Kitabı oku: «Statky zmätky», sayfa 3

Výstup piaty

Tomáš, Palčík, Kata, Mara

Mara — Skoro som ju ani nepoznala, keď vošla. Aká hodná dievka z nej vyrástla.

Palčík — Nuž, švagre, my sme tej mienky prišli k vám, a ty si nám ani slova ešte nepovedal. By len dobre bolo, keby náš majetok len na našu rodinku prešiel.

Mara — Tak by sme ich mali ako vlastné deti.

Tomáš — Pre majetok by to bolo dobre. Ani my by sme neradi, aby ste cudzích museli potrebovať. Ale to načim aj s deťmi rozmyslieť.

Kata — Ono vám je teraz takô zabitô, že ju ten Jano Tučných tak zochabil. Sľuboval jej, že ju vezme, a odišiel za inou.

Tomáš — A Ľavkovci idú za bohatou nevestou.

Palčík — No, už sa vy o to netrápte. Nepôjde Ďurko viac do Bielych, ak vy na to pristanete.

Tomáš — Vieš, švagre, Ďurko Ľavkov je — mne sa — nechcem ubližovať, ale má ... chyby má ...

Palčík — Kým bol chlapec, robil ako chlapec, a keď príde k rozumu, bude z neho človek.

Mara — On to už všetko zanechá. Mladý zo všetkého vyrastie.

Palčík — Ja ho okrešem! Len nech príde do mojich rúk, ja spravím z neho človeka.

Tomáš — Ak ťa len bude chcieť počúvať ...

Kata (Tomášovi) — Nuž veď či by to pekne bolo pustiť cudzieho do domu, keď si nás volajú? Ono Zuzka bude vám pokorná, veď, chúďa, slúži od dvanásteho roku.

Tomáš — Práve preto! Či na takú pristane Ďurko? Keď sa on len za majetnými, cifrovanými zavláča. Bude čakať nielen na vaše, ale bude pýtať aj od nás. A my veru so Zuzkou nijakých majetkov nedáme...

Kata — Lebo nemáme.

Tomáš — Ja dom nepredám na výstroje... A inšie nemám.

Mara — Zuzka má majetok u nás, tak čože im treba?

Palčík — Len aby sa radi mali, nič im nebude chybieť.

Tomáš — To, to. Láska a zdravie, sú najväčšie bohatstvá.

Kata — Len Ďurkovi aby sa Zuzka zapáčila.

Tomáš — Aj naopak, mati moja.

Mara — Je hodný šuhaj, urastený mládenec. Vojak!

Kata — A moje dievča si nemá čo veľmi preberať.

Tomáš — Ej, mati, mati! Či ti zavadzia? Azda si ju zunovala? A nie ti je ani doma.

Kata — Nie. Ale keď sa jej takôto šťastie triafa, škoda opustiť! Syna oženíš, kedy chceš; dievku vydáš, keď môžeš.

Palčík — Nuž čože nám teda určitô poviete, švagre? (Vstáva.)

Kata — Nuž my z našej strany pozdravenie odkazujeme a neodporujeme.

Tomáš — Neodkazuj, kým nevieš, čo deti.

Palčík — Presvedčíme sa. Ja viem, že bude po mojom. Žena, poďme. Ešte do videnia dnes večer!

Kata, Tomáš (vyprevádzajú).

Kata — Čakáme vás s dobrým chýrom.

Výstup šiesty

Tomáš, Kata

Tomáš — Mati, ja som ťa nechcel zarútiť pred tými švagrovci. Ale ty len tak do sveta. Ty len na majetok sa lakomíš. Chceš vziať dievča zo služby a do horšej ho dať. To sú skupáni, lakomci. Nepoznáš ich?

Kata — Ale takúto vec si aj tí dobre rozmysleli.

Tomáš — Aj ty pomysli, že ju viažeš na celý život. Vieš, koľko už mali za svoje i z rodiny, i cudzích, a ani jedno nevydržalo. Môžeš to stokrát obanovať a dievčaťu mladý život pokaziť.

Kata — Vieme, kde ju dávame. Oni nemyslia zle s nami. Sme hádam rodina.

Tomáš — Len tak veľmi nedôveruj aj tej rodine.

Kata — Nedôveruj! Už len Ľavkovci na hocičo nepristanú. Starý má rozumu pre seba a svojho syna, a ona tiež.

Tomáš — A čo by aj tí pristali, ešte deti sú tu. Ľavkovci, ako ty, idú za majetkom. Nebudú hľadieť na deti, či sa jedno druhému pozdajú a budú môcť spolu žiť. A Palčíkovci? Chcú mať lacných robotníkov.

Kata (zahriakne ho) — Jaj, veď ty vždy len na zlé myslíš. Ešte sme jednu nevydali, aby sme sa neboli celé týždne škriepili. Veď si ich za svoje berú.

Výstup siedmy

Predošlí, Ondriš

Ondriš — Tak, ňanka môj, naša Zuza má pytača. Ale mne sa nepáči!

Tomáš — Ja ho tiež nechcem.

Ondriš — Aby tá za toho išla? Veď tomu ani z očú dobré nehľadí. Ten len biť sa, klať s každým. Ja viem, kto je, čo je ... Frajerkár! Ako dvere otvorila na krčme, už ju chytal do tanca. Čože je to?

Kata — A ja vravím, že dobre by im mohlo byť v takom majetku u Palčíkov.

Ondriš — Nelakomte sa, mama. Ešte je nie ich, a ktovie, kedy bude. A keď aj? Či im to už zabezpečuje dobrý život? Veď ju on vídal aj predtým, a nikdy ju nezaviedol do tanca. A teraz odrazu z ruky ju nepustí. To nebude dobre!

Tomáš — I ja som tej mysle. Ľavkovci vedeli, že ja mám dievku. Keby ju boli chceli, neboli by inde kľučky chytali.

Ondriš — Nuž veď, otec, veď vám to len Palčíkovci vymysleli. Ľavkovcom sa o našej Zuze ani nesnívalo! Tí šli o Judu Bielych. Aj tam sa len na majetok tisli. Ani to nedopusťte nijakým činom! Ja idem po Zuzu. Čo sa tam má s ním vykrúcať? Aj tí, keď nemajú oči sem prísť, ja ich vyhodím!

Tomáš — A ja zavolám aj rodinu, nech poradia, aby nebolo na nás... na teba a na mňa, že sme to my rozbili.

Kata — Prejdi, aby ste nepohubili dievčaťu šťastie, ak si ho môže založiť... (Odídu.)

Výstup ôsmy

Kata

Kata — Bože môj, ako sa toto už len skončí? Pribehne ako bez hlavy, a otec hneď hotový mu stranu chytať. Ja by veru rada bola, keby som si dievku v takom majetku videla. Veď po službách akýže má život? Vše mi je do plaču nad ňou. Aby tá rodina proti tomu nič nemala. Ono je poslušnô. Na obyčaj si zvyknú. A starí len nebudú večne žiť. Budú si sebe gazdom. Ďurko sa napraví, keď bude mať poriadnu ženu. Tichá, dobrá aj jeho napraví... Jeden dobrý, obaja dobrí, povedajú ľudia.

Výstup deviaty

Kata, Ľavko, Žofa

Ľavko — Dobrý večer!

Žofa — Ste doma, meno moje?

Ľavko — Zdraví?

Kata — Vitajte. Vy sa chváľte. Nič nám je, chvalabohu.

Žofa — Kdeže sú vám druhí?

Kata — Podochodia. Posadajte si.

Žofa — Zuzka je na tanci, meno moje? Išiel aj náš Ďurko. Zídu sa tam tie naše deti, meno moje. Veď by to dobre bolo, stvora božia, keby sa dovedna zišli. A už len aj ten majetok. Načože by sme to opustili, meno moje?

Ľavko — A poznáme aj starých, že nie sú dáki planí ľudia; tak to bude najlepšie, keď sa naše dietky zoberú a ich doopatrujú.

Žofa — Tak, meno moje, tak!

Ľavko — Neskáč mi na jazyk! Ty len melieš, rozprávaš, ale nepovieš, čo sme prišli, nepýtaš sa, či dajú Zuzku za nášho Ďurka!

Kata — Veď ja už viem, po čo ste prišli. My proti tomu nič nemáme. Otec trochu odporuje, že čo deti na to; aj to chlapčisko sa zastarelo — ale ja by som pristala. Len či sa budú vraj radi vidieť?

Žofa — Akoby sa z lásky najesť mohol, meno moje.

Ľavko — Čože ti je aj z tej lásky, keď máš prázdnu misu ...

Žofa — A čože by si, meno moje, takého šuhaja nevedela zamilovať? Môjho Ďurka, meno moje? Akúže ten má chybu?

Ľavko — A keď ja poviem: je aj robotný, usilovný, spraví, čo do ruky chytí. Hádam sa mal kde naučiť. Nevychoval som ho na koláčoch, ale na robote... Sa ja niekde zahanbím? Kde ja zastanem ...

Kata — Ja nepochybujem o ňom.

Výstup desiaty

Predošlí, Kaňúrik, Tomáš, Valach, Kata, Eva

Tomáš (vážne, chladne) — Dobrý večer! (Nálada sa stiesňuje.)

Ostatní — Dobrý večer! (Posadajú si po stranách.)

Ľavko (ide oproti Tomášovi, podáva mu ruku) — Vy ani nemyslíte, prečo sme my k vám dnes prišli...

Tomáš — Poviete.

Žofa — Tak ako ste sa rozhútali, meno moje?

Tomáš — Ako sme sa rozhútali? Ešte sme sa, poviem pravdu, nestačili. Musíme sa aj poradiť; to je nie na rok alebo dva.

Kaňúrik — Ani vydýchnuť im nedáte. Nemôžeme, ako keď sa chlapci idú kúpať a do chladnej vody osmeľovať ...

Ľavko — A čože sa máte radiť? Či sme my azda cudzí? Či nás nepoznáte? Či čo? Neviete o nás, akí sme ľudia? Nuž teda! Chceme vedieť, či dáte Zuzku za Ďurka nášho, či nie.

Kaňúrik — No ale predsa, ako otec vravia, to je nie taká ľahká vec. To si človek, rodič, tak na jednej strane, ako na druhej musí aj rozvážiť.

Kata — Nuž veď áno, Miško môj, sme sa to už pozhovárali. Nezačneme zasa od kraja. Už len na Zuzku, Ďurka čakáme, čo tí.

Tomáš — A to je hlavná vec, mati naša, aj vy, ctení priatelia.

Všetci — Tak je, to je už tak ... Oni majú spolu žiť ...

Tomáš — Ale nie pre majetok. My sa tiež trápime, robíme, a čo zarobíme, strovíme, ale pri pokoji.

Ľavko — Tak chceme aj my. Aby dobre bolo.

Tomáš — Čože, majetky boli, a minuli sa — ale láska a statočnosť na večnosť ...

Výstup jedenásť

Predošlí Ondriš, Zuzka

Ondriš (vo dverách) — Ak pôjdeš zaň, tak si mi nie sestra!

Zuzka — Ty si vezmi, ktorú chceš, ja sa ti nestariem; ty sa do mňa tiež nemusíš. A ak by som chcela ísť, tak by som šla zaň, a ak nie, nuž nie.

Ondriš — A takto mi hundre celou dedinou ...

Tomáš — Hádam ešte aj my máme do toho slovo, dievka moja. Či už o našu poradu nestojíš?

Zuzka — Stojím, ňanka. Ale on (na Ondriša) mi už ubližuje.

Ondriš — Lebo nechcem, aby si upadla!

Zuzka (nežne) — Neboj sa o mňa. Ešte nejdem zaň!

Ondriš — Ani nie! Ja ho poznám a viem, kto je, čo sú mu tu aj otec. (Odíde.)

Ľavko — Staršiemu poctivosť, Ondrík!

Kata — Ale čo vás po ňom! Grobian voľáky.

Žofa — Čože on má do nášho Ďurka, meno moje?

Ľavko — To je za kamaráta!

Kata — Tak, tak. Čo by sa mali radi vidieť, žičiť si...

Žofa — Ako len vlastní bratia, a on ti naňho tak váľa... meno moje.

Kata — Nepočúvaj ty, Zuzka, na neho. My ti dobre chceme.

Ľavko — A my sme si to aj s Palčíkovci dobre rozmysleli.

Žofa — A tak teda nemáš čo odporovať...

Zuzka (vážna, zamyslená).

Kata — Ak budeš na každého reči počúvať, tak ti to bude len zmätok robiť.

Ľavko — Nuž a čože Ondriš vie na nášho Ďura? Ani on ešte všetko nepreskočil. Ani mu robotu z ruky nevezme. Ja aspoň ručím za syna, a tak netreba ti na všeličo počúvať, Zuzka. (Ide, chytí ju za ruku a tisne jej do nej zlatku, ktorá padne na zem. Ľavko sa zohne po ňu.) Poď sem a obzri si ma. Však ty mňa dobre poznáš. Pôjdeš za toho nášho Ďurka?

Zuzka (kývne plecom) — Ach ... (Nerozhodne.) Ja neviem, ako otec a mama ...

Kata — Ja ti nebránim, urob si k vôli.

Tomáš (citne) — Dievka moja, ako sa ti páči! Ja ti len toľko poviem. Lebo je to tebe na celý život. Len aby si mi potom s ponosou nechodila.

Žofa — S akou ponosou, meno moje? (Vezme tajne od Ľavku zlatku.)

Ľavko — Vari že vám zle bude?

Kaňúrik — Bodaj by nebolo. To by sme jej všetci vinšovali.

Eva — Len keď to popredku nemožno vedieť.

Ľavko — Len sa ty rozhútaj, povedz nám. Ďurko ťa ľúbi, len ty si ho ucti. A nepočúvaj na reči. Kto umrel, toho chvália; kto sa žení, toho hania.

Kata — Ako chceš, moja dievka. Nachystané máš, čo ti treba.

Tomáš — Mne ťa je kedykoľvek vydať. Ale si rozmysli, aby si nebanovala.

Kaňúrik — Veď ti ešte parta do čela nevrastá. A na majetky sa nelakom; aj chudobní ľudia žijú statočne, spokojne.

Ľavko — Aj ty máš pravdu, Miško ...

Žofa — Ale tuto keď si budete robiť, budete si sebe prispárať. Nie ako po službách. Ja viem, čo je služba, meno moje. Ani noci, ani dňa. Robíš, derieš sa, a nikto je nie spokojný, nikto ťa nepochváli, nik nepoľutuje, keď sa ti dlane popukajú, päty rozpadajú. Od toho horkého chlebíka sa ti nechce odísť, dievka moja? (Plačú dojatí.) Či si mu privykla?

Kata— Od mala, chúďa, sa trápi. Akoby mi srdce krájal, keď si pomyslím, čo vystálo od dvanásteho roku.

Žofa (tisne do ruky Zuzke zlatku).

Katka (šepne Zuzke) — Len už prijmi. (Nahlas.) Jana Tučných nedočkáš.

Kata — Pre toho sa ty nemáš čo trápiť, ten už nepríde po teba.

Zuzka (prijme peniaz).

Žofa (zbadala, že prijala) — Tak, meno moje, nech ti Pán Boh pomáha.

Ženy — Dá vám zdravia, požehnania!

Zuzka (s plačom hodí sa materi okolo hrdla) — Mamička moja!

Kaňúrik, Tomáš, Valach (nevoľne hľadia na seba) — Tak Pán Boh uslyš!

Výstup dvanásty

Predošlí, Ďurko

Ľavko — Kdeže meškáš, synak?

Ďurko — Zuzku hľadám, otec môj. (Ide k nej.)

Žofa — Už je Zuzka tvoja, meno moje. Prijala závdavok.

Ďurko (Tomášovi a Kate podá ruku) — Ďakujem vám za ňu.

Kata — Pán Boh vám pomáhaj, syn môj!

Ženy — Pán Boh uslyš!

Ďurko (objíme Zuzku) — Tak už máme vyhratô u Palčíkov!

OPONA

DEJSTVO DRUHÝ

Výstup prvý

U Palčíkov v júli o pol roka

Palčík, Mara

Mara (vstupujúcemu Palčíkovi) — Tak, čože ti tam?

Palčík (mrzutý) — Čože mi? Aby sme si sami robili s nimi poriadok.

Mara — Sami. Či podbajú, či nás poslúchnu? Keby to boli moje vlastné deti, bola by si ich inak vycvičila.

Palčík — A nahnevaní i jedni, i druhí. Volal som ich sem, reku, zoči-voči nech si povedia deťom. Keby vraj deti, ale to už tvrdé hlavy, hodil mi starý Kamenský.

Mara — Sme si nadobarili trápenia. A keď sme už mali príklad. A tie nám jedli iba chlieb, tieto nás zjedajú už i na zdraví. Ja ani spať, ani jesť. Čo to už bude? Ani jedno, ani druhô sú nie, ako sme si mysleli. Ona ani poriadiť, ani oprať, ani navariť. Veď ja, keď som bola mladá, akoby bol pálil, tak mi šla robota od ruky. Ale toto ničoho nič na svete, len vždy zamyslená, smutná. A keby len k nemu bola láskavejšia ...

Palčík — Akože bude, keď sa on za druhou, či aj za koľkými vláči. To je tiež poriadok, hocikedy ho nájdeš v krčme, a statok neopatrený, kone nečesané. Pán Boh vie, odkedy dvor nezametaný, a kde sa len pozrieš, všade plno neporiadku.

Mara — Tak, tak, nie že by to hľadelo zveľadiť ten majetoček, ale ešte odnáša. A kde sa už len túla noc po noc? Až ma vše mráz prejde, keď si pomyslím, že iba nadránom chodí domov. Veď takto o všetko prídeme.

Palčík — Kdeže ti chodí? Zabáva sa s kadejakými. Preskakuje šiesty šteblík. Aj dnes, zobudím sa, idem pozrieť, ani v komore, ani v stajni ho niet. Už sa rozvídňalo, keď prišiel. Spusťže sa potom do takého galgana. A Ľavkovci, že sme sľubovali majetok prepísať, a teraz nič nerobíme. Akože ti oddám majetok, alebo ešte prepíšem na takýto poriadok. Odmárniš, a ja pôjdem na starosť po pýtaní ...

Mara — Ako som si ja to inak myslela. Srdce mi rástlo od radosti, že sa nám to tak vydarilo dostať ich spolu. Budú, reku, robiť — a my si na naše staré dni budeme oddychovať. A teraz máš!

Palčík — Sklamanie nad sklamanie.

Mara — A len ako to ešte bude!

Palčík — Už pokoja v dome nebude.

Mara — Zuzu som poslala za ním, kde je, čo je od poludnia ... Aby bol doma, ak prídu aj tí, aj statok bude treba opatriť.

Výstup druhý

Palčík, Mara, Zuzka

Zuzka (za scénou) — Kšo, chliev! Do chlieva! Na, cipa, na!

Mara — Čože sa robí? (Ide k oknu.)

Zuzka (dnu, čisto, ale po domácky oblečená) — Kieže ste vyšli ... Prasce po dvore a žltej kvočke dve kurence chybia.

Palčík — Ty si gazdiná ...

Mara — Že sme nepočuli...

Zuzka — Ňanka, nemôžem na dvoje byť. Nechcela som ísť, ale keď ma mama poslali za mužom, tak som šla.

Mara — No a kdeže ti je?

Zuzka (sucho) — V krčme vraj. Hanbila som sa vojsť; len čo mi povedali.

Palčík — Povedali! Mala si vojsť, že ťa mať, alebo že som ťa ja poslal poň. Tak, gazdovia! Jeden v krčme, druhý, aj keď ho pošleš, čo ja viem, kde inde ide, a domácnosť nikto nedozrie! Tak len vždy zo škody do škody poletíme.

Zuzka — Šla som, ale ako som začula hudbu, nedalo mi vkročiť. „Len vraj sa ponáhľaj,“ mi suseda, „lebo Ďurko musí cudzie ženy vykrúcať.“ Skoro som skapala od hanby. A veď by on na moje slová aj tak nepodbal.

Mara — Aj by len podbal, keby si bola k nemu inakšia, vďačnejšia, milšia.

Zuzka — Mama, akože môžem byť? Ja by som chcela, ale nedá mi žiaľ. Šla by za ním, ale keď si pomyslím, ako ma s kadejakou Betou na posmech obracia, nedá mi srdce.

Palčík — Oj, veď vy, ženy, iba sa o mužov báť a z prachu si vrchy stavať... A ja naposledy tomu ani neverím.

Zuzka — Presvedčte sa.

Mara — Bolo by sa ozaj dôkladne prezvedieť o jeho chodníčkoch. Či ona má pravdu, keď sa oňho bojí, a či sa len bez príčiny zhrýza ...

Zuzka — Veru, keby ste do mojej mysle pozreli... Ale to iba ja cítim, aký je on ku mne. (Žiali.)

Mara — Čože fňukáš? Ty vždy, keď čo do reči príde, pustíš sa do plaču.

Palčík — Ty sa nikdy nechceš za vinnú uznať. A už si všeličo prevrhla aj ty. Dosť bolo!

Zuzka — Ale o statočnosť si nehrám ako — on. (Vyhŕkne.) Ňanka, mama moja, vy nič nechcete o ňom vedieť. Nevidíte, aký mne on batoh viaže. Neviete, kde on chodí, za kým lipne.

Mara — Vari že za Betou?

Zuzka — Za tou. Aj druhí mi povedali. Aj sama ich vídavam. Tá robí hriech v našom manželstve.

Palčík — To si sami vyporiadajte. Mne len robte, ako sa patrí... lebo ináč nebude dobre! To vám sľubujem obidvom. (Odíde.)