Kitabı oku: «Statky zmätky», sayfa 2

Výstup siedmy

Ďurko, Beta, Ľavko, Žofa

Ľavko — Ľaďže ti ich!

Žofa — Mladosť — radosť, meno moje.

Ďurko, Beta (pustia sa) — Dobré popoludnie, tetka!

Žofa — Aj tebe, Betka, aj tebe, meno moje. Ty sa budeš aj hnevať na nás, meno moje, ale Ďurko sa už ide ženiť.

Ľavko — Dajte si už pokoj!

Beta — Pre mňa si ho ožeňte.

Žofa — Kým bol slobodný, meno moje, nebránili sme vám. Robili ste si, ako chceli, sebe k radosti; ale načim sa mu poriadku chytať, meno moje.

Ľavko — A keď si s mužom nie rozsobášená, pobrať sa nemôžete, a tak sa neťažkaj na nás.

Žofa — Zabudnite, čo bolo medzi vami; a keď sa mu šťastie triafa, meno moje. ..

Beta (odchádza) — Viem, čo chcete povedať. Ale len by ste sa mi ešte neprosili! (Odíde.)

Výstup ôsmy

Ďurko, Ľavko, Žofa

Ľavko — No, už to by sme sa ti neradi.

Ďurko (chce za ňou) — Beta ...

Žofa (zadrží ho) — Nechaj, syn môj, odišla.

Ľavko — Maj rozum, synak, ako som ho ja mal. Som tiež bol mladý.

Žofa — Nepomyslel si na takéto šťastie, meno moje.

Ľavko — A že sa to tak razom strhne.

Žofa — Meno moje, takí skupáni! A odrazu sa ti nám sami ponúknu. No, to ma teší! Akou sa šťastnou cítim, že som ťa takého vychovala, meno moje.

Ďurko — Mama, nechváľte toľko, lebo mi z očú príde.

Žofa — Ba radosť mám na srdci, meno moje. (Tajnostne.) A potom, vidíš, Ďurko môj, tetka je chorľavá, to môže dlho nebyť — a budeš si sám sebe gazdom v takej hospode, meno moje!

Ľavko — Krásny majetok! Dosiaľ sa neotreli o chudobnú rodinu, teraz im budeme vzácni. Ale aby si ty potom nezabudol na nás! Si poznal otca, keď sa povezieš na bystrých koňoch a mňa stretneš na mačkách.

Ďurko — Veď vám hádam aj potom budem dieťa!

Žofa — Tak, meno moje, dieťa veru, radostné moje dieťa!

Ľavko — Čože mne už teraz bude? Keď sa s materou povadím, odídem k tebe. A keď sa tam zunujem, prídem si domov a, žena moja, mati, cti si ma, lebo hneď sa vrátim k svojmu Ďurovi. Zuzka narobí zákuskov, to bude materi. Mne len mäsa, klobás, dohánu a do skleničky aby bolo.

Žofa — Budeže nám sveta žiť na starosť, meno moje! (Plače od radosti.) Keď sme sa za mladi trápili, teraz si oddýchneme, meno moje.

Ďurko — Nebojte sa, aj vám pošlem, keď vám bude dačo chybieť. Alebo prejdete aj vy k nám bývať. Zuzka, tá vás musí obslúžiť ako vlastných rodičov. Vy budete len dozerať, robiť nemusíte. Na to bude čeľaď a my.

Ľavko (chvastavo) — Ja sa roboty nikdy nespustím. Mňa pozná celý svet. Ja som býval prvý v robote, a nikdy som sa nepretiahol. A keď som chybel čo len jeden deň, aj toť v lete pri mláťačke, už to pobadali. „Kde je Ľavko? Už vidím, že vám nejde robota tak, ako keď je Ľavko na mašine.“ A čo na dačo gazda, to len: „Ľavko, kde je Ľavko, po Ľavku mi choďte!“ A trochu rečami, trochu rukami, a bolo, ako bolo, a dobre bolo! Ešte pochválili. Ja bez roboty nemôžem byť.

Žofa — I ja som taká. Vidíš, vieš, meno moje.

Ľavko — No, už sa ty mne, mati, nerovnaj! Ženská robota je len ženská.

Ďurko — Nuž ale potom ja vám robiť nedám. Vás si musia ľudia vážiť ako gazdov. Ale už bude večer, schystám sa na ten tanec, aby som nešiel pozde. Zuzu bude načim dobre zvŕtať, kým sa jej hlava zatočí. Lebo neviem, či som ja tú kedy v tanci vykrútil.

Žofa — Len tak, meno moje, len tak, aby si si ju mohol nakloniť.

Ľavko — Ale, pôjde ona ako sýkorka na oriešok... Len sa prehoď a choď. Prídem i ja za tebou a prídem materi s chýrom.

Žofa — No tak sa ja nedozviem pravdy, iba na ráno, meno moje. Lebo sa ty chytro vieš zvrtnúť z krčmy, a ešte od hudcov.

Ľavko — Len peňazí keby bolo!

Žofa — Na to ja nepristávam. Ja vás prídem kuknúť, meno moje.

Ďurko — Buďte na pokoji. Ja vám odkážem alebo sám odbehnem.

Ľavko — Ja idem s tebou. Neboj sa, i ja sa viem vysloviť, keď na to príde.

Žofa — Nebude načim, musela by Zuza hlavu stratiť, aby nešla! (Chlapi odchádzajú.) Meno moje, otec, veď nám Palčíkovci majú s chýrom prísť od Kamenských.

Ľavko (vráti sa) — Hop! (Ďubne si do čela.) To je pravda. Tak (Ďurkovi) ty choď, a ja ich dočkám!

OPONA

DEJSTVO DRUHÝ

Výstup prvý

Chyža u Kamenských; popoludní na Štefana

Tomáš, Ondriš, Valach, Kaňúrik, Kata, Katka, Eva, Anka, Zuzka.

(Dve skupiny. V popredí pri stole Tomáš, Ondriš, Valach, Kaňúrik. Fľaška s hriatym na stole a koláč na tanieri. Vpravo pod oknom Kata, Katka, Eva, Anka, Zuzka. Chlapi majú karty v rukách a hrajú sa na „švindlera“. Anka číta prvú hlavu druhej časti Robinsona. Chlapi fajčia, starí z fajok, mladší cigarety. Pred otvorením opony je hlučno. Zuzka na odchode. Anka neprestajne číta.)

Ondriš — Sedem!

Kaňúrik — Osem!

Tomáš — Deväť!

Ondriš — Švindler! (Vyhodí kartu.)

Tomáš — Ber si, syn môj. To tak otcovi?

Valach — Dajte, ňanka.

Tomáš — Ja som už.

Valach — Ale zase vy dáte.

Ondriš — Čoby oni? Si zabudol? Ty dáš.

Kaňúrik — Ty, ty.

Valach — Dolník!

Kaňúrik — Horník!

Tomáš — Kráľ!

Ondriš — Švindler! (Vyhodí kartu; smiech.)

Anka — Nekričteže tak, nič nerozumieme, čo čítame.

Ondriš — Á, otec sú švindler!

Tomáš — No, veď sa ty chytíš, synku. (Smiech.)

Katka — Ešte si mohla počúvať, Zuzka.

Zuzka (odchádza) — A od gazdinej potom duplom. Už idem, mama.

Tomáš — Už ideš, Zuzka?

Zuzka — Musím.

Katka — A na tanec večer pôjdeš?

Zuzka — Musím byť pri deťoch.

Kata — Háby si prehoď, šanuj, dievka moja.

Zuzka (odchádza) — Nebojte sa, mama, dobrú noc vám!

Všetci — Dobrú noc!

Kata, Eva (vyprevadia Zuzku).

Anka — A veď nejdite všetci. (Číta ďalej. Hneď sa vrátia aj Eva, aj Kata.)

Tomáš — A ty, Ondriš, nalej po kvapke. Aj si pozapaľujeme. (Urobia. Ďalej hrajú.)

Výstup druhý

Predošlí, Palčík, Mara

Palčík (vojde prvý) — Môžeš ty týmto klopať! Tu ako na jarmoku.

Tomáš — Chlapci, dosť! (Ženám.) Aj vy! (Ide v ústrety.) Keď aj dvojakú robotu naraz robíme. Tie čítajú, my v kartách. Vitaj, švagre. (Podávajú si ruky.)

Mara (ostala pri ženách) — Dobrý večer!

Kata — Vitajte, prejdite a sadnite si. (Všetci im robia miesto.) Veru dávno ste už u nás neboli.

Mara — A vy tiež k nám neprídete.

Tomáš — Akože? Sú sviatky, zišli sa deti.

Kata — Nám neprichodí. Chudobný človek kedyže, ak nie na sviatky, je so svojou čeliadkou?

Palčík — Viem, viem. Aj nás robota prevladzuje, že človek nestačí k rodinke kuknúť. (Katke.) No a Katka že sa ako má? Kedyže sa už dožijeme toho krštenia?

Valach — To by ste vy už chytro chceli, ako od vtáčaťa ... (Ženy zapália lampu.)

Eva — Ešte stačí. Zatiaľ jej je dobre.

Kaňúrik — Ej, čože je prvô do gazdovstva chudobnému človeku?

Palčík — Nie tak ako my. Nemáme deti, nemáme ani potechy. A teraz by sa nám už zišla pomoc.

Mara — A keď ich nemáme, musíme sa dáko inak obstarať.

Kaňúrik — Vezmite si nás za svojich, budete mať hneď aj päť vnukov. (Smiech.) A úfanie!

Eva — Starigáň! (Pacne ho po ústach.)

Kaňúrik — My by sme vám potisli chleba!

Palčík — To by nám odrazu aj veľa bolo. Deti ešte nikoho gazdom nespravili.

Mara — Na moju hlavu by to tiež nebolo. Jedno, najviac dvoje. Dosť trápenia.

Eva — A keď ho Pán Boh požehná, či ho mám zadrhnúť?

Kata — Len nech sú zdravé ...

Tomáš — Tak je, mati moja ...

Palčík (s neobyčajnou účasťou) — Nuž a Zuzka kdeže je?

Kata — Viete, že sú naše deti po službách.

Palčík — Nuž ale vás len kukla tieto dni?

Kata — Ozaj len nakukla.

Mara — Prejde vše aj pol roka, kým ju vidíme.

Kata — Do fabriky som ju nechcela pustiť, nuž je v službe.

Mara — Veď to už bude dievka na vydaj!

Kata — Len by bolo za koho.

Katka — A prázdno vrece nikto neuchytí...

Valach — Ako som ja teba!

Katka — Mohol si ma nechať, bola by sa vydala ...

Valach — Za krajšieho šuhaja, podľa nôty.

Palčík — Ako sa dráždia. Nuž a inak akože sa máte?

Tomáš — Všelijako. Vieš, čo stojí v zime kresárstvo. Do fabriky chodíme. A keby len tej mzdy viacej bolo, lebo veru v dnešný čas všakové požadujú aj od chudobného človeka . ..

Palčík — Veď aj Ondrík zarába.

Kata — A predsa je toho málo, čo donesú na týždeň. Aj na ten dohán, aj vypiť.

Tomáš — A kdeže sú háby, obuv, dávky obecné, cirkevné ...?

Mara — A Zuzka koľkože pláce má? Na mesiac je, či na rok?

Kaňúrik, Valach (odchádzajú) — Dobrého zdravia vám!

Ondriš (tiež sa obliekol).

Tomáš — Už idete, deti?

Eva, Katka — Už, už. Dobrú noc vám. (Odchádzajú.)

Mara — Dobrú noc vám všetkým.

Palčík — A na tanec ktoríže pôjdete?

Anka — Ja by šla, ale ma nepustia.

Palčík — Ty ešte stačíš.

Kata (vyprevadila do dverí) — Na mesiac je ... Nová gazdiná, nuž len som ju — ako sa jej bude vidieť.

Ondriš (odchádza) — Čo títo len k nám prišli?

Tomáš — Ideš aj ty?

Ondriš — Idem. (Odíde.)

Výstup tretej

Tomáš, Palčík, Kata, Mara, Anka

Anka (číta si).

Kata — Po päť zlatých má. Ale keď to len na tie háby veľa načim.

Mara (vzdychne) — Hej, veľa, ver‘... My o tom nevieme, starý môj.

Palčík — Vďačne by sme my to vynaložili na vlastné, keď aj tak musíme cudziemu vydávať ...

Mara — Nuž a tak Zuzka ani na tanec nepôjde dnes večer? Azda ju len pustia.

Palčík (určito) — Ja by som sám ľúbil, aby ona šla dnes na tanec. Pôjdeme aj my kuknúť.

Tomáš — Ona by šla, ale či ju gazda pustí.

Kata — Keď vy chcete, nech by šla. Na vašu žiadosť, keby som ju šla pýtať ...

Tomáš (do reči) — Dostaneš po nose.

Palčík — Ale len na takéto sviatky ju môžu pustiť na trochu zábavy.

Kata — Tam by sa trochu poveselila. A to by jej aj tá práca inak šla od ruky.

Mara — Kdeže sa má schodiť mladá čeľaď, ak nie na tanci?

Kata — Ona sa neťahá. Je vždy takô, chúďa, zamyslenô, až sa o ňu bojím. Služba ťažká, ono mladé, ešte nemá ani osemnásť rokov.

Mara — Ale veď ju gazda pustí, len aby šiel niekto po ňu.

Kata — Má kto ísť. Anka, choď po Zuzku, aby sa šla obliecť, že pôjde na tanec. A ak by si bola treba, ostaň ty tam.

Anka — Je už tma, ja sa bojím. I ja sa chcem dívať na tanec.

Mara — Ty sa ešte máš kedy, dievka moja.

Palčík — Len choď, poslúchni mater.

Mara — Zuzka aby prišla domov, obliecť sa, pôjde na tanec, že si my žiadame.

Anka (trucovito) — Ja nejdem! Je tma, aj veľký sneh. Ja sa bojím.

Kata — Ideš? Ja ti dám báť sa! Kdeže je tá metla? Hneď ťa vyčešem ňou. Ideš? (Durí ju.)

Anka — Načo to aj prišli k nám?

Kata — Keď ti kážem, iď! Nehnevaj ma na tento deň. Ideš ho? Keď ja nijakej pomoci nemám od tohto dievčaťa! (Anka sa oblieka.) Tri som vychovala, tie ma počúvali ako treba, a z tohto bohviečo vychovám. Iba zjedanie mám s ňou; o rozum prídem. Počkaj, pôjdeš do služby! Ja sa radšej sama zaobídem, ale s tebou sa zjedať nebudem.

Anka (vyšla a tresla dverami).

Mara — No vidíš, akô je neposlušnô, ako búcha.

Tomáš — Keď jej vše voľká, vše by ju zadrhla.

Palčík — Kieže ju buchneš, udrieš ...

Kata — Ale biže plané, bude ešte horšie.

Mara — Tak, tak, vidíš. A ešte na nás dakto povie, že nepekné bolo od nás, že sme už štvrté preč poslali, čo sme vzali za svoje.

Palčík — Ľudia vravia, že sme skúpi, a čo nás to stálo! Opatera, háby, škola — a pomoci nijakej.

Mara — Hábky som jej kúpila aj v lete, a čo za to? Čo zachytilo, všetko vzalo a zanieslo materi. Masti v hrnčíčku, maku v uzlíku, vajíčka odnášalo ako straka.

Palčík — A čo nevieme! Aj peniaze bralo. Mlzie čosi. Čože to máš? Kde si vzala? Nezradilo. Ale ho potom žena vybúchala, nuž tam vraj bol grajciar pod vankúšom. A to, čo mal byť na oferu.

Mara — Len ja háby poviazala do batôžka, a ja sa nebudem s tebou zjedať, trápiť. Prosilo: Mamka moja, nebudem viac. Ale ja som jej nič: Len mi ta choď!

Palčík — Ako sme mali aj toho Miška za svojho. Dal som ho učiť do školy, ale nechcel počúvať ani mňa, ani učiteľa; dal som ho za učňa, ani majstra. Túlaj sa svetom! A tak teraz sme si my to inak rozmysleli. Deti si brať nebudeme. Lebo tie iba veľa zjedia, k tomu šatiť, zlostiť sa, obchodiť, a pomoci, roboty nijakej. Vezmeme si staršie. Preto sme aj k vám prišli. My by sme radi vašu Zuzku k nám dostať.

Tomáš (tuho fajčí, čím ďalej, tým sa mu to menej páči).

Mara — Ale dolož, na aký spôsob.

Palčík — Nuž veď vyložím. Na taký, že by sme radi, keby sa vaša Zuzka vydala za Ďurka Ľavkovho, a tak by spolu prišli nás doopatrovať do smrti a my by sme im náš majetok poručili.

Mara — Tak my sme vo veľkej veci prišli k vám. Ak by ste mali k nám dôvery.

Kata — Čože by sme nemali...

Mara — Chceli by sme, aby nám oni na starosť vody podali, oči zatlačili. A Zuzku poznáme, je súce, dobré dievča; nás, ako rodinu, len si bude vedieť lepšie uctiť, opatriť. Nuž majetok necháme im.

Kata (zachvátená) — To by veru bolo aj vám, aj im! Nemusela by sa po službách tĺcť. Ale či Ďurko pristane, či by ju chcel?

Mara — Chce ju, chce. My už vieme, že ju chce. U Ľavkov sme už boli, aj ešte vojdeme.

Palčík— Spoľahni sa, sestra moja, na moju hlavu a rozum. Ja deťom vašim dobre chcem.

Kata — Bolo by to dobre aj im, aj nám. Do takého majetku syna dostať ...! (Vykladá Zuzkine háby z truhly.)

Mara — Nuž veď preto, Katka moja, vy tiež na to pristanete.

Kata — Ja, z mojej strany, Marka, vďačne. Nech by sa zišli tie naše deti. A kedyže by ste to mysleli?

Palčík — Čím skorej!

Mara — Treba nám pomoc do domu.

Palčík — Robotník cudzí drahý, a len je cudzí, nie ako svoj. Nemožno sa spoľahnúť. A plácu si už nevie ani akú pýtať. A roboty nespraví za polovicu. A tá chova drahá ...! Keď si to človek poráta, radšej nič nemať a netrápiť sa.

Kata (vykladá z truhly Zuzkine háby).

Tomáš — Nože sa jej do toho nestar!

Kata (prezerá) — Nech si oblečie, ktoré chce. Má si v čom preberať, to už má. Šiat som jej narobila.

Mara — Len jej vyber, aby sa mu zapáčila.

Tomáš — Ten chodí za inakšími...

Palčík — Už nepôjde.

Výstup štvrtý

Predošlí, Zuzka

Zuzka — Vitajte! Veru ste dávno u nás neboli.

Palčík, Mara — Ďakujeme.

Mara — Tak ťa pustili gazdiná?

Zuzka — Nie vďačne. Ale že Anka ostala za mňa, nuž ma len pustili, vám kvôli.

Mara — Tak nemeškaj, dievka moja, len sa chytro preobleč a choď. Pomôžeme sa ti obliecť.

Kata (preberá) — Ktoréže si háby?

Mara (tiež) — Čože si oblečieš?

Zuzka — Ja si vyberiem. (Preoblečie si sukňu i kabátik, šatôčku na hrdlo, na hlavu.)

Kata — Len sa pekne pristroj, aby nepovedali, že si dáka zanedbaná.

Mara — A stuhľu si túto?

Zuzka — Nie, ale tamtú, belasú.

Mara (obzerá ju) — Veď ťa roztrhajú v tom tanci!

Zuzka — Alebo dáku jamu vystojím do rána.

Tomáš — Nebárs vie tancovať.

Kata — Už — ty! Čože by nevedela? Ako druhé!

Palčík (Zuzke) — To až potom povieš, keď sa vrátiš. Neboj sa, bude ťa mať kto vykrúcať.

Tomáš — Keď len s každým piatym po raze do rána, aj tak sa ti odráta ... (Smiech.)

Mara — Poriadne dievčence radi do tanca berú.

Tomáš — Len aby si nebola dlho, žeby sa gazdiná nehnevala.

Zuzka — Však ja načas budem doma. (Materi.) A prečo ma tak vystrájate, keď ste mi inokedy bránili?

Kata — Si mladá bola, dorastáš. (Tajnostne.) Chcú ťa vidieť ...

Zuzka — Kto? Tak ja nejdem.

Kata — Netáraj, nehub si šťastie... Poslúchni.

Zuzka (po prestávke) — Zdraví zostaňte.

Palčík — No len choď s Bohom a dobre sa zabávaj.

Mara, Kata (vyprevádzajú až von).