Kitabı oku: «Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery», sayfa 2

Dievky tu ozdobujú si vrkoč najviac červenými stužkami, na stiahnutie jeho u tyla i na voľné visenie z konca; stužkou prepasujú tiež driek na odeve, ktorá jim potom od pása dolu nazad tela voľne vlaje. Oplecká nosia patelátové t. j. z tenkého kupenského plátna, na plecach i na rukávoch až príliš okrášlené šnôrami a inými ozdobami; k čomu prichodí prusliak (lajblík), leda dosahujúci do pása, ale z látky červenej lebo pestrej alebo i z viac látok barvistých a všelijak vvkrášlený; zásterka čierna a biely kynteš, čižmy kordovánové na sviatok, ač ináč tu i ženské vídať v krpčekách. Sukne jejich bývajú zelené so žltým, najviac ale s červeným krajcom či obrubou. V zime majú na to ešte biele kabáty a kožuchy, so zelenými na rakávoch výložkami. Ženy nosia na hlavách uteráče či radšej dlhočizné obrúsky, do nichž hlavu tak sťahujú, že to až obeh krve zastavuje. Staršie nosia z belasého postavu a kožušinou podšité kynteše či zrrovna kožuchy s priamom a striebornými gombíčkami lebo prackami. I tu len devojná smie objaviť sa v parte po čas nedelný a slávnostný.

III. Zenba a vydaj. Svadba

1. Zálety

Mládenec vyzrie si bystrým okom dievčinu, ktorá pozdáva sa mu a jejže i on páčil by sa; ba pomáhajú mu prezreť príhodnú i rodičia a radia priatelia. Tej on dvorí: v spoločnosti vyznačuje si ju nad druhé, do hry a do tanca pojíma prvú, na večierkach baví a prechodí sa najviac len s ňou, na priadkach dvíha upadlé abo zo žartu i prekrýva vreteno, odprevádza ju z nich domov; jej kupuje na jarmočné perníky či medovníky, prstenky, šatku, stužku a často i cennejšie veci. Ona jemu na vzájem posiela o Vianociach strojené pierko za klobúk, pozdejšie v lete, keď už kvety kvitnú každú nedeľu svieže pierka a voňačky, v nichže nesmie chybieť klinec, odznak mládenstva, ruža čo znak pannenstva, a ruta i materiná dúška čo nezábudka u pospolitosti. V sobotu a v nedelu večer smie si ju navštíviť v jej rodičovskom dome, pri čom má prístup i do komôrky. Ján Kollár, Zpievanky, D. I., str. 443 a 444 bráni tento zvyk navštevovania milej v komôrke, pred neošemetnými pomluvačmi. Strávia oni čas i preš polnoc spolu sediac a spolu besedujúc v komôrke alebo tedy ona zdnu a on stojac zvon u okienka komôrky. Ba snad zasnúbeným dovoľujú rodičia i spolu nocuvať v komore, v ktorej i teraz i vždy matka spáva. Menujú to na noc ísť k milej, nocuvať u milej. Jakokoľvek je s týmto zvykom; ale ja pri našich mladých znamenám to, že ešte aj v prvom a mladom manželstve zachovávajú stud, čistotu a tú svoju, u nich tak vela platnú poctivosť; nie to, žeby vyzliekali sa zo studu a prehrešovali proti poctivosti pred časom.

Však toto asi sú jejich zálety, ktoré padajú u mládenca do 17 do 20, u panny do 14 do 17. roku života. On tu záletník, frajer, milý, môjmilý; ona záletnica, frajerka, milá, mamilá. V Nitre a okolo Bielej Hory znamená to chodiť na galandu; on galán, ona jeho galánka.

Mladé ženštiny, ked vidia šuhaja ísť na zálety, spievajú mu:

 
Nieto na tom svete takého sokola,
jaký vyletúva z susedove dvora;
nieto na tom svete takej sokolice,
jaká susedove obýva svetlice.
 

Piesne milencov, záletnícke a vohľadné prislúchajú aj k najmilostnejším a najpoetičnejším piesňam ľudu nášho. Vidz Zpievanky, D. I., str. 38—202. Sborn. Mat. Slov. Sv. II., str. 32—78

2. Vohľady. Ohľady

V jaseni (október a november) a vo fašiangy (január a február) je obvyklá doba svadieb. Radi ženia sa pred dvaďsatým, vydávajú sa už v pätnástom roku. Do r. 1848. mali v tomto úplnú voľnosť; od tých čias konajú si k tomu dovolenie pre ženíchov u vrchnosti. Ked raz umienili rodičia syna oženiť a záletnica jeho jim po vôli, vyšlú do jej domu svoje priateľkine, v Gemeri na prezvedy, v Liptove na priepačky, v Nitre nahovárať. Prezvednice pripovedajú sa do domu dievčaťa: „Tam von zima; či nás prímete?“ Jestliže jim zde reknú: „Oj len príďte dnu; zohrejte sa; vďačne vás prímame“ – hneď klaňajú a vítajú sa srdečne, pousadzované bývajú za stôl a uhostené. Devojná umkla preč a prišlé prezvedujú sa u matky, či ju dá za toho, do takej a takej hospody. Chvály tu znejú zaslúžené i nezaslúžené z úst vohladničiek. Matka zná už, čo má hovoriť; napred vyhovára dcéru, že je ešte mladá, za muž nesúca, že nezvykla ešte ťažko robiť a pd. Často dá jim i prepustné, ale vráti jich z pitvora lebo zo dvora dnu. Konečne privolí a všetko je dobre. Vohľadníčky navráťa sa rozveselené a otvárajúc dvere u rodičov šuhaja, reknú: „Prišli sme vám pripovedať.“ Inde ale s týmto heslom pripovedania prichodia pozdejšie i priateľkine dievčiny. Zriedka stáva sa, by šly na prezvedy do domu, kdeby vopred nebolo tichého o tom usrozumenia; ale predsa prihodí sa i to, že prezvedačky navráťa sa s neprajnou odpoveďou, tu teda reknú domácim šuhaja: „Prišli sme vám odpovedať.“ A rada stojí, kam zase na prezvedy, by mladý nejak neostal bez ženy.

Tento je žačiatok vohľadov, v nichž pokračujú tak, že skoro zatým idú aj „ohnisko obzerať.“ Toto už v početnejšej spoločnosti a s parobkom, ktorý dáva dievčine nejaký dárčok a ona klobúk jeho podperí t. j. dá mu pierko za klobúk. Konečne idú s prstenomči na sdávanku. Za vnišlými do domu dievčaťa, perie chasa uličná staré hrnce do zavrených dvier. Tu už dvaja budúci starejší svadieb prítomní sú. Starejši mladého čiže pýtačvypýta mladuchu dlhou biblickou od Adama Evy započatou rečou; starejší mladuchy čiže oddavačoddá mu ju takže – a premenia jim prstene. Rodičia dievky na to všetko doreknú: „nach stane sa Božia voľa!“ V tento čas oddávajú si dary: mladý dáva obyčajne pekné kordovánové čižmy (tižmy) a šatku na hrdlo; mladá jemu novú tenkú košeľu k sobášu.

Rodičia často i proti vôli mladých takéto pýtačkya sdávankypristroja. Hlavná vec u dietok poslušnosť i pri ženbe a vydaji, – a veď to mladí navyknú na seba. I v skutku zriedkavé sú nepodarené ženby. Poťahom na toto ľud nehovorieva, že ten a ten žení sa, tá a tá vydáva sa; ale hovoria len o jich rodičoch: tí a tí ženia syna, vydávajú dievku (dcéru).

Živý obraz priepačoka vraj pravdivý príbeh podal J. Kalinčák zo Sv. Jána v Liptove. Odpisujem ho rečou ľudu z (písaného) Prostonár. Zábavníka, usporiadovaného Vratislavom Rymavským v Bratislave 1842.

Mať, stará mať a suseda sišly sa spolu. „Ach susedka, ako teplo, ač tak páli; ach, dobre by to bolo“ – pri tom pokývne rukou k ústom a pokračuje: „Viete vy čô, kmotrička? Ten váš Ondrej – zišla by sa mu nevesta; aj vám nejaká pomoc by nezaškodila.“ Oslovená mať šuhaja potrela si rukou po čele: „Hm hm, veru pravdu máte susedka: nuž ale čože, deže?“ – „Hia, veď vy nič neviete! Vidíte, tá Beťkovie Eva, čô na fare slúži, to by – na moj' hriešnu dušu bola nevesta pre vás; takô dievča, ako čoby ho uliau.“ – Mať rozmyslí sa; šetky tri poobliekajú sa pekne a už idú „ve jmeno Božie“ do tých Beťkov na tie priepačky.

„Pán Boh daj dobrý deň, susedka! Ako že sa máte?“ – Pozdravujú sa u Beťkovej. „Ach, nuž len tak ve jmeno Božie prežívame. Ale sadniteže si, odkrojteže si kúštik cblebíčka,“ – rečie Beťková a beží do komory a donesie za hodný krčiažok hrinteho. Lebo jej to susedka tak popod ruku dala vedieť, čô to bude robiť sa; a Pán Boh vie, či sama Beťková nepošopla susedke: nože robte dačo. veď vy to dakedy, keď pôjdete pre oheň,² i tak zašamotiť môžete. Susedky napily sa do dobrej vôle. Potom mať začne: „Pani kmotra, viete čô? Ten môj Ondrej, je to hodný šuhaj; aj vaša Evka, je to švárna dievčica; aj mne by zišla sa už pomoc na moje starie dni:“ (a tu začne akoby plakať, ale nie od vody). „Nuž by ste nám mohly tú vašu Evičku za nevestu dať.“ – Beťková trhne sebou a robí sa tak ako čoby ju mau šliak trafiť, – hľadí – a hovorí: „Ach na moj' hriešnu dušu nedám. Ach vidíte u vás to máte ťažkie roboty a ona je slabô, nebožiatko; acli ani počuť o tom, kmotrička.“ – „Ale veru by ste to len mohly urobiť,“ prorečie susedka. – „Ach na moj' hriešnu dušu z toho nebude nišť!“ Beťková povie n mať (šuhaja) na to: „Nuž či dáte či nedáte? Povedzte odrazu.“ – Beťková: „Ach veru nedám; ach jaj, čoby to tam!“ – Mať: „Nuž keď je tak, šak môj Ondrej môže oženiť sa aj desať raz.“ – Betková: „Nuž, šak aj moja Eva môže mať na každý prst desať, len by kcela.“ – Mať: „Aj môj Ondrej je nie horší, veď za tým dievky len tak lipnú. A keď nedáte, majte sa zdravy!“ – Susedky odchodia a keď sú už pred jedno tretím domom, Beťková na ne zavolá, ony vráťa sa, a mať hovorí: „Nuž kmotrička, rozmyslely ste sa už?“ – Beťková: „Ach veru nie; ale mohly by sme ešte to hriato dopiť.“ – Pily. – Mať povie: „Teda z nás ništ nebude?“ – „Ach veru ništ!“ – „No tedy mávajte sa zdravy!“ – „S Pánom Bohom!“ – A keď susedky boly asi pred tretím domom, zavolala jich Beťková zasa. „No, či ste rozmyslely sa už?“ – „Ach nuž ako Božia vôľa!“ A pritom začne Beťková plakať a susedka teší hu, že to tak musí byť a Beťková dokladá: „Ach, nuž keď mi je to len tak ľúto!“ – Potom ešte raz zohrialy si hriateho s mädom, usmažily chlebíčka a potrely sadlom, – a iba večer odišly uradované susedky domov.

Ondrej nevedeu o ničom. Iba keď pozde večer prišieu z hory; mať zaobchádza ho zo šetkých strán, až mu povie: „Ondrejko, budeme mať svadbu.“ – „Nuž akú?“ – „Vieš čô, syn môj; budeme ťa ženiť.“ – „Nuž a kohože si budem brať?“ – „Nuž vieš, syn môj, to Beťkovča.“ – „Hach, na môj' hriešnu dušu, ja to nekcem; nuž ale takú pľuhu?!“ – „Ba na môj' hriešnu dušu, musíš si hu ty ziať; veď som ja vari ta ako dáky blázon nechodila!“ Ale Ondrej ani počuť nekceu, hnevau sa i kričau: „Kcely by ste mi dáku húžvu na hrdlo obesiť; ale ja, na môj' dušu, takú zaškriatanú, umúčenú opicu nekcem!“ – „Hia, syn môj, veď to nie tú, čo vo mlyne, ale čo na fare slúži.“ – „Hia, to je inšô! Ale veď ešte ani neshováral som sa s ňou?!“ – „No no, pôjdeš teraz do Beťkov; tam bude aj ona; len obleč sa do novej kabanice, aj nový klobúk si vezmi.“ – Ondrej umyu, učesau, poobliekau sa pekne a išieu už sám na tie vohľady.

Celý uraduvaný letí až hen po pounoci Ondrej po dedine. I zaklepá doma na oblok a zavolá: „Mamo, už je šetko dobre!“ – I veru hneď potom ohlašuvau a sobášiu ich kňaz.

3. Ohlášky

Po vohľadoch a pýtačkách či prstenkoch čiže sdávankách sú mladoženísi vo vere, sverení, srukovaní, dovedna sdaní, sprstenkovaní. Otcovia alebo najbližší pokrevní z oboch strán idú na faru k pánu tatíkovi za ohlášky. Ohlasovať dávajú sa verejne v chráme z kancľa, čo poctivímládenci abo teda vdovci a čo poctivépanny abo teda vdovy; beda tomu, ktoby bol prehrešil sa proti šiestemu, ten a tá ohlasovaní budú len čo úctivíalebo opatrní.

Po čas ohlášok mládenci a panny chodia k pánu tatikoví na faru: na katechismust. j. k náboženskému vynaučovaniu a napomínaniu vzhľadom k povinnostiam manželstva. Vďačia sa tu mládenci vínom, panny koláčmi, ktoré v dome týždňom prv začínajú piecť, by k svadbe dostačovala zásoba. Mladý pár povinný ísť do chrámu k ohláškam a to dľa zvyku šuhaj so sobášnym pierkom za klobúkom, dievčina v párte alebo už v sobášnom venci: toto zvlášte pri tretej ohláške.

Ak je mladucha chudobná, služobná a najme sirota, chodí teraz pýtať si na poctivú krásu. Ide po rodinných, známych a majetných v spoločnosti svojej krstnej matky abo druhej bližnej ženštiny a táto pýta: „Moji milí pánovia, neopúštajte túto poctivú krásu, ktorá umienila si vstúpiť v stav manželský.“ Vyzpytujú sa jej: koho si berie? či poctivého a robotného? I dávajú jej do daru obylie, múku, plátno, peria, peniaze a čo. Zvyk to zaznačený z Liptova; v Gemeri ho nemáme; nahradzuje ho idenie na dom, o čom nižej. Poctivá a pracovitá však nikda nemá čo obávať sa, by pre chudobu ostala bez svadby a vena.

Rodičovia oboch stránok opatrili si už družbov a zváčov. Títo, čo mládenci za klobúkom, čo ženáči na prsach podperenía s hoľou lebo valaškou v ruke, chodia rodinu a priateľov zvať na svadbu; chodia v dobrý ešte čas, by priatelia s darmi prihotoviť sa mohli. Odriekajú pri tomto volaní na svadbu isté rytmy a znajú rečniť, že tomu a tomu hospodárovi Pán Boh dal syna (dievku) a pomohol vychovať ho (ju) až posial, kde mu (jej) svadbu strojí; a že túto vec sám ani začínať ani dokonať nechce a majúc z požehnania Božieho dostatok, prosí priateľov, by prišli s nim veseliť sa, zdraví to stroviť, a túto od Hospodina pošlú vec i začať i dokonať.

Dievčence na svadbu pozvané, chodia tiež „ volať vo družice“ t. j. chodia po domoch priateľských, pripovedujúc sa: „prišly sme vás volať vo družice.“ Domáca gazdinka rozumie tomu a podaruje jich hruškami, jablkami, orechmi, lieskovcami a čím iným. To si ony odkladajú k budúcim vzyčajným podarúnkom pri svadbe a k pohosteniu sebe i svadobníkov. Vďačne prijímajú aj kvieťa, v zime z črepov za oblokmi držaných na svadobné pierka, voňačky.

4. Prvý deň či začiatok svadby

Po tretích ohláškach v pondelok pred večerom, v oboch domiech svadby, pripraveno je už všetko: junca abo jalovicu zabili, hydiny nadrhli t. j. narezali, súdky vína a páleného složené sú v komore abo v pivnici. Kuchárky s vareškami strežú u ohništa nad hrnky – takými do kolena – a v peci vopred vykúrenej na pekáčoch hrejú sa pečene. Pri pohodlnej chvili a aby v izbe spratnejšie bolo, mávajú na dvore lebo za domom na spech pripravené ohnište, záležajúce z lešenia dobre okýtaného či chytvaného t. j. hlinou zamazaného na lesici kôlmi podbitej. – Hudci na prípecku alebo na lešení, postavenom pre nich u dvier v kúte izby, začnú prehrávať. Zváči svodia teraz svadbu t. j. volajú, ba i dovádzajú svadobníkov po jednom. Príchodzí pripovedajú sa želaním dobrého šťastia rodičom i novomanželom a oddávajú prinesené dary: kohúta, hus, koláče, čepiec pre mladuchu a iné veci do komory k rukám svadobnej matky. Svadobný otec uvádza si hosťov do izby, kde už víta jich za vrch stola sediaci starejší, usadzuje do radu a títo zasedajúc želajú spolusediacim: „Šťastlivé posedenie!“ Detí a starien nahrnulo sa už na pec a prípecky, vždy otvorenými dvermi, na dostač i na zbyt.

V dome u ženícha družba a mládenci, v kole svojom majúc mladého, pokreskávaju si podkovkami, točia sa kolom, tľapkajú rukami: to „ ihrajú pokoný mládenecký tanec.“ Ženáč nesmie zamiešať sa jim do neho, ani tanečnice neberú k sebe. Hneď zatým tancujú všetci pospolu i s tanečniciami, komu jako ľúbo. Starší poza stoly častujú sa nápojom a koláčmi, čudujú sa jim, spomínajú svoje mladé časy a všeličo.

V dome u mladuchy predovšetkým stály si pod obloky družice a vyspevujú príhodné piesničky o záletoch a vydaji, zdĺhavými ale peknými, žialno prenikavými nápevmi. „ Oplakávajú pannenstvo“ mladej, ktorá pod tým časom sedí na stolci v komôrke a plače za tým svojim pannenstvom. Keď pannenstvo oplakaly, vnídu tamtie k nej a ona lebo jej matku podarúva jich stužkami (pentle) a šatkami, čo za pannenstva nosila; ponúka jich ovocím a koláčmi. Skoro však započnú i tu tanec pred očima pousadzovaných a k svadbe shromaždených.

Konečne i tam i tu dávajú „obed“ na stôl. Obedom to zovú teraz i vždy pri svadbe, jakkoli pozde večer dávaliby jedlá ha stôl. Dávajú jich vždy týmto poriadkom: polievka hovädzia s podvarenou strovou, krupou lebo rýžou či rýzkašou; kapusta s mäsom; druhá kuracia polievka s podvareným cestom; suché múčne jedlo, rezanky na masti alebo v novejších časoch štrúdľa; konečne pečenky, vždy so sušenými slivkami, hruškami, jablkami, čo zovú sušienky; štiepanky, hloza. Jedlá nosí na stôl družba a zvláš5 prvé jedlo pripovedá:

 
Milí páni prísedíci,
všiekni malí i velicí!
Domáci náš pán hospodár
posiela vám tu tendo dar:
to jest napred kusy mäsa,
by veselá bola chasa;
pri tom v myse polievečky,
by tešili sa devečky;
ešte vám sľubuje hlivy (zlivy, slivy),
nach nikomu nič nechybí,
dáme vám aj čerstvej vody,
aby ste boli bez škody;
k tomu takže trocha piva,
od nebož sa hlava kýva.
To by ste vďačne prijali,
z chutí zdraví užívali.
 

Starejší hneď zaklope rukoväťou noža na stôl, vrava úplne utíchne, starejší hlasne a ostatní šepky pomodlia sa. Po jedení rovne prikáže starejší tichosť; upomína prítomných, by poriadne a počestne držali sa po čas celej svadby, rozpovie zvlášť poriadok budúceho dňa; zaďakuje hospodárovi za predložené dary, pomodlí sa, a praje všetkým na zdravie. Po večery čo mladší ešte potancujú si pri hudbe; však skoro rozchodia sa do svojich príbytkov, by ráno v dobrý čas poschodiť sa mohli.

5. Druhý deň svadby: sobáš a prívoz mladej

V utorok ráno zase je všetko na nohách: domáci a kuchárky stroja raňajšie užitie: pálené, slivovicu, víno, koláče i mäso; hudci (obyčajne to cigáni) pretreli oči a zavrešťali, zadúdali; zváči liecu po dedine budiť a svádzať na svadbu; prichádzajúcich víta starejší, sediaci za vrch stola a ponúka páleným i koláčmi. Stroja však tu mladého, tam mladú k svätému sobášu.

Mladý oblieka sa sviatočne, zvlášte do bielej darovanej košele; berie kabanicu lebo širicu, lebo kožuch lebo mentiek šnurovaný a nadovšetko nový podperený klobúk. V Nitranskej: kožuch lalokový, vyšnorované nohavice, pás rozličnej barvy za remeň zapásaný a jako zásteru napred tela rozpustený, čižmy kozlové jako sklo blištiace sa. Opasok, kde ešte vo zvyku, chýbeť nesmie. Niekde dlhú palicu (hôľ), niekde valašku abo fokoš vezme do ruky a nepopúšťa v tento deň ani za stolom, leda pod hodinou sobášenia sveruje družbovi na krátičkú opateru. Prítomný starejší vynaúča ho, jak má držať sa pri pýtaní nevesty i pri sobáši a pomodlí sa s ním raňajšiu modlitbu. Takto pristrojenému prajú svadobníci šťastie a čo onakvejšieho obdivujú a chváľa medzi sebou.

Mladústrojí v komôrke jej staršia svadbica čiže rúšnica čiže široká, spolu s družiciami, vyspevujúcimi o ozdobách pannenských, ktorými mladá krášli sa teraz k sobášu. Vlasy začešú jej do hladka, sviažu do pútca, zapletú vrkoč a doňho čo najkrajšie stuhle; na hlavu vložia pártu alebo veniec, buď sviežy rozmajrínový a na lístkoch pozlátený, buď strojený v barvách zelených a bielych; v obleku vyniká oplecko s rukávami z priezračného tkaniva, kytla na podolku vyšívaná, šat (rubáš) na drieku kvetavý alebo to z modrého to z čierneho hodbábu, na ňomž prepásaný rub (zástera) podobnej látky a barvy; čo svrchný odev v zime je kožuch lebo kynteš; na nohách čierne kordovánové alebo červené karmažínové čižmy (tižmy). V Nitre zapletajú mladej dva vrkoče nazad tyla, každý vo štvoro pletený, v ňom ruže a stužky; obliekajú rukávce tenké, na pleciach zlatohlavom t. j. zlátistymi šnúrkami a čipkami vyšívané, zlatý obojok na šiju, na driek kasanicu vyšívanú červeným harasom, kožuch lalokový; čižmy sú kozlové. Keď nevesta pristrojená, starejší príde pomodliť sa s ňou; ostatní ju vítajú a pozdravujú.

Lež zde postavil sa už družba, poslaní z domu mladého, opýtať sa či hotoví sú prijať venčiarov čiže pýtačov, ktorí majú vypýtať mladú k svätému sobášu. Pripovedal sa rytmou (veršami) abo i len hladkou rečou a odchodí s pekným pozdravením, by páni pytači prišli. Pýtač tedy či starejší u ženícha ustrojí sprievod: napred kráča sám vážne s mladým a s družbom, ktorýže nesie hneď v dar pre pána tatíka pletenec (mrváň okrúhly, ako slnce veliký) a jazyk hovädzí abo pečeňu v koši na konci valašky lebo fokoša zavesenom; za týmito ide celý rad pýtačov a pýtačick, hudci vyhrávajú a melie sa kopa detí i dedinčanov. Príduc k domu mladej, najdú dvere zaprené; nadbe vprosiť sa jim dnu, že s dobrým kresťanským úmyslom prichodia. Vpustení súc, pozdravia sa a pýtač dlhou biblickou rečou (tak asi z príkladu mladého Tobiáša, uchádzajúceho sa o dcéru Raguelovu) pýta mladuchu k sv. sobášu, ktorá za ten čas v komore uzavretá plače. Oddavač čiže starejší mladuchin oddá mu neprítomnú takže biblickými rečmi. Tu čo smelšie družice, z počtu nahrnuvších sa sem, predvodia jim najprv mladé dievčence, potom i staré baby, hovoriac: „Tu si ju máte, vašu nádobnú mladuchu; či priznáte sa jej?“ Pýtači nepriznávajú sa a žiadajú za každým tú opravdivú. Konečne nádobno mladuche ostýchavej a so sklopenýma očima postaviť sa pred starejších a oddavač oddá ju pýtačovi a s ním prišlej družine, by si ju mohli viesť k sobášu.

Za mladou doniesli sem z komory venečníkt. j. dary, ktoré sama mladá a jej družice rozdávajú medzi prítomných, počnúc od starejších, až komu len dojde sa zo zásoby. Totiž venčektuho uvitý položia na tanieri na stôl, aby jako je tento v okrúhlosti, tak nebola láska roztržená medzi mladými až do smrti; perečkározdávajú, jako znak pannenskej čistoty, by ženích znal, že pojíma si mladuchu poctivú; uteráky i šatky, na znamenie, že budúcne manžel v práci unavený bude mať čím utierať si pot tváre z jej pomoci a práce, – uteráky tieto prepasujú mužským z pravého pleca popod ľavé rameno; koláčea to okrúhle pletence i perace a kúchne, tieto poslednie i lekvárom slivkovým lebo brindzou lebo i tvarohom natrené a podkovy či kvaky makové, by títo príchodzí z ďalekej krajiny nezhynuli hladom na ceste a hneď poznali úžitky práce rukú mladuchiných. Domáci tedy i usadia prišlých za stoly a uhostia jich na krátce. – Toto volajú vencom, venčením; a tých, ktorí idú teraz pre mladú ovenčenú a ktorým i ona veniec a pierka darúva, volajú venčiarmi.

Vyšlú k farárovi poslov, či už môžu pristúpiť k sv. sobášu. Dostanúc žiadanú prípoveď, dajú si zazvoniť a už hrnú sa ku kostolu. Napred idú oba starejší s mladým a s družbom, otočení mužskými z oboch domov a sprevádzaní hudbou domu ženícha. Za týmito vedú družice so širokou mladuchu, v sprievode ženských z oboch domov a pri hudbe jej domu. Diváci nakopia sa kolo nich; hudba, spev ženštín a strelba mužských z bambitiek a starých deravých kľúčov ožíva sa v šír i diaľ. Svadobníci kuľače a brcoláky či krčiažky s nápojom, svadobnice nesú sebou pod pazuchami koláče; núkajú po uliciach a popod steny domov vyšlých na diváky a deťom hádžu koláče „na ruvačky mačky“ t. j. by chytaly si. Pozdeľač kostola zaostanú hudci a čo kriklavejší, druhí svatovia prihrnú sa až pred kostolné dvere.

Starejší s družbom vnídu do fary, oddajú jazyk i mrváň, vymenia kľúč kostolný za niekoľko krajciarov, niekde mendíkom, niekde kantorovi, niekde zrovna kostolnej pokladničke prináležajúcich. Všetci vstupujú do otvoreného chrámu, kremä poniektoré svatky (svadobnice) a družice ostaly vonku alebo utiahly sa za uhol chrámu – i s mladou. Čože tu deje sa? Sem prichodí družba, aby vymenil si mladú od družíc. Jednačka stojí dlhá od sto zlatých až na niekolko tých strieborných lebo medených a jablčiek a orieškov; tamtie má družba vo vrecku, tieto u niektorej svatky nachystané. Vymenenú od družíc vedie pred oltár; privedie a postaví k nej i ženícha. Za nimi došlé družice stanú si v polkolo popred oltár.

Po sobáši prijmú mladuchu zase družice a svatky medzi seba, mladý ide k sboru starejších a svatov (svadobníkov, svadbäníkov), a v jakom poriadku a s jakým hlukom prišli, tak aj odídu od sobáša, len že ide každá svadba do svojho svadobného domu, t. j. ženíchoví svatovia i svatky so ženíchom do jeho, nevestiní ale do jej domu. Trocha pobavia sa i tu i tam – a rozídu sa po svojich domácich prácach až do predvečera.

Večerom znovu schodia sa, ba nedochodiacich svolávujú a svodia zase zváči do oboch domov. Zváči títo nikdy neidú prázdni, ale s koláčmi a nápojom; ponúkajú z toho po ceste postretnutých a kde do domu prídu, takých, čo niesú pozvaní na svadbu, aby len každému došlo sa z toho, čo svadobný otec či hospodár pripravil. V takýto čas počastovali by ti celý svet.

V dome mladého stroja sa pre mladú. Dajú zapriahať i do viac vozov; prvý voz, pre mladú, býva štvorspražný; majetnejší ženíchovia a družbovia krem toho osedlajú si kone. Dostanúc náveštie z domu mladej, že tam už hotoví sú prijať jich, posadajú na vozy, pred nimiž jazdí ženích a družba a kolo nichž hrnú sa pozvaní i nepozvaní pechúri (pešiaci). Idú zase s hudbou, spevom a strelbou. Najdú i teraz dvere zaprené, až by vpýtali sa dnu, čo prichádzajúci z ďalekej krajiny a ač hlučne, však s dobrým úmyslom. Vpustení dnu pripovedajú sa rečou svojho starejšieho a tu domáci starejší uvíta jich; starejšieho, ženícha a družbu usadzuje najbližšie k sebe; ostatních došlých pousadzujú za prikryté stoly domáci a zváči, dľa pohlavia i veku hosťov. Stoly sú už prikryté a obťažené nápojom i koláčmi. Domáci starejší ponúka a podáva na všetky strany príchodzím, by len hladom a smädom nezhynuli na tejto ceste z ďalekej krajiny. Mladuchu dovedú z komory, zase tým spôsobom jako dialo sa to, keď ju pýtali k sobášu; a usadia ju teraz medzi ženícha a družbu.

Hudci postavili sa tiež pred stôl. Napred starejším, ženíchovi, mladuche a družbovi, potom každému, jak do radu sedia, vyhrajú tú nótu, ktorú jim teraz predspieva a rozkáže si³. Za to hodí jim na predložený tanier peniaze a zazdravkajúc súsediacim vypije pohár vína lebo sklenku páleného. Ženské si tiež dajú vyhrávať, ač pripíjať nepripíjajú; a za ostýchavú mladuchu prespieva obyčajne družba primeranú pieseňku, za ktorú ona odmení sa hudcom. Na konci stola sedávajú však čo veselší mladí muži. Títo začnú sa teraz pretekávať pri týchto svojich nótach či pieseňkach. Jedon takú, druhý onakvú začne spievať hudcom; hudci hneď tú, hneď onú hrajú, jako kto prv pousiloval sa hodiť na tanier peniaz pre nich. Konečne zvíťazí nápev i spev toho, kto najviac „mece na tanier“; to často na žart a rozveselenie prítomných, vždy „na žatvu“ pre hudcov. Hudci pri svadbách, aspoň v okolí Drienčan, aj ďalej len z toho žnú, t. j. platení sú, čo jim svadobníci „do husiel namecú,“ t. j. tanečníci vskutku dnu do „starej Barbory,“ t. j. do bassy hádžu peniaze, kedykoľvek začínajú tancovať a rozkazujú si hrať.

Visievajú v izbách ľudu zo stropu (z povale) ponad stôl zo železa kuté štvorhranné svietniky (svetáre) – ač vytískajú jich z tohto prestolu už petrolejové lampy. V tulejkách týchto svietnikov a takže v krátkych sem i tam do stien vrazených tulejkách (duté železné valčeky na vloženie sviece) horia sviece, v tom dave svadby len mdlo a zhasínavo. Aby však mladému páru i teraz i žatým svetla (života) neubývalo, horia pred nim v dvojramennom svietniku sviece na stole. A veru podoba týchto svietnikov alebo aj sviec, doma liatych, nutí mladuchu, za jejž najväčšiu cnosť pri svadbe i krem toho hanblivosť a stydlivosť pokladaná býva, by zastierala oči. Lebo veru podoba táto nič menej a nič viac nepredstavuje jako chlapčoka milka (amora), „tak jak ho Pán Boh na svet dal.“ Za toto svetlo dávajú záslonu (zásteru), by tú podobu pred druhými ukryli.

Po hudbe prídu pred mladuchudružice a spievajú jej piesne na rozlučné s pannenstvom i s tovaryšstvom dosiaľnym dievčienskym i s domom rodičovským; potom mladémutiež na rozlúčku s mládenstvom. Keď mladucha rozžialila sa pri týchto zádumčivých piesničkách, začnú veselšie spievať družbovi, jakoby sem pre mladú bol došiel nemajúc ani sedla ani stremeny na koni, len z koprivy koreny – a narážajú tiež na jeho skoré oženenie sa. Mladá, mladý i družba odmieňajú sa jim koláčmi, ovocím, orechmi; ktoré obyčajne pred sebou nachystané majú, a tanier aby nimi tak naplnený bol, žeby nôž lebo vidlička do prostred postavená zastala a zásoba presypovala sa.

Po speve družíc dávajú obed či vlastne večeru na stôl, všetkým činom a poriadkom jak sme to už pri začiatku svadby opísali. Vonku medzitým i statok i pohoničov opatrili a títo už zapriahajú znovu; bo už aj rúcho nevestino – periny a malovanú truhlu, v nejž háby (šatstvo) zavrené⁴ – na vozy naložili. Domáci ale podarovali pohoničov pestrými šatkami, niekde i stužkami, a pouväzovali jich koňom u hrivy na kantáre alebo volom na rohy, kde totiž – nemajúc kone – zvlášte pre rúcho prišli na voloch.

Tam dnu po ukončenom obede a modlitbe starejšieho ešte hostia nevstávajú zpoza stolov, čože je teda? Najprv ďakuje mladý za mladú jej rodičom, že mu ju vychovali a za vernú ženu dali, sľubuje pekne nažívať a nakladať s ňou a porúča sa jim i celej novej rodine za syna a priateľa. Za ním ďakuje a odberá sa mladá. Číta najviac sama alebo číta miesto nej družba asi takto stereotypné veršíky:

 
Postojte máličko, zastavte sa ešte;
nech si voz postojí, bárs zima, na ceste;
slyšte naposledy moje ďakovanie;
pomíňa sa moje s vami prebývanie;
už dľa vôle Božej paberám sa z domu
a ruku podávam napokon každému.
S Bohom, otče drahý, s Bohom, matko milá,
vždy od narodzenia o mňa starostlivá;
čo ste mi dobrého v živote činili,
odplatiž vám hojne Bôh, otec náš milý;
za vaše trestanie, vynaučovanie
ruky vám bozkávam na rozlučovanie.
Bratia moji drahí, sestry moje milé,
uctite rodičov vždy od tejto chvíle;
vynahradzujte jim v milej poslušnosti,
že aj o vás mnohé vystoja starosti;
znáte, že od Boha má každý dlhý vek,
jestliby to činil na svete ktokoľvek.
Tetky moje drahé, ujčokovia moji,
za lásku ďakujem, žite vždy v pokoji.
I vám panny sestry, vám mládenci milí,
čo ste so mnou v žarte, v úprimnosti žili,
za to všetko vaše tovaryšstvo milé
nech Pán Boh popraje šťastie vždy zdarilé.
S Bohom, susedovia, všetko dobré žiadam,
keď od vás odchodím, inde bydlo hľadám.
S Bohom, maj sa dobre i všetka rodina; –
prišla môjmu vienku poslednia hodina.
Odchodím už od vás, tu sa dobre majte
a na mňa vzdialenú nezapomínajte.
Čo bych chcela ďalej, nemôžem meškati;
voz pred domom stojí, musím naň sedati.
A tak už na ten čas Bohu vás nechávam,
majte že sa dobre, dobrú noc vám dávam!
 

Už iste rozplakali sa s mladou i družice i rodičia a títo ledva stačili dcéru objať a pobozkať; bo hostia s hrmotom povstávali a poberajú sa, družba zvolal: „hudci hrajte!“ a vedie mladuchu von k vozu, na ktorý tí z novej rodiny vysadia ju a so širokou posadajú si k nej. Na druhé vozy sadnú ktorí môžu, a spolu s novými, „s mladou poslanými priateľmi“ tvoria sprievod mladuchin, na jehož čele zase jazdí mladý i s družbom. Neidú rovno do domu, ale raz alebo i do tretieho razu prebehnú dedinu na zdĺž, až konečne obráťa oje na dvor ženíchov.

Keď mladuchu von z dediny na druhú, tretiu dedinu vezú, pripravení sú už na to, že jich na konci domácej i každej dediny „zareťazia,“ t. j. mládež tu pretiahne reťaz krížom pres cestu a nepustí sprievod, kým nevymenia si „poctivú krásu“ koláčmi, nápojom alebo peniazmi na nápoj.

Po čas vozenia mladej ženské temer nepretržene vyspevujú. Majú k tomu príhodné, veselé prostonárodnie piesne, nie bez humoru, na pr. (pri dochádzaní na dvor):

 
1. Otvárajte bránu pekne malovanú,
Vezieme vám pannu Janíčkovi danú.
Otvárajte bránu pekne malovanú.
Nech šuhaj nezlomí pierce z tulipánu.
Otvárajte bránu pekne malovanú,
Nech sa dievča prejde vo venci poza ňu.
2. Veď sme sa nazdaly, že toto tu mesto;
čerta je to mesto, len stračacie hniezdo.
Veď sme sa nazdaly, že tu samí páni;
čerta sú to páni, len čierni cigáni.
3. Vymetaj, mamičko, vymetaj policu,
Veď ti my vezieme dobrú maškrtnicu.
 

Ostatne kdekoľvek v prítomnom spise piesne ľudu pripomínam a neuvádzam, robím to za jedno preto, že jich je mnoho, za druhé preto, že v Zpievankach od J. Kollára vydaných a v Sborníkoch Matice Slovenskej nalezajú sa.