Kitabı oku: «Okyptenec», sayfa 5
„Ale veď pán učiteľ vraveli,“ odporuje Jurko, „že je to tam rieka. Labe ju menovali a či ako.“
„Rieka, rieka,“ vraví vojak, „ale od krvi našich vojakov sa ona stala opravdivým morom, a to červeným ako krv, a len odvtedy ju nazvali Labe, že totiž životy lape do siete, z ktorej sa málokto vymotá… safrment!“
Neborák Andrej! Nikdy ani nevidel Hradec Králové.
„Vieš čo, Ondrík,“ pretrhne Jurko mnohorečného dobrodruha v jeho nekonečnom farbení, „nechajme my dneska tieto vojenské veci stranou. Ja by som ti mal niečo povedať. – Čmuľo, pol holby páleného! – Sľúb mi ale, Ondrík, že to, čo ti poviem, nikomu nikdy neprezradíš.“
„Tu ruka na to! Slúžil som cisárovi a ako vojak cisárov musím slovo držať.“
„Nuž toto ti je celá vec,“ počne Poltársky, poobzerajúc sa dookola, „mne sa bratova žena Anka veľmi páči. A ona by chladnou nebola, ba tak dôverne chová sa a láskyplne oproti mne, akoby mojou bola, ale v ceste stojí brat. S pomocou tvojou i toto možno odstrániť. Anku presvedčíme, že brat Janko na bojišti padol, i na úrade kňazskom záležitosť dočista privedieme… Čo na to povieš?“
„Iba jedno ,hm.‘ Ale môže byť dačo…“
„Želám si túto vec takto zosnovať: Zajtra navštíviš Anku a povieš jej, že Janko pri tvojom boku bojoval a padol. Potom ju presvedčíš, že ten list, čo z Vratislavi dostala, len ty si dal napísať pre jej potešenie…“
„Nuž buďsi!“ zvolá vojak, ktorý sa medzitým na skleničku bol zahľadel. „Ponúkam sa ti za družbu. Boh ti pomáhaj!“
Po skleničke sa vytrúsili obaja.
„Tá Anka nie je špatná nevesta,“ mieni obšitník, kladúc prázdnu skleničku od úst na stôl. „I ja by som ju radšej prijal než tú nemeckú markytánku.“
Medzi rozličnými rozhovormi pili do rána obidvaja ako dúhy.
Keď sa Jurko cez most, čo je naprostred dediny, domov potácal, ukázalo sa mu vraj dačo biele pred oči. Najskôr to bolo malé, potom sa na také vysoké vytiahlo ako veža – a odrazu zmizlo. Či to nebo snáď duch medzitým zomretého Janka?
Návrat – a koniec
Hore dolinou od mesta H. pokľuckával v smere proti Kamenici za jedného letného podvečera okyptený Janko v otrhaných vojenských šatách. Otrhané šaty mu dali ako náhradu za stratenú nohu.
„Ej, ale som už dnes hodný kúsok prešiel, a to o smäde a hlade pri takom pekelnom sparne,“ zhováral sa ticho sám so sebou. „Nič to zato, len keď si vás už vidím, vy premilené lúčiny a polia kamenické! – Veru tomu už na jar minul jeden rok, čo som sa od vás lúčil, čo som Aničku posledný raz vybozkával. Nebožiatko, len dobre, že sa od žiaľu neumorila!… Ba či od radosti nezamdlie, keď ma uvidí!“
Prišiel až ku kaplnke, práve keď sa slnko na druhú stranu prevažovalo. Sadol si na hodvábnu trávičku nad chodníkom a v tých sladkých spomienkach i v tej radosti, že vernú dušičku svoju zase do náručia pritisne, tak sa rozkochal, akoby sa mu srdce bolo rozlievalo. – Neborák Janko! Primnoho dôveroval nestálym ňadrám ženským!
„Dočkajte len, ako ju ja prekvapím,“ šeptal si v ľúbom úsmeve. „Nevstúpim do chyže, iba keď už na kozúbku ohník bude rozložený. Len by sa už zotmelo…“
Spoza jedľových hôr vystúpil na spôsob veľkého požiaru nad dolinku h…skú nový mesiac. V malej chvíli sa celé okolie trblietalo v práškoch bleskových, iba nad Kamenicou vznášala sa ľahunká, lúčami mesačnými popretkávaná hmla.
Janko, i keď driev nemal ani strpenia, aby ďalej meškal, sa na tento utešený zjav prírody tak zahrúžil do slastných citov, srdce jeho tak ľúbymi údermi tĺklo nad tým dávno nevídaným slovenským krajom, že báječný obraz vidieka mileného aj túžobne vzývaný obraz Ankin vytisol z jeho duše.
Konečne sa vzchopil a po niekoľkých okamihoch bol pod oblokom otcovského bydla. Poznamenať ešte treba, že sa Janko a Jurko neboli podelili ani o gazdovstvo ani o dom, ako to na mnohých stranách bratia robiť zvyknú – pravdaže, iba na vlastné nešťastie.
Janko okyptený vstúpi dnu. Anka hľadela do ohňa, opretá lakťom o kozúbok, a zadumane naslúchala prskanie horiacej jedľoviny a brblanie zovierajúceho hrnka.
