Kitabı oku: «Premenená», sayfa 7

Kapitola dvanásta

Ozvena ich krokov sa rozliehala po kamennom schodisku. Bolo len sporadicky osvetlené. Caitlin ovinula ruku okolo Calebovho rameno. Dúfala, že jej ruku neodmietne. Nechal ju tam. V skutočnosti ovinul svoju ruku okolo jej ešte tesnejšie. Všetko sa zrazu znova zdalo byť OK. Zrazu mala pocit, že aj keby tie schody viedli napríklad do pekla, nevadilo by to, kým budú spolu.

Hlavou jej prebiehalo toľko myšlienok. Čo to bolo ten Koncil? Prečo tak trval na tom, že tam musí ísť s ním? A prečo sama toľko túžila byť po jeho boku? Pokojne mohla namietať, že tam nechce ísť a že niekde počká. Ale ona chcela byť s ním. Nedokázala si predstaviť, že by bola kdekoľvek inde.

Nič z toho ale nedávalo zmysel. Ďalej a ďalej dostávala namiesto odpovedí len ďalšie a ďalšie otázky. Kto boli všetci tí ľudia hore? Boli to naozaj upíri? A čo tu robia? Čo robia v Cloisters?

Odbočili za roh do veľkej miestnosti, ktorá ju ohromila svojou krásou. Bolo to neuveriteľné, doslova ako keby zostúpili do naozajstného stredovekého hradu. Stropy zdobila kamenná klenba. Po jej pravej ruke bolo nad úrovňou podlahy niekoľko sarkofágov. Ich veká boli zdobené zložitými vzormi, vytesanými rovno do kameňa. Niektoré z nich boli otvorené. Chodili tam spať?

Pokúsila si spomenúť na všetky upírske povesti, ktoré kedy počula. Spávajú v rakvách. Budia sa v noci. Majú nadľudskú silu a rýchlosť. Slnečné svetlo ich páli neznesiteľnou bolesťou. Zdalo sa, že to všetko sedí. Ona sama predsa cítila na slnku malátnosť a bolesť. Ale nebola neznesiteľná. A svätená voda jej vôbec nič neurobila. Navyše, toto miesto, múzeum Cloisters, bolo doslova preplnené krížmi. Obrovské kamenné kríže tú stáli takmer na každom kroku. Ale zdalo sa, že to na týchto nemá najmenší vplyv. V skutočnosti toto miesto oveľa viac pôsobilo ako ich domov.

Chcela sa Caleba na všetko opýtať, a vlastne ešte na viac vecí, ale nevedela, kde by mala začať. A tak sa zamerala na to posledné, čo jej prišlo na myseľ.

"Tie kríže," povedala a prikývla k jednému, ktorý práve míňali. "Nevadia ti?"

Nechápavo sa na ňu pozrel. Trochu to vyzeralo, že ho vyrušila zo zamyslenia.

"Kríže upírov nezraňujú?" Spýtala sa.

V jeho tvári sa objavilo pochopenie.

"Nie všetkých z nás," odpovedal. "Naša rasa je veľmi rozmanitá. Prakticky rovnako ako ľudská rasa. Upíri sa delia do mnohých rás, a tie ďalej na klany – alebo sabaty – ktoré ovládajú jednotlivé teritória v rámci svojej rasy. Je to pomerne komplikované. Kríže ale nijako neovplyvňujú dobrých upírov.

"Dobrých?" Spýtala sa.

"Rovnako ako u ľudí sa dajú nájsť sily zla a sily dobra, ani my upíri sa v tomto nelíšime."

Potom sa odmlčal. Ako obvykle, jeho odpovede v nej vyvolali len hŕbu ďalších otázok. Ale držala jazyk za zubami. Nechcela príliš sliediť. Nie teraz.

Napriek vysokým klenutým stropom boli dvere v múre tejto miestnosti pomerne malé. Keď nimi prechádzali, museli obaja skloniť hlavu. Dostali sa tak do ďalšej úžasnej miestnosti. Strop okamžite zase vyletel vysoko hore. Caitlin žmurkla a zbadala bohaté farebné vitráže všade okolo. Po jej pravej strane stálo niečo ako kazateľnica a pred ňou desiatky malých, drevených stoličiek. Celé to pôsobilo stroho a zároveň krásne. Skutočne sa zdalo, že sú v nejakom stredovekom kláštore.

Nikde nevidela ani náznak života, alebo akéhokoľvek pohybu. Nepočula tiež vôbec nič neobvyklé. Hovorila si, kam sa to asi dostali.

Vstúpili do ďalšej miestnosti, ktorej podlaha sa mierne zvažovala. Caitlin zalapala po dychu. Táto malá miestnosť bola naplnená pokladmi. Pretože toto miesto fungovalo, konieckoncov, cez deň ako múzeum, boli všetky predmety bezpečne uložené za sklom. Priamo pred nimi, osvetlené halogénovými svetlami, ležali prastaré predmety za veľa miliónov dolárov. Zlaté kríže. Veľké, strieborné poháre. Stredoveké manuskripty …

Nasledovala Caleba naprieč miestnosťou, ale ten sa vzápätí zastavil pri vitríne, v ktorej bola na stojane upevnená dlhá, úžasne krásna slonovinová palicu. Díval sa na ňu cez vyleštené sklo.

Niekoľko sekúnd nič nehovoril.

"Čo to je?" Spýtala sa napokon.

On sa ale stále len ticho pozeral. Potom konečne povedal, "Starý priateľ."

A to bolo všetko. Nič ďalšie oznámiť jej už nehodlal. Hovorila si, aká história ho asi s týmto predmetom môže spájať, a aký význam v ňom asi môže byť ukrytý. Prečítala si tabuľku: Počiatok 13. storočia.

"Je to pastierska palica. Barla biskupov. Je to zároveň zbraň aj symbol. Zbraň pre trestanie hriešnikov, symbol pre vedenie veriacich. Symbol našej cirkvi. Má silu požehnania, ale dokáže aj zoslať kliatbu. To je to, čo tu Strážime. To, čo nás udržuje v bezpečí."

Ich cirkvi? To, čo stráží?

Než mohla položiť ďalšie otázky, chytil ju za ruku a viedol do ďalších dverí.

Došli k zamatovému závesu. Natiahol sa, rozhrnul ho a umožnil jej, aby vstúpila prvá. Potom ju nasledoval, ihneď za sebou záves zase upravil a potom ju doviedol k malému drevenému schodisku. Zábradlie sa vinulo smerom dole, ale namiesto schodov bola pod ním len normálne rovná podlaha. Caitlin sa na to zmätene pozrela.

Caleb pokľakol a nahmatal na zemi skryté tlačidlo. Podlaha nad domnelými schodmi sa prepadla a Caitlin mohla vidieť, že dole teraz skutočne vedie točité schodisko.

Caleb sa jej pozrel do očí: "Si pripravená?"

Chcela odpovedať, že nie. Ale namiesto toho ho jednoducho vzala za ruku.

*

Toto schodisko viedlo strmo nadol. Pod ním sa rozprestierala nepriestupná temnota. Po nekonečnom krúžení, stále hlbšie a hlbšie, nakoniec uvidela náznak svetla niekde pod nimi a tiež začula nejaký pohyb. Dospeli na koniec schodiska, zabočili za roh a dorazili do ďalšej miestnosti.

Táto bola obrovská a jasne osvetlená fakľami, ktoré horeli úplne všade. Architektúra bola rovnaká ako v miestnosti na povrchu. Boli tu kamenné klenby, zdobené stredovekými ornamentmi, všetko vypracované do najmenších detailov. Na stenách viseli veľké tapisérie a celý priestor bol vybavený stredovekým nábytkom.

A tiež tu bolo veľa ľudí. Teda upírov. Všetci boli oblečení v čiernych šatách a nenútene sa pohybovali po miestnosti. Mnohí z nich sedeli v rôznych kreslách, niektorí sa pri tom vzájomne zhovárali. V tom druhom sabate, tam pod mestskou radnicou, cítila zlo, cítila tam neutíchajúci zlobu. Ale tu panovala prapodivne uvoľnená atmosféra.

Caleb ju viedol naprieč miestnosťou, priamo do jej stredu. Ako prechádzali, pohyb okolo sa postupne zastavoval a hovor utíchal. Onedlho už cítila, že sa k nej upierajú mnohé pohľady.

Keď prišli na koniec miestnosti, Caleb predstúpil pred obrovského upíra, vyššieho než Caleb sám a oveľa silnejšieho v ramenách. Muž sa na neho pozrel s výrazom, z ktorého sa nedalo vyčítať vôbec nič.

"Potrebujem vypočutie," povedal Caleb stroho.

Upír sa pomaly otočil a vošiel do dverí, ktoré za sebou zasa okamžite zavrel.

Caleb a Caitlin stáli na mieste a čakali. Rozhliadla sa po miestnosti. Všetci okolo – snáď stovky upírov – na nich pozerali. Ale nikto sa neodhodlal prísť bližšie.

Dvere sa znovu otvorili a veľký upír im súhlasne kývol. Vstúpili dovnútra.

Táto malá miestnosť bola temnejšia, matne osvetlená iba dvoma pochodňami na vzdialenom konci od dverí. Bola tiež kompletne prázdna, až na dlhý stôl pri stene oproti dverám. Za ním sedelo sedem upírov, ktorí na nich vrhali neprívetivé pohľady. Bezpochyby išlo o akúsi súdnu radu.

Niečo na tých upíroch spôsobovalo, že vyzerali oveľa staršie než ostatní. Výrazy ich tvárí boli veľmi drsné. Celkom nepochybne to bol nejaký súdny tribunál.

"Koncil zasadá!" Zakričal veľký upír a udrel palicou o podlahu. Potom rýchlo opustil miestnosť a znova za sebou starostlivo zavrel. Teraz tu zostali len oni dvaja tvárou v tvár siedmim upírom.

Stála neisto vedľa Caleba a nebola si istá, čo teraz urobiť, alebo čo povedať.

Nasledovala chvíľa trápneho ticha, keď si ich sudcovia prezerali. Zdalo sa, že snáď nazerajú aj do vnútra ich duší.

"Caleb," ozval sa drsný hlas upíra, ktorý sedel uprostred. "Opustil si svoju pozíciu."

"Neopustil, môj pane," odpovedal. "Slúžil som verne na svojom mieste po dvesto rokov. Ale dnes v noci som bol prinútený konať inak."

"Ty konáš len a jedine na náš príkaz, " povedal sudca. "Týmto si ohrozil nás všetkých."

"Mojou povinnosťou bolo vás upozorniť na hrozbu prichádzajúcu vojny," odpovedal Caleb. "Verím, že ten čas nadišiel."

Koncil zalapal po dychu. Potom nasledovala dlhá odmlka.

"A na základe čoho si to myslíš?"

"Prevrhol na ňu kotol plný svätenej vody a ona vyviazla nespálená. Učenie hovorí, že ten deň nadíde, až sa objaví Vyvolený, a bude nezraniteľný našimi zbraňami. To bude zvestovateľ prichádzajúcej vojny."

Ďalšie vzrušené zalapanie po dychu naplnilo na moment miestnosť. Všetci sa skúmavo pozreli na Caitlin. Niekoľko sudcov si medzi sebou začalo mrmlať, až konečne ten prostredný tvrdo udrel otvorenou dlaňou o stôl.

"Ticho!" Zakričal.

Šepot okamžite utíchol.

"Takže si riskoval bezpečnosť nás všetkých kvôli človeku?" Spýtal sa.

"Zachránil som ju, aby som zachránil nás, "odpovedal Caleb. "Ak je skutočne Vyvolenou, my si bez nej nepočneme nič."

Caitlin sa na neho udivene pozrela. Nevedela čo si o tom myslieť. Vyvolená? Učenie? O čom to hovorí? Vravela si, že si ju možno pomýlil s niekým iným, s niekým nekonečne väčším, než bola ona sama.

Zmocnila sa jej úzkosť, nie kvôli tomu, ako sa na ňu Koncil pozeral, ale pretože sa začala obávať, že ju Caleb zachránil len preto, že v nej videl niekoho iného. Že mu na nej v skutočnosti nezáleží. A jeho záujem o ňu zmizne v okamihu, až zistí pravdu. Až zistí, že napriek tomu, čo sa odohralo za posledných pár dní, je jednoducho obyčajné, normálne dievča. A že ju potom opustí. Rovnako ako všetci ostatní v jej živote.

Ako keby chcel potvrdiť jej pochybnosti, prostredný zo sudcov sa teraz pozrel na Caleba as pohŕdavým úsmevom pokrútil hlavou.

"Urobil si obrovskú chybu," povedal. "Či nevidíš, že si to ty, kto začal vojnu? Tvoja odhalenie ich upozornilo na našu prítomnosť."

"Navyše, ona nie je tým, kým si myslíš, že je."

Caleb odpovedal, "Ako potom vysvetlíte …"

Do reči mu ale okamžite skočil ďalší člen koncilu, "Pred mnohými storočiami tu bol podobný prípad. Upír, ktorý bol imúnny na naše zbrane. Aj vtedy si všetci mysleli, že je to On. Lenže nebol. Bol jednoducho iba kríženec."

"Kríženec?" Spýtal sa Caleb. Jeho hlas zrazu znel neisto.

"Upíri od narodenia," pokračoval, "takí, ktorí neboli nikdy premenení. Sú imúnni na niektoré zbrane, ale na ďalšie naopak nie. To ich ale nerobí členmi našej spoločnosti. Nerobí ich to ani nesmrteľnými. Niečo ti ukážem." Potom sa otočil ku Caitlin.

Okamžite pocítila nervozitu, keď sa do nej zabodol pohľad jeho prenikavých očí. "Povedz mi, maličká, kto ťa premenil?"

Caitlin nemala najmenšie tušenie, o čom to hovorí. Nechápala ani, čo tá otázka vlastne znamená. Už po niekoľkýkrát tento večer premýšľala, akú najmenej nevhodnú odpoveď by podala. Váhala, pretože bolo jasné, že to, čo odpovie, môže mať obrovský vplyv na bezpečnosť nielen jej samotnej, ale aj na tú Calebovu. Chcela kvôli nemu odpovedať správne, ale nemala tušenie, ako takáto odpoveď znie.

"Je mi ľúto," povedala, "nechápem, o čom hovoríte. Nikto ma nepremenil. Ja ani neviem, čo to vlastne znamená."

Ďalší z členov koncilu sa predklonil pri stole. "Kto je potom tvojím otcom?" Spýtal sa.

Prečo sa zo všetkých možných otázok musel opýtať práve na toto? Túto otázku kládla sama sebe celý svoj život. Kto jej otec vlastne bol? Prečo ho nikdy nesmela spoznať? Prečo ju opustil? To bola odpoveď, ktorú chcela poznať viac, ako čokoľvek iné. Teraz samozrejme nebola, takto na požiadanie, schopná odpovedať.

"Ja neviem," povedala nakoniec.

Pýtajúci sa na znamenie víťazstva opäť uvoľnil vo svojom kresle. "Vidíš?" Povedal. "Kríženci nie sú premenení. A nikdy nepoznajú svojich rodičov. Pomýlil si sa, Caleb. Urobil si katastrofálnu chybu."

"Učenie hovorí, že vyvoleným bude kríženec, a že on, alebo ona, nás povedie v hľadaní strateného meča, " vyštekol Caleb spurne.

"Učenie hovorí, že Vyvoleného privedie kríženec, " opravil ho upír. "Nie, že ním bude."

"To je slovíčkarenie," povedal Caleb. "Hovorím vám, že vojna začala a že ona nás dovedie k meču. Času nie je nazvyš. Musíme ju nechať, aby nás viedla. Je to jediná nádej, ktorú máme."

"Detské povedačky, " odpovedal iný člen koncilu. "Meč, o ktorom hovoríš, neexistuje. A aj keby existoval, žiadny kríženec nie je schopný nás viesť."

"Pokiaľ ju nebudeme nasledovať my, iní budú. Zajmú ju, nájdu meč a použijú ho proti nám."

"Spáchal si neodpustiteľný zločin tým, že si ju sem priviedol, " povedal ďalší z upírov, sediaci na úplnom konci stola.

"Ale ja … " začal Caleb.

"TO STAČÍ! " zakričal prostredný upír.

Miestnosť okamžite stíchla.

"Caleb, vedome si porušil niekoľko zákonov nášho sabatu. Opustil si svoju pozíciu. Dezertoval si zo svojej misie. Rozpútal si vojnu. A bezpečie nás všetkých si riskoval kvôli človeku. Dokonca to ani nie je človek, ale kríženec. Ba čo horšie, priviedol si ju priamo sem, rovno do nášho domova a ohrozil tým nás všetkých, " preniesol vážnym hlasom prostredný upír.

"Odsudzujeme ťa týmto k päťdesiatim rokom vo väzení. Po dobu výkonu trestu neopustíš toto panstvo. A hneď teraz vyženieš tohoto hybrida za naše múry raz pre vždy."

"Audiencia skončila. "

Kapitola trinásta

Caitlin a Caleb stáli na veľkej, otvorenej terase pred hradom Cloisters a pozerali sa na nočné mesto. Neďaleko bolo vidieť rieku Hudson, ktorá tu a tam vykukovala medzi sporo olistené jarné stromy. Vo väčšej vzdialenosti odtiaľto Caitlin videla maličké svetla áut, ktoré prechádzali cez most. Noc bola kompletne tichá.

"Potrebujem, aby si mi odpovedal na pár otázok, Caleb," povedala jemne po niekoľkosekundovom tichu.

"Ja viem," odpovedal.

"Čo tu robím? Kto si myslíš, že som?" Spýtala sa Caitlin. Potrebovala ďalších pár sekúnd ticha, aby zobrala dosť odvahy pre finálnu otázku, " a prečo si ma zachránil?"

Caleb sa dlhú chvíľu pozeral niekam do diaľky. Nemala tušenie o čom premýšľa, ani si nebola istá, či vôbec chce odpovedať.

Konečne sa k nej otočil. Pozrel sa jej rovno do očí a bol to pohľad, ktorý ju úplne uchvátil. Nedokázala by sa pozrieť inam, aj keby snáď chcela.

"Som upír, " povedal stroho. "Z Bieleho sabatu. Som nažive tri tisícky rokov a osem sto z nich som s týmto sabatom."

"Prečo som tu ja?"

"Upírské sabaty a rasy sú v neustálej studenej vojne. Sú veľmi teritoriálne. Ty si sa bohužiaľ primiešala priamo doprostred toho všetkého."

"Čo tým myslíš? "Spýtala sa. "Ako?"

Nechápavo sa na ňu pozrel. "Vari si to nepamätáš?"

Opätovala jeho nechápavý pohľad.

"Tvoj úlovok. Ten spustil toto všetko."

"Úlovok?"

Pomaly pokrútil hlavou. "Takže si to nepamätáš. Typické. Prvý úlovok je vždy taký." Znovu sa jej pozrel do očí. "Minulú noc si niekoho zabila. Človeka. Kŕmila si sa na ňom. V Carnegie Hall."

Caitlin cítila, že sa s ňou otriasol svet. Ťažko by bola schopná uznať, že by niekoho mohla čo i len zraniť, ale niekde vo vnútri cítila, že jej Caleb hovorí pravdu. Bála sa opýtať sa, kto to bol. Mohol to byť Jonah?

Ako keby jej čítal myšlienky, Caleb dodal: "Ten spevák."

Caitlin tomu nemohla uveriť. Bolo to tak neskutočné. Mala pocit, ako by ju práve niekto ocejchoval čiernym znamením, ktorý už nikdy nepôjde zmyť. Cítila sa hrozne a bola zrazu veľmi rozrušená.

"Prečo som to urobila?" Spýtala sa.

"Potrebuješ jesť," odpovedal. "Prečo si to urobila vtedy a tam,to nikto nevie. Je to ale to, čo začalo túto vojnu. Bola si na území iného sabatu. Veľmi mocného sabatu."

"Takže som bola len v zlý čas, na zlom mieste?"

Povzdychol si. "Ja neviem. Možno, že je tu niečo viac, než len toto."

Pozrela sa na neho. "Čo tým myslíš?"

"Možno si tam mala byť. Možno to bol tvoj osud."

Premýšľala. Premýšľala usilovne a zároveň mala strach položiť ďalšiu otázku. Nakoniec zobrala odvahu. "Takže to znamená, že … .Som upír?"

Odvrátil sa od nej a až po niekoľkých sekundách povedal: "Ja neviem."

Potom sa otočil späť a pozrel sa na ňu.

"Nie si skutočný upír. Ale nie si ani naozajstný človek. Si niekde medzi."

"Kríženec? " Spýtala sa.

"Tak to nazývajú oni. Ja si nie som istý."

"Čo to vlastne presne znamená?"

"Je to upír, ktorý sa tak narodil. Je proti našim zákonom a našej doktríne, aby sa upír krížil s človekom. Občas k tomu však u túlavých upírov dochádza. Ak sa človeku narodí dieťa, bude to kríženec. Nie tak celkom človek, ale ani nie upír. Naša rasa sa na kríženca pozerá veľmi pohŕdavo. Trest za kríženie sa s človekom je smrť. Bez výnimiek. A dieťa je potom vydedenec."

"Ale ja som myslela, že si hovoril, že váš vyvolený bude kríženec? Ako sa môžu pozerať s pohŕdaním na niekoho, kto ich má zachrániť?"

"To je paradox nášho náboženstva," odpovedal.

"Povedz mi viac, " naliehala. "Čím sa presne kríženci líšia?"

"Ozajstní upíri sa kŕmia od momentu, kedy boli premenení. Krížence s kŕmením väčšinou nezačnú, kým nedosiahnu určitého veku."

Zdráhala sa položiť ďalšiu otázku.

"A kedy to je?"

"Približne osemnásť rokov."

Caitlin usilovne premýšľala. Začínalo to dávať zmysel. Osemnásť jej bolo nedávno. A jej nutkanie práve teraz začalo.

"Kríženci sú tiež smrteľní," pokračoval Caleb. "Môžu umrieť rovnako ako každý človek. My, na druhú stranu, nemôžeme."

"Aby sa niekto stal skutočným upírom, musí ho skutočný upír premeniť. Musí ho uhryznúť s jasným zámerom. Upíri ale nemôžu meniť každého, kto sa im zapáči – to by zvýšilo počty našej rasy do neúnosných medzí. Musíme pre to získať špeciálne povolenie od Najvyššieho koncilu."

Caitlin zadumane zvraštila čelo.

"Máš niektoré z našich schopností, ale nie všetky. A kým nie si čistokrvná, upírska rasa ťa bohužiaľ neprijme. Každý upír patrí k nejakému sabatu. Je príliš nebezpečné byť vonku na vlastnú päsť. Samozrejme by som mohol skúsiť požiadať o tvojej prijatie do našich radov. Ale je isté, že keď uvidia, že si kríženec … nikdy s tým nebudú nesúhlasiť. Ani žiadny iný sabat to neurobí."

Caitlin usilovne premýšľala. Ak bolo niečo horšie než uvedomenie, že nie je naozajstný človek, tak to bolo to, že nie je vlastne nič naozajstné. Zistenie, že vlastne naozaj nikam nepatrí. Nebola ani tú, ani tam, zostala zakliesnená niekde uprostred medzi dvoma rozdielnymi svetmi.

"Čo potom teda všetky tie reči o vyvolenej? O mne … že by som ňou mohla byť?"

"Naša doktrína, prastaré učenie, hovorí, že sa jedného dňa objaví zvestovateľ, Vyvolený, a povedie nás do strateného sveta. Učenie hovorí, že toho dňa začne konečná a totálna vojna medzi všetkými upírskym rasami. Vojna, do ktorej bude zatiahnutý aj ľudský svet. Je to naša verzia apokalypsy. Jediná vec, ktorá to môže zastaviť a ktorá nás všetkých môže zachrániť, je stratený meč. A jediná osoba, ktorá nás k nemu môže doviesť, je Vyvolený.

"Keď som videl, čo sa s tebou dnes večer stalo, bol som si istý, že si to ty. Nikdy predtým som nevidel žiadneho upíra, ktorý by bol imúnny na svätenú vodu."

Pozrela sa na neho. "A teraz? " Spýtala sa.

Zamračil sa. "Teraz už si nie som tak istý."

Caitlin sa na neho pozerala. Cítila, že sa jej zmocňuje depresia.

"Takže," spýtala sa so strachom z odpovede, "to je jediný dôvod, prečo si ma zachránil? Pretože si si myslel, že ťa dovediem k nejakému stratenému meču?"

Caleb jej pohľad opätoval a dobre videl zmätený výraz jej tváre.

"Aký iný dôvod by tu ešte mal byť? " Spýtal sa.

Mala pocit, ako by ju práve niekto udrel. Všetká náklonnosť, ktorú k nemu cítila, celé to spojenie, o ktorom si myslela, že medzi nimi je, bolo zrazu preč. Chcelo sa jej dať sa do plaču. Chcela sa otočiť a utekať preč, ale nevedela kam ísť. Cítila sa zahanbená.

"No," povedala a bojovala so slzami, "aspoň tvoja manželka bude mať radosť, že si len robil svoju prácu. Že nemáš city pre nikoho ďalšieho. Alebo pre nič iné, okrem nejakého blbého meča."

Potom sa otočila a odchádzala preč. Nevedela síce vôbec kam ide, ale potrebovala byť čo najrýchlejšie ďaleko od neho. Jej pocity boli teraz jednoducho príliš silné a zmätené. Nedokázala sa v nich vôbec orientovať.

Ušla len niekoľko krokov, keď zacítila na svojom ramene ruku. Otočil ju k sebe. Stál pred ňou a pozeral sa jej do očí.

"Nie je to moja manželka," povedal jemne. "Kedysi sme boli svoji, ale to je už sedemsto rokov. A trvalo to len jediný rok. Upírska rasa ale bohužiaľ nezabúda ľahko. Nie sú tu žiadne možnosti, ako to zase zrušiť."

Caitlin zmietla jeho ruku zo svojho ramena. "No, čokoľvek teda je, bude iste rada, že si sa jej vrátil."

Potom pokračovala v chôdzi preč.

Znovu ju ale zastavil. Tentoraz ju predišiel a zastúpil jej cestu.

"Nechápem, čím som ťa urazil," povedal, "ale čokoľvek som urobil, ospravedlňujem sa."

Je to skôr to čo si neurobil, chcelo sa Caitlin odpovedať. Je to o tom, že je ti to jedno, a že ku mne naozaj nič necítiš. Že som vlastne len vec, ktorú na chvíľu potrebuješ. Rovnako ako všetci ďalší chlapi, ktorých som predtým stretla. Myslela som si, že by to tentoraz mohlo byť inak.

Ale nepovedala to. Namiesto toho len sklonila hlavu a zo všetkých síl sa snažila potlačiť slzy. Ale ani to nedokázala. Cítila, ako sa jej po lícach začínajú kotúľať horúce kvapky. Potom sa jej tváre dotkla ruka, ktorá ju prinútila, aby sa na neho pozrela.

"Ospravedlňujem sa," povedal napokon úprimným tónom. "Máš pravdu. Nebol to jediný dôvod, prečo som ťa zachránil. " Zhlboka sa nadýchol. "Aj ja k tebe cítim niečo viac."

Caitlinino srdce zjemnelo.

"Lenže musíš pochopiť, že je to zakázané. Zákony sú v tomto veľmi striktné. Upír nikdy, nikdy nesmie byť s človekom alebo krížencom, alebo s kýmkoľvek, kto nie je čistokrvný upír. Trest za porušenie je smrť. A nedá sa to nijako obísť."

Caleb sklopil zrak.

"Takže musíš pochopiť, " pokračoval potom, " že ak by som k tebe niečo cítil, ak by som s tebou nakladal podľa nejakého iného motívu, než pre všeobecné dobro môjho sabatu, znamenalo by to moju smrť."

"A čo teraz mám robiť? " spýtala sa a rozhliadla sa okolo. "Očividne tú nie som vítaná. Kam mám ísť?"

Caleb sklopil pohľad a pokrútil hlavou.

"Domov ísť nemôžem, " dodala. "Žiadny domov už nemám. Hľadá ma polícia. Rovnako ako tí druhí upíri. Čo si mám počať? Ísť tam von sama? Ja sama ani dobre nerozumiem, čo sa to zo mňa stalo."

"Prial by som si, aby som ti dokázal odpovedať. Snažil som sa. Naozaj. Ale bohužiaľ už pre teba nemôžem nič viac urobiť. Nikto sa nemôže vzoprieť Koncilu. Znamenalo by to smrť pre nás oboch. Ja sám som teraz odsúdený k päťdesiatim rokom väzenia. Nemôžem teraz ani opustiť toto miesto. Ak by som to urobil, môj klan by ma vyhnal navždy. Musíš tomu rozumieť."

Caitlin sa otočila k odchodu, ale on si ju opäť obrátil k sebe.

"Musíš rozumieť! Si skoro človek. Tvoj život sa skončí za osemdesiat rokov. Pre mňa sú to ale tisícročia. Tvoje utrpenie je krátke. Moje je nekonečné. Nemôžem zostať vo vyhnanstve na večnosť. Môj sabat je všetko čo mám. Niečo k tebe cítim. Niečo, čomu sám nerozumiem. Necítil som nič podobné k nikomu počas celých svojich troch tisíc rokov. Ale nemôžem kvôli tomu riskovať všetko a opustiť tieto múry."

"Takže, " povedala, "sa ťa spýtam znova. Čo si mám počať?"

Namiesto odpovede len sklonil hlavu.

"Chápem, " povedala. "To už nie je tvoj problém."

Caleb otvoril ústa, aby niečo povedal, ale ona už sa stačila otočiť a rýchlymi krokmi sa vzďaľovala. Tentoraz naozaj.

Rýchlo prešla po kamennej terase a potom dole zo schodiska. Tentoraz už ju nezastavil a ona mierila rovno do nočného Bronxu. Ešte nikdy predtým sa necítila tak strašne osamelo.