Kitabı oku: «Výbor z lyriky», sayfa 2

Prosba

 
Spievajže, sestra, spievaj mi, moja,
ale hlasom matky svojej,
mňa len slovenské hlasy ukoja,
tými dušu moju ovej!
Spievajže, moja, spievaj, oj, spievaj
o krásach rodného kraja
a zápalom tých krás porozhrievaj
chladnúce prsia šuhaja!
Spievaj mi, krásna, veď pekná si ty,
ako svit raňajšej zory;
svet mladý drieme v krásach zavitý
a v ľúbych spevoch hovorí.
Spievaj, zaspievaj, družička mladá,
oj, len dnes sme ešte mladí;
nebudeš spievať, keď rokov vláda
vrelé ti srdce ochladí.
Spievaj mi, veď znáš, ty moja drahá,
ten stý mladých síl nepokoj.
Ukoj ho! Ba nie, veď sa vymáha
duch jarý hor` cez žiaľ i boj!
Spievaj len, spievaj a z duše milej
vôňu ružovú rozlievaj,
ak chceš, žiaľ, ak chceš, potechu vylej,
len, dušička, mi zaspievaj!
 

Krajanom

 
Čo to za slza v slovenskom oku?
Čo tá pred Bohom žaloba?
Hádam súdená v časov potoku
rodinám našim poroba? —
Ľúbosť nespieva na brehoch Hrona,
zamĺkla pieseň veselá,
kviľba sa, ako hučanie zvona,
nad rodom celým prestrela.
Hoj, bratia! strašnú spieval bych pieseň
o zlobe vrahov národa;
ale nežiada kliatbu a tieseň
duchov slovenských sloboda.
Spieval bych sväté otčiny žiale;
lež načo slabé kvílenie?
Keď spráchnivejú synov koštiale,
duch dá otčine spasenie. —
Či mám dať strunám svojho varyta
mátožných strachov trasenie?
Či radosť hlásiť, že nám už svitá
po tmách storočných vzkriesenie?
Či mám cit v túžbe prázdnej zanoriť,
čo sama sebou umiera? —
Nie, bratia! našu slávu utvoriť musí rozumnosť a viera.
Čo sa ľakáte zlata štrngotu
v truhliciach zradcov národa?
Či sa cvendžania mečov a hrotu
ľakala otcov sloboda?
Čo má so zlatom veľkosť svedomia?
Čo ľúbosť k rodu s panštinou?
V lone veľkosti sily sa lomia,
s trpkou moc rastie hodinou.
Nech si má sok náš kus týchto časov,
daných mu, by mal čo stratiť;
čo nám má slávnou zostať okrasou,
dvojne nám musí navrátiť:
„Veríte v Boha, i vo mňa verte!“
tak hlasom ľudským Boh volá;
len si poklady ducha zoberte,
duch mocný peklu odolá. —
Nekvitne veru národov sláva
z násilia, kriku, hmotnosti;
národ z národa svojho povstáva,
večné rodí sa z vecnosti.
Čo vzniklo ako blesk meteora,
tomu smrť určia hodiny;
pomaly vstáva z dejinstva mora
mohutný život vidiny. —
S nadšením pekným spieva hlas Kóny
o divnom štíte Fingala:
Slovanských bardov posvätné tóny
budú myšlienky pochvala.
Voľnosť hľadaly zapadlé doby,
voľnosť tá bila národy;
ale v Slovanstve z temníc poroby
svitne deň ducha slobody.
Svet, čo vo vekoch minulých zhasol,
choval sebectva nádoby;
ale zásada slovanských časov
zaprenie vlastnej osoby:
vlastenec verný sám seba zruší
a žije vlasti jedine,
otčinu nájde vo svojej duši
a dušu svoju v otčine.
Čo to za slza v slovenskom oku?
Čo tá pred Bohom žaloba?
Či snáď vlasť naša v svojom pokroku
je Danaidok nádoba?
Či snáď víťazstvo chceme bez boja?
Či žať prv, než by sme siali?
Či chceme pokoj bez nepokoja?
Či bez zásluhy pochvaly?
Pravda je u nás poklad jediný,
duch pravdy hradba storaká;
žiadny surovec ľúbosť dediny
nevymkne z prsú Slováka.
Bratia! keď máme ľúbosť a vieru,
v božskosti pravdy nádeju:
strhneme slepcom s očí zásteru,
v svetle slzy ich zalejú.
 

More

 
Búrlivé vlny o breh plieskajú,
jak by svet chcely zaplaviť:
Či sa pokoju mdlému rúhajú?
Či moc chcú slávnu objaviť? —
Ony sa búria! — A junák mladý
vešteckým okom do hlbín hľadí
na ich tajomné pohnutie.
A nad morom sa nesie, rozvieva,
hlasom v bralistých krajoch zaznieva
velebné jeho nadchnutie:
Odkry sa. odkry, prosím ťa, tmavá
nových dňov mojich zástera!
Ukáž, či slasť, či žiaľ mi podáva
moja v svet a v Boha viera!
Nádeje moje, ako kryštály,
čo ruky božie nebom rozsialy,
do duše mojej blýskajú:
ale kto vývod zo sĺz nešťastných
vydá, čo z očú mladých a jasných
na hrob nádeje padajú? —
Hoj, duša mladá, v centre sa večnom
usaď túžením cheruba!
Zastane ten na hrade bezpečnom,
kto sa k božskosti prerúba!
Hoci zákon ten, čo svetmi krúti,
veselosť tvoju krížom zarmúti,
ty znaj nepoznať nehody!
Nech ti je svätá myšlienky sláva,
ostatné slávy, čo svet podáva,
sú tieto svojhlavé vody! —
Ha! jak sa k nebu hádže vlnami
divý syn tento prírody!
Ale ťarcha tá s jeho vodami
vždy ho nazpät o zem hodí:
tak teba, moja biedna otčina,
ku zemskej hrude živel zaklína,
čo sám nezná sa zvelebiť;
ale musíš sa cez biedy, hroby
z nešťastia svojho, slabosti, mdloby
na slnce života prebiť!
Ako ty, more, v národov rade
rod môj sa šíre rozkladá,
ako ty, v mojom plamennom hlade,
okúsiť voľnosti žiada!
Ako ty, more, v svojich hlbinách,
poklady kryje v svojich rodinách
a svetu ich neodkryje;
ako ty, more, v divej ľútosti,
vlnu, čo má ho vyniesť k výsosti,
on do pŕs vlastných sa bije!
Ako ty, more, on je mohutný,
a predsa ako ty, slabý!
Ako ty, more, on je ozrutný,
jak ty, v stenaní pochabý!
No, jak ty, more, v silných orkánoch,
v svojich nesmiernych vodných balvanoch
vyváraš hrozný tento šum:
tak ľud môj v dutí silných orkánov,
pod ťarchou tisíc ráz oplakanou
objaví svetu svoj rozum!
 

Morava

 
Morava smúti, mlčí Morava,
vody jej nemo sa valia,
a predsa prúd jej čosi rozpráva,
a odpoveď je šum skália.
Kde živé mlčí slovo človeka,
tam nemá musí hovoriť rieka,
kde duch nie, odpovie skala;
kde dejín sveta anjel zazvonil,
bárs sa on v vekov mlčanie sklonil,
príroda mlčať prestala.
Oj, ako divno vetry tie vejú
ponad smutné tieto vlahy!
Či ony nesú novú nádeju?
Či to ohlasy výstrahy? —
Pred duše mojej vrelej očima
tôň sa akýchsi záľaha zdýma:
Blud, Či nešťastia to tôňa?
Hľa, tam v tých parách Velehrad zdá sa,
tam Devín, Hostýn srdcom zatriasa,
tam Nitry svätej opona!
Tej smutnej vody divá nemota
minulých to obrazy dňov,
a bied prítomných strašlivá slota
strašný predmet týchto tieňov.
Zrak svoj ta obráť ku hviezdnym stranám,
balzam mohutný osudov ranám
čakaj z Boha, čakaj shora!
On v hromoch ohňov blaženstvo blýska,
keď plemä zemské tvrdo utíska
pohanská tá Kykymora!
Tieň je to strašný: zrada zbojcova
v trón slávny seká pazúry;
hlas vetrov strašný: stonba slepcova,
pút brinkot a šum purpury;
úkaz to strašný: zrodiť si slávu,
zrodiť tiež vadu a zlosť trojhlavú,
na blesk svoj zahuckať časy;
zjavisko hrozné: v búrach rozbrojov
brat brata krvou zašpliechať svojou,
zbiť slávu v svoje zápasy!