Kitabı oku: «Na Bašnárovom kopci», sayfa 5
„Mladý pán, ale bude z nich za farár!“ poznamenala sucho, a mladý šuhaj, počúvajúci moju reč s polootvorenou perou, zakýval hlavou. Mne srdcom prebehol studený pocit sklamania a zúfania. Pamätám sa na podobný pocit, keď som bol raz ako chlapec padol do obilnej jamy a cítil sa bez pomoci v hlbinách žltej, sliznej zeme. Ale vtedy som aspoň mohol kričať a privolať strýca Papánka (nech mu je zem ľahká na hlbokom cintoríne), ktorý mi do jamy podal rebríček a pomáhal mi na svet boží. Ale tu na Bašnárovom kopci nemáš na koho zavolať, nemáš rebríka, nemáš strýca Papánka! Si v jame!
„Mamka, poďme, už bude poludnie!“ riekol chladno syn. Starenka vstala z balvana, syn jej zodvihol nôšku a spúšťali sa ticho šikmým, strmým chodníkom. Biela kasanica starenina za každým krokom hlasno plieskala o holienky. Šuhaj šiel napred a podopieral matku.
„Bože môj!“ vzdychol som si, hľadiac za odchádzajúcimi, „jeden syn vyhádže matku, a druhý ju takto milo podopiera!“ Keď prešli konopnisko a preliezli kamenný plot, zaštekali u Bašnárov psy a vrhli sa na pútnikov. Psov odvolal mocný mužský hlas, ich štekot premenil sa na zlostné zavýjanie. Predo mnou ležal krásny kraj v horúčosti poludného slnka. Ľahké pary ťahali sa k modrianskym ďalekým horám a zatienili dva kopulovité kopce. Z bedra Bielej hory vykukával hrad Korlát, v rumoch, ako jeho blíženec Branč. Cesta na Barvínek svietila sa na vrchu. Prietržské strmé kopce zastavovali výhľad na vlnovitú rovinu senicko-šaštínsku a zužovali obzor. Skupina hôr na východe, bližšia a tmavšia, dopĺňala obzor. Okolo mňa medzi skalami rástla materina dúška a miestami červenel sa zrelý chutný truskavec, hore červený, k spodku biely, ako by mal fez na hlave. Nad brezovskými horami zdvihli sa tmavé oblaky s jasnobielymi okrajkami a tisli sa mocne do výšky. Sviatočná tichosť rozhostila sa po kraji, i slabučký vetrík zatíchol. Zahrmelo v diaľke temno i hrozivo. i spustil som sa z druhej strany, menej príkrej, dolu Bašnárovým kopcom a prebehol čerstvým krokom chladisté úbočiny. Nezadlho zbehol som na prašnatú cestu, ktorá bola už zastrakatená veľkými kvapkami predbúrkového dažďa. Z posledného, žltými úhormi pokrytého kopca zjavili sa mi slamené strechy Turej Lúky, z ktorých jedna skryla ma práve vtedy, keď sa spustil tuhý lejak.
