Kitabı oku: «Okyptenec», sayfa 4

List

Hradec Králové bude v histórii Slovanstva austrijského veľkými červenými písmenami naznačený.

Prevrátený svet! Ten, čo od vekov pokojne žil a žije, spokojný s kútikom chalupy svojej, musí za neviem koho svoju krv vylievať.

Pán rozkazuje a koťužník ¹ nech šteká. Ak sa dobre preukáže, dostane od pána iste odmenu – železný košík na pysk.

Utešené bohaté polia požehnaných Čiech zbité ostali podkovami nepriateľskej jazdy. Veľká časť austrijského Slovanstva alebo na poliach Hradca Králové padla, alebo vo vlnách Labe zahynula.

O dva mesiace po tejto bitke dostala Anka nasledujúci list:

Vratislav dňa 10. sept. 1866.

Drahá moja Anička!

Pozdravujem ťa nastotisíckrát. – Odpusť mi, že ti o lóse svojom len teraz píšem. Pre svoju chorobu som ti skorej písať nemohol. Teraz som vo Vratislavi v Pruskej krajine ako zajatec. V tej nešťastnej bitke pri Hradci Králové zostal som na bojišti poranený kartáčom do pravej nohy. Odviedli ma do Vratislavi; tu sa ale moja noha tak rozjatrila, že mi ju odrezať museli. Ináč začala sa mi už teraz, chvalabohu, natoľko strábiť, že o krátky čas budem už hoden pomocou barly aj chodiť. Vodí sa mi tu výborne, lepšie než v našom vlastnom vojsku. – Ale ani strata nešťastnej nohy nebolí ma tak, ako nemilá vzdialenosť od teba. V nebezpečenstvách a bôľoch života spomínal som si len na teba a spomínanie toto posilňovalo ma vždy k neuvereniu. Ach, Anička, teraz ja i to len cítim, ako ťa ja milujem. Keby nie teba, volil by som bol neraz dušu vydýchnuť. A ty sa mi ako mávaš? Či pomyslíš niekedy na toho Janka, za ktorým si pri rozlúčke takmer umierala od ľúbosti? Nepochybujem o tom. – Ako počuť, pustia náš všetkých zajatých onedlho na slobodu. Dočkaj len, ani nezvieš, iba keď ti zavítam s touto barlou v pitvoriku. I dovtedy spomínaj tak verne na mňa, ako spomínam ja na svoju vernú Aničku. Či si nezabudla na to, čo si mi sľubovala pri tej kaplnke? – S týmto, keď i teba i Jurka i všetkých známych nastotisíckrát pozdravujem, zostávam tvoj

verný Janko P.

List tento zaniesla Anka pánu učiteľovi, aby jej ho prečítal. Plakala, nebožiatko, až jej očká očerveneli od plaču. Konečne na potešovanie pána učiteľove uspokojila sa tou myšlienkou, že veď jej, chvalabohu, Janko pri živote zostal a že sa, bohdá, onedlho naspäť vráti.

Vernosť ženská veľmi podobnou pozdáva sa mi usmievavému slniečku. Pred západom s takým žiaľom bozkáva čierne vrcholce hôr západných, akoby sa od nich ani odobrať nevedelo; ale nasledujúceho rána takým ohňom ľúba končiare východných vrchov, akoby to bol bozk prvej ohnivej ľúbosti.

U Čmuľa

Zo Slováka zbohatne každý, iba Slovák z nikoho zbohatnúť nemôže. Pre svoju dobrotu vychádza sám na psotu.

Pred dvoma rokmi dovliekol žid Čmuľo do Kamenice všetok svoj majetok v jednom batohu na chrbte; teraz by si už musel najmenej dvanásť vozov najať, keby sa mu zachcelo niekam presťahovať.

U Čmuľa nikdy nechýbajú hostia.

I teraz tam sedia za tabulou dvaja chlapi. Jeden má na hlave modrú čiapočku, v ústach farebnú českú dymku a na sebe zahodený šedý vojenský plášť. Je to Andrej Belajovie, ktorý sa predvčerom vrátil z vojny. Ten druhý je Jurko Poltárskych.

Ako sa to človek premení na tej prekliatej vojne! Belajovie Ondrík bol pred niekoľko rokmi, kým ho za vojaka nevzali, taký tichý, statočný, pravdomluvný šuhaj, že by si v ňom z každého slova opravdivého Slováka bol poznal. Teraz ale hudie on už celkom inakšiu nôtu.

„Hej, bratku, bolaže ti to za bitka pri tom Hradci Králové!“ vraví on k Jurkovi hlasom takým znaleckým, akoby celý plán bojišťa bol sám vymeriaval. „Gule fičali ako dážď a delové bomby ako hrach.“ Chcel hneď zo začiatku zahnúť, ale sa pomýlil – povedal pravdu. „Celé rady chlapov tak padali ako vo veľkých luhoch riadky kosienka pred obratným koscom,“ – farbí ďalej, sťaby z knihy čítal. Vtom ale spozorujúc úsmev na ústach Jurkových, ktorý dobre vedel, že tam veru Rakúšania dostali po kepeňoch, obrátil slovo, dodajúc: „Konečne sme však predsa len museli my utekať – a či znáš, kam nás hnali? Do prúdov Červeného mora!“