Kitabı oku: «Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery», sayfa 7

Zlá nôcka

(Opis salaša a života na salašoch.)

Keď valasi redikajú sa(prenášajú sa z miesta povypásaného na lepšiu pašu, ku druhej kolibe), bača nezapomenie oheň z koliby¹⁰ vyhádzať a strungy(priechody oviec na košiari) čečinou zaklásť; ak by to zapomnel, mal by zlý duch právo tu usalašiť sa.

Raz redikovali (redikali) sa valasi, i zapomneli vatru zahasiť a z koliby vyhádzať, a strungy čečinou zaklásť. V tú samú noc zablúdil pocestný do tej koliby, ohrial sa pri hotovom ohníčku, ľahol si na lavicua usnul. O polnoci prebudí ho zvonenie zvoncov(spiežovcov), bľačanie oviec a huhúkanie valachov. Počul, jako sohnali ovce do košiaraa potom videl, ako vstúpili všetci do koliby.

„A kto to tu?“ zvolal jedon z valachov. – „A čo teba do neho?“ zakríkol ho bača. „To dáky pocestný; ukonal sa, nach si odpočinie. Keď odvaríme, potom ho zobudíme a nachováme.“

Pocestný dobre tušil, že na nečisté miesto zablúdil, a zimný pot vyrazil mu na čele. Leban (temer) ani nedýchal. Neosmelil sa ani len pol očkom pohliadnuť, čo deje sa (robí sa) okolo neho. – Valasi, chlapi jako buci, zaťali si valaškydo srubov, shodili z pleci cedidlá, nabili a zapeklisi pípky, umyli si ruky a odišli na strungydojiť, poberúc sebou gelety(dojelnice, dojačky).

Pocestný si vydýchol a zdvihol hlavu, aby obzrel sa po kolibe. A tu čudo nad čudo! Dobre tam od divu nezkamenel! V kolibe, ktorú bol prázdnu našiel, stálo všetko, čo len na salaši treba. Pod strechou tiahol sa čistý podišiar(polica z dasky), na ňom na kolkách navešané krásne vyrezávané čerpáky. Nad ohňomna kumháre¹¹ visel kotálmedenný a len tak svietil sa od vatry; kutáča lopatkynové pri vatre na naprávanie ohňa; stolčekyna sadnutie tu; v druhom kúte na zemi prestreté čerstvo olúpané kôry svrčinové, na čisté posadnutie si i uloženie sa (sťaby na dáky diván) hotové. Všetko pekné a nové, iba jakýsi nečistý zápach po kolibe. Pocestný už vedel, čo to za čeliadka tu riadi. Pomodlil sa Otčenáš i Zdravas Maria, vytiahol si pátriky (ruženec) zo záhrenia, a uložil sa znovu, akoby nič nebolo.

Sotva uložil sa, už tuliby, hospodári jeho boli zasa v kolibe. Bača napred, za ním valasi niesli plné dojelnicenadojeného mlieka a precedili všetko do veličiznej gelety. Bača vzal z podišiaru krčiažok s teplým kľagom,¹² nameral merťuch(mieru) a vlejúc to do gelety, zakľagalmlieko. Honelník(chlapec, chasník nadháňajúci ovce v košiari ku strungám pri dojení) doniesol dreva, priložil na oheň a vatru ponaprával vatráľom. Keď mlieko zakľagalo sa, sadlo sa (zkýšilo sa), bača poutískal syrenie v gelete svalovitýma rukama a dlaňama do hrudyguľatej; odobral z toho čiastku a podal starším valachom. Tí to hneď utláčali rukama v podlhlé kusy, umáčali do rôsoli a stískali i sväzovali do vyrezaných drevených furiema hotové oštepkyukladali na podišiar nad vatrou do dymu. Bača ale vyvalil hrudu syra z gelety, akoby nejaké obrovské decko na rukách varoval. Druhí valasi podali mu cedák, plátno to široké, na uzloch trakmi opatrené. Hrudu doňho vyvalenú zavesili na hák v komore, aby odtiekla. Bača vylial mlieko (srvátku, syrovátku) z gelety do kotla, kotál zavesil na kumhár a zatočil nad vatru. Varil žinčicu(žinticu, ženticu).

Ukrčený na lavici, úzkostlivo čakal pocestný, čo z toho bude.

Dobrá masná urdavystúpila skoro na vrch horúceho kotla. Bača vzal veličiznú drevenú varechudo hrsti a sobral urdu do čistej gelety a ochladil, vytrepal, vykolotil to tam lopatou, až milá sladká para z toho naplnila celú kolibu. Valasi odvarili pozostalú v kotle žinčicu, vyliali tiež všetko do druhej gelety: kremä čo trocha tej psiarky(najspodnejšej, najredšej žinčice pre psov) na spodku kotla nahali. V gelete i títo žinčicu umútili lopatkou, o chladili a v komore zastreli čistou šatou.

Bača ale už nabral ochladenej urdy za čerpák, odkrojil z hrudy syra, taký kus ako ovčí pisk, a niesol pocestnému.

„No vstaňže, vstaň, – hovorí, – už je večera hotová. Čo máme, to dáme; zajedz si, zapi si s nami!“

„Zaplať Pán Boh a vynahraď trinásobne na to miesto,“ ďakoval pocestný. „Ustal som, blúdil som; teraz mi neide chuť na jiedlo; najlepšie mi pokoj Boží!“ – „Pokoj Boží!“ zaškľabil sa bača; „baveru je dobrý aj kus syra a čerpák žinčice. Len sa ty najedz a napi: potom môžeš spať, aj do súdneho dňa.“ – „Ďakujem vám pekne,“ odpovedal zase pocestný, „odložte vy mne to len na ráno; potom mi to lepšie padne.“

„Dobre padne vtedy, keď jesto, a zle, keď nieto!“ zarehotal sa bača hrozným rehotom a všetka čeliadka za ním, jako celá črieda koňov po pastve rehoce, až pocestnému vlasy dúpkom vstávali. „Len sa ty napi,“ ponúkal bača ďalej a iskril po ňom očima, „len pi, veď to vieš, že my valasi to neradi, keď nás dakto ohrdie, potom sa nám ovce zle daria.“

„Ale čo sa mu toľko ponúkaš!“ zakríkol baču jedon valach a vyskočil na rovné nohy od ohňa, vysukoval rukávy a postavil sa tu ako jedla, „čapni mu tým syrom medzi oči! Nuž my jemu dobre a on nám zle? Do kotla s ním! Uvarme ho na kašu, že iba kosti z neho zhrkocú!“

Bača zahnal sa rukou a syr pleskol pocestnému medzi oči. Ostatní priskočili, chtiac hodiť ho do kotla. Pocestný ale rýchlo prežehnal sa, pochytil ruženec a prásk – hodil ho bačovi do tvári, že mu hneď oheň piskom i očima vystrelil. Tam tí odskočili, akoby jich bol vatráľom po pisku zavalil. Z kotla začala kypeť smola hustá, smradlavá para kudlila sa z neho a s parou vystupovaly všelijaké divné potvory a začaly tancovať „od zeme“ okolo pocestného. Tento ale už bol zasa uchytil svoj ruženec (modlitebník) a ním kruh okolo seba urobil. Už mu bolo do zadusenia.

V tom zakykyríkal kohút ďaleko v dedine a v tom okamžení to aj zahvízdlo – ale to nebolo, jako keď valach na prstoch na ovce zahvízdne, ale jako keď vietor zasekne sa medzi dve skaliská a jako od boľasti zaskučí – tak to zahvízdlo a pred pocestným všetko prepadlo sa, len belasý plameň zo zeme vyšľahol. Ovce zarachotily zvoncami, jako keď vlk medzi ne skočí a hlasy jejich tratili sa pod zemou, až sa i stratili. Pocestný zťažka vydychoval a keď prebudil sa, už slniečko osvecovalo jasné temená hôľ, len hlbokú dolinu pod ním prikrývala pološera raňajšia tôňa. Svitlo mu, kde bol, kde nebol; posbieral svoje veci, trirazy sa prežehnal a utekal z nečistého miesta. Hej ale, spomínal ten potom, ako nemá byť aj ako má byť na salaši!

Povery a čary

Dobrý hospodár nikdá neobráti na stole položený chlieb načatou stranou ku dverám: bo by mu hospodárstvo von dvenni ušlo. – Dobrý valach zasa nenačína chlieb (dá to urobiť inému): bo by mu vlk načal kŕdeľ (stádo). – Idúcky von z dediny, chlieb nejedz: bo prejieš si gazdovstvo; ba taký človek skoro by vyjiedol celú dedinu. – Ak ženská mačku zabije: jak živ dobrého chleba nenapečie. – Ak kôrka na chlebe odstatá, oddutá: iste hnevala sa, durila sa pekárka pri sádzaní do pece. – Ak puká sa jej chlieb v peci a pučí, pupky oddúva: hosťov čaká naň. – Kým na chlieb kysne, nevymetaj izbu: dobrotu chleba vymetieš von. – Keď volač stratí sa v gazdovstve, bež skoro na zvonicu a grngni (udri srdcom) raz na zvone: aby skoro našlo sa. – Búrku a hrom od poľa i domov odháňajú: vyhodením ožeha lebo omela na dvor; tiež: pálením rakytových púčkov a kvetov vysvätených v chráme na jar na kvetnú nedeľu a k tomu doma uschovávaných. – Predošle vraj, v čas trvanlivej suchoty, shromaždili sa starší obce a všetky ženy z dediny musely kúpať sa v jich prítomnosti: ktorá nesadala na dno ale len po vrchu vždy plávala, tá bola príčinou suchoty.

V pondelok nedobre začať prvú oračku: nebude dobrá úroda. – Prvého oráča na jar keď zavidia priadky v poli, vtedy už vyndú z izieb s kúdeľou aj na dvor a tu pradú, dotedy ale nikdá: to aby dlhý ľan urodil sa. – Dobre je na jar prvého, z poľa vracajúceho sa oráča vodou obliať: aby dážďa pres leto dosť bolo, suchota nezavadila. – Vynesúc zrno na siaťa do poľa, prilož ho kameňom lebo hrodou zeme: budú klasy ťažké plné. – Ak veľké makovice chceš mať: veľkým hrnčekom meraj mak na siaťa. – Pri siati ľanu gazdiná vloží do semena kúsok slaniny: aby ľan bol mäkký ako hodváb; rozsievač remeň lebo opasok dolu popustený má: aby ľan urástol dlhý; pozerá pri tom na horu (les): aby ľan bol hustý; potom do vzešlého v deň Božieho tela nakladú breziny: aby ho žaby lebo myši nesekaly. – Sejúc priesadu, drž v ústach ihlu a neprereč, čoby kto prihováral sa ti: bude priesada pekná. – Medzi uhorky kladú staré metly, drvá a húžvy na ceste nájdené: aby hojne rodily. – Kto na nove (mesiaca) mrkev seje bude mu búzatá (nie tlstá, hrubá). – Pri praní šiat, aby všetci domáci veselí a shovorčiví boli: bude pekná chviľa.

Vyliahnuté húsatá z hniezda vykladajúc, púšťajú jich pres vŕbové (i rakytové, bo rakytu volajú i hôrňou vŕbou) prútky na zem; tiež jich kladú na riedčicu a osím hniezdom (plášťmi, čo osy lebo sršne nanosia) okádzajú; tiež zo starej husy peria niekde za roh domu zastrčia: aby húsatá dobre odchovaly sa. – Vajcia ale na vyliahnutie podsýpajú, podkladajú pod hus v tom okamžení, ked ľudia hrnú sa von z kostola: aby veľa húseniec (húsat) hus vysedela a v kŕdli na dvor vyviedla. – Keď liahnu a ďubkajú sa husy, kačky, kurence, nehvízdaj: bo by mláďatká ohluchly. – Po jejich vyliahnutí opatrná gazdiná soberie škrupiny a v handričke sviazané na roh domu zavesí: by darily sa. – Kde sliepky vajcia nesú, nedovoľno do domu doniesť klokoče (dubence, šušky z duba): aby neprestaly niesť. – Keď gazdiná vo vianočné ráno pustí sliepky do izby, aby vyzobaly hrach, ktorý ona ešte večer bola porozsýpala po celej izbe: koľko ktorá sliepka hrachových zŕn vyzobe, toľko vajiec znesie do roka. – Keď nasádzajú sliepky, dávajú do hniezda z takej slamy, na ktorej chlapčok spáva: by bolo veľa kohútov; ani pri nasádzaní ani pri liahnutí hydu, nedajú ohňa z domu. – Odním žobrákovi palicu, prelom, a kusy polož na kríž v holubienci: keď chceš aby bolubi nerozlietali sa, ale v kŕdli a pri dome ostávali. – Pri včelách letáč medvedzím sadlom natrú, do letáča gágor z vlka zastrčia a tým púšťajú jich von po prvé na jar: budú včely mocné, neprevládnc a čerstvo rýchlo lietajúce.

Mačku priučíš: keď ju okolo ohnišťa ponosíš a – odpytujem – zadček jej prihreješ; daj jej zjesť kúsok chleba zahriateho pod pazuchou. – Svine prvýraz vyháňajúc: remeň pretiahnu pres prah chlievca. – Kúpené prasa ponad hlavu vydvihne, kto do domu donesie ho: aby z domu a dvoru neutekalo, privyklo. – Čo v piatok uliahlo sa: neprisadzuj, neschováš. – Teliatku pretiahni popod nos ovsanú slamku: bude žírne. – Mladé teľa, baranča, kozľa popľuj, keď ho prvýraz vidíš: aby príjesť nedostalo. – Kravu žobráckou palicou poudierajú: by nekopala a mlieko pustila. – Pri preciedzaní mlieka: na prvé na salaši všetci valasi svoje končiare (končité nože) pokladá krížom na cedák, potom ale zvykli klásť naň tri vršky prútov šípových alebo mladú čečinu, často pri ovcach i pri kravách nôž a vidličky na kríž: by vraj vlna a nečistota pozachytávala sa na to a nevnikla do precedeného mlieka, – a že to tak dávny zvyk. – Do mlieka a žinčice nikda nekrájaj chlieb nožom; jediac, lám si ho: bo popukali by sa a zranaveli by kravám lebo ovciam cicíky. – Pri mútení kladú pod dbenku: slámku, hrebeň a nôž. – Keď mlieko zmútiť sa nedá, vynes zbelku (dbenku) na krížne cesty: hneď zmúti sa na maslo. – Pri mútení pískaj na píšťalke z prvej vŕby na jar ukrutenej – alebo zapichni nôž za obruč dbenky: lahko zmaslí sa. – Podlož hrebeň a postav na to zbelku tak, aby to vypadlo medzi hradami na povaline a akby ešte mlieko necmarilo a nemaslilo sa, hovor: ide žobrák po dedine, – hľadá maslo kúpiť: – Pane Kriste pomáhajže, – toto maslo zmútiť!

Keď veľký vták sadne na kopu hnoja, považujú ho majerníci za strygu: veria, že stryga vtedy dojí mlieko a majerník bude za ňou dojiť krev. – Keď krava, idúc z poľa, pred daktorým domom zastane a bučí: veria, že jej v tom dome odobrali mlieko. – Keď krava počarená, vyvrcú dieru na maštalnom prahu a zabijú do nej svoreň z voza; v mlieku takej kravy varia cedilko (cedák), varivo to vylejú na oheň a šibú prútmi: stryga pribehne všetka došibaná a bude prosiť sa, že viac nepočarí. – Tak iste stryga pribehne: keď nasbieraš chamrdiny (nanoseného drievä) nad potokom a doma ho páliť budeš: pribehlú strygu vylátaj popekom alebo vypusť na ňu, keď ti bude po dvore behať, začarenú kravu, táto ju pokope, pokole, povláči. – Rovne pri pečení chleba bi záneť šípovým mládnikom (letorostom): akoby si strygu šibal. – Mlieko krvavé lebo smolavé var a varechou miešaj: mučiť budeš strygu, až i pribehne. – Kravu začarenú orlíčkovym (aquilegia vulg.) semänom obkäď: vráti sa jej mlieko. – Ak v deň otelenia z domu čo to von dáš a požičiaš: kravy zle dojiť budú. – Dávajúc mlieko z domu, hoď vždy doňho trocha soli: aby kravám počareno byť nemohlo. – Keď príde černokňažník do domu lebo na majer, nachovaj ho mliekom od čiernejkravy lebo kozy: budeš bezpečný. Ak mu ale dáš mlieka od bielejkravy lebo kozy: piť nebude, nadurí sa a strašnou víchricou domy i statky zkazí. – Naber do hrnca žeravého uhlia a podlož krave pod vemä: začaríš jej, odoberieš jej mlieko. – Ovčiari a bačovia na salaši, keď majú dávať gazdom žinčicu do hliňanej náboby (len drevená nádoba na to patrí), dajú svojím ovciam soli: aby mlieko nepotratily. Tiež keď bača príchodzím podáva žinčice v čerpáku, zvyknul vždy napred do čerpáka aspoň omrvinku soli pustiť.

Kúpenú kravu triráz okolo staje obvedú, medzi oči jej popľujú a zadkom do staje tisnú: skoro privykne. – Majerníci, keď prvýraz vyženú kravy, položia zámku (kladku) pod maštalný prah: tým zamknú pisky vlkovi. – Zpod maštalného prahu vyňatou zemou prsknú ponad statok, keď ho von vedú do trhu: koľko práškov prsknutej zeme ponad statok preletí, toľko budú mať kupcov naň. – Žier (červy v hŕbke, pohromade žijúce) zakop do maštale: bude statok vo vedne držať sa doma i na paši. – Vajcom a podúškami hladkajú a utierajú statok: by hladkú peknú srsť mal. – By kone boli pekné a tlusté: opatri si handru zo žobráka alebo z obesenca a tou jich utieraj. – Zabitého hada spáľa a popol dajú v druhom krmu statku zožrať: by na dúl lebo druhé choroby nekapal. – Predaný statok ľavou rukou oddaj kupcovi a peniaze od neho prijaté nečítaj a neber vystretou dlaňou ale shrň si hrsťou: to šťastie. – Keď vyvedú ovce na salaš, páľa na prostried košiari smolu, bača berie do plnej hrsti soli a hádže ponad seba okolo, pri tom hvízda na ovce, by šly do košiara: keď jich takto dnu vovábi, privyknú mu a dariť sa budú na novom košiari. – Pastier nach nevynde do hory, kým čo to nepoloží si do úst: bo takto na prázdny život merujeho duduk a najmä ak voľač prekúril, prezradí ho, volajúc všade za ním: tu, tú! tu, tú! – Pastieri často vidia, ako peniaze presúšajú sa, ako z nich plamienok ponad zem vyhára: ulejú si sviecu z prakového vosku, pri tej jich istotne najdú; ale pri vykopávaní neprerečú ani slova, a čoby priam strážny bujak zo zeme vystúpil a jakkoľvek na nich mumlal. Ktorýsi pastier predesil sa v taký čas, preriekol, – a prepadol sa so všetkým. – Kde v hospodárstve nejakú väčšiu prácu robia n. pr. pálenku páľa, pivo varia, pečú atď., tatam neradi pripúšťajú starú babu; ale deti a mladí k tomu prichádzajúci, vďační sú jim: tamtá nešťastie, títo zdar veštia.

VI. Život remeselný, priemyselný; umný a vedomný

Dávnym zvykom zakoreneno je v ľudu našom to, dávno je návka, návyka (latinsky poviedali by sme: praxis) to: že otec učí syna, matka dievku, jak tamtí naučili sa od svojich dedov; že syn a dcéra vzyknú, navyknú robiť, ako robili otcovia; to všetci už tak zavzali si zvyk, tak navykajú a navykli. Čo tento zvyk a návyk sebou donáša, to opisujem zde, pomimo nahávajúc školy a knihy. Bude toto samovzdelávanie sa, samorostlá vzdelanosť ľudu, prenášaná z otcov na tie jejich detné deti, ako oni hovoria, naúčaním, návykaním, priúčaním i privykaním k ruke, k vôli.

Najprv prichodí nám obzrieť sa nazpet na hospodárstvo. A jako sme pripomneli tam, že i ten, kto výhradne oddal sa na remeselníctvo, nebýva popri svojom remesle bez jakého takého hospodárstva a rád obrábä svoje lúčky, zeme, sady; tak zde poviedať, že ani hospodár a obrábäč zeme nebýva bez remesla, bez svojej ručnej, príručnej práce, jak on to povie. Tak iste aj pastier.

Hospodárski otcovia a za ními jejich synovia sú zde predovšetkým sbehlí tesári, kolesári, tokári, debnári, ba i murári. Niet v týchto oboroch hospodárskeho osudia, náčinia a domáceho náradia, ktoré by si doma sami nehotovili, aspoň v čas potreby obratne nepopravili. Celé pluhy, vozy si vystanovia; sudy, skryne, súseky, stoly, lavice vyhotujú; bo akby kto v niečom i menej sbehlý bol, hneď nájde k pomoci sbehlejšieho suseda. Jedine so železivom bežia už ku kováčovi do vihni (šmikni), jaká aspoň jedna a obyčajne obecná, do nejž i čo rok najímajú a objednávajú majstra, stojí v každej dedine. Staväjú—li dom, sbehnú sa ktorí k čomu spôsobnejši – a postavia ho so všetkým. A to nielen drevenné staviská, často i múrané budinky takýmto činom povstanú, pod časom tým kratším, čím kto viac a sbehlejších susedov a rodinných má. Za príklad sbehlostí uvediem tu na Pápči hospodára Miša Bartok Jurove, ktorý pri pomoci robotníkov sám postavil si dom od základného kameňa až po tesársku hálku, ktorú na znak dovŕšeného diela, jak to zvyk, radostne ovenčil. K tomu všetko náradie do domu a všetko náčinie do hospodárstva sám si shotovil a hotoví ďalej i pre druhých nesbehlých.

Okrem remesiel s hospodárstvom užšie spojených vyvoľujú si, najmä na čas zimy, remeslá a práce, z ktorých by úžitok brali, odpredávaním výrobkov. Vyvoľujú si jich dľa toho, jako kde príroda poskytuje jim hmotu k remeslu, k výrobkom. V našom okolí Vlhu (Blhu, Balogu) a Rymavy pres zimu ani jedna hospodárska ruka nezaháľa. Tu máme brdárov, trsť od Tisy na brdá dovážajúcich; košiarníkov, vyrubujúcich leštia (liesky) Kohúta i všetkých hôr okolitých na koše, satre, košiariky; hrnčiarov, točiacich na krúhu a ožihajúcich v báni hlinu Malohontsko—Novohradského vršku Mastinca v hliňaný ďalekochýrny riad hrnčiarsky, vyožíhajúcich i dobré tehly na dlážky a stavby; hotujúcich z nej i kachle či topné pece do izieb; kamenárov, lámajúcich, lúpajúcich i vykresávajúcich v pieskovcových vrškoch Skálnika, Bankova a Sovej Hlávky kamene na stavänie i na náhrobky (pomníky); skryniarov, vykresávajúcich z bukov a dubov skryne, truhlice a zvlášť takrečené súseky; ložičkárov, vyrezávajúcich drevenné ložky, ložice, varešky a varechy a to často i na ozdobu panských stolov; a kde tokáreň majú, hotujú i drevenné taniere, vahany a stupky¹³ jako títo a druhí tokáritočia tiež vretená a kužele, kúdele t. j. praslice; obručiarov, oberučnými nožmi obruče strúhajúcich a na dol jich odvážajúcich; ba nezabudnem ani na metliarova lopatárov, metly, lopaty, potiesky nielen pre okolitú domácu potrebu ale i do obchodu vyrábajúcich. Ďalej ale a najmä po Novohradských vrchoch sú korytári, dlabajúci z vŕb, topolov a jakých príde hrubých pňov, zvlášte ale z javorov korytá i korytká; kolesári, shotovujúci zvlášte kolesá na vozy; sytária riečičkárinalezajú sa pri ihličnatých horách; obločiariv blízkosti terajších, ba i vyhaslých už sklenných hút; drotári, z krajov neúrodnejších pochádzajúci, známi sú po svete. Však strany tohoto a ďalšieho zamestknávania ludu príhodnejšie príde mi preriect pri obchodnom živote jeho. Ale ani baníctvoa hutníctvo(hámorníctvo a dorob kovu) neprešlo tak do rúk pristehovavších sa k nám poslovenčených i neposiovenčenýcch Nemcov, žeby sme nemali z ľudu nášho pošlých mnohých baníkova hutníkov, jejichž slovenskosti známka je i tá, že nespúšťajú sa popri tom hospodárstva a popri hospodárstve tam toho výrobku kovov a zárobku groša z toho, prenahávajúci však často i ťažšie hospodárske práce svojim ženám. Takto asi koľko krajov prírodniny svoje poskytujúcich, toľko obyčajov u ľudu prerábäť jich, vyrábať z nich výrobky. S lepším vzdelaním ľudu objavil by sa aj vyšší postupný vývin a rozvitok toho; ale ľud aspoň nezanedbáva seba a prírod i rošt i plod svojich krajov.

Syn ľudu Slovenského „čo raz okom zavidí, to už dovtípuje, dovtípi sa urobiť.“ A v tomto smere nájdeme často samoukov stolárskych, strojníckych, hodinárskych, rezbárskych, staviteľských a jakých ješte. Nie jeden je „celý kunštár,“ „celý umelec,“ obratne užívajúci nástroje, ako vravia, i storakého remesla. Takíto „dovtipnejší a zručnejší,“ ktorým práca „zručne ide“ t. j. majú ruky šikovné, oddávajú sa trocha i na okrasné umenie. Z nich máme prostonárodních staviteľov a kamenárov, rezbárov, maliarov na skle i na dreve, shotovovateľov hudobných nástrojov. Drevenné a to opravdové väže (t. j. väzby, vazby dreva, nie sruby; jako to srubom volajú skladbu štvorhrannú drevenného domu) takýchto slovenských staviteľov videl som n. pr. v Starej Haliči a na Hornej Strehovaj. Ale predošle staväli napospol väže a zvonice z dreva, a keď aj podmurovali túreň, postavili na múry väžu t. j. väzbu na zvony a vrch vysoký z dreva n. pr. po dnes stará väža v Drienčanoch, väža evanjelická z predošlého stoletia vo Veľkej Revúci. Ba za príklad tohto staviteľstva uvediem, že na Slovensku boli predošlé mnohé drevenné chrámyBožie. Tak povestný, značne veľký a umne složený chrám vo Veľkej Paludzi v Liptove po dnes stojí; v Drienčanoch ale v ohrade murovanej dvakráť za jednodruhým postavené boli drevenné chrámy a stáli, kým len drevo nepodhnilo. Kamenári tunajšieho okolia krešú okrúhlisté pomníky na hroby; opatria jich hneď okrasami aj nápismi svojej prostonárodnej poesie. Rezbári vyrezávajú varešky poľovnícke, rohy jelenné, čerpáky aj iné nádoby, palice, okrasy stavieb i sochy chrámové. Z takéhoto stolárstva a rezbárstva pošlý oltár nachodí sa n. pr. dnes na Bystrom pri Štitníku tu v župe Gemerskej, kam kúpili ho čo starodávny oltár z chrámu Kameňanského. Maliari na skle malujú spomenuté už domové obrazy svatých a popritom obrazy Jánošíka a dvanásť hôrnich chlapcov. Maliari na dreve pozostavili svoje pamiatky jak inde tak zvlášte v chráme Hybianskom a Sielnickom v Liptove a zde v chráme Drienčanskom. Z hudobných nástrojov nájdeme píšťale, fujary, dudy i husle v rukách jejich prostonárodních shotoviteľov. Nejeden samouk pustil sa zdárne do shotovenia varhanov (organ); povestní v Nitrianskej Brezovej organári Šaškovci takto vraj povstali. Na Muráň doline v Mokrej Lúke znal som pošlého z ľudu stolára Heresa, ktorý z vidu fortepiánov oddal sa na jejich ustrojovanie a shotovúval dľa vzorov Viedenských dostatočný odbyt majúce instrumenty. Lež koľko krajov, toľko by bolo i zde príkladov.

Pastier Slovenský, za svojim stádom idúci, tiež sotva kedy bude bez remeselného i umelého zamestknania. Vídam jich strúhať ložice a varechy, vyrezávať palice a čerpáky, shotúvať detské hračky, ba hrubými ihliciami pliesť svoje zápästky a hrubé rukavice; nerečiem, že svoje oblúbené úhľadné krpčeky s návlakmi i nadväzky shotovuje si sám, povybíja pekne svôj širák. Rovne sami si robia píšťale (dúčele), fujary, trúby z červenej, masťou vyleštenej čerešňovej kôry (lyka) a tie premilé gajdy. – Gajdy, gäjdy či dudy tieto záležajú: z temľova(irchu či kožu zo sivej kozičky lebo z bieleho baranca často i vylúži si sám valach na ten temľov), ktorý nadúchaný býva cievouzapravenou na mieste prednej ľavej nohy zvieraťa; z huku, trúby to zapravenej v prednej pravej nohe; z piskora, v mieste hlavy i predstavujúceho hlavu a pisk baranca, po jejž čele sú dierky na preberanie a vyludzovanie rozmanitých hlasov a u vrchu prístroj (píšťala) hlas vydávajúci. Gajdoš (dudáš) zavrzgne nadúchaný temlov pod ľavé rameno, pod ktoré zatisne i okrutenú cievu, by para z temľova ňou neutekala; potom prehodí huk pres plece a dúcha do piskora i preberá na ňom prstami jednej ruky lebo i oboch rúk. Originálna je jeho postava keď tak dudajúc i sám trmosí sa alebo poskočí si.

Prizrime sa ešte domácemu zamestknaniu žien, kde matka nie tak dcéru – keďže táto včasne vydáva sa z domu – jako radšej nevestu priúča a privyká, navyká si k ruke. Zde vedľa variva a pečiva nalezneme predovšetkým pradivo a tkanivo. Niet domu hospodárskeho bez krosien a majstrovne i sporo (rýchlo) tkajú na nich to svoje milé plátence z konôp i z ľanu, hrubšie, tenšie i činovať; k nemuž priadzu a pradená zvykly napriasť, zmotať i výsvárať si v dobe od Michala najďalej do Mateja; aby sosnujúc to na osnuvu a navijúc osnovu na krosna hotové byť mohly s tkaním do započintku jarních polních prác. Najmä hladké (jednoducho tkané) i činovatné (dvojito tkané) uteráky, obrusy a obliečky na periny shotovujú si pekné i mocné, pretkávajúc jejich osnovu červeným i modrým pamukom (pavlnenými, kupovanými niťmi) na okrasu. Toto i obvyklé, as 10 metrov dlhé konce plátna na jar pri tekutých vodách na čisto vysvárajú a vybiela; vybiela takto i mnohé z dolnej zeme hore dovážané plátno v prepočetných bielarňach, na bieloviskách. – Obratné dcéry ľudu šijú si všetek oblek samy. A predošle sily si ho výlučne z tkaniva doma dorobeného, tak že ešte dnes na mnohých stranách, a nájmä u staršieho kolena, prevažne odievajú sa domácim tkanivom bielym alebo belasým, „daným do farby“ t. j. skrze remeselných farbiarov zafarbeným. Mladšie nájdeš už teraz zamestknané i umelým vyšívaním kvetov na biele kytle a na ručníky alebo i pletením rukavíc, zápästkov i punčoch. Čipky biť (pliesť), pytlové plátno hotoviť a čo viac podobného umejú na Starých Horách vo Zvolene, po Kopaniciach v Nitriansku a kde inde. Jako výš pripomneli sme, že inam zamestknaní mužova prenahávajú svoje mužské hospodárske práce ženám; tak zde podotkneme, že popod Tatry, kde mužovia v zime iného zamestknania nemajú, ženičky jejich udeľujú jim kúdelky k pradeniu a títo zasedajú v rovnom räde so svojimi družkami pod praslicou.

Ľud náš pri svojich ručných prácach a remeslách má v reči svojej na každý výkon práce, na každý výrok a dôrobok, pri každom diele i nástroji jeho isté, vec čím najzretedlnejšie a najprísnejšie označujúce výrazy, slová i pohovorky. Ktoby tieto technické výrazy, počna od hospodárstva a pastierstva až do pokoného zamestknania, remeslovania a umenia ľudu i našich mešťanských remeselníkov a umelcov sosbieral: ten by velikú, dosiaľ zanedbanú službu reči preukázal, slovník obohatil. A kto chce spisovať pre vzdelanie ľudu na poli jeho práce a umu, ani nesmie byť neznalý tejto technickej stránky a zásoby jeho reči. U ľudu vždy viac čistoslovenského a pôvodného nájde, u mešťanov dosť aj inojazyčného.

Rovne by nám bolo vyskúmať a poznať štýl (podoby) a súmer každého dorobku a diela pochádzajúceho z umu a rúk ľudu nášho i z umu a rúk mešťanských remeselníkov, pracujúcich pre ľud a dľa jeho vkusu. Zde by sme prišli na to, jako Slovák predovšetkým obľúbil si okrúhlisté, krúhovité, v seba zaokrúhlené a zavŕšené čiary i podoby remeselných a umeleckých diel svojich; ale dobádali by sme sa i prvotného, pôvodného remeselného a ozdobného štýlu slovenského.

O ďalších a najmä takých remeslách, ktoré vyžadujú svojich majstrov a dielne, podotknem už, že tieto utiahly sa do mestečiek a miest. Tuná boli spolčení majstrovia jejich v tak zvané cechy, cächy. Remeselníci osadení na dedinách pripojovali sa k nim. Poriadky a zvyky cächové, jaké i za dávnejších časov i posledne pred 1848 rokom boli, náležalo by opísať, aby sme poznali čo pri nich od inam doneseného, čo snáď i pôvodného a domáceho bolo. Moje sbierky však nedostatočné sú v tomto ohľade a vlastnia zkúšenosť ešte menšia; nutno mi teda poručiť to na druhých.

Keď sme však pripomneli tam vyššie remeselné shotovovanie hudbäných nástrojov, prikročme i ku umeniu na nich prevodzovanému, i ku spojenému s tým spevu, tancu a hrám. – Kedy a jak zvyknul si náš ľud týmito umeniami život sladiť a krášliť, to vždy príležitostne uviedli sme i uvedieme ešte pri spisovaní týchto jeho zvykov, dosť spomienky toho i pri opisovaní zvykov k určitým dňom a dobám roku priviazaných. Zde tedy len čo napospol udať náleží o vecach týchto, jako o umení u ľudu obvyklom a ním pestovanom, z umu a ducha jeho i pošlom.

Pôvodné melódie a nápevy hudby i spevu slovenského zodpovedujú napospol duchu života jeho tichého a domáceho, sú viac ťahavé a zádumčivé, ale dosť jich i rezkých, veselých, ihravých. Bohatosť i rozmanitosť jejich mnohá, nevyčerpatelná pokiaľ žil a žije umelý a spevný duch v ľudu tomto. Najviac sú, čo do skladby na 2/4 taktu. Vzalo jich už i vyššie umenie slovanských a europejských umelcov na krídla; prameň to pre nich samotočný, čistý; puk to vyššieho rozvitku schopný. Húsť či hrať si na nástrojoch zvykli to jednotlive to i v sboroch. Dcéry ľudu jednotlive i v menších svojich sboroch oblúbenú majú kremä drumbľu. Synov ľudu počuješ hrať si jednotlive na píšťale, fujare, gajdách i huslách, pastiera milo trúbiť za stádom kráv. Príklad vlôh a spôsobností jednotlivcov mám tu doma: pastiera Jhoša (Jihoša), ktorý popri píšťalke zadovážil sebe pikkolo, a celý deň pri stáde svojom umel zabávať nás prekvapujúco pískaním slovenských melódií; – sedliaka Hargoša, ktorý so svojim klarinétom po okolí i po Novohradských vrškoch známy je. V Bakošovcach na Rymave žije hospodár Ďugo, ktorý jak skupuje, opráva a predáva klavíre a fortepiána, tak aj milo hráva si na nich. – Sbory hudcov či hudobníkov utvorené z ľudu videl som v Novohrade, vo Zvolene, v Liptove, v Orave, napospol tam, kde Cigáňov k tomu po ruke niet. Bo na dolnejšíeh stranách sú najviac len sbory z Cigáňov utvorené, ktoré viac hrajú melódie maďarské, vlastne maďarsko—slovenské. Pri pôvodných sboroch slovenských videl som tieto nástroje hudebné: husle, barboru či grône (bassu), píšťale a cymbal. Hudba jejich o veľa čistejšie, pôvodnejšie a zachovalejšie, čo týče sa melódie slovenskej, nieželi u Cigáňov znela. Obvyklé a u ľudu nášho „bandy (sbory) Cigánske“ záležajú zo šiestich až do dvanástich jednotlivcov. Prvý v rade hudcov čiže v bande býva huslista prímáš, druhý sekundáš, za níma dvaja lebo troja kontráši na husľach; potom ide klarinetista lebo pikkolo, trúbač a cymbalista; bandu zaviera bassista alebo i grônáš rečený. Hrubé totiž struny majú u nášho ľudu meno: grôna, grôny: odkial i hrubostrunný nástroj grôny, a kto na nich hrá grôňo, grôňoš, grôňáš sluje.

Mužskí len hudbu radi sprevádzajú spevom; tým viac spevuu dcér ludu jednotlive i v sboroch na tráve, v poli pri práci, pri hrách a svadbách.

Jak a ktoré tance, svojej povahe primerané vytvoril si a obľubuje ľud, uviedol som už a pripojil k oddeleniu svadobných zvykov. Jaké a ktoré sú hrya zábavy mládeže, umelejšie i menej umele sostavené a jak pri speve tak i pri recitatívnych pohovorkách provodzované, to opísať tvorilo by osobytnú sbierku, jakú i sám sostavil som i druhí už dosť z toho uverejnili, ač kolobeh mnohých a rozmanitých týchto hier ešte nesostavili sme. Zde tedy len toľko o nich, že jako jeden z najkrajších a najpoetičnejších zvykov jestvujú; bo nejedna hra zaviera v sebe ešte celý poetičný obrad bájeslovný, tak snad zachovalý, jako pred ticícelety provodzovala ho mládež ku cti královčíka slnka a panny prírody jarnej i letnej, nevesty jeho. Za príklad čoho naspomeniem len zo Zpievanok J. Kollára D. I. str. 3. spev a hru Ďunďaa str. 16. Vajanôči Sobotkya Diel II. str. 46. i 47. Koloči vítanie jara, Koloči Hra na tanec.