Kitabı oku: «Premenená», sayfa 8

Kapitola štrnásta

Kyle spoločne s niekoľkými bodyguardami prechádzal dlhou kamennou chodbou. Ich kroky vrhali ostrú ozvenu. Prvý z ochrancov osvetľoval cestu horiacou pochodňou.

Mierili priamo do najnižších poschodí podzemného komplexu. Žiadny upír tam nesmel vstúpiť bez toho, aby k tomu bol vyzvaný. Kyle sám ešte nikdy predtým nebol tak hlboko. Ale tento deň si ho povolal sám ich najvyšší vodca. Muselo sa jednať o niečo vážne. Za štyri tisícky rokov nebol Kyle nikdy povolaný. Ale počul o iných, ktorí boli. Odišli na audienciu sem dole, a nikto z nich už sa nevrátil.

Kyle ťažko preglgol a zrýchlil chôdzu. Vždy veril, že najlepšie je čeliť zlým správam čo najskôr a čo najrýchlejšie sa s nimi potom tiež vysporiadať.

Dorazili k veľkým dverám, ktoré strážilo niekoľko upírov. Všetci im venovali chladné pohľady. Nakoniec ale ustúpili bokom a otvorili dvere. Akonáhle Kyle prešiel dverami, stráže skrížili palice a zamedzili ostatným, aby svojho veliteľa nasledovali. Kyle počul, ako sa za ním dvere zabuchli.

Uvidel desiatky upírov, ktorí stáli ticho v pozore okolo múrov po oboch stranách miestnosti. Uprostred sedel v masívnom železnom kresle Rexus, ich najvyšší vodca.

Kyle postúpil niekoľko krokov dopredu, uklonil sa a čakal, až bude oslovený.

Rexus sa na neho pozeral tvrdým pohľadom ľadovo modrých očí.

"Povedz mi všetko, čo vieš o tomto človeku, alebo krížencovi, alebo čo vlastne je, " začal. "A tiež o tom špiónovi. Ako sa mu podarilo infiltrovať naše rady?"

Kyle sa zhlboka nadýchol a začal.

"O tej dievčine toho veľa nevieme, " povedal. "Nemáme tušenie, ako to že na ňu svätená voda nepôsobila. Ale vieme určite, že to ona zaútočila na toho speváka. Držíme ho momentálne vo väzbe. Akonáhle sa zotaví, tak nás k nej dovedie. Ona ho premenila, takže jej pach teraz koluje v jeho žilách."

"Do ktorého sabatu patrí? " Spýtal sa Rexus.

Kyle vedel, že teraz musí voliť slová uvážene.

"Myslíme si, že je to jednoducho túlavá upírka."

"Myslíte!? Viete vôbec niečo?"

Kyle cítil, že jeho tvár červenie. "Takže si ju priviedol priamo do nášho sídla, bez toho aby si o nej čokoľvek vedel, " povedal Rexus. "Ohrozil si tým celé naše spoločenstvo."

"Priviedol som ju, aby som ju vypočúval. Nemal som najmenšie tušenie, že môže byť imúnna …"

"A čo ten špión? " Prerušil ho Rexus.

Kyle preglgol. "Caleb. Prijali sme ho pred dvesto rokmi. Mnohokrát preukázal svoju lojalitu. Nikdy sme nemali najmenší dôvod ho podozrievať."

"Kto ho naverboval? " Spýtal sa Rexus.

Kyle sa odmlčal a ťažko preglgol.

"To ja."

"Takže, " povedal potom Rexus," to už si nás ohrozil druhýkrát."

Pri tých slovách sa mračil. Nebola to otázka. Bolo to konštatovanie. A znelo to zároveň trochu aj ako rozsudok.

"Je mi ľúto, môj pane," povedal Kyle a sklonil hlavu. "Na svoju obranu by som ale rád povedal, že nikto, ani jediný z ostatných upírov, nikdy Caleba neupodozrieval. V mnohých prípadoch … "

Rexus zdvihol ruku.

Kyle zmĺkol."Prinútil si ma k rozpútaniu vojny. Budem teraz musieť odkloniť všetky naše zdroje. Náš veľký plán bude musieť byť odložený."

"Je mi to ľúto, môj pane. Urobím, čo bude v mojich silách, aby som ich našiel a potom ich prinútim, aby za to zaplatili."

"Obávam sa, že na to je už príliš neskoro."

Kyle ťažko preglgol a pripravil sa na to, čo malo prísť. Ak to mala byť smrť, bol hotový ju prijať.

"Ja už naďalej nie som ten, komu sa budeš zodpovedať. Sám Najvyšší koncil sa o túto záležitosť začal zaujímať.

Kyleovu oči sa široko otvorili v údive. Celý život počul zvesti o Najvyššom koncile, akéjsi upírskej vláde, ktorej sa dokonca musia zodpovedať aj vodcovia sabatov. A teraz mal dôkaz o jeho skutočnej existencii, ba dokonca o tom, že je povolaný, aby pred ním hovoril. Znovu ťažko preglgol.

"Sú veľmi rozladení z toho, čo sa tu dnes stalo. Chcú odpovede. Tie im dáš ty. Objasníš im chyby, ktoré si urobil, prečo to dievča utieklo, ako sa stalo, že naše rady infiltroval špión, a čo hodláme urobiť pre to, aby sme odhalili prípadných ďalších špiónov. Potom prijmeš ich rozsudok."

Kyle pomaly kývol v hrôze z toho, čo bude nasledovať. Ani jediná vec z toho, čo bolo povedané, neznela dobre.

"Stretnutie sa uskutoční počas nadchádzajúceho novu. To ti dáva čas. Medzitým by som ti odporúčal, aby si našiel tú kríženku. Ak sa ti to podarí, môže ti to zachrániť život."

"Sľubujem, môj pane, že povolám všetkých našich upírov do posledného. A sám povediem pátranie. Nájdeme ju. A potom ju prinútime za všetko zaplatiť. "

Kapitola patnásta

Jonah sedel na policajnej stanici a mal strach. Z jednej strany sedel jeho otec, ktorý vyzeral nervóznejší než ako ho Jonah kedy predtým videl. Zo strany druhej sedel jeho práve najatý právnik. Naproti nim sedelo v malej, silne osvetlenej vypočúvacej sieni päť detektívov. Za nimi bolo päť ďalších, ktorí netrpezlivo prechádzali po miestnosti.

Bola to najväčšia udalosť toho dňa. Nielen, že bol priamo počas svojho debutového predstavenia v Carnegie Hall zavraždený medzinárodne preslávený spevák. Nielen, že bol navyše zabitý veľmi zvláštnym spôsobom. To stále ešte nebolo všetko. Keď sa polícia totiž pustila po jedinej stope, ktorú mala, bola následne zavedená do bytu podozrivej, v ktorom vzápätí zomreli štyria policajti. Povedať, že sa prípad vyhrocuje, by bolo veľmi nepresné.

Teraz už nehľadali len "Beethovenového mäsiara" ( alebo "vraha z Carnegie Hall," ako uvádzali niektoré denníky), teraz už to bol aj zabijak policajtov. Štyroch policajtov. Každý strážnik v meste bol na prípad nasadený a nikto si nedopraje oddychu, pokiaľ nebude páchateľ zadržaný.

Jediná stopa, ktorú teraz mali, sedela priamo oproti nim za tým stolom. Jonah. Jej spoločnosť z onoho večera.

Jonah sedel s vykulenýma očami a cítil, že sa mu na čele opäť začínajú formovať kropaje potu. Toto bola jeho už siedma hodina strávená vo vypočúvacej miestnosti. Počas prvých troch si neustále utieral pot z tváre. Teraz už nechal, aby mu pot voľne stekal po tvári, poklesol do kresla a tváril sa rezignovane.

Už jednoducho nevedel, čo ďalšie by dodal. V miestnosti sa striedal jeden policajt za druhým a všetci kládli tie isté otázky. Stále dookola tie isté variácie na jednu tému. Nemal žiadne odpovede. Nechápal, prečo sa ho pýtajú na to isté stále dookola znova a znova. Ako dlho si ju poznal? Prečo si ju priviedol na ten koncert? Prečo cez prestávku opustila miesto? Prečo si nešiel za ňou?

Ako sa to vlastne všetko zomlelo? Prišla za ním do kaviarne a veľmi jej to pristalo. Celý čas bola hrozne milá. Veľmi sa mu páčilo byť a hovoriť s ňou. Bol si istý, že to bude rande ako zo snov.

Potom sa začala správať divne. Krátko potom, čo hudba začala hrať, mal pocit, že začína byť silne nervózna a roztržitá. Vyzerala … choro nie je to pravé slovo. Vyzerala … podráždene. Ba čo horšie, po chvíli sa zdalo, že snáď samou nervozitou vyletí z kože. Ako keď niekam úporne musela ísť a musela tam byť čo najrýchlejšie.

Najprv si myslel, že je to jednoducho len preto, že sa jej koncert nepáči. Premýšľal, či bol dobrý nápad ju tam vziať. Potom ho napadlo, že sa jej možno nepozdáva jeho spoločnosť. Jej nervózne správanie potom ale nabralo na intenzite a on takmer mohol cítiť teplo, ktoré vyžarovalo z jej kože. Začal si hovoriť, či nemá nejakú chorobu, alebo že je jej možno zle z jedla.

Keď potom tak prudko vyrazila zo svojho miesta, usúdil vlastne, že bežala na záchod. Bol zmätený, ale trpezlivo na ňu čakal na chodbe a dúfal, že sa do konca prestávky zase objaví. Lenže po pätnástich minútach, keď zaznel posledný zvonec, sa vrátil späť na svoje miesto. Sám a zmätený.

Utieklo ďalších pätnásť minút. Potom sa svetlá v sále opäť rozsvietili a na javisko vstúpil akýsi muž, ktorý oznámil, že koncert nebude pokračovať a že vstupné bude divákom vrátené. Nepovedal prečo. Obecenstvom sa rozľahol naštvaný, viac však prekvapený šepot. Jonah navštevoval koncerty celý svoj život a ešte nikdy nezažil, že by bol nejaký ukončený cez prestávku. Urobilo sa snáď spevákovi zle?

"Jonah?" Vyštekla vyšetrovateľka.

Jonah sa na ňu zasnene pozrel.

Vyšetrovateľka mu venovala nahnevaný pohľad. Volala sa Grace. Bola ten najdrsnejší policajt, akého Jonah kedy v živote stretol. A bola neoblomná.

"Vari si nepočul, na čo som sa ťa práve pýtala?"

Jonah pokrútil hlavou.

"Chcem, aby si mi znova povedal všetko, čo o nej vieš," povedala. "Povedz mi znova, ako ste sa zoznámili."

"Už som na túto otázku odpovedal snáď miliónkrát," povedal Jonah frustrovane.

"Chcela by som to počuť znova."

"Zoznámili sme sa v triede. Bola nová. Ponúkol som jej svoju stoličku."

"Čo potom?"

"Trošku sme sa rozprávali a potom sa ešte stretli v jedálni. Pozval som jej na rande. Súhlasila."

"To je všetko? " Spýtala sa vyšetrovateľka. "Už nemáš nič ďalšieho, čo by si k tomu dodal? Žiadne ďalšie detaily?"

Jonah celý čas premýšľal, koľko im toho vlastne smie prezradiť. Samozrejme, že toho bolo viac. Bol tam jeho incident s tými chlapcami, čo mu rozbili violu a jej denník, ktorý ležal na zemi, keď sa prebral. Jeho podozrenie, že to celé videla. Že mu navyše pomohla. Že možno dokonca nejakým spôsobom tých grázlov dokázala zlikvidovať. Ako by sa jej to mohlo podariť, to nemal tušenie.

Ale čo mal tým policajtom povedať? Že dostal nakladačku? Že si myslia, že ju tam videl? Že si myslel, že ju videl ako zbila chlapcov dvakrát tak veľkých ako ona sama? Nič z toho nedávalo zmysel dokonca ani jemu samému, tak ako by to mohlo nejako poslúžiť im? Len by si mysleli, že si to celé vymýšľa. Navyše, oni ju predsa chceli zatknúť. Jonah im v tom nechcel nijako pomáhať.

Napriek všetkým týmto udalostiam mal stále potrebu sa k nej správať ochraňujúco. Nerozumel tomu, čo sa tam stalo. Časť z neho tej teórii vôbec neverila, alebo nechcela veriť. To vážne mohla toho speváka zabiť? Prečo? Naozaj boli v jeho krku dve diery, ako to hovoria noviny? To ho ako zahryzla? Vari azda bola nejaký …

"Jonah," vyštekla znova Grace. "Pýtala som sa, či je tu ešte niečo ďalšie."

Vyšetrovateľka sa naňho uprene pozerala.

"Nie," povedal konečne a dúfal, že nikto nespozná, že klame.

Teraz predstúpil iný detektív. Naklonil sa nad Jonah a zadíval sa mu do očí. "Povedala počas tej noci čokoľvek, čo by naznačovalo, že nie je emočne stabilná?

Jonah zvraštil čelo.

"Myslíte blázon? Prečo by som si to mal myslieť? Robila mi skvelú spoločnosť. Naozaj sa mi veľmi páčilo byť s ňou. Je múdra, milá. Rád s ňou rozprávam."

"O čom ste presne hovorili? " Spýtala sa opäť tá vyšetrovateľka.

"Beethoven, " odpovedal Jonah.

Detektívi sa na seba pozreli. Podľa ich zmätených, nespokojných tvárou by si niekto mohol myslieť, že práve povedal niečo ako "porno".

"Beethoven?" Spýtal sa posmešne jeden z detektívov. Bol tučný a mohlo mu byť asi tak päťdesiat rokov.

Jonah toho všetkého mal už dosť a teraz bojoval s nutkaním vysmiať sa detektívovi v odpoveď.

"To je skladateľ, " povedal po chvíľke.

"Ja viem, kto je Beethoven, ty malý parchant, " vyštekol detektív.

Ďalši detektív, tiež tučný, asi tak šesťdesiat ročný muž z červenými lícami, sa oprel dlaňami o stôl a naklonil sa k Jonahovi tak blízko, že ten mohol cítiť jeho dych, zaváňajúci lacnou kávou. "Pozri sa, kamarát, toto nie je žiadna hra. Štyria policajti sú kvôli tvojej priateľke mŕtvi, " povedal. "My dobre vieme, že ty vieš, kde sa ukrýva. Mal by si radšej otvoriť pusu a začať …"

Jonahov právnik zdvihol ruku. "To je domnienka, detektív. Nemôžete môjho klienta obviňovať z …"

"Mne je váš klient ukradnutý! " Zareval detektív na advokáta.

Ťažké ticho padlo na všetkých prítomných.

Do toho sa otvorili dvere a dnu vkráčal ďalší detektív, ktorý mal na rukách latexové rukavice. V jednej ruke držal Jonahov telefón, ktorý vzápätí položil na stôl pred neho. Jonah bol rád, že svoj prístroj zase vidí.

"Máme niečo?" Spýtal sa jeden z policajtov.

Detektív si zložil rukavice a jednu po druhej je hodil do odpadkového koša. Potom pokrútil hlavou.

"Nič. Telefón toho chlapca je čistý. Má tam od nej pár smsiek z doby pred koncertom, ale to je všetko. Skúsili sme jej zavolať, ale jej číslo je nedostupné. Teraz sťahujeme všetky záznamy jej hovorov. Avšak, ten chlapec hovorí pravdu. Pred včerajším dňom mu nikdy nevolala ani nepísala."

"Hovoril som vám to, " vyštekol tentoraz Jonah na policajtov.

"Detektívi, sme tu hotoví? " Spýtal sa Jonahov právnik.

Policajti sa na seba pozreli.

"Môj klient nespáchal žiadny zločin, ani neurobil nič zlé. Počas výsluchu plne spolupracoval a zodpovedal všetky vaše otázky. Nemá v úmysle opustiť štát, ba ani toto mesto. Je pre vás kedykoľvek dostupný, ak sa objavia ďalšie otázky. Žiadam vás, aby ste ho teraz prepustili. Je to študent a zajtra ráno musí do školy." Právnik sa pozrel na hodinky a dodal. "Je skoro jedna ráno, priatelia."

Presne v momente, keď vyriekol posledné slovo, sa miestnosti rozľahlá hlasné zvonenie, doplnené vibráciami. Všetky oči v miestnosti sa upli k Jonahovmu telefónu, ktorý bol teraz položený vedľa neho na kovovej stoličke a tancoval v rytme vibrácie. Jeho displej sa rozsvietil. Predtým než po ňom Jonah siahol, prečítal si od kohože to prišla ona správa. Rovnako ako všetci ostatní v miestnosti.

Bolo to od Caitlin.

Chcela vedieť, či sa môžu vidieť.

Kapitola šestnásta

Caitlin znovu skontrolovala svoj telefón. Bola jedna ráno a pred malou chvíľou napísala Jonahovi smsku. Bez odpovede. Nejskôr asi spí. Alebo ak nie, možno s ňou rovnako nebude chcieť hovoriť. Ale napísať mu bola jediná vec, ktorá ju napadla.

Keď odišla z Cloisters na chladný nočný vzduch, jej hlava sa po chvíľke prečistila. Čím ďalej bola od toho miesta, tým sa cítila lepšie. Calebova prítomnosť, jeho energia, z nej pomaličky opadla a ona zrazu mala pocit, že opäť dokáže jasne myslieť.

Kým bola s ním, mala zvláštny pocit, ako by nedokázala plne konať sama za seba. Jeho prítomnosť ako by pohlcovala všetko ostatné. Nedokázala myslieť na nič, alebo na nikoho iného, než na neho.

Teraz, keď opäť osamela a on bol preč, jej myšlienky na Jonaha sa pomaly zase vrátili. Zrazu mala zlé svedomie kvôli tomu, že sa jej Caleb vôbec páčil – ako by tým nejakým spôsobom zradila Jonaha. Jonah bol na ňu v škole taký milý a správal sa k nej skvele aj na ich rande. Premýšľala, čo si o nej teraz asi myslí, keď mu tak utiekla. Zrejme je naštvaný.

Prechádzala parkom Fort Tryon a chvíľu čo chvíľu kontrolovala telefón. Našťastie bol maličký, takže bolo možné ho schovať do maličkého vnútorného vrecka šiat. Aj tak bolo ale prekvapujúce, že všetky udalosti posledných hodín bez úhony prežil.

Batéria na tom ale bola o poznanie horšie. Už to boli skoro dva dni, kedy bol telefón naposledy nabíjaný a Caitlin videla, že je hladina energie už v červenej úrovni. Ostávalo možno pár minút, než sa kompletne vybije. Dúfala, že jej Jonah ešte predtým stačí odpovedať. Ak nie, nebude mať už žiadnu inú možnosť, ako sa s ním spojiť.

Naozaj spí? Alebo ju len ignoruje? Nemohla by mu to mať za zlé. Asi by sama seba ignorovala tiež.

Caitlin išla ďalej a ďalej parkom. Nemala najmenšej potuchy, kam sa vlastne uberá. Jediné čo vedela bolo, že sa musí od tamtoho miesta dostať čo najďalej. Od Caleba. Od upírov. Od toho všetkého. Chcela jednoducho iba svoj starý normálny život. Niekde hlboko v mysli mala pocit, že ak by išla dostatočne dlho a došla dostatočne ďaleko, tak by toto všetko mohlo jedného dňa jednoducho zmiznúť. Možno, že východ slnka prinesie úplne nový deň, ktorý to všetko zmetie preč ako nejaký veľmi škaredý sen.

Pozrela sa na mobil. Ten sa teraz rozsvietil posledným upozornením na slabú batériu. Z predchádzajúcich skúseností vedela, že má asi tak pol minúty, než bude po všetkom. Sledovala displej po celú tú dobu a dúfala, modlila sa, aby Jonah nakoniec odpovedal. Dúfala, že nakoniec zavolá a povie, Kde si? Prídem pre teba. To by bola jej jediná záchrana.

Lenže ako tak sledovala displej, ten naraz zčernel. Vybitý. Kompletne vybitý.

Sklamane strčila telefón späť do vrecka. Smutná nad celým svojím osudom. Smutná, že už jej neostal ani jeden blízky človek. Že od teraz už sa bude musieť spoliehať len sama na seba. Lenže to vlastne viac alebo menej robila celý život.

Keď došla na koniec parku Fort Tryon, ocitla sa opäť na ulici. Všade okolo sa rozkladal Bronx. Dodalo jej to náznak pocitu, že je všetko zase normálne. A tiež sa jej podarilo sa trochu zorientovať. Stále síce nemala konkrétny cieľ, ale všimla si, že momentálne ide smerom na Midtown.

Áno. To bolo ono. Tam sa mohla vydať. Do centra a na stanicu Penn Station. Mohla by tam sadnúť na vlak a odísť ďaleko odtiaľto. Možno sa vrátiť do predchádzajúceho mesta. Možno tam jej brat ešte stále je. Mohla by tam skúsiť začať znovu. A skúsiť predstierať, že sa nič z toho tu nikdy nestalo.

Poobzerala sa okolo seba: všade grafiti, na každom rohu dealer. Ale tentoraz ju z nejakého dôvodu všetci nechávali na pokoji. Možno pochopili, že bola sama na dne svojich možností. Že už na nej nezostalo nič, čo by jej mohli vziať.

Uvidela ceduľu, na ktorej stálo 186. ulica. To bude dlhý pochod. Na Penn Station je to sto päťdesiat blokov. Zaberie jej to celú noc. Ale to bolo presne to, čo potrebovala. Vyčistiť si hlavu. Od Caleba, od Jonaha. Od všetkých udalostí z posledných dvoch nocí.

Uvidela pred sebou záblesk nádeje a bola pripravená vydať sa na cestu.

Kapitola sedemnásta

Keď sa Caitlin prebudila, už bol deň. Lúče ranného slnka dokázala azda viac cítiť, než vidieť. Malátne sa postavila a pokúšala sa na nohách aj udržať. Bolo jej zima od studeného kameňa, na ktorom ležala. Kde to bola?

Keď zdvihla hlavu a rozhliadla sa, došlo jej, že je v Central Parku. Spomenula si, že sa počas nočného pochodu tu a tam zastavovala, aby si oddýchla. Bola strašne unavená a jej nohy už potom boli ako z olova. Musela tú zaspať posediačky, potom sa prevrátiť na bok a s rukami pod hlavou spať po zvyšok noci na kamennom zábradlí.

Teraz už bolo dopoludnia a park sa pomaly začínal zaľudňovať. Nejaká pani, ktorá kráčala okolo so svojou malou dcérkou, jej venovala udivený pohľad. Keď ju míňali, pritiahla si svoju ratolesť bližšie k sebe a pridala do kroku.

Caitlin sa narovnala a znovu sa rozhliadla okolo. Pár ľudí sa pozeralo jej smerom a ona si hovorila, čo si o nej asi tak myslia. Potom sa pozrela na svoje špinavé šaty. Boli doslova pokryté špinou, ale jej to teraz bolo dočista fuk. Jediné čo chcela, bolo dostať sa preč z mesta, z toho miesta, kde sa všetko naraz tak zosypalo.

Potom sa to ozvalo znova. Hlad. Pocítila bodavú bolesť a zrazu sa cítila hladnejšia ako kedykoľvek predtým. Ale ani teraz to nebol ten normálny známy hlad. Bola to šialená, živočíšna túžba. Nakŕmiť sa. Rovnaká akú cítila v Carnegie Hall.

Nejaký malý chlapec, ktorý sa hral s futbalovou loptou obďaleč, nemohlo mu byť viac ako šesť, teraz nakopol loptu nechtiac priamo k nej. Okamžite sa za loptou rozbehol. Jeho rodičia boli ďaleko, najmenej tridsať metrov.

To bola jej šanca. Každučká bunka jej tela revala hladom. Civela na chlapcov krk a jasne videla, ako v ňom pulzuje krv. Cítila ju. Takmer dokázala cítiť jej chuť na špičke jazyka. Chcela sa na neho vrhnúť.

Ale nejaká časť jej ja ju prinútila sa v poslednom okamihu zastaviť. Vedela, že vyhladne ak sa nenakŕmi, a že potom určite zomrie. Ale v ten moment by radšej umrela, než aby to dieťa zranila. Nechala ho ísť.

Slnečné svetlo bolo nepríjemné, ale dalo sa zniesť. Bolo to preto, že bola kríženec? Ako by to ovplyvnilo iných upírov? Možno, že toto pre ňu znamenalo určitú výhodu.

Poobzerala sa okolo. V ostrom svetle musela žmurkať a celkovo sa cítila malátna a zmätená. Okolo bolo toľko ľudí. Toľko pohybu. Prečo sa musela zastaviť práve tu? Kam to vlatne v noci išla? Ach … áno … išla na Penn Station.

Z dlhej chôdze ju teraz boleli chodidla. Ale už od cieľa nebola príliš ďaleko. Iba nejakých tridsať blokov. Mohla by sa teraz vydať na zvyšok cesty, nasadnúť na vlak a už odtiaľto konečne zmiznúť. Mohla by sa prinútiť, s vypätím všetkej svojej vôle, aby bola zase normálna. Ak by sa odtiaľto dostala dosť ďaleko, tak by sa to možno naozaj dalo uskutočniť.

Caitlin sa pomaly postavila, a pripravila sa vyraziť na cestu.

"Stáť!" Ozval sa hlas.

"Ani hnúť!" Zakričal druhý.

Caitlin sa pomaly otočila.

Oproti nej stálo minimálne desať uniformovaných strážnikov newyorskej polície, všetci mali v rukách zbrane a mierili na ňu. Držali sa dobrých pätnásť krokov z dosahu, akoby sa snáď báli k nej priblížiť. Ako keby bola nejaké divoké zviera.

Pozrela sa na nich a napodiv nepocítila ten najmenší záchvev strachu. Namiesto toho cítila, ako sa jej telom rozlieha podivný pokoj. Začínala si uvedomovať, že je silnejšia ako bežní ľudia. S každým momentom sa cítila byť súčasťou ich sveta menej a menej. Mala zvláštny pocit neporaziteľnosti, ako keby ani nijako nezáležalo na tom, koľko ich je, alebo aké majú zbrane. Vždycky im mohla utiecť, alebo ich premôcť v boji.

Na druhú stranu bola teraz strašne unavená. A otupená. Časť jej ja naozaj už nechcela znova utekať. Utekať policajtom. Utekať upírom. Nikdy nevedela ani kam uteká a dosť dobre vlastne ani nerozumela pred čím uteká. Pocítila chuť to vzdať, nechať ich, nech ju povalia na zem. Byť zatknutá by aspoň bolo niečo normálne, niečo čo patrí do normálneho sveta. Možno by s ňou zatriasli a ona by si nakoniec uvedomila, že je vlastne len normálny človek.

Strážnici sa k nej pomaličky, opatrne a s pripravenými zbraňami, približovali.

Pozerala sa na ne skôr so zaujatím než sa strachom. Jej zmysly pracovali na maximum. Jasne si všímala aj tých najjemnejších detailov. Tvary ich pištolí, kontúry na ich kohútikoch, dokonca aj ako dlhé mal ktorý z policajtov nechty.

"Zdvihni ruky, aby sme ich videli!" Zakričal jeden policajt.

Najbližší z nich už boli len necelé dva metre od nej.

Premýšľala aký mohol byť jej život, keby ich otec neopustil. Keby sa nikdy nesťahovali. Keby mala inú matku. Keby napríklad zostali aspoň v jednom z tých mestečiek. Keby mala chlapca. Bolo by všetko normálne? Mohol jej život vôbec niekedy byť normálny?

Najbližší policajt bol teraz už len meter od nej.

"Otoč sa a zlož obe ruky za chrbtom," povedal. "Pomaly."

Pomaly spustila ruky k bokom, otočila sa a zložila si ich na obličkách podľa pokynov. Muž ju potom okamžite hrubo chytil za zápästie, potom aj za druhé, načo obe ruky krútil nahor príliš hrubo, príliš vysoko a prílišnou silou. Všetkou silou, ktorú mal … chudáčik. Potom začula cvaknutie pút a do kože na zápästiach sa jej zaryl chladný kov.

Potom ju policajt chytil zozadu za vlasy, zatiahol za ne smerom nahor, priblížil sa a zašepkal jej do ucha, "Budeš sa smažiť."

A potom sa to stalo.

Prv, než si sama uvedomila, čo sa deje, ozvalo sa škaredé zapraskanie kosti, ktoré okamžite nasledovala spŕška krvi. Caitlin pocítila čerstvú teplú krv po celej svojej tvári.

Začula zdesené výkriky a výstrely z pištolí, všetko v jedinom zlomku sekundy. Ešte než si plne uvedomila, čo sa to deje, stačila inštinktívne padnúť na kolená a potom celým telom na zem, otočiť sa dokola a rozhliadnuť sa okolo.

Policajt, ktorý ju zatýkal bol mŕtvy. Prišiel o hlavu, ktorá ležala niekoľko krokov ďalej. Ostatní strieľali ako šialenci, ale nemali najmenšiu šancu. Objavila sa tu skupina upírov – tých z chodieb pod mestskou radnicou – a tí teraz doslova trhali policajtov na kusy.

Podarilo sa im jedného upíra zasiahnuť, ale na priebeh stretnutiu ten úspech nemal vôbec žiadny vplyv. Útočníci pokračovali v útoku. Bola to krvavá kúpeľ.

Počas niekoľkých málo sekúnd nezostalo z policajtov viac ako krvavé zdrapy.

Caitlin naraz pocítila teraz už známu vlnu tepla, ktorá sa rozliala v jej krvi, počnúc pätami a pokračujúc hore do celého tela, a ktorá ju nabila silou. Predklonila sa a bez námahy roztrhla kovové putá. V šoku zo svojej vlastnej sily sa pozrela na svoje ruky. Na každom zápästí boli stále zacvaknuté náramky, ale reťaz medzi nimi bola pretrhnutá a Caitlininy ruky boli voľné.

Vyskočila na nohy a fascinovane sledovala tú príšernú scénu okolo. Celá skupina upírov sa krčila nad telami mŕtvych policajtov. Zdali sa príliš zamestnaní, než aby si Caitlin vôbec všímali. Uvedomila si, že musí utekať. Rýchlo.

Ešte než však dokázala od myšlienky prejsť k činu, zacítila zrazu na krku zovretie ľadovo studených prstov. Obzrela sa a okamžite tú tvár spoznala. Bol to Kyle. A v jeho pohľade sa zračila všetka nenávisť sveta.

Zaškeril sa na ňu a zlostne zavrčal.

"Neprišli sme ťa pred nimi zachrániť," povedal. "Jednoducho si len berieme to, čo je naše."

Pokúšala sa vzdorovať. Skúsila ho zasiahnuť chrbtom päste, ale hravo jej ranu zblokoval a vzápätí chytil jej krk ešte silnejšie. Začínala sa dusiť. Nebola pre neho vôbec žiadny súper.

"Možno, že si na niektoré veci imúnna," povedal, "ale nie si ani zďaleka tak silná ako ja. A ani nikdy nebudeš."

V pohybe okolo sa ale náhle niečo zmenilo a Caitlin zistila, že zrazu zase môže voľne dýchať. Na svoje prekvapenie zbadala, že Kyle už vedľa nej nestojí. Preletel priestorom s takou silou, že narazil do mramorového zábradlia, roztrieštil ho na kusy a ešte pokračoval v lete o niekoľko metrov ďalej.

Pozrela sa na druhú stranu, aby zistila, čo za tým stojí.

Caleb.

Bol tu.

Než si mohla poriadne uvedomiť čo sa skutočne deje, zacítila Caitlin jeho svalnatú ruku okolo svojho boku a bola vedená do stále rýchlejšieho a rýchlejšieho behu, rovnako ako predošlej noci. Prebehli Central Parkom smerom na juh. V momente, keď sa okolie rozmazalo do jednotliatej šmuhy, sa vzniesli. Už zase letela.

Keď boli vysoko nad mestom, Caleb roztiahol krídla a voľne plachtil.

"Myslela som, že nesmieš odísť," povedala konečne Caitlin.

"Nesmiem," odpovedal Caleb.

"Takže … to znamená, že budeš …"

"Vyhostený. Áno."

Caitlin nevedela čo povedať. Vzdal sa kvôli nej všetkého, čo mal.

Potom stúpali vyššie a vyššie do mrakov. Caitlin nemala tušenie, kam to letia. Keď sa pozrela dolu, mohla jasne vidieť, že opúšťajú mesto. Uvoľnila sa. Zrazu bola šťastná, že je od toho všetkého preč a pripravená na nový začiatok. A najväčšou radosťou ju napĺňal fakt, že bola v Calebovom náručí. Priala si, aby tento moment nikdy neskončil.