnostiami, ktorú složia v dome na stôl a richtár drží si ju potom na najvzáctnejšom mieste, totiž na lavici za stolom, popri svojej armárii domácej. V novom príbytku richtárskom skladá teraz počty predošlý richtár, a čo zvýšil v hotove, odčíta na stôl pred všetkými, i oddá čo oddať má. Zvýšil ale najmenej toľko, že dal sem doniesť nápoja a upiecť chleba pre všetkých. Prv lež piť začnú, odpytuje starý richtár všetkých, akby v čom bol býval nedostatočný alebo komu v prísnosti úradnej ublížil. Nájde sa hneď rečník, ktorý mu zaďakuje za minulé úradovanie; želá, by mu Hospodin nahradil čas, silu, zdravie a čokoľvek by si v obecnej službe bol premeškal lebo utratil; odpytuje ho tiež z toho, čoby mu kto bol ublížil alebo nebol poslúchnul ho ako richtára. Na znak vzájomného odpuštenia povstanú tu všetci z miest a počuť skrúšené veru vzdychy: Pán Boh odpusť nám každému a buď každému na pomoci! Potom už pobavia sa pri sklenke a besede, a popretriasajú obecné, obchodné, hospodárske a Boh zná jaké záležitosti i novinky. A ak len nenájde sa človek záperkavý, čo to iba záperku (zádrapku, príčinu hádky a zvady) hľadá, nuž minie sa všetko v pokoji; ba nejedna dobrá rada k prospechu obce a pre nového richtára zde zkrsne.

Odznakom richtárskej moci a osoby bývala aj richtárska palica; na dedine obyčajná to hôľ, po mestečkách a mestách i striebrom lebo zlatom na rukoväti okutá trstenica. Richtár dedinský nesmel ukázať sa bez nej úradne. Teraz to už nezachovávajú tak prísne.

Po obciach jest aj poľnia vrchnosť: poľní richtár či poľní gazda s niekoľko strážnikmi. Jich povinnosť: dozerať na pole a pastvu, škody zamedziť lebo i trestať peňažite a peniaze dojímať. Kto nepoddá sa jim, toho prísnejšie tresce richtár.

Samú dedinu stráži v noci za plat najatý hlásnik(bachter), jemuž k pomoci, v čas hroziaceho od zbojníkov lebo podpaľačov nebezpečenstva, prichodia na porad niekoľkí obyvatelia. Ináč sám uberá sa tichým krokom a bedlivým okom ulicou i medzierkami. Pri dosť krátkych prestávkach toľko raz zdlhavo dúchne do svojho rohu, koľko je kedy hodín a zaspieva:

Ubiedenejšia a nižšia vrstva obyvateľstva nemá sa zle u nás. Sluhav domoch pospolitosti jedáva za jedným stolom s hospodárom svojim a ešte aj mladší údovia rodiny čo staršieho uctiť i poslúchnuť sú povinní. Zvyk tento sedávania služobných za jedným stolom a pri jednej myse jestli kde i u menšieho mešťanstva miesta nemá, to len novšie časy vytisli ho zo života. Pohorelec, vytopenec, bedártelesný lebo duševný, obkaličený(kalika) a k práci naozaj nevládnysmelo ukázať sa môže u zdravých a vládnych, ešte i tam, kde žobrať zakázano. Nalezne nielen almužnu, ale i pekné prijatie; bo pekné slovo, vraj, vždy viac ako dar a nadelenie. Majetnejšie ale rodiny a obce vždy i svojich bedárov opatria i druhým udelia. Z mojho okolia na pr. niet žobrákaa koldušapo svete, bo tu ľud majetnejší; títo prichodia a pochodia kremä z krajov núdznejších. A hla, žobráci a kolduši naši nespustili sa ani u nás toho, iste aj šíre diale a myslím najmä u Slovanov uvedeného zvyku, že nechodia ani nemo ani nezbedne „po pýtaní;“ pýtajú, berú; ale aj sami udeľujú, dávajú? Čo takého? Za dar zemský a hmotný dar slova a umenia. Slepcizvlášť i u nás obľúbili si husle; hrajú a spievajú najviac piesne nábožné, ale veru a zvlášť kde jich my nevždy počujeme i prostonárodnie piesne, romance; ospevujú bežné udalosti a príhody. Myslím, žeby hrdinské skutky, jako u Juhoslovanov, ospevúvali, keby k nim u nás pohnútky a predmetu bolo. Po okolí našom chodí Ondro Varga z Vlachova, dáva si čítať knihy, poslúcha nedelnie kázne v chrámoch. Okrem nábožných pesní prespevuje potom po uliciach i dvoroch z toho čo čítať si dal alebo v chráme počul ním samým utvorené verše a skladby, uspôsobené a namerené k tomu, by mravne účinkovaly na ľud. Na svojich husličkách hrá pri tom dosť príjemne. Zvláštny zjav kraja nášho je slepec Hrebenda z Hačavy. Podotknem len o ňom, že vzdelal sa dávajúc si čítať náboženské i národnie spisy, ktoré s veľkou pilnosťou po všetkých okolitých stoliciach a menovite po farách a školách shľadúval, skupúval, čarúval, predával, rozširoval po rodinách Iudu i vzdelancov. Svoju vlastniu knižnicu bol daroval gymnasiu Veľko—Revúckemu. Dobrodincom svojim to sám roznášal to i posielať neprestáva želanie na deň mena, jak sám jich do pera predrieka dobrovoľným pisárom svojim. – Iných mravne k týmto dvom prirovnať sa dajúcich i nedajúcich nešťastníkov počujeme vždy nábožne spievať i na husliach hrať u dier domov a – na verejných cestách a námestiach trhov a jarmakov, odkial, čo z jejich obvyklých javíšť, neodháňajú jich ani tam, kde ináč a inokedy zákaz – ale obyčajne márny zákaz žobrať. „Smilujte sa pre Kristove rany, neopúšťajte biedneho lazara!“ tak u dvier a na uliciach bieda a psotavolá.

Jejich brat, nedostatok, učí zasa požičať. Nekonečný a zastaralý bude zvyk požičiavania u ľudu nášho, počnúc od toho každodenného ohňa, soli a chleba, až do ostatnej veci a peniaza. Komu čoho nedostáva sa, beží len k susedovi, akoby všetkým právom a sused majúci neodopre akoby najväčšia povinnosť bola poratovať – požičať. Slovák tedy požičiava, požičí, dožičí, žičí či praje a dáva z toho, čo má, druhému. Tak oni to aj mieňa s pôžičkami a nehľadia tak na možnosť prinavrátenia požičaného, jako na potrebu prosiaceho pôžičku, – a na statočnosť. Statočnosť je u nich akoby najvyššia občanská cnosťa záleží hlavne i v tom, by človek ani pôžičkou ani nijak nepripravil druhého o jeho majeť, ale sám živil sa spravedlive. Na púhu statočnosť, bez všetkej druhej záruky a poručníctva, idú u nás celé súčty do obchodu. Požičajú nielen známym, nič nemajúcim, krem tej statočnosti; ale požičajú aj neznámym až v tomto často obdivujem jejich ľahkovernosť alebo radšej spolahlivosť na to slovo a prosbu statočnosti. Ale si aj statočne prinavracujú, čo takto vzali „na úver, na vieru.“ Nešťastie musí potkať dlžníka, žeby už nebol schopní vrátiť. Ľahkomyslných požičiavateľov (dlžníkov) vysmievajú aj u nás tým, že „berú na bradu,“ že majú už veľa na bradea kto nikda nevracia, to je už ten požiteľ. Od požičaného a tým užitého vďačne aj úžitok(úroky) dávajú a vďačne aj značné, len či požiť, užiť, na úžitok i sebe obrátili pôžičku. Prílišné tieto úžitky berúci veritelia označení sú protivou poživy a pôžičky, totiž úžerou; úžernícisú, zožierajúci druhých.

Ale hlavnia snaha Iudu Slovenského namerená je (nie k biednemu ani požiteľskému ani úžernickemu) k majetnému, samostatnémua čestnému postaveniu občanskému. Zde keď čo nedostáva sa mu „núdza ho do roboty zobúdza,“ čo rozumie zvlášť o hospodárskom pracovaní a nadobývaní; zde ďalej ohlasnými nástrojmi pracujúc a remeslujúc povie: „strašme tú biedu,“ a remeslo mu „zlaté dno.“ A jako mu je „zlodejstvo reťaz“ tak mu je zase „kupectvo peňaz.“ Rád domáha sa i v stave „učených, vyučených“ lepšieho občianskeho postavenia a cti. Koľkíže tu možní majitelia, výborní priemyselníci a umelci, bohatí kupci, vznešení cirkevní i občanskí hodnostári boli a sú synkovia ľudu nášho, pošli prvotne z tej jeho núdze a psoty, ktorá ho tam zobúdza, ktorú druhú tak umie strašiť! Len to je tá prebiedna a zakorenená zvyklosť, že Slovák ako domohol sa majetku, došiel cti a hodnosti, hneď zapomína sa na svoj pôvod a svoje slovenské „poctivé“ meno; stáva sa tým, čo sám ľud menuje odrodom! Veru nesieme i my diel toho Kollárovho (znělka 258):

 
Všecko máme, věřte moji drazí
     Spoluvlastenci a přátelé!
     To co mezi velké dospělé
V člověčenstvě národy nás sází;
 
 
Zem i moře pod nami se plazí;
     Zlato, stříbro, ruky umělé,
     Řeč i zpěvy máme veselé;
Svornost jen a osvěta nám schází!
 

Jánošík

(Stručné podatky o ňom, čo o skutočnom zbojníkovi i čo o hrdinovi poviestok ľudu.)

Predstavme si hory a kraje prameňov Rymavy, Slanej, Hrona, Hornáda, Popradu, Váhu, Oravy, Turca, Nitry, Kysuce a hranice susednej Moravy, Sliezka i Haliče poľskej až po Dunajec. Na týchto priestoroch objavil sa roku 1711 skutočný Jánošík i Juro Janošiak rečený. Čo o ňom podám, vzato je zo súdobného výsluchu a vyznania jeho, ktoré v archíve stolice Liptovskej nachodí sa pod názvom Fassio Janosikiana, anno 1713, die 16 mensis Martii – a v ňomž on nazvaný je: agilis Georgius Janošich Tyarchoviensis, latronum et praedonum antesignanus t. j. opatrný Juro Jánošík z Ťarchovej, zlodejov a zbojníkov náčelník. Výsluch tento a soznanie i súd uverejnil bol Kašpar Belopotocký v jednom zo svojich kalendárov pred r. 1840., ktorý ale pri rukách nemám. Čo vypisujem, to mám z rukopisov Janka Krála, odovzdaných mnou do sbierok Matice Slovenskej, shotovených niekdy v S. Mikuláši dľa výš spomenutého archívneho písemstva.

Jánošíkov predchodca bol zde Tomáš (Tomek, Tomko) Uhorčík, Uhrík i Hudec menovaný. Dľa soznania Jana Šípoš, mešťana Žilinského, v spolku Uhorčíkovom boli títo zbojníci; predne v potomnej čate Jánošíkovej neúčastní: Paľo Brnátik, Vrabec zo Staškova, Kovalolsky z Rakovej, Bagar, Turiak (druhý), Gáborčík a Vavrek z Poľskej; potomne aj v čate Jánošíkovej nalezavší sa: Kubo Chlastiak, Kováčik či Moravčík z Moravy, Ondraš z Kysuckej Dlhej vysoký a ryšavý (červený) paholok, Satora, Vavrek, Zradovský, Pavol Mlinarčík. Sám Uhorčík ale soznal: že Toporisko a Drozd, dva starší zbojníci, našli ho pri koňach a deväťraz musel jim prisahať (vernosť); on sám ďalej že nikoho nenaviedol na zboj, ale videl vôľu Jánošíkovu ísť po zboji, tedy vzal ho sebou na Moravu, kde dostali plátna na košele; okrem Jánošíka že boli ešte jeho tovaryšia: Hunčík či Huncaga (ináč i Turiak i (prvý)) zo Staškova, Adam Šušalka z Turzovky. Župica z Moravskej Ostravice, Kovalčík z Čeľadnej, Valičiak z Medziríča, Holúbek z Mentelovic z Moravy, Plavčík z Dunajova, Kundis Ondráš a ešte jeden z Dlhého Poľa, ktorého menovat neznal, len to o ňom, že ten diablom slúžil za rok.

Sám Janošík priznal sa k týmto kamarátom: Tomko Uherčík(Uhrík, Hudec) dostal pri deľbe plenu na Žiarach pušku pána Paľa Revayho, zkapal tam na horách Kremnických, kde ho vidiecki (stoliční) hajdúci zastrelili. Satoraz Poľskej zo Soli, zkapal v Tešíne. Pavol Gašparecináč Mlinarčíkz Radovesky, tiež v Tešíne utratený. Bartek, v Predmieri pri ovcach sluhoval, tiež v Tešíne utratili ho. Ondraš, z Dlhej z Kysúc, v Tešíne tiež zkapal. Títo piati nahovorili Jánošíka a on pristál k nim o Michale r. 1711. Turiakprvý i Huncag, Huncaga, Hunčík rečeny, bol orgazda v Staškove, potom i zbíjal; pri deľbe na Žiarach dostal z Revayovych vecí šabľu, pušku a strieborné niti; on prestrelil pátra (kňaza) z Demaníž, keď tento vodu pil na studnici. Kubo Chlastiak, dostal na Žiaroch z Revayovych vecí druhú pušku. Šustkoviači Šutkovia(nebodaj bratia) odobrali kňazovke zo Sv. Jana mentiečku pri zboji niže Sokola; spolu s Kurucmi (účastníkmi Rákocyho povstania) dodávali Jánošíkovi pušný či strelný prach. Orešiakz Poľskej, Moravčík, ozbíjal Vítku Sita Slezáka; zabili ho zbojnícki tovarišia jeho na Beskyde. Gavelči Havelzo Soli. Pivovarčíkz Jablonky. Plavčíkz Dunajova, spolu s Turiakom strelil na pátra z Demaníž pri studnici; vzal Skalkove zlaté veci i so škatulou.

Priznal sa k nasledujúcim, s nímiž v porozumení bol: u Koňúchana Dunajove popíjal si Jánošík často. Adam Síkoradával mu žincice na salaši. Šutkai Šustko(vidz výš Šutkovia), Juro Krásny, Kubo Krásny, Jano Majer, boli na majeri v Zákopčí jeho prechovavatelia (nebodaj v čas zimní), jimž za to platil. Kovalčíka Ondrejíkgazdovia na Kokave, u nichž zdržoval sa 3 týždne. Martin Mravecbol gazda Klenovský, ktorý znal, že Jánošík je zbojník, a jako takého ukrýval ho. – Sám nepriznal sa k tymto v podozrení s nim stojacím: Ivan Javoríka Valent Vozárnikzo Štúrnej. Orešiakz Poľskej. Juroa Šándor Krupa, Mišo Žiak, Juroa Matej Zuborz Oravy.

Z vyšetrovacích, od stolice Trenčanskej ku Liptovskej upravených otázok vysvitá: žeby Janošík bol daroval Ťarchovskému krčmárovi Rajčanovi strieborný pohár, za to čo zjavne dával zbojníkom nápoje, a ukrýval jich; žeby hlavne vajvod (vojt, richtár) z Ostatnice, Ján Litiský a iní neboli chceli prenasledovať Janošíka; žeby na Valhore bol mal v striebornej kupe uložené poklady; žeby v Ľubietovej Vítka Sita boli ozbíjali; že čiby boli ozbíjali kostoly v Uhrách, v Poľsku, v Sliezku a na Morave a menovite čiby boli nosili pri sebe posvätné oblátky, by zbroje jejich dobre strielali a čí pribíjali oblátky tieto na stromy a strielali do nich čo do cieľa a na zkúšku, či potečie z nich krev; konečne akoby bol znal „o dopisovaní Rafajovskom“ v záležitostiach v ten čas prenasledovaných Kurucov. – Jánošík nepriznával sa len k tomu, čo už vyš pri kamarátoch jeho zaznačil som.

Pravota Jánošíkova pred stol. súdom v L. Sv. Mikulaši vedená bola hlavne v reči latinskej, ale soznanie obvineného a žaloba na neho zaznačená slovensky. Škoda že ju nemám, jednak pre reč samú, jednak by sme dôkladnejšie vedeli, čo všetko vlastne na Jánošíka žalovano bolo a čo mu pokladali podrobne za vinu. No hlavnia žaloba a vina je, že bol verejným zbojníkom a náčelníkom zbojníckej čaty. S touto pravotou vystúpil proti nemu Vladislav Okolicsányi, podžupan stolice Liptovskej. Alexander Csemiczký jako fiškus a verejným plnomocenstvom opatrený fiškál (pravotár) predniesol v obžalobe Jánošíkovej zločiny a zbojstvá a žiadal zrovna hrdelný trest na ňom; však pred vykonaním trestu by ešte oddaný bol na torturu (mučenie), cieľom vyznania spoločníkov, ochráncov a ukryváčov svojich a toho, kde nasbíjané veci ukryté má. Balthasar Palugyai ale, jako zákonný obranca obžalovaného, v prítomnosti tohto, najprv zamietnul obžalobu znejúcu na vraždu, že totiž onoho pátra z Demaníž Jánošík nezabil a hotový bol na to i prisahať; potom predniesol obľahčujúce okolnosti tieto: Jánošík opustiac zlopovestných Kurucov, pokojne zdržoval sa doma v Ťarchovej v stolici Trenčanskej; zverbujúc sa k vojsku kráľovskému slúžil na zámku Bitčanskom a skrze rodičov z vojenstva vymenený prebýval zase doma pokojne; až tu Tomko Uherčík z väzenia z hradu Bitčanského vypustený prišiel k Jánošíkovi, jako k takému, ktorý v tom väzení strážil ho a dobre mu robil: dľa tejto známosti vyvábil ho z domu a do kamarátstva sprisahal; Jánošíka teda ku kamarátstvu a vyznatým zbojstvám viazala prísaha a po zabití Uherčíka len zo strachu pred pokutou za predošlé zbojstvo nevrátil sa k pokojnému životu domov, ač skutky svoje ľutoval i oľutúva; konečne dľa Kitoniča Quaest. 8. Cap. 6. – dľa nehož kremä na základe presviedčajúcich dôvodov a svedkov zvykli odpraviť povrazom a keď tu vinník dobrovoľne priznal sa, k čomu priznať sa mohol – hovorí tento verejný obranca, že obžalovaný obeseným naskrze byť nemôže a žiada, by súd omilostil ho a jako takého, ktorý svoj život napraviť chce, z okovov a väzenia na svobodu prepustil.

V prvý deň súdu (d. 16. marca 1713) rozhodnuto: pre krátkosť času odroóuje sa žaloba na zajtra. V druhý deň rozhodnuto: Poneváč stýka sa viac dôvodov, zajedno, že v dobrovoľnom vyznaní nevyznal svojich podporovateľov a ochráncov, neobjavil, komu dal väčšiu časť lúpeže a kde ju položil i ukryl, tiež že vo svojom soznaní najviac neurčito menej zreteľne odvetúval; za druhé aj preto že okrem otázok nič vyznať nechcel: z tej príčiny tenže obžalovaný, v smysle Kitoniča Qaest. 8, Cap. 6. a tam citovaného zákona, má byt oddaný na mučenie (torturu), najprv na ľahšie a keď by to neosožilo na ťažšie. Konečne rozhodnuto bolo: Obžalovaný Jánošík má byt obesený.

Výrok tento bol na nom aj vykonaný na šibeniciach blíž mesta L. Sv. Mikuláša.

Dosť poetičnej látky i pri skutočnom Jánošíkovi. Na tohoto i poťahuje ľud svoje rozprávky a poviestky, avšak líči v nich viac svoj poetičny ideál a čo poetičného napospol o svojich hôrnich voľných deťoch zná, preniesol na tohto jednoho. Dľa rozprávok ľudu Janko Botto sostavil kamarátstvo jejich takto: Jánošík. Surovec. Ilčík. Adamčík. Hrajnoha. Potúčik. Uhorčík. Garaj. Tarko. Mucha. Ďurica. Michalčík. – Dľa môjho sostavenia v Sborníku Mat. sv. II. soš. I. str. 89 miesto Michalčíka má stáť: Gajdošík, ktorého ľud vždy čo na gajdách hrajúceho predstavuje. Surovec ale bol vekom od Jánošíka pozdnejší, r. 1769 v Brezne kolesovaný, v tom čase ale, kde ešte dvojrúrových pušiek nebolo, výchyrný zvlášte tym, že sám shotovil si pušku o dvoch rúrach na jednom šichte (záhlavku) a o jednom kobútku u prostried rúr: kremeň v pisku kohútka zapraveny a zpusteny zapálil ale odrazu prach na pánviciach oboch rúr samopalnej (jak ľud hovorí) tejto pušky a zbojník odrazu dvoma výstrelmi desil pocestných. Nebodaj už pre toto vradil ľud Surovca do spoločníkov Jánošíkových, kam vlastne dľa rozprávok všetci zbojnícki vyznačenci patria, naskoľko len do počtu 12 mestia sa. Prostonárodnia maľba predstavuje jich v zelených košielkach, opasku, chološňach bielych lebo sivastých a v krpčekách s čiernymi nadväzký, pri tom vo vybíjaných širákoch alebo aj v jednorohatých polo vysokých klobúkoch na hlave, so samopaľnou puškou na pleci a valaškou v ruke. A to obyčajne šiestich spolu v hore smrečinovej, kdežto po jednej strane obrazu spatríme Jánošíka podopreného na valašku, pri ňomž Ilčík gajduje; z druhej strany stoja Adamčík, Podstavčík, Hrajnoha; uprostried na priestranstve ihrá a valaškou ponad hlavu zvíja Surovec. Na iných podobných obrazoch Hrajnoha preskakuje jedle, a plný sud vína vyvalený je pred všetkými na pažiti.

Rodisko Jánošíkovo kladú i poviestky ľudu do Tatier, ale nesrovnávajú sa v mene rodnej dediny jeho. Počul som udávať i Ťarchovú i Zázrivú i Ľubochňu i Sklabinu i viac už od mladi pozapomenutých odľahlých horských dedín. Jánošíka vraj dal otec učiť na kňaza, ale tu raz doma zemský pán žiadal poplatok a otec nemal jako zaplatiť. Syn prosil sa u pána, ale tento chcel ho dať ztiahnuť. Rozželeny Jánošík zvrtnul sa raz a hrozivá čeliadka pánova ležala v prachu. Podčím otec išiel na to predávať junce do mesta, preobliekol sa Jánošík a predstál otca na ceste i peniaze mu odňal. Vrátil mu jich síc doma, ale pustil sa na to po zboji, že ho už teraz ani čert nepozná, keď ho vlastní otec nepoznal. K sebe prijíma kremä vyzkúsených kamarátov, čo len bohatých sberajú, chudobným merajú. Účel jeho je „krivdy po svete naprávat, biednych a nešťastných zastávať.“ Kde sa vzal, tam sa vzal, ale vždy tam bol, kde nešťastní žalovali sa, a sedliakovi pri Važci, plačúcemu nad hromom zabitými volmi riekol vraj: že čo pán, stolica a hrom pokazí, to valaška Jankova ponapráva na pár razí. Pod Tatrami nebude dediny, kdeby neznali rozprávať, čo dobrého urobil Jánošík chudobe i tu i tam. V tom tiež srovnávajú sa všetky poviestky o ňom, že on nikda nikoho nezabil; spomínajú onohu kňaza u studienky zabitého, ale vyhradne s tým, že stalo sa bez vedomia a privolenia Jánošíkovho a že za to on sám vinným trest uložil a rozžialil sa bol, že to stalo sa. Pánom do kaštielov a zámkov dáva Jánošík opovedúvat sa, prichodí jak nečakajú, často v obleku panskom, a zaberie čo chce. Pocestných predstane s hromovitým: „Daj Bohu dušu a mne peniaze!“ ale keď na odpor nepostavia sa, neublíži vraj ani muške. Kremnické dukáty, strieborné a zlaté fúry čiže vozbu v Kremnici razených a odtialto do kráľovských komôr odvážaných peňazí, často do potyku s Jánošíkom uvádza poviestka ľudu. Dľa nej raz Jánošík sám sprevádza naložené vozy, aby z kráľovho imania nič nepodelo sa preč, keď vidí, že strážcovia slabí a bojazliví boli; druhýraz odberá jím doliare, dukáty a káže sýpať do jám a pod zápole, by jich neužili ani tí ani tí t. j. ani páni ani zbojníci ani nik. A z tohto ohľadu niet dediny od Rymavy až po Moravu a od Ipľa po Dunajec, kde by si nepovrávali, kde a pod ktorou zápoľou zavalený je Jánošíkov poklad, kde v horách jeho komory, k nimž nedostane sa žiaden duch – leda snad akbv prišiel taký, čoby vyrovnal sa samému Jankovi.

Do zvláštneho styku privodia poviestky Jánošíka so žiakmi, študentmi. Jedni naľakali sa jeho hromovitého: stoj! Opojil jich pri večeri, dal ale spiacich prikvačkať k zemi. Smelších ale tým radšej pojal k vatre, kde piekol sa celý vôl na ražnisku. Zde dal napred sebe a svojim chlapcom kázeň držať. A keď raz žiak kázal jim to slovo Božie o spravedlivosti, o Božom súde a horúcom pekle a jeho spolužiaci tŕpli, čo z toho bude: poplakali sa Jánošíkove deti na tej peknej kázni, sám vojvod zadumal sa pri kapitole o smrti. Na „Ameň“ ale riekol sám, že takej kázni jim treba, aby každý tým lepšie dbal na to, na čo zavzal sa: nikomu bez príčiny neublížiť a krivdy po svete naprávať. Chlapci Jánošíkovi na to nametali plný klobúk doliarov a dukálov smelému svojmu kňazovi a Jánošík – ako to aj inokedy robieval – nameral žiakom od buka do buka pekného súkna, aby mu kompani vždy slušne ošatení na oči chodili. Raz zase vzal jich na zkusy, či dajú sa na to, nač nenariastli. Nuž rečie žiakom: „Moji chlapci dávno neboli pri svätej spovedi, kto nás ospovedáte?“ Kompani, ktorí vedeli, že nesvobodno po kostole hvízdať, mlčali. Ale jeden chcel dať sa aj na to. Tu Jánošík zle nedobre na toho jednoho, že či nevie, že spovedáma sa len kňazovi – a Bohu. Jánošík hrozil, že takému kompanovi zamkne ústa valaškou. Ale v tom ztíšil sa a poviedal: „Pán Boh vidí a počúva našu spoveď každý deň. Ale aby ste vedeli aj druhým poviedať, že my hôrni chlapci nežijeme len tak bez Boha, teda vám vravím, že načo ste nenariastli, to od vás nečakáme; ja ale a moji chlapci strojíme sa tak, aby naša spoveď aj na súdnom dni pred Kristom obstála.“

Básnik náš Janko Kráľ navštívil asi r. 1844 do 1847 naschvál Klenovec a Kokavu, aby tu pri Rymave doznával sa o Jánošíkovi. Zde na Kokave sedliak Matej Zdutov rozprával mu: Jánošík sluhoval na Klenovci u Štefánika. Gazda nevedel koho to má u seba a považoval ho len za takého papľucha. Iba keď videl, ako Jánošík bučky preskakoval, stromy lámal: vtedy zadivil sa a tušil už, čo to za (dobrého) chlapca chová. – Na prostried Kokavy, kde teraz kaštiel grófa Forgáča, bol hostinec, v ňomž za časov Jánošíkových vždy hudba hrala. Chlapci Jánošíkovi a Kokavci ihrávali tu a popíjali si. Na tieto zlaté časy rozpomínali sa Kokavci. – Raz chytali vojaci Jánošíka. On poslal Jašíčka (ináč tento zástoj má sebe vydelený pri zbojoch Ilčík) na jedlu a opýtal sa: Kolko že jich ide? Poviedal Jašíček: Šesť sto a generál pred ními. „Nebojte sa nič, kamaráti moji; tí všetci sú len pre mňa!“ riekol Janoško, šiel a zabil generáľa v obrane a zápase; ostatní vojaci rozpŕchli sa. – Matej Zdutov mal u seba aj odpis veršov, z níchž vynímame:

Jánošík, Liptovský lúpežník.

 
Zastavte sa bratia a sestry trošíčku,
Spievati vám budem pamätnú piesničku.
O jednom mládenci, švárnom šuhajíku,
Vojaku udatnom v Liptovskom vidieku;
Bol vzrostu pekného, Jánošík rečený,
Z rodu jen sprostého, chlapík utešený.
Súc vojakom verne cisári slúževal
A medzi husármi kapitánom býval.
Z tej vojanskej služby k otcovi sa vrátil,
Hrdinskej mysli svej ani tu nestratil;
Počal, jak najlepšie mohol, hospodáriť,
Nemohlo sa mu to pre veľkú daň dariť
Odišiel a spojil sa potom s kamaráty,
Ktorí rovne dane platili neradi.
V hlbokých dolinách a v hájoch zelených
Kochali sa často v hrách roztomilených.
Stále zbíjajúci mnohé dlhé roky
Šťastné v tom remesle činívali kroky.
Vylúpili panské najbohatšie domy,
Do nichž bili gule jako jasné hromy.
Hostince, kurie, zemanské osady
Velice sužoval Jánošík chlap mladý.
Chudobným dávali a bohatým brali,
Na rovné si kôpky v horách rozdieľali:
Lež najdrahšie kusy Jánošík schovával
Medzi vrchy v Tatrách, kde sa rád zdržiaval;
Tam najdrahšie skladal súkna, plátna, šaty,
Na hromadu sypal doliare, dukáty.
Núdznym dobre činil, zvlášte pilným žiakom,
Dával jim na šaty súkna, neborákom.
Poručil jim merať od buka do buka,
Štedrá bola vždycky k žiakom jeho ruka.
Bo i sám po školách dakedy chodieval,
Otrhaný kabát, prázdnu kapsu mával.
Velikým kompanom porúčal kázati,
Každý zbojník musel offeru jim dati.
Byv muž opatrný, spolok múdre rídil;
Čo mu prekážalo, všecko z cesty zklídil;
Dával dobrú radu v štestí i v neštestí,
Od svých tovaryšov odvrátil neresti.
Za hajtmana si ho v tom spolku zvolili,
Čo on rozkazoval, ochotne plnili;
Kde si koľvek ľahnul v lese pod bučinku,
Stráž nad nim držali, by požil spočinku.
 

Toľko mal odpísano Zdutov, ale verše šli bezpochyby aj ďalej až k chyteniu a smrti Jánošíkovej, bo miesto nálezu týchto veršov, Rymavská táto Kokava, má byť aj tým miestom, kde skutočného Jánošíka chytili, na blízkom Hrachove v starom opevnenom kaštieli Fraňa Jakoffyho za čas veznili a odtialto do Liptova odviedli. Mať slovenská vydáva svoju Anču zaňho jako za Janíka najväčšieho zbojníka, ktorý v noci ide v noci príde, nič dobrého nedonesie, len košielku vypotenú a šabličku zkrvavenú. Ale miesto na sobáš zazvonia zvony na chytenie a uveznenie ženícha.

O chytaní Jánošíka poviestky ľudu hovoria, že v horách a na svobode nijak dochytiť ho nemohli. Ale stalo sa to v zimný čas v izbe. I zde ale márny s nim zápas viedli hajdúci, až baba zavolá jim z peci: „Nasypte mu hrachu pod nohy!“ Keď to učinili, Jánošíkovi podklzly sa nohy a tí i poviazali ho i činčiere na nohy mu dali. Lež keď upokojil sa Jánošík, potrhal väzbu, zpadli z neho činčiere (okovy) a ními zráňal i zráňal zase hajdúkov. Tu baba ozvala sa z peci: „Pretnite mu opasok!“ Keď mu opasok preťali, opadla mu sila a od tých čias bol v moci hajdúkov i jich pánov, až odsúdili ho na smrť. Odsúdeného, vraj, zavesili na šibeň o rebro na hák. Tu visel a žil až do tretieho dňa. Na tretí deň došla milosť od krála; ale keď prišli páni, aby ho dolu zosňať dali, Jánošík jim poviedol; „Keď ste ma upiekli, teraz ma už aj zjecte!“ Obzrel sa okolo po vidieku, po horách, po Tatrách a dušu vypustil. Liptovská stolica musela vraj, za mnoho rokov štyry merice dukátov platiť ročne do kráľovskej komory za Jánošíka, bo on bol sľúbil, že štyri regimenty vojska postaví kráľovi, ak mu život darujú a dovolia zdvihnúť poklady, čo mal po horách, po tých svojich komorách. Jánošíkovu sibeničku opisovať dáva pieseň ľudu jemu samému:

 
Kebych ja bol o tom vedel,
že ja na nej visieť budem;
bol bych ju dal pomaľovať,
striebrom, zlatom povykladať:
po spodku len doliarami
a po vrchu dukátami,
na prostriedok mramor skalu,
kde položím moju hlavu.
 

Povery

Komu pri stavaní úradov kohút na hlavu zletne: ten bude richtárom. – Idúci pred právo hryz, hrach: istotne vyhráš. – Majúc pred právom stáť, zapretú zámku vo vrecku maj: nepriatelia tvoji budú mať ústa zamknuté. – Jakékoľvek právo na svete vypravotíš: ak ešte pred Jurom zazreš hada vlečúceho v pisku žabu a odlomenou sviežou chvojkou hada i žabu udrieš. – Keď krádež stane sa v dome, bežia ua zvonicu, robia česnakom krížiky na zvon a vravia: Svätý Peter, povedz kto tú vec ukradol či Jano či Kubo atď.; pri čiom podozrelom mene zvon zhučí, ten tú krádež spáchal. – Zo slnka možno vyčítať zlodeja: keď voľač zkape, sožen všetkých podozrelých dovedna a postav do radu, potom povedz, že je meno zlodeja v slnci jasné a pozrúc do slnka, prizeraj sa každému strmo do očú: ak je len zlodej tám v rade, rozpáli sa ako hlaveň (začervenie, zardí sa). – Abys poznal zbojníka, z neupotrebeného ešte vosku utlač srdce, naň napíš podozrelé mená a zakop to do zeme: koho meno ostane čisté na tom srdci do rána, ten ťa obkradol. – Ak zbojník čo to nahal za sebou, vlož to pod vráta: zbojník vráti sa pre svoju vec a ty dolapíš ho. – Syto na nožnice polož a drž v ruke, menuj osoby podozrelé: pri mene zlodeja bude krútiť sa syto. – Z miesta, z nehož niečo ti ukradli, vezmi zem, vsyp pod mlynský kameň: zlodej bude krútiť a trápiť sa, kym krádež nevyjaví. – Perlu do ohňa hoď: oslepne zlodej. – Proso na lemeši pred pecovýni paľom (plameňom) pál a pukaj: zlodej pluzgiere dostane po celom tele. – Požiar ide za podpaľačom: v tú stranu ho stíhaj. – Ak ukradený mrliak (baranec) pri rezaní zabľačí: skoro zlodej vyzradený bude, valasi teda režú ukradenú ovcu tak majstrovne, by nezabľačala. – Ak ideš krásť a chceš, aby pes na teba nezabrechal: na opáčnu stranu dvoch prostredných prstov pusť si slinu a capni haukovi medzi oči. – Kto chce, aby po cely rok pri braní dreva od horára postižený nebol: nach na štedrý večer ani neozre sa ani neprehovorí, a čo by vari nad ním horelo, dokialkoľvek dobre nenajie sa. – Palec z obesenca pri sebe nos: smelé a bezpečne krásť môžeš. – Srdce zo šteňaťa ale tak ukradnutého, by ťa suka nezbáčila alebo srdce z mladej krtice na ľavej ruke pri sebe nos: nelapí sa ťa zbroj, neraní ťa guľka.

VIII. Život obchodný a svetový

Do sveta! Sveta zkúsiť! Svetom za novým letom! Sú heslá Slováka uberajúeebo sa von z rodnej dedinky lebo mestečka, z nichž len čo za vršek zajde, už mu je otvorený ten široký a ďaleký svet na východ až po Čierno more a odtial k severu po Volgu, Ural i Petrohrad, k juhu do Carihradu, Malej Asii až po Egypt; na západ ces Moravu, Čechy, Sliezko, Poľsko, na Berlín až po Paríž, ba hen do Ameriky, kde všade ba aj inde priemyselného a obchodného Slováka najdeš. Nie je to len domácich krajov núdza, čo ho takto i do sveta pobúdza; je to duch odvahy a podnikavosti jeho, že jako v poviestkach svojich posiela to popelvára svojho na výboje do sveta, to i tú dievčičku svoju vedie do služby, tak sám púšťa sa vidieť a zkúsiť svet i svoje šťastie v ňom.

Uberajúcich sa do sveta rodina a domáci zvykli odprevádzaťaž na chotár, niektorí i ďalej pomáhajú jim prenášať batožinu. Uberajú sa často húfne, veselo, pri gajdách. Obyčajne len popoludní vyberajú sa z domu, neďaleko rodisku prvú noc stráva a poobzerajú či pešiu či voznú výpravu, by mohli dať doniesť, čo snáď zapomenuto. Pri rozlúčke s domácimi upodávajú si ruky, ustískajú sa srdečne a ešte srdečnejšie želajú si „šťastlivú cestu, šťastlivý návrat a aby len Pán Boh sprevádzal a chránil pocestných.“ Čo mladšiemu nezapomnú privolať: „Ale že, aby sme nezahanbili sa za teba!“ Ba v tom širokom, zmotanom svete aby každý medzi ľuďmi ľudsky to jest pekne, počestne viedol si a statočne zadržal sa. I chýry o tom donášajú si jedni o druhých i dopisujú si a pri dlhšom bavení sa vo svete nijak neostávajú bez spojitostí s domácnosťou, pokiaľ to len možno. Bo zas o dajednom putujúcom nechyrovať ani do roka, až pekne krásne prikvitne sám.

Jakže ale už v tom svete? Snadno osvojujú si reč i zvyky národov a chovajú sa tam dľa toho svojho, koľko krajov, toľko obyčajov ku cudzým. Zvláštne zbehlí sú naši vozári a obchodníci v rečach, nastoľko, že nielen niet Slovanského nárečia, ktoré by plynne nehovorili, ale shovárajú a jednajú sa s cudzími národmi vždy v reči tých, k nimž zajdú. Maďar, Nemec, Rumun, ba aj Francúz a Angličan počuje reč svoju z úst jejich a jak v Asii, v Egypte lebo v Amerike dohodnú sa s tamorodými, to je tiež vec našincov tatam putujúcich. Ale iste vzhľadom k rozšírenosti slovančiny toto porekadlo máme: „čo kde v šíry svet zájdeš, slovenskú reč nájdeš,“ a Slováci i Slovania sú v tomto sebe na vzájom vo veľkej výhode. Ale vraj náš pútnik už ani nečuduje sa, keď kdekoľvek tú svoju slovenčinu zaslyší. Ivan Liub hovorí mi zde, že keď pri Berlíne oslovil drotárov slovensky, títo ani najmenej nedivili sa tomu, že tam svoju reč čujú, keď i tak okolo Berlína besedujú si so starodávnymi a pozostalými Havolanmi, ako by medzi svojimi boli, slovansky; ač zase k Nemcom oznamujú a prihovárajú sa po nemecky.

Lež zase kde naši svetapútnici prikloňujú sa k rečiam a zvykom cudzím, to naše „keď si prišiel medzi vrany, musíš kvákať jako ony,“ neide tak ďaleko, žeby v svete cudzom opúšťali svoj zvyk i kroj. Práve putuje Slovák medzi turbanmi i cilindermi vo svojom širáku, halene i v opasku, s cedidlom lebo remennou kapsou pri boku a s holou v ruke lebo s našmarovaným bičom pri voze. Rovne Slovenka s pestrými stužkami vo vrkoči alebo v bielom čepci svojom na hlave a s bielym obrúskom, s batôžkom svojim na chrbáte. Po národnom kroji poznáš našich na všetkých trhoch a uliciach miest i v najostatnejšom kúte „sveta Trantárii.“ A zapýtaj len chleba od nich, hneď ti ho podajú; bo „chlieb najlepší kamarát v ceste;“ bez kúska chleba pre seba i pre poratovania sebe rovných pocestnych nebudú. Ale v cudzine, ak len trocha na domorodnosť ponášať sa jim budeš, privolajú ti svoje obvyklé: „Či ste Slováci?“ Toto aspoň znelo kedysi čo heslo, keď sme po Dolňozemských pustatinách putovali a tam s našimi pri tomtože hesle veselo stretali sa. A kde jich je už viac vo vedne, rozložia sa ako táborom k besedám, spevom aj hrám svojim, keď len jest stihu k odpočinku. Lež blíže Pešť, Debrecín, Viedeň, ďalej ďalšie mestá bývajú a budú svedkami i divákmi spevu, hudby, tanca a hry slovenských pútnikov, vozárov i robotníkov, keď títo v čas nedelnieho odpoludňajšieho odpočinku chcejú si po práci a v cudzine „urobiť tak ako doma.“ Nie menej pilní bývajú nábožnosti. Pri onom nerozlučnom chlebíčku, nebude torbečka lebo batožinka pocestných bez modlitebnika lebo i spevníka. A hľa, kde sú medzi inoverci alebo len medzi inorečnými už i nábožnosť společne vydržiavajú: zaspievajú si, pomodlia sa spolu nábožne, najmä v nedeľu ráno. Zvláštne pilných takejto nábožnosti videl som murárov a druhých robotníkov pošlých z Liptova. Jak ani roky nezotrú prítulnosť k svojeti, zkúsil snm pri jednom Šumiačanovi z Gemerského Pohronia. V meste Segedíne na trhu pristúpil ku mne muž asi 60—ročný a rád bol, že vo mne našiel Slováka a Gemerčana. Hol osadil sa čo šuhaj medzi Maďarmi, pojal ženu Maďarku, choval i také deti; ale sám chodil ešte vždy vyhľadávať Slovákov a pobesedovať si s ními.

Túha po domove, obyčajná u všetkých horalov, jakže javí sa u nás? Uslzeným okom ide pútnik von z rodnej dediny a ozerá sa k tým svojim milým zahradám i poliam i lúkám i hájom. Ale jak za vršek zajde, už vyjasní sa jeho oko a bystro, smelo pozerá do sveta. Veselších, rozmarnejších, a spolu i odvážlivejších pocestných po horách i po pustatinách, na silniciach i po chodníčkoch, na vode i na suchu málo máte jako sú Slováci. A budú príhovorčiví a shovorčiví a prívetiví všade a s každým, bo oni to tak „po jazyku všade zajdú a všade ako doma najdú sa.“ Len potom už po nečase, keď návratu niet a zvlášť kde hory z obzoru zmizly a cudzota i samota jich otáča; tam spomenú nielen na to „všade dobre, doma najlepšie,“ ale i oko zaslzí i stisnuté srdce vzdychá:

 
Idem, idem, neviem zkade,
moje srdce ako v ľade;
lebo moju vlasť opúšťam
a v cudzí kraj v nohy púšťam.
 

Poponáhľajú sa v taký čas najmä mladší domov; potom už po prvom roztúžení otuželí sú jako plavec pretrpevší chorobu morskú. Aj túha po domove prazriedka vyskytne sa v chorobnej svojej miere. Znal som len Janka Klimec zo Šariša, ktorý temer celú zimu chorel vo vojanskej nemocnici v Petave, spomínajúc deň i noc jako si on doma svoje ovečky pásaval a na fujare hrával; potom veselšou myslou šiel jarnému Italskému ponebiu v ústrety. Prv akoby do sveta pustili sa a rovne i po šťastnom návrate zvykli nejedni zbožné dary či offery dávať na kostol, pre farárov, učiteľov i pre chudobných. U nás evanjelikov takéto oblácieverejne v chráme oznamujeme.

Smelo pusťme sa už do sveta s našimi, jako oni chodia:

1. Do služby. „Služba mrcha“ a služobný chlieb ostatný, ale keď doma ako na dlani alebo nemajú už nikoho, pustia sa naši šuhaji a dievčičky – jako ten popelvár a tá popelka – do sveta službu si hľadať. Najradšej sluhujú a slúža v blízkosti; ale veru aj v ďalekosti od Tatier až po Dunaj plno našich paholkov a dievok i dospelejších osôb v službe hospodárskej, remeselníckej, kupeckej, mešťanskej i panskej. Zvlášť dobré sú Slovenky čo pestúňky dietok, kojné a dojky, učiac i panské dietky štebotať a spievať po slovensky. Prúd odnárodňovania opak tohto uvodí: nemecké a maďarské pestúňky na Slovensko. Kdežto mäkkosť a nežnosť povahy slovenskej neprevýšená v kojení a vodení dietok. Služobná čeľaď najviac vystavená je nemravom miest; no „poctivá služba“ nejednym pomáha i do „poctivého manželstva;“ bo Slovenská čeľaď rada zaneháva službu, keď raz môže ženiť sa, vydávať sa a tak „pracovať na svoju ruku, mať svoj chlieb.“

2. Do roboty, na zárobky. – Sotva že priletujú na jar lastovičky, už rozletuje sa ľud studenších a neúrodnejších Tatier na dol, naozaj „svetom za novým letom.“ Čo nádenníci, šichníci, robotníci, peší i s jedno lebo dvojspražnými vozíkmi, strávä v cudzine celé leto až do pozdnej jaseni. Vystavajúc na rynkoch miest a väčších osád alebo majúc zde i hospody, čakajú, až by jich niekto najal do roboty a vozby jakejkoľvek za peniaz denní. Pešť, Budín, Požuň, Viedeň a koľké nadto mesíá i paláce oni pomáhajú staväť, dláždiť, usilujú sa vysluhovať za skromný plat. Dolniakom konajú všetky hospodárske práce, počnúc od prvého jarnieho kopania až do najpozdnejšieho lámania kukurice a vinobrania na Podhore (Hegyallja). Bývajú to mužskí i ženské, od veku útlej mladosti až do veku šedivej, však jarej ešte staroby. Zvláštni sú medzi nimi kosci slovenskí. S kosou na pleci, s oslicou a čachorom za pásom, s nákovadlom a mlatkom (hámrikom) v remennej kapse lebo v cedidle putujú od hôr k zeleným dolinám a rovinám pri konci mája, by pokosiac tieto, so zárobčekom navrátili sa po Jáne kosiť doma svoje hole, kopane, lazy a stránisté hôrne lúčiny i košariská. Kto nemá doma čo kosiť, nenavracuje sa, ale ostáva hneď tam aj na žatvua mlatbu. Jednak privzal si ku kose hneď aj cepy, vejačku a dlhú brezovú metlu. Ba hľa, skoro za kosci putujú na dol ešte zástupnejšie žatviaria žatviarkys nástrojmi a prípravami k žatve a mlatbe. Deň Jána alebo Petra Pavla je slavnostnozvyčajná doba jejich odchodu z domu pri gajdácb lebo fujarách a pri ozývajúcom sa veselom pokrikovaní, speve i tanci. Idú, letia „ako kavky v kŕdloch,“ a tak v utvorených hŕbach i najímajú sa zástupne u väčších majiteľov do roboty; ba majú už istých stálych hospodárov a pánov, k nimžto rok po roku jako na hotové chodia tí istí, statočne pracujúci ženci, žnice, mlatci i tlačiari obilia koňmo na holovniciach. Žatviari pracujú vždy iba za výžinok, býva to najviac dvanásty diel vyrobenej úrody. Výžinokdovážajú jim domov vozári, s nímiž usrozumeli sa doma; by títo napred ta dolu nejaký továr, potom hore lacnejšie doviesť mohli výžinok, aby bolo doma „dosť chleba na zimu.“

3. Na zimovisko. – Zimu jako stráviť, kde matička zem len po čas leta kojná a prajná? Tu naši bačovia, valasi, pastieri a pastierikovia s cedidlom a vatráľom čiže s kapsičkou a kyjačikom pustia sa od hôr a holí po svete, jako v poviestkach jejich tí pastierici a popelvári. Hľadajú i nachodia službičku pri chovaní statku a druhom domácom zamestknaní na dobu zimy. Prezimujúc ponáhľajú sa zase na hory a hole, do toho krásneho, jarou oživeného sveta. Nejedenkráť, keď doma krm neurodí sa, chodia i gazdovia alebo sverujú tamtým svoj statok, pre ktorí kúpili krm v požehnanejšom kraji, takto na zimoviská.

4. Za remeslom. – Všelikí tovaryšia u nás bežných remesiel aspoň rok za remeslom vaadrovať cachovými predtým poriadkami viazaní boli a ešte nespúšťajú sa tohto svojho dobrého zvyku. Ale i viac rokov a čím najďalej vandrovať, v cudzine v remesle sdokonáliť sa, potom doma majstrovský kusurobiť a tak osadiť sa pri vlastnom dome a remesle: to znamenalo „dostať sa na zelenú ratolesť,“ to bol už „ten zlatý srp,“ to bolo už „zlaté dno.“ Mnohí ale naši remeselnícki šuhajci na tej vandrovke aj na vždy ostali. Nie, netúlali sa. Ja som aspoň túlavého remeselníckeho tovaryša Slováka ešte nevidel; koľkokoľvek videl som jich túlavých po pýtaní, jako „armer Reisender“ chodiť, všetci boli u nás inorodci. Ale naši radi osadili a zvlášť prižieňali a prižieňajú sa vo väčších miestach Uhorska a najmä medzi Maďarmi. Žiaľ Bohu, že tu zabúdať zvykli na svoj rod a jazyk. Za príklad spomeniem len mesto Miškovec, jehož jadro tvorili takíto privandrovaní remeselníci Slovenskí, tak že za mojich tam školských časov v r. 1839 a 1840 starší remeselníci a kupci leda i lámať znali maďarčinu, ač synovia a vnukovia zabúdali i zabudli už slovenčinu. Zde i v mnohých druhých mestách len mená rodinné svedčia, jak za remeslom a učením i provodzovaním jeho putoval a putuje zpôsobný k tomu Slovák. Jak pri tom vystavený je vlivu cudzej reči a zvyku, z toho menovite čižmári naši tu doma utŕžili si žart a vtip ten, že keď obídu Miškovec a Debrecín a len čo tie postruhníčky (bagáčiky) na vandrovku od mamičiek dávané strovili, už potom nevedia inšie jako fordító(hladidlo na remeň) a lapsík(lábszíj, nákolenný remeň) mondokovať. O každom však, kto v cudzine náležite svoj čas nestrávil a nepodučil sa, zvykli sme vtipkovať, „že bol len postruhníky zjesť;“ bo hľa, žiadna Slovenská mamička nepustí z domu dieťa do sveta bez postruhníka v kapsičke. – Naproti tomu ale máme príklady farbiarov, koželuhov, stolárov, strojníkov a druhých remeselníkov, ktorí v Španielsku, Francúzsku, Nemecku, Anglicku, Amerike aj inde závody a kupectvá pozakladali a vydržali súbeh s cudzinou nielen v remesle a obchode, ale i v tom, že menu Slovenskému slúžili ku cti a na reč i domovinu nikda nezabudli.

5. S remeslom. – Práce, k nimž koľkotoľko umnej i ručnej sbehlosti potrebno, nazývajúc, ľud náš svojim remeslom, púšťa sa s ním po svete na zárobky.

Drotárisú zde hlavní remeselníci a hlavne z Trenčanskej stolice, ale i zo Spišskej Magury i z druhých vysokých Tatier po svete putujúci, doma po uliciach „dajte hrnce drotovať“ vyvolávajúci, v cudzine všelikými rečiami svoje remeslo i svoj drôtový a pliaškový tovar gazdinkám i paniam domovým odporúčajúci. Od najútlejšieho veku do šedivej staroby putujú najviac po Uhorsko—Rakúsku a Nemecku, ale vraj až do Paríža. V hlavnejších mestách týchto krajín v Pešti, Viedni, Prahe, Berlíne a inde majú svoje hospody, kde spoločne zdržujú sa a zpomedzi seba vyvolenými staršími a správcami spravovaní bývajú, ktorí hlavne v tom poriadok držia, by žiaden nedopustil sa výstupku, pracoval a chodil vymeranými cestami a po určenom okrese. Takéto jejich poriadky zkúsil som i sám r. 1850 v Štýrskom Hradci. Oni sú najvernejší pestovatelia a zachovávatelia svojho národnieho kroja, zvyku a jazyka po svete. Čierny zamastený, nad párticou remeňom spiežovými gombičkami vykladaným ovinutý širák, čierna zamastená košeľa a remenný opasok na drieku, remenná kapsa a kabaňka súkenná cez plece, chološne a krpce s návlakmi, krúhy drôtu na širáku i na remennej kapse, klieštiky a mlatok v nej, vatráľ lebo valaška v ruke a spolu i pasce i iné výrobky drôtové označujú týchto „dobrých remeselníkov z tej Trenčanskej stolice.“

Obločiaritakže v svojej národnej halene, ale čisto bielo odení, jako to k jejich remeslu pristojí, podopierajúc sa o dlhú na spodku železom obitú hôľ a s drevenou nošou, sklom i nástrojmi naloženou pochodia na podzim i podletia všetky dediny i mestečká, vyvolávajúc: Dajte obloky robiť, obloky! Blízkosti sklenných hút a skladov skla sú jejich východištiami i útočištiami a obvodom celá snad krajina Uhorská.

Sytári a riečičkárivychodia tiež s drevennými nošami a k remeslu patriacimi nástrojmi i látkami z jedlových hôr Tatier po svete sytá a riedčice naprávať i shotovúvať.

Knihári, po mešťansky odení i držiaci sa. Putujúc ale majú po dedinách z viazania kníh dobrý a stály zárobček; bo ľud náš nie je bez náboženských aj druhých poučných kníh a rád má väzbu jejich tuhú i peknú.

6. Za tovarom a obchodom. – Majúc vozárov za týmto pripomenúť, uvediem zde len pechúrov týchto dvojich:

Handárov či randárov. Kroj dľa kraja pôvodu jejich rozličný je, ale drevenná truhlička lebo kasnička (pasmička) napred tela zavesená, v nej pre deti cukríčky a nožičky lebo i hračky, pre dievčence drumble, stuhle i šnôrky, pre gazdinky ihly, cverny, a čo ja viem jaký drobný tovar pre každého – a nadovšetko tenká píšťalka v ruke označuje jich i obchod jejich. Pískajú si až milo po uliciach a zasadajú s kasničkou a tovarom na stienkach popod domy. Zde shrňujú sa kolo nich deti, dievčence a gazdinky a „čachrujú,“ čarúvajú továr za továr. Kde jaká handra či randa, úžitná i neúžitná, každá staví sa vo vreci handára. Tento s prázdnou kasničkou a plným vrecom uberá sa potom do mesta ku kupcovi a do skladu, kde nasbieraný továr složí a nový do obchodu naberie. Z toho my hľa pekný biely papier na písmo i na tlač máme a ani nebadáme jak významný obchod i handára a jak zde ľud súbeh vydržuje s pokolením tým, ktoré Šalamún učil kupecky obtáčať i obchodiť svet.

Voštinárov. Týchto máme hlavne zde na brehách Vlhu v Drienčanoch, Hoštišovcach, Žpanom poli, Lipovci, Hrušove a po susedných dedinách, ale aj v Novohrade na Lešti aj inde osadených. Náš voštinár obuje pevné, hrubé, vysoké, z hovädzieho remeňa boty (čižmy, dla dávneho názvu škorňami prezvané; skôrne), oblieka širokú košeľu a široké gate konopné, niekedy i plátené biele lebo postavné čierne nohavice, prepasuje sa remeňom i zásterou, na prsiach má postavný prsliak, na hlave širák alebo baranicu, pres plece kabanicu a pres to na chrbáte previazaný mech (vrece), pri boku remennú kapsu, v ruke drieňovú palicu – a tak „chodí po svete.“ Chodia dvaja i traja v jednom kamarátstvečiže tovaryšstve. Každé tovaryšstvo má sebe vydelený, už po otcoch zdedený okres, z nehož do cudzieho zabehnúť nedovoľno. To si oni tu doma tak podelili krajinu a jej stolice na okresy a obchody. Od Tatry a Fatry po Matru, odtial poza Tisu až k Sedmohradským a Srbským hraniciam, za Dunajom až po Drávu pohľadajú každý včelienec a každého včelára dvaráz do roka. K jari idú podrezávať a súš vyberať, k jaseni vybíjať, vykádzať. Maďar pospolitý úplne sveruje na nich svoje včelience a oni mávajú zde i svoje vlastnie včely. Pri prácach týchto pohostinní sú jedni k druhým. V jaseni nielen voštín naberú, ale nabijú i väčšie zásoby mädu do sudov, ktoré si dávajú odvážať na Michalský trh do Debrecína, kde predávajú mäd veľkupcom. No súš a voštiny všetky dovážané bývajú hore do rodných dedín voštinárov. Pri každej dedine stoja tu záboje, domok to a lis (pres) k vybíjaniu vosku. V zábojach jest po strane piecka a kotál na parenie čiže vyváranie voštín; na prostried ozrutná klada z hrubého zdravého dubiska, vydlabaná na okrúhlosť suda a zakresanýma koncama zapravená po jednej i druhej strane v predlabaných takže ozrutných dubových stĺpoch, zapravených hlboko v zemi. Všetko mocne obité železnými obručiami. Výdlab či sudovú prázdninu klady vystelú slamou, do tejto posteli lejú drevenným šochtárom vyvarené voštiny z kotla a keď je plno založia na to hrubý drevenný štvorhran, tanierrečený; ponadto pretiahnu krížom primerane zakresané brvno až cez výdlaby oboch sdpov siahajúce; do výdlabu stĺpov vrážajú už teraz drevenné kliny baranmi z vrchu stĺpov na reťaziach visiacimi. Týmto činom pôsobia tlak náramný na to krížne brvno a na ten tanier pod ním, ktorý že sadá vždy hlbšie do postele klady a voštín, z nichžto dierkami do boku klady vyvŕtanými vyteká vosk a voda do kadi tam podloženej. Z plnej kadi z vrchu posberajú vosk velikou medennou lebo i drevenou varechou, asi tak jako sberá bača urdu na salaši; zo spod vypustia potom vodu von – a keď treba, sbierajú ju aj na kúpel a parenie pre chorých, tiež tak jako keď nemocní na salaši paria sa nad žinčicou. Vosk ale sberajú do vlhkých šafľov, v nichž na podobu šafľa ustydtie sa krúhi kruchvosku rečený. Knihy vosku oddávajú voštinári tunajším kupcom, od nichž vopred berú si značné súčty do tohto obchodu a ktorí všetek vosk odvážajú na veľtrhy do Pešti. Vosk náš mal svetový chýr pod menom Rožňavského vosku, ale nedávno utratil ho; bo voštinári začali boli miešať medzi voštiny smolu čiernu, až teraz na svoju škodu od toho upúšťať musejú. Ale i petrolej, stearin a parafin zpotrebu a tak i cenu vosku umenšili a v našich zábojach nebijú viac „kremnické dukáty,“ jako kedysi; voštinári chudobnejú, ale svojho obchodu nespúšťajú sa; držia sa svojho kupeckého porekadla: čas tratí, čas platí.

7. S továrom a po kupectve. – Zvlášť výrobky svoje, pri tom i plodiny a jakékoľvek články obchodu volá náš ľud „továrom,“ s nimž kupčí peší i na vozoch, po domoch v nošiach i na trhu v krámoch a šiatroch. Tohto obchodu a kupectva na všetky strany dosť; naskoľko ho znám, pospomínam. Zde sú:

Obrazári, obrazníci. Černolehoťania a Velko – Slavošovania z pod Kohúta zde v Gemeri znajú po mestečkách svojich maliarov, od nichž kupujú na skle maľované obrazy svätých, popri tom i často spomenuté už obrazy Jánošíka a tých dobrých hôrnich chlapcov. V noši na chrbáte roznášajú tieto obrazy na západ Slovenska a na východ i zaň, k Rusínom. „Predávajú Bohov.“ Tento aspoň výraz zachoval sa u nich o tomto obchode nebodaj ešte z pohanských časov, kde takto mohli roznášať a predávať sošky, výrezy a výkresy domácich bôžkov. Keď títo „lares et penates“ šťastne minuli sa v obchode, prečaria obrazník nošu s handárskou truhličkou, naplní ju v najbližšom kupectve drobným továrom a veselo pískajúci, sberajúc handry pre blízke pod Kohútom papierne, poberá sa k domovu „ad lares et penates.“

Papiernícia papierníčky, sú mužovia i ženičky toho istého okolia Gemerského, provodzujúci podomový i trhový obchod s papierom na písanie. Vítaní sú najmä po odľahlých dedinách.

Brdári, na dlhých zimných večeroch a nociach z trsti od Tisy dovezenej hotujú (zubce strúhajú a medzi paličky viažu) svoje brdá pomocou „kňaza a rechtora;“ takto aspoň nazývajúc isté prístroje, ktoré paličky brda držia jim v rovnobežnom smere pri práci. Len čo poskočí deň o vrabčací skok, už oni v januári a februári nosia predávať tkáčom i tkáčkam brdá 12 až do 24 pásmenné. Z vrškov a doliny nášho Vlhu chodia po tých istých okresoch čo voštinári; bo brdár je obyčajne aj voštinár; bo kým on „minie brdá,“ minula sa jemu zima a čas podrezávania včiel došiel. Za brdá utŕžené peniažky vloží do voštín, z továra do továra, aby lepší „úžitok“ priniesli mu.

Ložičkária prasličkárinastrúhané ložice, vystrúhané taniere i vahany, vytočené stupky, kuľače, praslice a vretená z týchtože výš spomenutých, no i z druhých Slovenska krajov nosia na chrbáte, rozvážajú i na vozoch k svojim vlastním rodákom i k Maďarom na dol.

Košiarnicia metliarikde peší kde i na vysoko naložených vozoch objavujú sa tam, kde prírodnín a umu niet k hotoveniu košiarov všelikého druhu, brezových metiel, potom i bukových a dubových potieskov, stolčekov, piestov a tomuto podobných domácich potrieb. Domáce hory sú jim komory na látku tohto riadu, dolniaky ale komory odpredaju a živnosti, ač zdá sa neveľmi pre nich bohatej; bo vo východnom Gemeri označujú jej ich a spolu chudobu každého vydaju týmto porekadlom: Do Rošťárnika za košiarnika, do Betliara za metliara vydala sa.

Sklári a sklárkyroznášajú všelijaký, lacný i nádherný riad a továr sklenný z hút a predávajú po domiech i na trhoch.

Kožiariči vlastne koželuzi (u nás i garbiari, ševci nazvaní) vylúžené kože na podošvy, krpce, a remeň na boty (čižmy) „šikujú na chrbátku“ alebo i „na vrchovom.“ V posledňom prípade visia jim po oboch bokoch koňa „bisahy“ či lepšie visahy, naplnené remenným továrom. Obchod vedú tiež podomový i trhový, medzi Slovákmi tam, kde značnejšia zpotreba krpcov a podošiev; medzi Maďarmi, kde zpotreba čižiem. U nás Ratková, V. Revúca a Jelšava, v Liptove Sv. Mikuláš, v Nitre Brezová, inde iné mestečká vysielajú takýchto svojich koželuhov a kupcov po okolí i po svete.

Súkenníci. Veliká je zpotreba u nás i medzi Maďarmi súkenného továru: botošov (kapcov na zimu), pokrovcov, chološien, kabaníc a širíc. Z toho mešťania výš udaných i druhých miest provodzujú široký obchod obvyklým u nás spôsobom vo vlne a jej skupovaní i v odeve a zpotrebe z nej zhotovenej.

Grznári, nepôvodne kušniermi nazvaní, takže provodzujú obchod s mnohou kožušinou.

Hrnčiari. Na jar ale zvlášt podjaseň naše, potom Rusínske a Maďarské kraje prekrižované bývajú hrnčiarskymi korábmit. j. vozmi hrnčiarskym riadom vysoko naloženými, bo lieštim nadpletenými; by 500—800 kusov väčšieho a menšieho toho riadu i viac vpratalo sa na voz. Na stá a stá ide takýchto vozov zvlášť z nášho Gemera každoročne v tú stranu k Tise a za Tisu; bo železnice neprijímajú tento továr. U nás okolie spomínaného už Maštinca a mesta Rožňavy, v Nitre Dobrá Voda, vo Spiši hranice Haliča, napospol každý kraj, kde dobrá hlina nachodí sa, vyúžitkované sú na hrnčiarstvo nad iné k inému hodiť sa mohúce prírodniny. Hrnčiari najviac začarúvajú svoj tovar za obilie a ovocie, i za ľan, konope a druhé úrody, lež predávajú aj za peniaze po trhoch.

Drevenáriči drevenácii sami dorábäjú i skupujú od remeselníkov obruče, dúhy, debná, käde, putny, džbary; druhí zasa kolesá, bahry, krosná, súseky, skryne, korytá atď. Tamtí svoj „drevenný riad“ do blízkosti viníc a títo i tam i inde na trhy dolňozemských miest a osád vyvážajú. Tokaj, Debrecín, Veľký Varadín a Arad sú hlavnie sklady Gemerských vozárov s drevenným riadom; inších tieto aj iné mestá.

Železáriči železníciboli v kvete a dobrobyte pred časom terajších železníc a z hámrov, jejichž kladivá búchaly vraj: dukát! dukát! rozvážali kované železo zo Spiša a Gemera hlavne do Debrecína a do Pešti.

Vozárichodili mestským kupcom po továr do hlavních miest, do Pešti a Viedne, a privážali ho odtial na Slovensko. S jejich korábmit. j. velikými, plachtou (poňvou) pokrytými a šesťspražnými konníckymi vozmi stretnúť sa možno bolo kedysi na sever v Krakove, na juh v Tersti, na západ v Prahe, Lipsku, až v Amsterdáme a Hamburku. Pri paroloďach a rušňoch zaniknuly jejich cesty. Každé väčšie mesto mávalo v susedstve svojom na dedinách takýchto vozárov n. pr. B. Bystrica okolité dediny, Rožňava Betliar a Veľkú Polom.

Zemiarizaoberali sa hlavne privážaním úrody a nápojov, slaniny a údeniny z dola na hor. Každý z predspomenutých furmanov má vlastne až po dnes účasť v tomto zemiarstve, naskoľko potravné články ešte vždy privážajú si do neúrodnejších krajov; ale pred železniciami boli i zvláštni výlučne s potravnými článkami á nápojmi (vínom, pivom, páleným) kupčiaci zemiari.

Drevenáci, železníci, vozári a zemiari mávali doma svoje vozárske a kupecké spolky, na Muráňdoline tak nazvané orsági. Spolky tieto so všetkým ešte nerozsypali sa, ale zanikajú. Spolok mal svoju vrchnosť zvolenú a „furmanského lebo orsáckeho richtára;“ každý poslúchal a poriadku vydaného držal sa doma i na ceste; priestupky tiež richtár súdil a trestal; zaviazaní si boli k spoločnej podpore a ochrane. V Debrecíne a inde po dolňozemských mestách majú sebe vykázané miestiská, kde s vozmi stávajú a kupčia na trhoch. Udá—li sa tu priestupok i medzi týmito predávačmi a jich kupovačmi, rozsudzuje pru najprv furmanský richtár a chváľa si to, že keď pred mestské policajné vrchnosti ďalej prednesú pru, tieto jich poriadky znajúc, potvrdzujú jejich výroky a chráňa jich.

Bryndziarizo všetkých Tatránských salašov dodávajú dobrú bryndzu do Pešti a Viedne a tak ďalej do svetového obchodu. Liptovská a Brezňanská bryndza, Oravské oštepky a Klenovské syrce majú v tomto obchode zvláštnu dobrú povesť; ale koľko u nás salašov, toľko kupectva s bryndzou a kde majer tam i obchod s dobrým maslom z našich uzavrených krajov do šíreho sveta.

Čipkári, jichž domovinou je zvlášť Horehronie od B. Bystrice po Brezno, berú pod plachtu na vozy strižný tovar fabrík z Viedne a Moravských miest a kupčia s nim jak po krajine tak i medzi Srbmi a Rumunmi, za Tisu, na dolní Dunaj, k Čiernemu moru i k Balkánu. Doma majetok čipkára leda pár sto zlatých obnášať bude, ale vo Viedni má úver na tisíce. Čo poniektorí veľkupcovi i škoduje, to druhí nahradia. Pod Bachom malomestskí kupci boli vec k tomu doviedli, že čipkárom našim obchod zakázaný bol; skoro na to veľkupci Viedenskí a majitelia fabrík vymohli jim nové dovolenie, bo bez čipkárov nemal továr jejich želatelného odbytu. Čul som jich hovoriť velmi bežne srbsky i rumunsky.

Šefraníci. Z okrúhleho a maľobného Turca opanovali oni svojim obchodom na prerozmanitý drobný i strižný tovar šíre kraje Európy na východ a sever: Uhorsko, Sedmihrady, Rumunsko, Halič, Poľskú i Ruskú až za Ural a snád i na Amur. Ruská je jim tak ako domovina známa. U nás niet dediny, do ktorej by s malými ale ťažko naloženými svojimi jedno— i dvojspražnými konnými vozíkmi nezašli; niet trhu bez šefraníka a pláteníka. Šefraník vytiahne svoj vozík na rýnok, rozloží pred ním svoj šiator a krám široký, posiaty drobným príručným továrom, jaký ti len duša zažiada. Kúpnu cenu položíš mu na podanú zpoza skladu dlhú varechu (ložicu), keď že ruka jeho nedočahuje až ku kupovačovi, a tak rozžehnáš sa s nim a on s tebou pekne po slovensky, ač on reči všetkých národov hovorí a vo všetkých ponúka svoj továr na výber.

Plátenícia pláteníčky. Hlavnie sídlo pláteníkov je hornia Orava. Kde čipkár, šefraník, tam s ními aj pláteník vozmo i peši s plátnom, kanavásom a rozličným pásikavým a barvistým tkanivom. Tam k Čiernemu moru, tam naproti až do Ameriky chodia pláteníci Búr Sv. Jurskí z prešporského Záhoria. Naše Gemerské pláteníčky skupujú domáce biele plátno a vozia ho na veľtrhy do Vacova a do Pešti, kde schodia sa s rovnými sebe pláteníčkami druhých našich krajov a kde jim biely vyhladený tovar odkupujú hlavne Srbi. Títo pred tým chodili sami k nám plátno skupúvať a ľud náš volal jich Geredzmi, Gerekmi.

Olejkáriz Državia či okolia Zniova v Turci púšťali sa kedysi široko daleko po svete s liečivými masťmi, olejkami a miešaninami. Mali svoje lekársko umenie, vyučiť sa od Jezuitov v dakeďajšom Zniovskom kláštore. (Vidz Malý Nár. Kalendár Mat. Slov. na r. 1869 str. 44.) Ja bych domnieval sa, že sú toto pozostatky dávnejšieho prostonárodnieho lekárstva a lekárnictva, ktoré som už pripomenul, možno onnými Jezuitmi znovu oživeného a dakedy i vzáctneho, podčím nebolo ustálených a vyučených lekárnikov a lekárov. Roznášať i olejky a lieky po svete vyplýva jednak zo zvyku u Slovákov, jak vidíme, rozšíreného a ztelesneného, dľa nehož čo má, to sám svetu beží ponúkať a odpredávať.

Pltníci. Plavcov na vode máme jediných pltníkov po Hrone a po Váhu splavujúcich stavebné drevá, utlčenú kôru borovíc a sosien čiže lúžno, železo, soľ, oštepky, bryndzu a druhé plodiny i výrobky svojho kraja dolu ku Komárnu, Otrihomu, až do Pešti. Jak otvára sa jaro, tak uberajú sa na pltnicupltníci, „v dlhých radoch ako husy za jednodruhým,“ so sekerou na pleci, v halenách a v širákoch, z nichž čierna lebo červená stužka povieva. Pri žriedlach Váhu sbijú 10 do 12 svrčín či smrečín spolu na hrubších i tenších koncoch a na prostriedku takej plte pripravia si kolibu, udrvia zo zeme ohnisko. Pri skladoch naložia okolo koliby náklad a na väčšej vode sviažu dve takéto plte, širšími jejich koncami vo sväzok. Na každom sväzku z predu jeden kermeňuje, druhý od zadu vesluješirokými lopatami čiže veslami. Nad nákladom i pltníkmi ustanovený je faktor, majúci pod dozorom svojim päť i sviac sväzkov a desiatich lebo i viac pltníkov. Tu na prúdoch Váhu strmo letia, tam na pláňach či tíšinách vody ticho veslujú od svitu do mraku. Na mraku pristanú k brehu a pribijú húžvami sväzky svoje k stĺpom na brehu do zeme vrazeným. Kašatam na ohnisku ešte po čas plavby dovarila sa a vychladla, teraz chutí tým smačnejšie čím viac bolo práce a nehody alebo i nebezpečenstva, najmä v Turčiansko—Trenčanskej Považskej diere a tam pri skale Margite pred vysokým Starým Hradom a Strečnom. Keď cez pláne i krútňavy šťastne preplavia sa a na určenom mieste oddajú tovar a drvá, uvidíš jich zase hore od Komárna uberať sa za jednodruhým v dlhých radoch. No, pri dobrom zárobku a počas dobrej pltnici ponáhľajú sa domov i na vozoch, ba teraz už i na rušňoch.

Osadníci. Početnejších vystehovalcov do Ameriky a do ďaleka nemáme. Ale mne je práve to charakteristika Slovákov, že osadzujú sa radi len na blízku a medzi svojimi súkmeňovci a ešte i medzi Maďarmi. Sťahujú sa i do hôr i na roviny. Početné naše Lehoty sú takéto osady Slovákov medzi Slovákmi k zaľudnateniu odľahlejších kútov a hôr. Sem i prijali osadníkov z Poľských hraníc, ktorí u nás alebo už cele poslovenčili sa alebo slovcnčia sa na pr. Pogorelá v Gemeri, Pouhora a handle pri Brezne. Lúžno a Osada pri Bielom potoku v Liptove. Vieme, že za dávna prisťahovali sa do našich krajov i Nemci, dosial poslovenčení i naskrze neposlovenčení. Kvetúce ale osady založili Slováci na dolňozemských rovinách za Tisou, medzi Tisou a Dunajom a Srieme, Jeleňovo (Szarvas), Čaba, Chmelovo (Komlós) Padiná atď. svedectvom sú spolu ešte aj toho, jak tu zachovali Slováci reč, zvyky i vieru pôvodného bytoviska svojho.

Veru so Slovákom stretneš sa široko ďaleko po svete, ač nenie národom túlavý, kočovným, ale domácnosti milovný. Bo alebo tam v svete založí hneď rodinu a domácnosť, alebo ak nie, jednak z Amuru, jednak zpoza oceánu dospeje domov, do rodného kraja a k svojej rodine.

Povery

Uberajúc sa do cesty, pravou nohou prekroč prah domu: aby dobre vodilo sa ti. – Nevyndi ale zo dvora nikda, podčím na väži zvonia, iba keď už vyzvonili a najmä na poludnia: bo niet nešťastnejšej cesty, ako tej, pri ktorej ťa ešte na dedine lebo na meste zazvonili. – Na cestu idúci vozár pred zapriahnutým statkom urobí na zemi bičom znak, to miesto popľuje a potom si vzdýchne k Bohu: aby ani na zemi, ani na vode nešťastie neprihodilo sa mu. – Vozári vpletajú do svojich bičov hadí jazyk: by jim kone boli silné v ceste. – Kto idúc do sveta veľa obzerá sa nazpät na dom: neprivykne v cudzine. – Vyberajúc sa do trhu napred pravú, potom ľavú nohu ohrej si doma na ohnisku: predáš dobre a draho. – Na ceste do trhu odlúpä alebo nájdenú zdvihnú si na prvom môstku triesočku: aby bola kúpa šťastná a predaj dobrý. – Voloviar lebo ovčiar oblečie kožuch na opak: aby dobre predal statok. – Keď raz vyndeš z domu do sveta, nevráť sa viac z cesty, hoc by si čo bol zapomnel; pošli pre tú vec tých, čo ťa vyprevádzajú: bo ako raz nohu nazpät obrátiš, už ti je to nešťastlivo. – Kto nájdenú štvorku ďatelinovú pri sebe nosí: býva v svete šťastlivý. – Kto železo na ceste najde: bude mať tvrdé šťastie. – Ak stretneš mnícha: pamätuj, že nebárs vodiť sa ti bude. – Keď nevieš v ktorú stranu mal by si pustiť sa do sveta, naber prachu zo všetkých štyroch kútov izby a polož na štyry rohy stolu: z ktorého rohu červiačik vylezie, v tú stranu pusť sa do sveta. – Dosť i na povedania háklivý poverečný zvyk, ale je v piesni, nuž nach sa kliesni: Chlapci idúci do sveta povedia i urobia: Chlapci! oceďme sa (vycikajme sa), na lepšie šťastie! – Ak v ceste zazreš hada, čo zlatý hrebeň lebo kríž na hlave má, odstreľ mu ho abo odním, jako môžeš, a nos pri sebe: kamkoľvek v svete obrátiš sa a načo zavezmeš sa, budeš aký najšťastnejší môžeš len byť. Ale had pri odnímaní hrebeňa bude plieskať chvostom o zem, že z toho taký vetor povstane, čo stromy z koreňov vyvaľuje: preto varuj sa, bys hneď tam o život neprišiel. – Niekam idúcemu, ák ti voľačo druhý naručí, čo mu máš vykonať alebo i vzhľadom na svoje pokonávanie: zaviaž uzlík na ručníku, abys nezabudnul. – Pltníci na vode nikda nehvízdajú: aby jim odporný vetor nevial.

IX. Choroba a Smrť. Choroba a Kar

Z reči ľudu značím napred mená jemu známych chorôb: zimnica, hodonka, triaška, febris intermittens; horúčka, hlavnička, hnilá zimnica, acuta, typhosa, putrida febris; zrádnik, zlá nemoc, zlá nevoľa, na srdci, epilepsia; zapálenie hrdla, pľúc, hrudí (prsnej blany), čriev, modzgov, inflammatio faucium, pulmonumetc; kolika, colica; zánet i brand, sphacelus; suchoty, suchotiny, phthisis, haectica; detské suchoty alebo premieň, atrophia; červienka, dysenteria; hnačka, behavka, diarrhoea; kašeľ, tussis; kašeľ divý, somársky, tussis suffocativa; drobnice, sypanice, osýpky, kiahne, variolae; hlísty, verminatio; opuchlina, aposthema; chrasty, krasty, impetigo; rany a otok, vu1nera; žltačka, chlorosis; blednačka, ochriasis; hryzenie, žranie, corrosiones; vodnateľka, hydrops, hydropilis; voda v hlave, hydrocephalus; slabosť, marasmus; porážka, pošinutie, apoplexia; opucheľ, tumor; vržliny, krtice, hrče, hostec, scrophu1a; zoboľ, struma; na driek mať, menstruum; krvotok, profluvium; lámanina, hostec, arthritis, chiragra, podagra; záškrt, angina, diphtheritis; rak, gangrena; zádych, záduch, asthma; pomora, mor, cholera, pestis; krče, spasma; klanie, pleuritis; kameň (v mechúri), dysuria; vredy, ulcera; príšte, pluzgiere, mechúre, pleskúre, pečetne, pečiarky, pečierky, vesiculae; otok, fistula; kyla, kylavosť, prietrž, hernia; niežik, nátcha, gravedo, catarrhus; belmo, cataracta; vlčia tma, caecitas, Tagblindheit; bes, besnota, rabies; keď koho zrazu ztrasie, povedia, že ho smrť preskočila; keď bolenie hlavy na zime lebo na slnci dostane, to zima opálila, to slnečnica opálila ho; divé mäsorastie v ranách, čím rozumejú nahnité a nabehnuté svaly a čuvy v ranách; mocne tvrdia, že „ z očú príde“ t. j. že pozor cudzinca lebo neprajného človeka nastoľko poškodí, že závrat a bolenie hlavy povstane z toho; spomínajú umrlčiu zimnicu, keď dakto zrazu ochorie, vytrasie ho a skoro na to zomrie.

Chorý človek u nás ako tôňa vyzerať bude, ako tmoľa tmoliť sa bude a premávať z miesta na miesto, ale neuľahne; premáha vraj on chorobu, nie žeby jej v sebe rozmáhal a premôcť sa dal. Takto chorobu na nohách a po robote roznosiť, v lete na slniečku a v zime pri ohnisku ohrievať sa, i zajiesť si, ale zvlášte napiť sa z toho pramienka sladkej vody lebo mädokýše, z ktorého zažiada sa, no napiť sa trocha i vínka a trebárs trocha tej brndžulice, ostatok poručiť na Boha, – to u nášho ľudu najobvyklejší a pri čerstvom povetrí i zdravých vodách často aj výdatný spôsob liečenia sa. Inšie už, keď choroba takto nedá zahnať sa, vtedy vedomci a vedomkine dedinské pomáhajú čarovnými i nečarovnými liekmi. Najhoršie keď choroba ani takto neprestáva, alebo keď voľakto na hran (z razu, nenadále) a povážlivé ochorel. Tu si baby, susedy a rodina kľučky z rúk do rúk podávajú a sbehnú sa okolo chorého, každý inšie radí a za hodinu zkúsa na úbohom aj desatoraké lieky. A len čo asi mohol by chorý takto si zajiesť zapiť; o tom každá baba vyhutuje a často nanosia mu toho až pres príliš. Bedákajú, keď jiest a piť nemôže, ač storáz jich to už zklamalo: nejedúci ozdravel, jedúci i jediac skonal. Často jim takéto zlozvyky k zlému slúža a najmä tam, kde iba vtedy už rozumného vzdelaného lekára volajú, keď chorému už „dohára.“

Ale naproti tomuto kde ľud náš rozumnejší, tam už teraz rád utieka sa k vyzkúseným lekárom a zvyk svoj dotýčne navštevovania chorých, najmä v dni nedelné, veľmo pekným spôsobom zachováva. Za hriech by si pokladal nenavštíviť svojich chorých, nemocných a nevládnych, neučiniť jim k polahčeniu, nepotešiť jich pekným slovom, vierou v Boha a nádejou večnosti.

V ťažkých a trvanlivých nemociach dávajú konať modlitby za seba, zavierať sa do verejných prosieb a modlitieb v chráme. U nás v Drienčanoch je pri tom zvyk, že nemocný dáva odprosovať všetkých v sbore a v cirkvi, aby mu odpustili, čokoľvek by bol proti niekomu previnil a celý sbor povstaním z miest dáva na javo toto odpustenie a smierenie sa s ťažko navštíveným blížnim; potom modlia sa za neho. K posledním svátostiam v takýto čas niekde sú až príliš ochotní, niekde zdržanliví a jako hovoria, nepriam kňaza žiadajúci. Bo veria, že keď nemocný kňaza zavolá a ozpovedá sa, to nastane uňho rozhodná premena na život lebo na smrť. Tamtí tejto premeny boja sa, títo si ju na lepšie vykladajú.

Ostatne jak dúfanlive a do vôli Božej oddane hovorí ľud o smrti, tomu neraz podivujem sa. Mnohý cíťac blízku hodinu smrti svojej shromaždí svojich vôkol seba, odprosí jich pekne, podá si s každým ruku, rozlúči sa s nim tak srdečne a dotklivo, jak as lúčil by sa so svojimi hrdina idúci do boja a naskrze neľakajúci sa ostrosti meča a smrti; porobí všetky poriadky v dome a rodine, ešte i o pohrabe svojom a jak ho majú vystrojiť na ten druhý svet. Naozaj ako čoby táto premena a rozlúčka platila o ceste, po nejž zasa sísť sa má s milými. Svedkom takéhoto dojímavého „odberania sa od svojich“ bol som neraz.

Konečne to každému, pobožnému i bezbožnému, vďačne i nevďačne umierajúcemu, keď „dohára, nuž aj dohorí.“ „Jako kto žil, tak aj umiera,“ hovorí náš ľud. Ale už či tak či onak niekto skoná a „dušu pustí,“ tu pristojaci otvárajú oblok na izbe, ba často držia ho vopred otvorený, „aby duša mala kadial von vyletieť.“ K zomrelému pristúpi baba dedinská. Baba ulapila ho dakedy na vode: baba nájde ho teraz na slame na zemi; bo skonávajúcich kladú často na zem, keď títo vraj i sami ťahajú sa a pýtajú na zem. Ona tedy zdvihne ho i teraz, jak bola zdvihla človeka do prvej kúpeľky; ona zatlačí mu oči, podviaže bradu, poumýva si ho a oblečie a „vystrie na dasku“ t. j. na pripravené k tomu zo stolcov a dasák lešenie, – i zastrie ho bielou plachtou. Slamu, na ktorej mrtvý dokonal, vynesie von a spáli na zahučaní pod stromami. Oblek, v ňomž umrel, berie čo mzdu smrti pre seba. Bo obliekla staršieho jednoducho do čistého bieleho obleku: mladších ale a deti i mladšie osoby vystrojí až nádherne, do najkrajšieho a najpestrejšieho obleku, jak jejich mladosť za živa krášlila sa; pannu práve odeje jak by k sobášu, na tú cestu do druhého sveta. Mladým vraj i tam pekne ukázať sa treba.

Len čo mrtvý oblečený, na daske vystretý a zastretý, už mu dávajú umieračkom zacenkať a na všetkych vyzváňať. Ženy a deti zástupom hrnú sa do domu „mŕtveho pohľadeť a vidieť i počúvať, ako budú nad nim vykladať, ako ho budú nariekať, ako ho budú pokoruvať.“ Domáci, hla, oblekli sa už čo do najchatrnejšieho odevu na znak smútku a pokory či radšej „pokoruvania.“ Mužskí členovia rodiny sedia lebo stoja po strane a slzia. Ženské domáce i došlé príbuzné nad mŕtvym zalamujú rukama, jako najkrajšie a najhlasnejšie znajú, tak vykladajú t. j. pripomínajú dobrotu zosnulého, jeho práce, skutky, cesty, príbehy; čo naposled robil, hovoril, jak trpel, jak odoberal sa od svojich i jak dokonal. To je nariekanie a pokoruvanie mrtvého. Niekedy naschvál povolajú si sbehlú v tom ženičku, ktoráby umelá „pekne vykladať“ nad mŕtvym t. j. pripomínať jeho dobré stránky i vlastnosti a vzbudzovať súcit i žiaľ. Kde toto naozaj „pekne“ deje sa, neminie sa svojho účinku. Nezdarné a zbytočné takéto vykladanie prenasleduje ale i sám ľud svojim vtipom, pohovorkami a pesničkami o tom na pr.

 
Juro, Juro, kmotor prišol,
aby si mu orať išol;
a ty si už dooral,
keď ťa Pán Boli povolal – atď.
 

Vyzváňať dávajú dva triráz za dňa, a pri každom vyzváňaní národu plno v dome a nariekania i vykladania dosť. Keď truhla hotová, vložia mrtvého do nej pri vyzváňaní zvonov a pri nariekaní rozžialených rodinných. Do truhly nesmie prísť ani slamka, nič zo zelín; pod hlavu i do vankúša dávajú len ostružliny z dasák a niekde peria. Čo ale mimo obleku, do nehož mrtvý zaodený je, ešte položiť majú, o tom najmä dospelejšie ženské ešte pri svojej pamäti poriadok si porobily; ba prihotúvajú si vopred jakou plachtou jich zastreť majú a ktoré kusy šatstva s ními pochovať. Mladým a pannám dávajú sami rodičia tie kusy odevu a okrás do truhly, ktoré za živa najradšej nosily. K mužom kladú i nástroje remesla lebo zamestknania jejich; k nábožným kresťanom nábožné knihy. Dakedy mali klásť do truhiel i chlieb a nádoby s vínom, ba aj obilie a všelijaké zrno; ač nenieli po dnes vidiekov, kde to ešte vždy robia.

Nočním časom horí od svitu do mraku svetlo v izbe, kde mrtvý leží a shromaždení susedia i priatelia spievajú nábožné piesne, odriekajú modlitby a časom besedujú, ba i prostonárodnie poviestky si rozprávajú a miernym jedením i pitím občerstvujú sa.

K nastávajúcemu pohrabu povolávať chodia zváči tak ako by aj na svadbu a najmä vzdialenejších a z druhých dedín priateľov i rodinu.

Chranba, chránenie, zachráneninči pohrab, pochovávaniemŕtvych deje sa na tretí deň; ač ľud ešte vždy rád by to mal hneď jak truhla a jama hotová; bo vraj to mrtvé telo už nič inšie nežiada, len do zeme, len na pokoj. V určenú hodinu pohrabu dajú ešte na všetkych zvonoch prezváňať a naposled na jednom zazvoniť „na process, na processiu.“ Pod zvonením kňaz i speváci i ľudia uberajú sa do domu a na dvor zármutku. Na dvore čiernou šatkou alebo i bielym obrúskom zastretý stôl a stoličky pre cirkevních pochovavateľov, do kola pripravené lavice pre mužských; ženské najviac stoja. V dome ešte naposled rozžehnávajú sa s tvárou umrelého rodinní a len teraz položia i klincami zadrvia vrchnák na truhlu. Zadrvenú truhlu vezmú do rúk mužovia a triraz sklonia sa s ňou i udrú ňou na podjimu prahu izbového, až ju vynesú na dvor a složia na máry. K nímž zasadnú si ženské z rodiny a zde nad truhlou ešte naposled jak najkrajšie vedia tak „vykladajú“ a nariekajú, podčím cirkevné obrady trvajú. Pokorujúci mužskí stávajú neďaleko truhly v odeve čím najchatrnejšom. Za nešťastného pokladajú, koho takto nad truhlou a potom nad hrobom nemá kto oplakať; musel to byť iste jaký najopustenejší človek na svete.

V sprievode pohrabnom idú napred mužovia, za nimi nesú truhlu na márach, za truhlou bezprostredne kráčajú rodinní zosnulého a plačú, ženské zavierajú sprievod. Truhlu nesú vždy tak, jak mrtvý v nej nohama napred obrátený je; hlavou jeho napred i krok s ním urobiť, za hriech a nešťastie pokladajú. Sprievod ide vážne pri nábožnom speve a vyzváňaní na všetkých zvonoch. Zvony umlknú len podčím kňaz nad jamou a truhlou v cmiteri pomodlí sa a mŕtvolu prežehná, ktorú zase pri zvonení a speve spustia do jamy a zachráňa či zahrabú, až by nasypali nad tým hrob nový.

Predošle žiadali a žiadať by chceli ešte neraz, by mrtvý a zvlášte mladý, nesený bol ku jame pri otvorenej truhle, žeby len tam naposled rozžehnávali sa s bezdušným telom. Zvyk, hádzanie hrudy zeme za mrtvým do jamy u ľudu nášho nebadám; ale ovšem to, že pred zadrvením truhly, či ešte doma či niekedy už len na cmiteri, každý bližší rodinný predstúpi pred zosnulého a odberá sa od tvári jeho, a zde rodič dieťa, dieťa rodiča, manžel manželku a manželka manžela, najbližší v rodine najbližšieho mŕtveho povinní svätyni krížom a vo meno Otca i Syna i Ducha Svätého, prežehnať. Poverujú, žeby ukazoval sa po smrti mrtvý tým svojim, ktoríby takto posledním pohľadom s tvárou jeho nerozžehnalí sa.

Kde cmiteri vzdialenejšie sú, tam vozia truhly – a to na voloch. Videl som to v Padarovcach u Maďarov a na Babinci u Slovákov. Na vôz ku truhle posadali ešte i ženské, majúce cestou „vykladať“ nad mrtvým. Do záprahu dal každý príbuzný svojich pár volov a viedol si jich ticho za rohy lebo za jarmo. Záprahy takéto záležajú potom z peť, šesť do desať, ba i viac párov statku. —

Nielen so spevom, modlitbami a žalmom dávajú pochovávať svojich tam s omšami, tu s rečmi a veršami. Zvlášť u Evanjelikov kazateľ buď hneď na dvore, buď na cmiteri, buď za tým v chráme z kazateľnice aby držal reč ozdobnú „k poslednej počestnosti zosnulého,“ jehož potom krátky životopis prečíta a povie poďakovanie živým v mene zosnulého za všetku lásku, ktorú mu za života preukazovali; – povie poďakovanie v mene živých pozostalých všetkým, ktorí pohrabnú počestnosť svojou prítomnosťou poctili, s tým želaním, aby priatelia zosnulého mohli odslúžiť sa týmto prítomným pri inej radostnejšej príležitosti. Niekde kazateľ drží tiež odbierku, v ktorej rodinu a priateľov zosnulého dľa mien pripomína a každému zvlášť ďakuje i slovo na rozlučné vraví. Inde ale kantorom a učiteľom dávajú skladať verše na takúto odbierku a rozlúčku. A neraz poprosia: „Pán rechtor, pekné že verše!“ Pri týchto najradšej si poslzia a v duši odberajú sa od priateľov takto ešte naposled, akoby jejich vlastním slovom, sprítomnených. A to nielen vážnych a dospelých členov rodiny, ale často aj najmenšie dietky pochovávame s mnohými obradmi a ozdobnými rečiami i veršami.

Nuž ale cirkevnie a sprievodné úkony odbavené bývajú, kde jak náboženské predpisy a city úcty k mrtvým jich utvorili alebo kde jak spôsob stačí. My vlastne opisovali sme len to, čo z ľudu je; jak náboženské obrady, tak i druhé nádhernejšie výjavy chceli sme mať a nahať po strane, keďže zvlášť náboženské a cirkevnie zvyky ponahávame opísať si lebo zachovávať každej cirkvi o sve. Po pohrabe nábožensky a cirkevne ukončenom nasleduje ešte len zvyk ľudu, ktorý ani čas, ani zákazy, ani majeť, ani nemajeť zotrieť nemohly. To sú kary, tým väčšie, čím kde viac majeť stačí, ba snáď čím väčšia kde úcta k mrtvým, už či prave či neprave pochopená.

Z chranby čiže z pohrabu domov idúcich pohrabníkov zastavujú na ceste a zovú na kar zváči. Koho hneď nedostanú, po toho idú do jeho príbytku a dovedú ho do domu zármutku. Lebo v tomto už stoly prikryté, chlieb a soľ i nápoje už na stôl pokladené a jedlá, medzitým u susedov pečené a varené, tiež na karovníkov čakajú. Vyvolený ku karu starejší čiže pohrabný otec (rečník) za vrchstolom (miesto: za vrchom stola – povedané) zasadá a príchodzí pripovedajú sa i usadzovaní bývajú po staršom a dľa pohlavia, napred mužskí, potom ženské. Jak sme to opísali pri svadbách, tak i zde, ač už len v tichosti, zdravkajú si, pripíjajú si a strovia pokrmy týmže obvyklým poriadkom na stôl dávané, k jejichž zásobe i teraz prispeli vopred rodinní zarmúceným domácim na pomoc, to darovaním sliepky lebo kohúta, to i druhými potravinami. Po čas stolovania dejú sa tiež sbierky, to na chrám, to na dobročinuý cieľ, to i pre kar dávajúcich na jaké také vynahradenie prítomných útrov. Áno i mendíci dostavili sa, zaspievali nábožne a prijímajú do buksy. Chudoba a deti tiež zde u dvier a na prípecku; čakajú i tí na svoj diel a zvyšky karu. Niekde potom almužny a dary posielané bývajú i do domov chudobných a na špitál či do verejných opatroven nemocných a biednych, často z dedín, kde špitálov niet, do susedného mesta. Predtým všade povolávali na kar i duchovných a kantorov, ba niekde tento zvyk po dnes trvá, niekde zostalo z neho to, že do fary a školy posielajú zarezanú a očistenú sliepku, kus mäsa a sklenicu vína do daru. Pohrabný otec a rečník, jak začal posedenie a stolovanie prípitkom, vinšom a modlitbou, tak i ukončieva ho. V reči svojej pripomnie z peknej dobrej stránky toho do zeme matky odprevadeného, želá mu ľahký odpočinok až do dňa súdneho, potom veselé zmrtvých vstanie i slávu večnú; potešuje zarmúcených a odkazuje na vôľu Božiu, ďakuje jim za predložené dary Božie; shromaždených rozpúšťa s tým želaním, by Hospodin vzdialil od ních podobný zármutok, tak žeby za preukázanú túto počestnosť domáci odslúžiť sa jim mohli pri druhej radostnejšej príležitosti či prináležitosti.

Katolícki kresťania dávajú si i potom omše slúžiť za mrtvých a zvlášte inde vo svete zomrelých; Evanjelici dávajú takýmto v cudzej zemi odpočívajúcim doma kázne a verše držať. Niekde na výročitý deň umretia dávajú vyzvánať a tak na zosnulých rozpomínajú sa. Obojí to ako za nešťastia pokladajú, keď kto ďaleko od rodiny a v cudzej zemi složí kosti. Ľud náš obchodnícki a vozársky ponáhľa sa domov s tými, čo v ceste ochoreli, a často polomŕtvych, často už vychladnutých nočnou hodinou dopravia domov, len aby jim doma posledniu počestnosť učinili a milí spočívali medzi milými. Ktorí dnes odprevadili svojho, tí pri najbližšom pohrabe znovu pokorujú, to jest v smútočnom a chatrnom odeve idú zase za truhlou tohto nasledujúceho mrtvého, a príduc na cmiter, idú nariekať na hrob svojho drahého, pred týmto sem odprevadeného. Kde častých pohrabov niet, tam v nasledujúcu nedeľu po pohrabe chodia a najmä ženské takto nad hroby pokoruvať a vyk1adať: „Ach dobrota moja, ver že si sa mi skoro pominula!“ Ináč smútočný čierny odev nosia za najbližšími do roka, za ďalšími rodinnými do polroka lebo i za kratší čas. A jako za tento čas nepripustia hudbu a veselosť do domu, tak aj mimo domu stráňa sa jej.

Hroby a hrobitovy ozdobuje ľud zelenou pažiťou, sadením kvieťa a stromov, jednoduchými krížmi i náhrobnými pieskovými aj mramorovými kameňmi i liatymi zo železa pomníkmi. Len nápisy na nich miluje rozvlačité a podrobnosti i city príliš vypočitujúce, ktoré si sám skladá a najčastejšie tiež len v tých milých veršoch. Neopravené a zanedbané hroby i hrobitovy prináležajú k neporiadnym výnimkám. Hrobitovy okolo kostolov za predošlých časov časté boli. A tu kostol, hrobitov, kaplnka, obraz, kríž a podobné miesta málo kde bývajú bez stromov a najmä bez lipy.

Kedy konečne rozlúčiť sa s odošlými na ten druhý svet? Nikdaj! Strojíme sa za ními, preto pamätáme na nich, kým za ními neodídeme. Len jaká po kom pamiatka zde a jaký tam súd Boží? To je otázka národov – i nášho. Tam deň Všechsvatých a Verných dušičiek, u iných poslední večer v roku, ale i tam i tu zostáva verejne slávená pamiatka zosnulých. Dosť maľučké dieťa umre, a rodičia, vídajúci zdárne odrastajúcich rovesníkov jeho, neprestanú spomínať: Hľa, takéto malo byť naše dieťa, pán Boh mu daj slávu večnú. Keď pominú sa otcovia opatrní a matky rozšafné, potomci neprestanú zpomínať jak tí žili, jak robili, jak rozkazovali, jaké dobré časy mali – aby jich len Pán Boli oslávil! Pominie—li sa človek neblahej pamiatky – tam jim je už na Božom súde a krivdy ním učinené poručia na ten súd. Ešte i kto prevrácene a smiešne robieval, odžíva v pamiatke toho všeobecného u nás: Robíš, ako nebohý Geľo robieval. Tu i tam – ač u nás zriedkavá – pozostala predca nielen povedačka, ale i pieseňka, ktorá pripomína príbehy a činy nad obyčajnosť a každodennosť vyniklých ľudí. Keď nie o inšom, zaspievajú ti aspoň o tých hôrnych chlapcoch a o jejich náčelníkovi Jánošíkovi. – Konečne povera ani spať nedá zosnulým. Nepominie sa žiadna znamenitejšia osobnosť, nezomrie nikto náhle alebo v osudných žalostnejších okolnostiach, kohoby oko ľudu nevídalo, slovo nespomínalo, chodiaceho „von z hrobu,“ chodiaceho „po smrti“ a znamädávajúceho. Dietky od prsú odumrelé prichodia k matkám stenať a do kolísok vyhánať sa; rodičky matky, umrevšie kým neodkojily, chodia si dietky kolísať; otcovia prídu nezdarných potomkov upomínať, matky a gazdiné ešte jedno druhé v dome sporadovať, skrivodliví a prostopašní krivdy odprosovať a hriechy želieť. Veštíci a veštice premieňajú sa na vlkolakov; lež o tom nižej.

Len na jedno slabú pamäť má ľud náš: zapomína prechovávať živšiu a trvanlivejšiu pamiatku na hrdinov a dobrodincov, pôsobivších na celý národ a na budúcnosť. Či snáď nemal takých, čoby boli jeho blahu život zasvätili i zaň umierali? Báječné povesti, zdá sa, vyplňujú u nás túto medzeru prebudilejšieho národnieho ducha. Kedy príde ten čas, kde lud a národ náš, opustiac báječnosť, živú prechovávať bude pamiatku skutočných z lona jeho povstalých hrdinov a dobrodincov ľudstva?!

Povery

Proti boleniu zubov: nájdený cudzí zub do šiat si zaši; vystykuj si zuby šparcháčom urobeným z takého dreva, do ktorého hrom uderil; prilož na boľavé zuby železo, keď prvý raz na jar hrmí; keď ale deťom zuby padajú, vypadnutý zub hádžu za pec a hovoria: „Na ti, baba, zub drevenný, a ty mi daj zaň železný!“ – Prvým jarním kvietkom potri si oči: nebudú ťa boleť do roka. – Keď ti volač do oka padne, staň si pred oblok, pozeraj von a udvihnúc mihalnicu prstami, volaj: „Von z očka do potôčka,“ hneď ti vypadne. – Z očú nepríde, nezaškodí tomu: kto košeľu naopak oblečenú má, tiež kto chlieb a soľ pri sebe nosí. – Komu z očú prišlo, odvaria čistec (herba Stachis) a umyjú mu tvár: ak odvarok zhustne, iste chorosť z očú prišla, ale je aj spomoženo. – Ak dáš ostryhať sa na novmesiaca: dostaneš hostec. – Koho ruky bolievajú: nach si jich položí na mravenčiu kôpku a keď mu mravce na ne nalezú, rozšúcha jich. – V suchej nemoci onuce pres oblok na ulicu hádžu alebo na krížne cesty kladú: kto ces to prejde, ten ochorie a tamten ozdravie. – Keď čká sa ti, istotne spomínajú ťa voľakde; povedz ale: „Kto ma spomnul, bodaj zgromnul;“ alebo ak mu nechceš ublížiť, spomínaj mená priateľov: a keď prídeš na meno toho, kto vtedy spomína teba (štikútkanie) ti prestane. Na triesku vyschne: kto dá sa udrieť metlou, a čo len raz v živote. – Koho besný alebo i zdravý pes pohrýzol nech hľadí dostať z neho trocha srsti, tú spáli a popol vypije vo vode: hneď mu bude lepšie. – Keď dakoho zlá nemoc vychytila, vystrelia z pušky, tak aby vystrelenú guľku našli; túto roztopia a nad hlavou chorého vlejú do vody: jakej podoby tam vec uliala sa, od takej zlú nemoc dostal a tej má varovať sa. – Keď je dieťa v zlej nemoci, vyzlečú košieľku z neho a zahodia pres dom, kde na zem dopadne, tam ju zakopú: zlá nevoľa prestane. – Na zrádzu: strieborník (potentilla auserina) var a pi. – Keď dieťa má krtice: kúp ho v slieziku – Keď okolo kvitnúceho tŕňa triraz obídeš a zakaždým potrasieš mu vrštek: prestane ti triaška. – Deväťzrnový hrachový struk ak Hroncovi do vlasov vložíš: zblázni sa. – Kde žaby nunúkajú, krkajú, alebo kde žaba na teba hľadí, tamže ústa neotvor: bo ti žaba začíta zuby a budú ťa bolať naveky. Tohto ako deti hrozne báli sme sa. – Preľaknutému olovo nad hlavou prelievajú. – Koho stryga vo spaní dlávi, zamkni mu zámku nad hlavou: chytí sa stryga do nej. Bradovicu rukou umrlca potri si: zkape ti. – Poraníš—li sa na klinec, vytiahni ho a vpichni do slaniny lebo do sadla: nezapuchne ti rana ani nezosbiera sa (odberať nebude). – Niežik chceš stratiť? Nuž utri si noštek do cudzieho ručníka a tak oddáš ju tomu. Alebo naveď ho, by povedal: rosa; ty rýchlo doreč: fuk moja nátcha do tvojho nosa. – Kde kuvik večer kuviká na dome: tam dakto umrie. – Keď zvony temno hučia: umrie niekto v dedine. – Kto veľa stavia: skoro umrie; napospol poverujú, že kto si nový dom vystavil, nebude dlho žiť v ňom. – Keď veľký víchor duje: niekto obesil sa v hore alebo aspoň na drevo. – Keď chorému nad hlavou povalina puká alebo v izbe volač chrapne: skoro umrie. – Keď dvere sami od seba otvoria sa: smrť vnišla do domu. – Umierajúceho slož na zem medzi trámy: ľahšie dokoná. Umierajúceho že nezaplač: bo by ťažkým srdcom šiel na druhý svet a dokonať nemohol. – Keď zomrelý má oči otvorené: niekoho najmilšieho skoro za sebou povolá. – Kto idúci do kostola niečo jiedol: tomu po smrti ústa otvorené ostávajú. – Včely a ovce: radi kapú za umrelým hospodárom svojim. Keď v dedine Pápči r. 1831 prvý človek umrel na choleru, truhlu jeho okrútili hrubou zástavnou reťazou z voza a konce spojili i zamkli hrubou ťažkou zámkou: chceli tým zamknúť mor. To mi hovoril tu na Pápči starý Kyšák. – Do umrlčej truhly preto nesmie prísť slamka ani zelinka: aby mráz nepoštípal pole. – Hrebeň, nímž mŕtveho začesali, zahoď: kto ním začeše sa, hmyz ho trápiť bude. – Pres ktorý chotár mŕtveho vezú: tam hrát (ľadovec) a búrka bude. – Za zomrelým hoď do jamy krajciar alebo kus zeme: by mu tam ľahšie bolo. – Keď nechceš, aby ťa zomrelý strašil: kým tuvon leží, potiahni mu na pravej nohe palec. – Nazad nestúpaj: koľko krokov nazad pätami kročíš, o toľko krokov dopomôžeš si matke do pekla. – Keď pôložnica pred vádkami zomrie: bude z nej smrtka (strašidlo) a príde si nad pozostalé dieťa nariekať. – Kde mrtvý máce, uvar černobýl a pooblievaj dom zúkol vúkol: mrtvý prestane chodiť po dome. – Čo komu najmilšie bolo, to mu vlož do truhly: aby neprišiel si po smrti poň. – Deti pred krstom zomrelé: každý siedmy rok ukazujú sa na svojich hrobčekoch a nariekajú.

X. Poverečné a báječné bytnosti

Nie z poviestok vypočitovať chcem, jaké si tam fantastičné i nefantastičné predstavy a bytnosti utvorila obrazotvornosť ľudu a národa; ale ostaneme len pri skutočnom živote, jakými v ňom ešte i tu i tam a najmä v odľahlejších horách a dolinách otočený je ľud báječnými postavami a po dnes poveruje o nich jako o skutočných, na príbehy i osudy človeka vliv majúcich bytnostíach. Tieto tedy bytnosti, jak dosial čuť o nich u prostred ľudu nášbo povrávať a jich opisovať, tak i my dľa úst ľudu si predstavíme:

1. Beťaha Mádra. „Chorý som bol, Beťah s Mádrou po mne chodil,“ počuješ u nás chorého sanovať sa. Rozumie bytnosti vňútornie choroby tela zpôsobujúce na človeka uvodiace. Hovoria ešte: Beťah ťa metal! Mádra ťa morila, trápila!

2. Bobo, Boboš, Bobákv mužskom rode to, čo v ženskom Baba, v mužskom rode však povedia i Babiak. Bobo chodí v temnostiach čo strašidlo popod obloky domov a unáša deti vo vreci – tak jich aspoň ním strašia a jemu do vreca krikľavé i vzdorovité deti obecajú, privolávajúc jim: „Čuš, Bobo tu!“ – Baba čarami a porobeninami pôsobí zlé veci a choroby, na ľuďoch i statku. Ostatne skutočných živočíchov chrobákov (coleoptera) volajú bobákmi.

3. Černokňažník. Vychodí z trinástej školy, kde čary učil sa. Má draka, ktorého kdesi v jaskyni chová a kedy chce, liece na ňom ponad hory doly. Jako drak chvostom šibe, tak povstáva víchor, čo hory láme. Černokňažník v čiernych hábach navštevuje salaše, majere i domy v dedine, pije len od čiernej kravy lebo kozy mlieko, ním dá i uchlácholiť sa. Ináč zjav jeho osudný a narobí škody na statku, v poli i v horách.

4. Čierny cap. Dá vyvolať sa v noci čarodejstvami, vezme človeka na chrbát a prebehne s ním hory, prepláva i more v okamihu. V nešťastí, ak naňho zavoláš a zapíšeš sa mu, prispeje ti a vytrhne ťa z nebezpečenstva, ináč behá v službe strýg a strygôňov.

5. Čierny chlap. Chodí po haťach a žlaboch; ide za žiakmi, ktorí ťažko učia sa a sľubuje jim ľahké naučenie, ak podpíšu sa mu.

6. Had. Ľud mnoho báji až po dnes o hadoch hrubých, velikých a podivných, ktorí v horách napádajú ľudí i statok a žerú. Bartholomaeides, Not. Com. Göm. str. 336., videl, vraj, čeluste a kostru hlavy z takéhoto hada, ktorý mal zdržovať sa v jaskyniach Drienčanskych. Chlapa jednoho prenasledoval z hôr ďaleko na lúčiny Vlhu, ktorý sekerou nazpak za seba hodenou zabil hada do hlavy. Báječní hadi majú hrebene ako kohút alebo zlaté koruny na hlave, jak i pri poverách o nich toto a viac videli sme. V Sirku v doline Korytárke hvízdajú na ľudí a potom spojac sa hlavami dovedna, „kameň dujú,“ ktorý ako haďací kameň má veľkú liečivú moc. Pamätné, že výš Bartholomaeides a náš Samo Ormis možnosť dakedajšieho jestvovania ozrutných dravých hadov u nás neupierali.

7. Lútky. Štiavnickí haviari volajú si jich aj permoníkmi, ľud náš len lútkami. Postava jejich „na piaď“ odená v rúcho banícke: biele nohavičky, črievice so striebornou prackou, banícky remeň, zelený kabátok, takáže kučma a zelená ratolestka za ňou. S kahancom v jednej, so zlatými hrabličkami v druhej ruke, s kladivkom na pleci a dvanásti spolu objavujú sa po baňach i v horách.

Starému baníkovi dostalo sa robiť na tvrdej žile a nevládal. Tu raz prišiel k nemu na piaď chlapčok, poslal ho domov a kázal mu len na druhy deň doniesť na to miesto trokšiar (suchý postruhník). Baník na tom mieste našiel mnoho zlatej rúdy vyrobenej. Od tých čias donášal každý deň do bani trokšiar a hovoril: Ďakujem ti dobrý chlapčok permoníčok, že mi pomáhaš prijmi tento trokšiar ako vďačné srdce! Potom mladí baníci ustriehli to a odobrali trokšiar. Hneď jich tam zarútilo. Staričký ale dobre mával sa pri svojom permoníkovi až do smrti. – Lútky ale milujú i mladých čistého života, a títo pri svadbe nahávajú prázdne miesto pre lútku, pre ktorú dávajú klásť i hojne pokrmu a nápoja. Za to lútky dávajú jim loja do kahancov. Na Vstúpenie a na Jána ukazujú sa lútky obzvláštne. Kto jich chce vidieť, ide do bani a tam pomodlí sa i ucho priloží k zemi; potom ide v tú stranu, kde počuje hrabličkami škrabať a pomodlí sa tam ešte raz. Lútky ukážu mu poklad, on ale netkne sa ho, ak je človek srdca dobrého, nelakomého. Tomu potom lútky pomáhajú. Zlých ale zavedú do prepastí banských, z ktorých ak aj dostanú sa na svetlo, vycivejú predca a pod rokom zomrú. Za oných časov posypali permoníci šaty dobrých haviarov zlatým prachom a títo nebrali plat, kremä ten prach zo svojich šiat doma otriasali a z toho bohatli. Raz boli opustili permoníci Zemnicu i Kremnicu a odsťahovali sa popod zem do Sedmohradska; dali jim ale Zemniekí i Kremnickí haviari našiť šiat a permoníci vrátili sa s požehnaním hojným na dobré jarce, jak jadro dobrej zlatej a striebornej rudy volajú. Kto lútky videl, nevyjaví; kremä na smrtedlnej posteli povie o tom otec synovi, aby tento vedel jak zdediť pomoc permoníkov. Preto žiaden neprizná sa ti k videniu tomuto; len prisahať sa ti bude, že jeho otec v skutku videl permoníkov. Samotný baník pri strielaní povinnen zavolať: hop, hop! by permoníkov varoval pred výstrelom, ináč výstrel tam ho zasype. – Pod Zelezníkom neďaleko Sirka v doline Turca (Gem. stol.) ukázali sa lútky r. 1831 a predpovedali: „Kde bude, mor bude; pod Zelezným vrchom nebude!“ Z tamejších zelezníckych baníkov neumrel potom nikto na mor.

8. Mátoha. Všeliké výtvory obrazotvornosti volajú mátohou lebo strašidlom. Najviac mátoh je bezhlavých a niet dediny, kde by nemali miesto, na ňomžto nejaké nešťastie prihodilo sa ľuďom a kde potom straší.

9. Nočnice. Narodzeniatko máva v prsníčkoch svojich niečo mliečka, ktoré mu baba v prvej kúpelke z nich vytláča. Ľud ale vraví, že toto mlieko z prsníčkov dieťaťa cicajú Nočnice. Aby mu ho necicaly, robia baby z handričiek uzlíky, ktoré na deň kladú do vankúšikov k decku, na noc z vonku na okno izby. Nočnice potom ssajú tieto uzlíky a dieťa má od ních pokoj. Ináč nočnie motýle volá sám ľud nočnicami ale i strygami.

10. Poludnicaz človeka urobí celého preludára t. j. ona ho lúdi, vábi a vodí sem i tam; bola by teda vlastne podlúdnica.

11. Pikulíkje chytrý jakýsi chlapík. Donáša ľuďom šťastie pri stávkach a vo hre. Títo, vraj, majú pikulíka pri sebe, vo vrecku, v torbe. Rovne komu statok darí sa, že pikulíka má na pomoc.

12. Premieň. Baby a strygy nočním časom ukradnú zdravé dieťa a miesto neho podložia svoje. Takéto dieťa je premieň: čím viac cica a žerie, tým viac vyschne na triesku, kožu zvráskanú ako starec, ruky a nohy ako paličky, len bruho veliké mať bude; vrieskať bude naveky, ale slova neprerečie nikdá. Za onoho času vložili premieňa do hrnca a pristavili k ohňu, až stryga zľutovala sa nad jeho trápením, vzala si ho odtial a odnesené dieťa navrátila. – Jedni ale rodičia šli s premieňom na odpustky k Duchu Svätému. Cestou odpočívali kdesi pri močidle. Tu z močidla ozve sa ropucha: Quorsum, quorsum? A premieň odpovie jej: Ad Sanctum Spiritum. Otec nahnevá sa: Nuž ty doma ani slova a tuná už aj po latinsky znáš! I miknul premieňa do močidla. Keď vrátil sa domov, sedelo jeho vlastnie dieťa na ohnisku, krásne, červené ako žeriatok (žiaretok). Tiež matky chodily do kostníc prosiť od umrelých, by premieňu títo abo tučnosti dodali abo vzali ho k sebe. Tiež premieňa umyly, zaviazali do prutov a letorostov a tak čakali na novú s ním premenu. V susednej pri nás dedine Budikovanoch ešte len nedávno upiekli veliký pletenec (mrváň, perac) a ces dieru či radšej prázdny stred tohto koláča pretiahli as dva tri ročné dieťa, ktoré za takýto premien považovali.

13. Rároh. Jakýsi knieža zlých duchov. Dravca jastraba tiež voláme rárohom. Možno, že je to isté, čo nasledujúci

14. Rarach, Rarášok. Rarášikom milá čarí a hrozí milému, že hoc tento vezme si druhú, táto mu umrie a o rok príde si predca vziať za ženu čarujúcu. Hneviný a lstivý je Rarášik, ale šťastie dávajúci, jak i výš spomenutý Pikulík.

15. Slnečnica. Bude zosobnená moc leťajšieho pripekajúceho slnka. Slnečnica (ako aj Zima) opáli spiaceho na slnci a povedia o ňom: Slnečnica ho opálila, alebo, Ošiaľ od slnca chytil ho.

16. Strygônia Strygy. Ľudí neobyčajných vlastností a darov ducha, najmä starých, pozvú strygôňmi a strygami, jazdiacimi na omele, na trlici alebo na človeku v koňa premenenom do svojich schôdzok a rákošov, vydržiavaných na Tokajskom a na Budínskom vrchu. I sami premieňajú sa na kone, capov a muchy. Telo jejich po smrti nezmeraveje, ostáva mäkké a v článkoch pohyblivé, čo na vlkoláctvo poukazuje.

17. Svetlonos. Malý chlapčok s kahancom v ruke. V tej podobe sadnul si raz Príbovskému (v Turci) sedliakovi na vôz, keď pozde v noci z píly domov uháňal, a nahnal mu toľko strachu, že nemohol ani čihý ani hotta poviedať, len zdýmal od ľaku. Chlapčok potom skočil z voza a pustil sa po barinách, po ktorých preto rád beháva, že ho tam ľudia prenasledovať nemôžu, ktorým on veľa strachu naháňa. Drienčanci volajú ho vodnou baboua čudujú sa, ako chytro liece.

18. Šiarkan. Ešte vždy búrky a hromy pôsobí po čas leta a naši vždy po hŕmave a búrke pevne držia sa toho, „že šiarkan preletel.“ Predstavujú si ho v podobe hada a Bartholomaeides Not. Com. Göm. na str. 336 ani tvrdiť ani upierať nechce, či nachodily lebo nenachodily sa takéto potvory a predstavy od ľudu nášho spomínané. Ostatne kde v poviestkach spomínajú draka, tam ešte zima, kde šiarkana, tam už leto; preto by sme vlastne mali hovoriť a písať žiarkan.

l9. Tátoš. Jak v povestiach, tak justvuje po dnes v predstavách ľudu. Ochudlý koník, bez zpodnej gamby, pásť bude sa na barinách; ale keď ho povrieslom ozubadlíš, zanesie ťa v okamihu kam chceš.

20. Vĺkolák. Kto zo zubami už narodil sa na svet, býval teda i veštíkom lebo strygou, alebo koho nie nohama lež hlavou vopred vynesú do cmitera, ten potom z hrobu vychodí a túla sa po svete. Hneď po pohrabe príde si na kar, a podčím karovníci za stolom jiedia, on nad povalou (na padláši) čupí za kochom lebo za pieckou. Potom každú polnoc chodí mladé ženy drhnúť a dláviť; zapozdivšie sa na priadkach odprevádza a zavádza preč. Dakedy prespanice musely vo väžach za pokutu tri dni a tri noci vytrvať, tam stávali s nimi aj vĺkoláci. Tiež na krížnych cestách napádajú pocestných; dávajú závdavky na kúpu, ale také peniaze premieňajú sa na uhlie. Vĺkolák neutíchne skôr, až hrom do jeho hrobu uderí. – Vĺkolák premieňa sa aj na vĺka a tak chodí po salašoch. Na Bystrom pri Štitníku r. 1858 dňa 3. junia rozprával mi Andro Markuš Čipúr, človek biblista, že síc nie na tom salaši, kde s ním bavil som sa, ale hneď naprotivia na druhej stráni toho istého leta prišiel vlkodlákaž ku samej kolibe Rekeňského salaša. Pri kolibe síc nič zlého neurobil, ale jako raz skočil v bok, hneď zadrhnul šesť oviec. Taký vĺk ovce nežere, len drhne na hromadu; pozbaviť sa ho nemôž nijak. Pán Boh, vraj, stvoril všakové tvory a tie človek všetky pochopiť nemôže – tak dôvodil mi môj Čipúr – a sú aj také duchy, o ktorých mi ani nevieme, jest teda aj vlkolák či vlkodlák.

21. Vodní chlapi, bývajú v Tatránskych plesách, sú cele machom obrastení, majú aj ženy a kradnú si jich jedni druhým. Voliar pásol voly v Kubínskych horách pri plese, dobehnul ta vodný muž zpod Kriváňa z plesa a poviedal mu, by prisvedčil, že do plesa ukryl sa tu muž so ženou. Videvší to voliar, prisvedčil mu: Vodný muž sľúbil mu potom velikú odmenu, ak o chvíľku biele peny budú vystupovať na hladinu vody; ale tam veru vystupovaly červené krvavé, na znak, že prehral a zabitý je odmenu sľubovavší vodný muž. Voliar tedy utekal z toho miesta preč i so svojim statkom.

22. Založená duša. Skrivodlive nashromaždené poklady keď dakto zákope do zeme a umrie bez toho, žeby jich vyjavil tomu, kto si jich pobrať má: toho duša nebude mať pokoja, ale tam bude striezť nad tými pokladmi. A toto je založená duša. Ukazuje sa a desí v podobe čierneho bľačiaceho capa (vidz výš), lebo čierneho mumlajúceho bujaka, lebo i v podobe hada lebo draka, každému, ktoby prišiel poklady kopať. Kto nezná jak zadržať sa, zpochabeje sa pri tom. Domnele takto zpochabela sa asi pred 40 rokmi mladá vdova vu V. Revúci. Zavolali ku nej múdru ženu (vedomkiňu) na pomoc, ktorá takto hovorila k nej: „Ak si našla peniaze, nuž ťa to trápi. Ale tomu spomôžeme. Na tých peňazoch bola „založená duša“ a tam nič netreba, len kohúta lebo kuru na tom istom mieste zarezať a to miesto krvou pokropiť. Budeš mať pokoj a tá založená duša nepríde trápiť ťa.“

23. Zmoki Zmak. V podobe umoknutého kurčaťa priplichtí sa k ľuďom, žerie sám veľa, ale i vláči zbožie a peniaze do domu, kým v práci nepretrhne a nerozpukne sa. Ináč zprostiť sa ho nemožno. Aj v podobe ohnivých reťazí spúšťa sa dnu kochom do domov, keď peniaze nosí hospodárovi. Kto nenadále zmáha sa a bohatne, o tom hovoria, že mu zmok peniaze vláči.

24. Znachor. O deťoch veľa a vtipne hovoriacich povedia, že to celý znachor. Poverujú o nich, že neschovajú sa, že sú akoby nadobyčajné bytnosti a skoro pomrú.

25. Zruty. Ozruty. Divé pustiny a skaliny Tatier sú vraj tiež obydlené jakýmisi divými a ozrutnými ľuďmi. Moja stará mať, v Liptove narodená i vychovaná, rozprávala: Raz študenti pustili sa do Tatier zpočítať všetky jejich kopce, končiare a sokorce. Čím viac chodili, tým väčšmi zmútili sa v počtovaní. Konečne upustiac od márneho predsavzatia, umienili si navrátiť sa; leš poliehali si na peknom zelenom mieste pred otvorom jaskyne, by vypočinuli. Ľahli si hlavami do vedna a povystierali sa celým telom do krúhového obvodu. Šuhajci zadriemali, najmladší nespal. Tu vystúpi z jaskyni ozrutná žena a pľaskne dlaňma, až všetky Tatry ozvaly sa i riekne: „Všetkých 999 kopcov Tatier som už pochodila, dosť divotvorného videla: ale takéto zviera, jak tu do kola vystreté, nevidela som ešte nikdá. Idem si aj po muža, aby on to videl.“ S tým zmizla v jaskyni. – Ale študenti zrutu muža nedočkali, báli sa; bo nič dobrého nepočuli o týchto zrutných ľuďoch Tatier. Najmladší zobudil kamarátov a utekali domov; radi súc len tomu, že jim ozruta počeť kopcov Tatier udala.

1.Súknommenujú tkanivo a valivo od domácich súkenníkov z domácej ovčej vlny shotovené; postavje tože, ale z jemnejšej vlny, barvený vždy a vo fabrikách lebo od postavníkov shotovený.
2.Zvláste dočim nebolo zápaliek, chodili si do druhých domov žeriaceho uhlia na rozloženia ohňa požičiavať, keď v skutku doma na ohništi
3.Na Slovensku má každý „svoju nótu,“ t. j. nápev i osnovu pieseňky medzi inými pre seba a svoj stav, vek lebo osudy najprimeranejšiu, uňbo najobľúbenejšiu. Ak nemá, dajú mu takú druhí a spievajú čím častejšie. Lež niet na tom pochyby, že každý sebe príhodnú vyberie a v spoločnosťach spievava. Bývajú i zábavy, večierky, kde každý „svoju nótu“ začína a sbor prespieva ju za ním.
4.Niekde pre rúcho či veno nevestino chodia pred začiatkom svadby. Široká čiže rúšnica chodí preň v spolku žien a pri speve na okrášlených vozoch i statku odvezú ho, i posteľ vopred vystelú v budúcej komore nevestinej, kam susedia prichodia hľadieť ho – a obdivovať.
5.Mladá, vraj, na znak svojej pokory a poddanosti, povinná je pri ukladaní vyzuť mladému čižmy. Sú tu ale aj iné obrady či úkony starejším konané vo zvyku, o nichž náležalo by ešte prezvedieť sa, jakkoli i humoristične by vypadali a trebárs komičné boli.
6.Povrávajú si, vravia a spomínajú medzi sebou, hovorím preto, že mnohé povery a čary skutkom nerobia, len tak slovom si pripomínajú, že to veru tak a tak splní sa; ba často i len žartujú s tým; ale zasa dosť aj skutkom čarujú, druhému porobiťhladia, chcú, domnievajú sa. Ba mnohé povery sú vlastne len zvyky od dedov prijaté.
7.Zapekanie deje sa tak, že dobre doháňom navlaženým napchanú fajku – malú, okovanú spiežou, tak rečenú dubovku – priložia k vatre a paria, až kúr i močka vycbodí na krátku rúrku von. Vyfúkanú a zachladnutú fajku potom vyfajčia.
8.Trúby tieto bývajú dlhé, z čerešňovej kôry a lyka, samými pastiermi hotovené. Zvuk vydávajú milý, to zádumčivo ťahavý to i rezký, živý.
9.Jak vidno, predkladá sa pred každé slovo syllaba ši, v samom slove prehodí sa prvá hláska lebo syllaba na jeho koniec a k tomu dodá sa konečne vždy syllaba ve.
10.Kolibytieto staväjú zo srubov či brvien (trámov) v srub uložených, na koncoch zarúbaných a na záruboch pospájaných v podlhlý štvorec. Koliba má vždy dvoje oddelenie: v predňom oddelení je ohnište a miesto pre pocestných i valachov; zadnie oddelenie je komora bačova, kde drží syr i žinčicu; syr na čistých policiach, žinčicu kyslú v sudoch; zván soli pre ovce i na osolenie žinčice vedľa syra. Komora táto čím najčistejšie držaná býva. Krov koliby je buď z dasák, buď zo šindlov.
11.Kumhárje drevený hák na zavpsenie kotla nad vatru. Kumhár je tak zapravený v srube alebo na kole popri srube, že môže točiť sa v polokruh, odsotiť od vatry a a so zaveseným naň kotlom pritočiť zasa nad vatru.
12.Kľagje namočená rynckat. j. žalúdok z mladýeh ešte ssajúcich teliec vybraný a vo rôsoli (v slanej vode) na teplom močený. Kvas či kyslina z toho povstalá zkľagá (usyrení) mlieko.
13.Stupkysú drevené odzemkové moždiare, v nichž tlčú železným tĺkom zvánovú soľ.
14.Pre snadnejšie porozumenie: koncovky am, em, im, ym, omznejú nosovým zvukom čo an, en, in, yn, onMiesto ťmáme č, ä = dš, č = dž; lčasto prechodí do v; pri stupňovaní prídavných ejprešlo v dlhé é; dativ ovizneje pri mäkklých evi; inštrumental ouzneje eu, ieu; dvojzvučka ôzneje jaksi prostredním hlasom medzi uoa uaa t. ď. Iné odchýlky v zátvorke. Podrečie toto volajú trpáckym, trpáčtinou, ľud trpák, trpáci; že zvykli vravet trpovt. j. teraz (nyní jetzt, nun).
Yaş sınırı:
12+
Litres'teki yayın tarihi:
30 ağustos 2016
Hacim:
230 s. 1 illüstrasyon
Telif hakkı:
Public Domain