Kitabı oku: «Premenená», sayfa 6

Kapitola desiata

Prúd vody bol tak mohutný, že bolo ťažko dýchať, alebo dokonca len otvoriť oči. Po niekoľkých sekundách, keď už boli jej vlasy, celé telo aj šaty kompletne premočené, Caitlin zažmurkala. Celú dobu sa pripravovala na bolesť.

Ale tá neprišla.

Znovu zažmurkala, pozrela sa na kotol nad sebou v snahe zistiť, či už je to všetko. Bolo. Pozrela sa späť na seba a zistila, že je premočená na kosť. Inak ale bola v úplnom poriadku. Necítila ani najmenšie známky bolesti.

Predstavený vstal zo svojho kresla a s poklesnutou sánkou na ňu hľadel. Bol očividne v šoku. Aj Kyle sa k nej otočil a civel s otvorenými ústami. Všetci upíri, celé zhromaždenie, vstali a začali si medzi sebou vzrušene šepkať.

Caitlin dobre videla, že toto nebolo to, čo očakávali. Všetci boli zarazení.

Z nejakého dôvodu na ňu ich voda nemala žiadny vplyv. Čo ak predsa len vôbec nebola upír?

Caitlin videla, že má nádej.

Ako tam všetci v úžase stáli, príliš šokovaní, než aby mohli akokoľvek reagovať, Caitlin zobrala všetky svoje sily a odtrhla reťaze. Potom okamžite vyrazila naprieč sieňou k oným postranným dverám. Modlila sa, aby niekam viedli.

Než sa ktokoľvek zmohol aspoň na mihnutia oka, ubehla už do polovice vzdialenosti.

"Chyťte ju!" Začula konečne výkrik predstaveného. Hneď potom nasledoval zvuk stoviek tiel, ktoré zašušťali smerom k nej. Ten zvuk sa rozľahol úplne všade a Caitlin si uvedomila, že za ňou jej prenasledovatelia nielenže bežali, oni dokonca skákali z balkónov a stropov a s roztiahnutými krídlami sa ju jeden ako druhý snažili dostihnúť. Začali sa nad ňou vznášať ako supy na vyhliadnutou obeťou. Pridala do kroku tak, ako jej to len sily dovoľovali.

Potom sa chvíľu potýkala s temnou chodbou, osvetlená iba tu a tam fakľami, až nakoniec dorazila k zákrute, za ktorej rohom v diaľke zbadala ďalšie dvere. Boli otvorené. A prichádzalo z nich do temnej chodby svetlo. Bola to bezpochyby cesta von a všetko už by bolo bývalo perfektné, keby zrazu nebolo toho jedného posledného upíra.

Urastený upír, kompletne odetý v čiernom, stál vo dverách a blokoval jej cestu. Vyzeral mladší než ostatní, možno tak dvadsať rokov a rysy jeho tváre boli ostro rezané. Aj v tom zhone, kedy Caitlin bežala o vlastný život, si nemohla nevšimnúť ako pohľadný tento upír je. Lenže stál presne medzi ňou a jedinou cestou na slobodu.

Možno mohla utiecť ostatným, ale rozhodne nemohla prejsť cez tohto muža, bez toho aby nevletela priamo do neho. Otvoril dvere ešte viac dokorán, akoby jej robil cestu k úniku. Bola to pasca? Pozrela sa na neho pozornejšie a všimla si, že drží v ruke dlhú kopiju.

Keď sa dostala bližšie, zdvihol kopiju tak, že jej hrot mieril priamo na ňu. Teraz už bola len malý kúsok od dverí a nemohla sa už zastaviť. Za chrbtom cítila svojich prenasledovateľov a keby len trochu pribrzdila, bol by to jej koniec. A tak ešte pridala na rýchlosti a rútila sa priamo na neho aj jeho napriahnutú kopiju. Zavrela pri tom oči a v duchu sa pripravila na neodvratný náraz a ostrie, ktoré bude prenikať jej telom. Aspoň to bude rýchle.

Keď znovu otvorila oči, videla, ako sa napriahol a bodol smerom k nej. Inštinktívne sa skrčila.

Mieril príliš vysoko. Zaklonila sa a obzrela, aby zistila, že rana vôbec nebola mienená jej, ale jednému z upírov, ktorý jej bol v pätách. Postriebrená kopija sa mu zahryzla do krku. Škaredý výkrik naplnil priestor, keď sa tá kreatúra zrútila k zemi.

Caitlin zostala váhavo zízať na tohto nového upíra. Práve jej zachránil život. Prečo?

"Bež!" Zakričal.

Znovu sa rozbehla rovno do otvorených dverí.

Keď sa potom otočila, on vybehol von tiež a celou silou za nimi ťažké dvere zabuchol. Siahol stranou a zdvihol obrovskú kovovú rúru, ktorú zasekol medzi obe krídla dverí. Potom ustúpil o niekoľko krokov späť, postavil sa vedľa nej a sledoval dvere.

Nemohla si pomôcť, aby si ho neprehliadla. Študovala linku jeho čeľuste, hnedé vlasy a oči. Zachránil ju. Ale prečo?

On sa na ňu ale ani nepozrel. Neustále sledoval tie dvere a v očiach sa mu zračili obavy. Bol k tomu dobrý dôvod. Iba krátky okamih po tom, čo ich zatarasil, už sa do nich niekto z druhej strany mohutne oprel. Dvere boli skoro meter hrubé, čistá oceľ a ich zárubňa bola snáď ešte pevnejšia. Ale rovnako sa zdalo, že nemôžu vydržať dlho. Ďalšie a ďalšie nárazy sa ozývali zvnútra a už čoskoro boli dvere takmer vylomené. Bolo otázkou niekoľkých málo sekúnd, než sa útočníci dostanú von.

"Rýchlo!" Zakričal na ňu a ako stačila zareagovať, chytil ju za ruku a ťahal preč. Ťahal ju za sebou, takže bežala ešte rýchlejšie, než by bola sama schopná a behom niekoľkých sekúnd vybehli z existujúcej chodby do inej a potom stále ďalej a ďalej, zahýbajúc na križovatkách. Jediný zdroj svetla, ktorý uľahčoval orientáciu, boli sporadicky rozmiestnené pochodne. Sama by sa odtiaľto nikdy nedostala.

"Čo sa to deje?" Skúsila sa Caitlin opýtať medzi lapaním po dychu. "Kam to …"

"Tadiaľto!" Zakričal a mykol s ňou do ďalšieho smeru.

Neďaleko za nimi Caitlin počula zaprašťanie a kroky mnohých desiatok nôh.

Dostali sa ku kamennému točitému schodisku, ktoré sa vinulo pozdĺž kamenných múrov kamsi nahor. On sa plnou rýchlosťou pustil do schodov a Caitlin ťahal opäť za sebou. Než sa spamätala, brali schody po troch a rýchlo stúpali v kruhoch po schodisku vyššie a vyššie.

Keď sa dostali až hore, zdalo sa, že cesta končí v stene. Nad nimi, aj všade okolo, bol iba kameň a ona nevidela žiadnu cestu, kadiaľ by sa mohli pustiť ďalej. Bola to slepá ulička. Kam ju to zaviedol?

Aj on vyzeral zmätený. A nahnevaný. Ale nezdalo sa, že by stratil odhodlanie. Ustúpil späť niekoľko krokov a potom sa plnou rýchlosťou rozbehol proti stropu. A potom sa stalo niečo neuveriteľného. Svojou nadľudskou silou narazil do kamenného stropu a hneď na prvykrát ho prerazil. Dole k nej tým otvorom preniklo svetlo. Naozajstné, elektrické svetlo. Kde to boli?

"Rýchlo!" Zakričal.

Zohol sa, chytil ju za ruku a vytiahol ju k sebe hore do dobre osvetlenej miestnosti.

Poobzerala sa okolo. Zdalo sa, že sú v nejakej súdnej budove. Alebo možno v múzeu. Bola to obrovská, nádherná stavba. Podlahy boli z mramoru a múry z bieleho kameňa boli lemované stĺpmi. Miestnosť bola kruhová a skutočne vyzerala ako vnútro nejakej vládnej inštitúcie.

"Kde to sme?" Spýtala sa.

Chytil ju za ruku a rozbehol sa aj s ňou naprieč predsieňou takmer bleskovou rýchlosťou. Bežali k veľkým dvojkrídlovým, oceľovým dverám. Pustil jej ruku a plnou rýchlosťou do dverí naletel ramenom. Dvere sa s kovovým cinknutím rozleteli.

Caitlin tentoraz už na nič nečakala a držala sa pár krokov za ním. Začula za sebou zvuky posúvaných kameňov a bolo jej jasné, že dav prenasledovateľov, už dorazil až sem.

A potom boli zrazu konečne vonku. Chladný, nočný vzduch ju udrel do tváre. Bola neskonale vďačná, že je konečne z toho podzemia preč.

Snažila sa pochopiť, kde sa nachádzali. Bolo to jednoznačne stále v New Yorku. Ale kde presne? Okolie jej bolo povedomé. Videla mestskú ulicu a míňajúci taxík. Obzrela sa a zbadala budovu, z ktorej práve vybehli. Mestská radnica. Sabat sídlil priamo pod mestskou radnicou.

Zbehli dolu zo schodov a potom cez nádvorie pokračovali smerom na ulici. Nedostali sa však nijako ďaleko, keď sa z dverí radnice ozval hluk a vzápätí z nich vybehol dav upírov.

Prenasledovaní utekali rovno k železnej bráne, ktorá cez noc uzatvárala nádvorie pre verejnosť. Keď sa priblížili, zistili, že ju strážia dvaja členovia ochranky. Tí sa teraz obzreli a očami vykulenými v šoku okamžite siahli po zbraniach.

"Ani hnúť!" Zakričali.

Než však mohli urobiť čokoľvek ďalšieho, jej ochranca ju chytil pevne za rameno, urobil tri rýchle kroky a so všetkou silou, ktorej bol schopný, sa odrazil ku skoku. Cítila, že sa ocitli vo vzduchu. Tri metre. Potom už päť. Hladko preskočili bránu a mäkko pristáli na druhej strane na ulice.

Okamžite, akonáhle sa dotkli nohami zeme, pokračovali v plnom šprinte. Šokovane sa na svojho ochrancu pozrela. Premýšľala, kde asi tak končili hranice jeho schopností, prečo sa o ňu vôbec stará a tiež prečo sa s ním cíti tak dobre.

Predtým než mohla však tieto otázky akokoľvek rozviesť, ozvalo sa za nimi kovové zaškrípanie, po ktorom nasledovalo niekoľko výstrelov. Ostatní upíri prelomili bránu a zároveň strhli oboch strážnikov k zemi. Už im boli zase v pätách.

Bežali a bežali, ale nepomáhalo to. Dav sa k nim rýchlo približoval.

Opäť ju chytil za ruku a strhol za roh do vedľajšej uličky, ktorá ale končila múrom.

"Je to slepá!" Kričala, ale poslušne bežala ďalej v závese.

Dobehol na koniec uličky, pokľakol a jediným prstom vytiahol zo zeme ťažké veko od kanálu.

Caitlin sa otočila, aby uvidela veľkú skupinu prenasledovateľov, ktorí za nimi nezaostávali o viac ako desať metrov.

"Skoč tam!" zakričal na ňu a skôr než sa dokázala čo i len pohnúť naznačeným smerom, tak už ju zase držal , aby ju vzápätí hodil do kanála.

Našťastie sa jej podarilo chytiť sa rebríka. Ihneď potom sa pozrela hore, či ide za ňou a uvidela ho, ako kľačí na zemi a kryje sa. Uvoľnený poklop od kanála pritom používal ako štít.

Krátko na to bol obklopený útočníkmi. Divoko sa oháňal poklopom, ktorý chvíľu čo chvíľu kovovo dunel, keď ním zrážal jedného upíra za druhým. Pokúšal sa dostať do kanála k nej, ale nedarilo sa to. Bol dokonale obkľúčený.

Caitlin už sa chystala vyliezť naspäť hore a pomôcť mu, keď tu sa zrazu jeden z upírov uvoľnil od ostatných a skočil do kanála. Keď uvidel Caitlin, zasyčal a okamžite sa na ňu vrhol.

Pustila sa po rebríku dole, brala pritom priečky po dvoch, ale ani tak nebola dostatočne rýchla. Upír jej skočil na ramená a obaja sa zrútili dolu.

Caitlin sa pripravila na náraz, ale ten našťastie nebol nijako silný, pretože dopadli do vody.

Keď sa znovu dostala na nohy, zistila, že stojí po pás v špinavej, kalnej tekutine.

Nemala čas urobiť vôbec nič, keď upír pristál s mohutným šplechnutím vedľa nej. Zároveň dokázal vztiahnuť ruku a päsťou ju udrieť do tváre. Rana ju odhodila dobré dva metre dozadu.

Pristála na chrbte v plytkej vode opodiaľ. V rovnakom okamihu sa na ňu upír opäť vrhol a tentoraz išiel po krku. Odtiahla sa stranou a znovu sa vydriapala na nohy. Jej protivník bol neskutočne rýchly, ale ona sa nemienila vzdať tak ľahko.

Dopadol tvárou do vody. Okamžite sa ale zase postavil a šialený zlosťou sa k nej otočil. Pravou rukou sa pokúsil ju zasiahnuť do tváre, ale jej sa podarilo úderu tesne vyhnúť. Rana išla tak blízko, že na tvári cítila vzduch, ktorý útočník rozvíril. Jeho ruka namiesto toho trafila múr, a to s takou razanciou, že sa do neho hlboko zaborila.

Caitlin už toho mala dosť. Cítila, ako sa jej telom začína rozlievať pálivá zlosť. Došla k dočasne uväznenému upírovi, natiahla sa a celou silou ho špičkou topánky nakopla priamo do brucha. Zlomil sa v páse.

Potom k nemu pristúpila zozadu a tvárou napred ho narazila na stenu. Jeho hlava tvrdo narazila na kameň. Bola na seba pyšná, pretože taká rana ho spoľahlivo musela odrovnať.

Zrazu ale dostala ďalšiu ranu päsťou rovno do tváre. Tento upír sa dokázal pozbierať naozaj rýchlo, oveľa rýchlejšie, než by si kedy myslela, že je po takej rane hlavou o stenu možné. Než sa spamätala, bol už zase na nej. So zavrčaním na nej pristál a pokúšal sa ju zraziť k zemi. Očividne ho podcenila.

Jeho ruka jej zovrela krk. Bola silná, ale on bol ešte silnejší. Jeho telom prechádzala sila stará stovky rokov. Stisk jeho ruky bol nepríjemne studený a lepkavý. Pokúšala sa s ním zápasiť, ale bol príliš silný. Poklesla na jedno koleno, zatiaľ čo jeho stlačenie stále silnelo. Než si uvedomila, o čo mu ide, už sa mu takmer podarilo zatlačiť jej tvár k vodnej hladine. Na poslednú chvíľu sa zmohla aspoň na zúfalý výkrik: "Pomoc!"

O jedinú sekundu neskôr sa jej hlava ocitla pod vodou.

*

Caitlin pocítila, že sa vo vode niečo deje, vlny boli zrazu divokejšie. To mohlo znamenať iba to, že na miesto ich zápasu pribudol niekto ďalší. Rýchlo strácala posledné zvyšky kyslíka v pľúcach a už nebola schopná sa brániť.

Zrazu pod sebou zacítila silné ruky, ktoré ju objali a vyzdvihli späť nad hladinu.

Nadskočili a začala lapať po dychu. Takto mohutne nedýchala snáď nikdy predtým. Znovu a znovu sykavo nasávala vzduch v snahe doplniť stratený kyslík.

"Si v poriadku?" Spýtal sa a držal ju za ramená.

Prikývla. To bolo všetko, čoho teraz bola schopná. Rozhliadla sa okolo, aby uzrela útočiaceho upíra ležať chrbtom na hladine opodiaľ. Z jeho krku prúdila krv. Bolo po ňom.

Pozrela sa na svojho ochrancu. Jeho hnedé oči opätovali pohľad. Zachránil ju. Znova.

"Musíme sa pohnúť," povedal, chytil ju za rameno a so špliechaním sa začal predierať vodou. "Ten poklop ich neudrží dlho."

V tom okamihu, ako keby to snáď privolal, bol poklop zrazu vytrhnutý zo zeme.

Utekali. Za hlasného špliechanie vo vode po pás hlbokej pokračovali ďalej jedným tunelom za druhým.

Na jednej z križovatiek zatočil ostro doprava do chodby, kde vodná hladina siahala len po členky. Okamžite nabrali naozajstnú rýchlosť.

Vstúpili do ďalšieho tunela a ocitli sa v strede hlavnej podzemnej newyorskej infraštruktúry. Všade okolo boli masívne vyhrievacie rúrky, z ktorých tu a tam unikala para. Panovalo tú neznesiteľné teplo.

Pokračovali ďalej, keď tu ju zrazu chytil za ruky a posadil si ju na chrbát, jej ruky si ovinul okolo krku, ako by snáď bola len nejaký batoh. Hneď potom skočil na rebrík. Rýchlo stúpali, pretože bral priečky rebríka minimálne po troch. Keď sa dostali až hore, päsťou vyrazil poklop. Ten odletel niekam na ulicu.

A potom boli späť nad zemou, v newyorských uliciach. Kde presne, o tom nemala najmenšie poňatie.

"Drž sa pevne," povedal a ona zovrela svoje ruky okolo jeho hrudi ešte pevnejšie než doposiaľ. Bežal a bežal stále rýchlejšie a rýchlejšie. Prešli do šprintu, ktorý sa vzápätí zmenil v takú rýchlosť, ktorú snáď ešte nikdy predtým nezažila. Pamätala si, ako raz išla na motorke, bolo to pred pár rokmi, a ako vietor vtedy česal jej vlasy, keď išli rýchlosťou deväťdesiat kilometrov za hodinu. Toto bolo podobné. Ale rýchlejšie.

Museli sa pohybovať rýchlosťou aspoň sto kilometrov, potom už to bolo sto tridsať, potom sto päťdesiat … a pokračovalo to stále ďalej a ďalej. Budovy, ľudí, autá – všetko sa zlialo do jedinej šmuhy. Než sa spamätala, prestali sa dotýkať zeme.

Teraz už boli vo vzduchu a leteli. Otvoril svoje obrovské čierne krídla a pomaly s nimi mával. Leteli nad všetkými autami a ľuďmi. Keď sa pozrela dolu, videla, že práve minuli 14. ulicu. A o pár okamihov neskôr už 34. ulicu. A hneď potom boli nad Central Parkom. Ten výhľad bol dychberúci.

Obzrel sa za seba a ona ho napodobnila. Skoro nič kvôli vetru, ktorý jej vháňal slzy do oči, nevidela, ale napriek tomu si mohla byť istá, že ich teraz už nikto a nič neprenasleduje.

Trochu spomalil a potom začal klesať. Teraz už leteli len kúsoček nad korunami stromov. Bolo to krásne. Nikdy predtým takto Central Park nevidela. So všetkými jeho osvetlenými chodníčkami a vrcholkami stromov pod ňou. Mala pocit, že by sa mohla pokojne natiahnuť a dotknúť sa ich. Zdalo sa jej, že park ešte nikdy nevyzeral tak krásne, ako teraz.

Zovrela ruky okolo neho ešte pevnejšie, aby mohla cítiť jeho teplo. Konečne bola v bezpečí, a akokoľvek neskutočné boli posledné udalosti, zrazu mala pocit, že sa všetko vracia do normálu. Priala si lietať takto navždy. Mierne privrela oči, cítila vietor, ktorý hladkal jej tvár, a priala si, aby táto noc nikdy neskončila.

Kapitola jedenásta

Caitlin cítila, že spomaľujú a začínajú zostupovať. Otvorila oči. Nepoznala žiaden z domov, ktoré pod sebou videla. Zdalo sa, že sa dostali ďalej od centra. Možno, že mohli byť niekde v Bronxe.

Ako klesali, preleteli malý park a Caitlin pripadalo, že v diaľke zbadala nejaký hrad. Keď sa potom priblížili, videla, že tam hrad naozaj stojí. Čo v New Yorku robil stredoveký hrad?

Potom si ale uvedomila, že už ho kedysi videla na nejakej pohľadnici. Áno. Bol to nejaký druh múzea. Keď preleteli malý kopec a zakrúžili nad hradbami, spomenula si naraz, odkiaľ to pozná. The Cloisters. Malé múzeum, súčasť Metropolitného múzea umenia. Bolo sem privezené z Európy kúsok po kúsku. Bolo stovky rokov staré. Prečo ju vzal práve sem?

Hladko klesli cez vonkajší múr a pristáli na veľkej, kamennej terase, z ktorej bol výhľad na rieku Hudson. Pristávali potme, ale jeho nohy napriek tomu našli okamžite rovnováhu. Jemne ju spustil na zem.

Stála tam a pozerala sa na neho. Prezerala si ho pozorne a dúfala, že sa hneď zase nezoberie a neodletí. A tiež dúfala, že je skutočne tak krásny, ako sa jej zdal v prvej chvíli, keď ho uvidela.

Bol. Ak dokonca nie ešte viac. Díval sa na ňu veľkými hnedými očami a ona mala zrazu pocit, že je stratená.

Chcela sa ho opýtať na toľko vecí, že naraz ani nevedela, kde začať. Kto vlastne bol? Ako to, že vie lietať? Je tiež upírom? Prečo kvôli nej riskoval vlastný život? Prečo ju vzal sem? A zo všetkého najdôležitejšia bola otázka, či nie je všetko, čo doteraz zažila, len nejaká šialená halucinácia. Alebo priamo v srdci New Yorku naozaj žijú upíri? A ona bola, alebo nebola jedným z nich?

Otvorila ústa, aby začala, ale všetko, čo sa jej podarilo povedať bolo: "Prečo sme tu?"

Okamžite vedela, že to je hlúpa otázka a pokarhala samu seba, že nedokázala vymyslieť nič dôležitejšie. Ale v tej studenej marcovej noci a po všetkom čím si prešla, to bolo jediné, na čo sa práve zmohla.

On sa na ňu len pozeral. Jeho pohľad ako by videl až do hĺbky jej duše, ako keby dokázal vidieť skrz ňu. Zdalo sa, že váha koľko jej toho môže povedať.

Nakoniec, po chvíli, ktorá sa zdala ako malá večnosť, otvoril ústa, aby prehovoril.

"Caleb!" Ozval sa však zrazu hlas, za ktorým sa obaja otočili.

Skupina mužov – upírov? – Oblečených v čiernom, sa k nim blížila. Caleb sa otočil smerom k nim. Caleb. To meno sa jej páčilo.

"Neočakávame ťa," povedal muž, ktorý šiel uprostred, smrteľne vážnym hlasom.

"Nie som ohlásený," povedal Caleb stroho.

"Potom ťa teda budeme musieť vziať do väzby," povedal muž a kývol na ostatných, ktorí medzitým pomaly Caitlin s Calebom obkľúčili. "Poznáš pravidlá."

Caleb s kamennou tvárou prikývol. Muž sa potom pozrel na Caitlin. V jeho očiach sa zračil nesúhlas.

"Dobre vieš, že ju nemôžeme prijať," povedal ten muž Calebovi.

"Ale prijmete," povedal Caleb jednoducho. Odhodlane sa pritom pozeral mužovi do očí. Muž tam stál a Caitlin na ňom videla, že váha, čo urobiť. Nasledovalo dlhé, napäté ticho.

"No tak dobre," povedal potom, rýchlo sa otočil a pokynul im, aby ho nasledovali. "Je to tvoj pohreb, nie môj."

Caleb sa vydal za ním a Caitlin sa ponáhľala, aby bola stále vedľa neho, pretože to bolo to najlepšie, čo mohla v danej situácii urobiť.

Muž uchopil ťažký mosadzný kruh na veľkých stredovekých dverách a otvoril ich. Potom ustúpil bokom a naznačil Calebovi, aby vstúpil. Ďalší dvaja muži stáli na stráži hneď za dverami.

Caleb chytil Caitlin za ruku a viedol ju dovnútra. Keď prešla pod ťažkou, kamennú klenbou, mala pocit, ako keby vstúpila do iného storočia.

"Povedala by som, že nebudeme musieť platiť vstupné," povedala Caitlin Calebovi s úsmevom.

Pozrel sa na ňu a zažmurkal. Chvíľočku mu trvalo, kým si uvedomil, že to bol vtip. Nakoniec sa usmial.

Mal krásny úsmev.

To ju prinútilo myslieť na Jonaha. Bola teraz zmätená. Nebolo pre ňu normálne, že by sa jej páčil nejaký chalan – a už vôbec nie dvaja naraz. Jej city stále patrili Jonahovi. Ale Caleb bol iný. Jonah bol naozaj chlapec, kdežto Caleb, aj keď vyzeral mlado, bol muž. Alebo bol … niečo iné? Bolo na ňom niečo, čomu dosť dobre nerozumela, ale to niečo spôsobovalo, že od neho skoro nedokázala odtrhnúť oči. Niečo, kvôli čomu ho nechcela opustiť. Páčil sa jej Jonah. Ale potrebovala Caleba. Byť s ním sa zrazu zdalo tak prirodzené.

Calebov úsmev zmizol rovnako rýchlo, ako sa objavil. Bol očividne rozrušený.

"Obávam sa, že za vstupné budeme musieť zaplatiť oveľa vyššiu cenu," povedal, "ak toto stretnutie nepôjde tak, ako by som si prial."

Zatiaľ ju viedol ďalšou klenutou bránou na malé stredoveké nádvorie. Bolo perfektne symetrické a zo všetkých štyroch strán ho obklopovali stĺpy a klenuté okná. Teraz v noci, keď bolo zaliate mesačným svetlom, tam bolo veľmi krásne. Nedokázala pochopiť, ako sa ešte stále môžu nachádzať uprostred New Yorku. Oveľa viac sa zdalo, ako by boli niekde na európskom vidieku.

Prešli nádvorím a zamierili do dlhej kamennej chodby. Ozvena ich krokov sa rozliehala všade okolo. Spolu s nimi šlo niekoľko ďalších strážcov. Upíri? Premýšľala. Ak áno, prečo pôsobili pokojne? Prečo na Caleba a na ňu nezaútočili?

Prešli ďalšou kamennou chodbou a ďalšími stredovekými dverami. A potom sa zrazu zastavili.

Stál tam ďalší muž, takisto celý v čiernom oblečení, ktorý bol Calebovi nápadne podobný. Cez ramená mu visel veľký červený plášť. Spolu s ním tam stálo niekoľko služobníkov. Zdalo sa, že tento muž sa teší veľkej autorite.

"Caleb, " povedal jemne. Znelo to ale aj trochu šokovane.

Caleb pokojne stál a opätoval pohľad.

"Samuel, " odpovedal Caleb stroho.

Muž naďalej stál a jediným pohybom jeho tela bolo slabučké pokývanie hlavou.

"To svojho dlho strateného brata ani neobjimeš?" Spýtal sa Caleb.

"Dobre vieš, že hovoríme vážne, " odpovedal Samuel. "Svojim príchodom si porušil veľa zákonov. Obzvlášť, keď si priviedol aj ju."

Muž sa vôbec neobťažoval venovať Caitlin hoci jediný pohľad. Cítila sa urazená.

"Nemal som na výber," povedal Caleb. "Ten deň sa priblížil. Vojna je tu."

Medzi upírmi stojacimi za Samuelom, rovnako ako medzi skupinkou ostatných, ktorí sa schádzali zo všetkých strán, sa rozľahol vzrušený šepot. Caitlin sa rozhliadla a zistila, že ju medzitým obklopilo minimálne desať ďalších. Začínala cítiť strach, pretože boli v niekoľkonásobnej presile a nikde nevidela žiadnu možnosť úniku. Nemala poňatia, čo Caleb vykonal, ale nech už to bolo čokoľvek, modlila sa, aby našiel spôsob, ako sa z toho vyhovoriť.

Samuel zdvihol ruky a šepot sa okamžite utíšil.

"Ba čo viac, " pokračoval Caleb. "Tá žena tu, " povedal a kývol smerom ku Caitlin, "je Vyvolená."

Žena. Caitlin nikto nikdy predtým týmto slovom neoznačil. Páčilo sa jej to. Ale nerozumela o čom to hovorí. Vyvolená? Tá veta jej prišla vtipná. Ako keby hovorili o nejakom Mesiášovi alebo čo. Hovorila si, či sa všetci nezbláznili.

Zdvihla sa ďalšia vlna šepotu, pričom oči všetkých sa obrátili k nej.

"Potrebujem hovoriť v koncile," povedal Caleb, "a potrebujem ju tam vziať so sebou."

Samuel pokrútil hlavou.

"Vieš dobre, že ťa nemôžem zastaviť. Môžem ti dať iba radu. A radím ti, aby si okamžite odišiel, vrátil sa na svoje miesto a čakal, kým si ťa Koncil sám nepozve."

Caleb sa na neho pozeral. "Obávam sa, že to nebude možné," povedal.

"Vždy robíš všetko podľa svojho," povedal Samuel.

Potom ustúpil bokom a pokynul rukou v geste, ktoré hovorilo, že cesta je voľná.

"Tvoja manželka z toho nebude mať radosť," povedal ešte.

Manželka? Caitlin pocítila zamrazenie na zátylku. Prečo zrazu cítila takú šialenú žiarlivosť? Ako by si mohla ku Calebovi tak rýchlo vytvoriť nejaké city? Aké právo vlastne má, aby k nemu cítila takúto náklonnosť?

Cítila, že jej červenejú líca. Mala ho rada. Nedávalo to žiadny zmysel, ale cítila to. Prečo mi nič nepovedal …

"Nehovor jej tak, " odpovedal Caleb, ktorého líca tiež ľahko očerveneli. "Dobre vieš, že …"

"Dobre vie, že čo!?" Ozvalo sa ženské zajačanie.

Všetci sa otočili k žene, ktorá sa približovala z jednej z chodieb. Aj ona bola oblečená v čiernom. Mala dlhé, ryšavé vlasy pod ramená a veľké, zelené oči. Bola vysokej postavy, neskutočne pekná a akoby bezveká.

Caitlin sa v jej prítomnosti cítila zahanbene. Toto bola žena. Alebo bola … upír? Čokoľvek bola, bolo jasné, že s ňou Caitlin nikdy nedokáže súperiť. Cítila, že to ani nemá zmysel a bola pripravená sa Caleba vzdať, či už tá žena bola upír alebo nie.

"Dobre vieš, že čo!?" Opakovala žena a strmo sa pozerala na Caleba. Pár krokov od neho sa zastavila. Strelila pohľadom po Caitlin a jej pusa sa skrivila v úškrnu. Caitlin nikdy predtým nestretla nikoho, kto by sa na ňu dokázal pozrieť s takou nenávisťou.

"Sera," povedal Caleb jemne, "už nie sme svoji celých 700 rokov."

"Možno z tvojho pohľadu," vyštekla odpoveď.

Začala obchádzať kruh okolo Caitlin a Caleba. Prezerala si ju od hlavy k päte, ako by bola nejaký kus dobytka.

"Ako sa opovažuješ ju sem priviesť," vypľula. "Vskutku. Máš na viac."

"Je Vyvolená," povedal Caleb stroho.

Na rozdiel od ostatných táto žena nepôsobila nijako prekvapene. Namiesto toho sa len krátko, pohŕdavo zasmiala.

"To je hlúposť," povedala potom. "Zaviedol si nás do vojny," pokračovala, "a to všetko kvôli človeku. Je to len obyčajné poblúznenie." V jej hlase sa zračil rastúce hnev. Ba čo horšie, zdalo sa, že aj ostatní začínali byť s každou jej ďalšou vetou stále viac podráždenejší. Dav sa začínal hnevať.

"Popravde," pokračovala Sera, "máme teraz plné právo ju roztrhať na kusy."

Dav začal súhlasne mrmlať.

Calebovou tvárou sa zablyslo náznak hnevu.

"Potom budete musieť najprv začať so mnou," odpovedal s odhodlaním v hlase.

Caitlin pocítila ľahkú úľavu. Postavil sa medzi ňu a tých, ktorí ju chceli zničiť. Už zase. Možno pre neho tiež niečo znamenala.

Samuel vstúpil doprostred a rozpaženými rukami sa domáhal pokoja. Dav sa utíšil.

"Caleb požiadal o audienciu v Koncile," povedal. "Aspoň to mu musíme dopriať. Nechať ho vysvetliť svoje konanie. Nech o veci rozhodne Koncil."

"Prečo by sme mu mali vyhovieť? " Vyštekla Sera.

"Pretože som to povedal, " odpovedal Samuel ľadovým hlasom. "A som to ja, kto tu velí, Sera, nie ty." Samuel sa na ňu potom dlho uprene díval. Nakoniec odbočila pohľadom.

Samuel ustúpil bokom a pokynul smerom ku kamennému schodisku.

Caleb siahol po Caitlininej ruke a viedol ju vpred. Po širokých kamenných schodoch začali spoločne zostupovať do temnoty.

Za ich chrbtami Caitlin počula ostrý smiech, ktorý sa rozľahol nocou.

"Chýbať nám nebudeš."