Kitabı oku: «Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery», sayfa 8
Ľud náš miluje, rád pozoruje a poznáva prírodu. Sám však slova tohoto nebárs užíva, hovoriac radšej: prirodzenie, stvorenie, tvora stvori stvora(tá). Pri jeho známosťach príhodných stretáme sa s mnohou báječnosťou a poverečnosťou; ale rovne i so zdravým pozorovaním, ponímaním a označovaním i vyúžitkovaním vecí. Čo tu obyčajného t. j. čo zná a čoho drží sa ľud dľa svojho pozorovania a názoru, to zde podotkneme.
Na oblohe nebeskejpozná voz malý i veľký (Ursa minor, maior), kosu (Orion), kuriatka čiže siroty (Pleiades); zornica, zornička, zoranička je predmetom jeho poesie; premeny mesiaca majú mu vpliv na úrod i plod a na povetrnosť: celé hviezdnaté nebe jako roztvorenou knihou zvlášte vianočného aj inočasového veštenia a poverovania. Čas merať vo dne dľa postavenia slnka, v noci dľa postavenia mesiaca i hviezd znajú si nemýľne. Objavenie sa kometov, zjavy zatmenia slnka a mesiaca a povetroňov ostávajú predmetmi predesenia a veštenia; ač už zďaleka nie v tej miere jako predošle. Rovne svetlonos jako „vodná Baba“ báječne na svodenie blúďacich a na to presúšanie peňazí vysvetlovaný býva. Praktične ale pozorujú už bačovia a hospodári naši na úkazy vzduchu, na bľadé a červené zore, na premeny a podoby oblakov i mlhy, na ťah vetra, let vtákov a chovanie sa zverstva, na zrastlinstvo: tak že tu z úkazov príhodné predzvestujú si povetrnosť, chviľu i nechviľu.
Nerastykrajov svojich naskoľko pozná ľud a dal jim mená príhodné, to zaslúži, by naši mineralogi tak sklonili sa k nemu a názvy vykoristili, jako to zvlášť už botanikovia pri zrastlinách učinili. I zde dosť pôvodnosti, ale ešte nevyhľadanej dosť. Minerálne vody volá ľud: šťavice, kyslé vody, kvasné vody, mädokýše, mädočky, madačky; liečivé pramene: teplice, toplice, tople.
Zrastlinstvoobzvláštne a dosť bohaté pozná ľud. Dr. Gustáv Reuss vykoristil to vo svojom spise „Května Slovenska;“ bo i pred r. 1848 študovavšia mládež naša zaoberala sa, viac ako nerastopisom, lebo živočichopisom, sbierkami v tomto obore. Z týchto sbierok nie na vyčerpanie predmetu, ale len na ukážku pekných a dobre utvorených názvov, uvediem niektoré: nedotyka, impatiens, noli tangere; netata, juniperus sabinus; nechtík, calendula oficinalis; nivník, chrysanthemum; nátržník, tormentilla erecta: hadie očko, žabie očko, myosotis scorpioides; opich vodný, potočník, sium latifolium; ožanka, teucrium scordium; oponka, oponec, gleucoma hederacea; ohnica, repica, erysimum cheranthoides; oman, inula Helenium; odolen, kozlík, valeriána officinalis; ovsiha, avena elatior; olešník, daucus silvestris; preslen, elinopodium vulgare; slez, sliezik, malvacea; palín, artemisia absynthium; podbel, tussilago fanfara; podražec, vlčie jablko, aristolochia clematitis; parožnatec, chara tomentosa; praslička, divé proso, equisetum arvense; polej, polajka, mentha; prustvorec, puškvorec, acorus; posed, prestupník, kukučina, bryonia alba; pažítka, rezanec, allium porrum; ošlych, orešec, allium ascalonicum; podrostník, cichorium endivia; svlačok, convolvulus; rojovník, melissu off.; repík, starček, agrimonia eupatorium; rýt, isatis tinctoria; ranocel, skorocel, kolocier, plantago maior; somhla, smohla, echium vulgare; skoruša, sorbus aucuparia; škorec, euphorbia Lathyris; štulík, lekno, nymphea alba: stračia nôžka, delphinium consolida; ščúbrik, šťúbrik, satureia hortensis; syrenčeky, malva rotundifolia; svätojanská zelina, hypericum perforatum; svízel, arctium Lappa; ostrolist, strolist, carduus marianus, suchokvet, xeranthemum; smrdutý rmen, psí rmen, anthemis cotula; sladič, polypodium vulgare atď.
Živočichopisľudu nášho rovne pôvodný a jadrný, upotrebený bol už dávnejšie i najnovšie od prírodopiscov našich, ač nie vyčerpaný zplna. Spomeniem len, že slona, leva, ťavu a opicu pripomína si ľud pôvodne slovanskými názvami, jakoby jich z vlastnieho videnia znal, ač pradávne bude to podanie, z nehož vedomie o nich prijal.
Zemepisnenesboritelné pomníky svojho tubytia postavil si ľud slovenský, tak jako napospol národ Slovanov, tým že krajom, vrchom, dolinám, útvarom zeme, potokom a riekam i jazerám, osadám i bytoviskom svojim dal mená pôvodné slovanské a primerané k jejich polohe, útvaru, zrastlinstvu, živočíšstvu lebo k iným prírodným vlastnostiam, alebo zachoval dané jim od prvotných majiteľov, ba mnohé až z doby báječnej a ctenia božstva predkresťanského. Zde za príklad vezmite si mená ktoréhokoľvek chotára a skúmajte jich. Ani votrelé cudzinstvo, ba ani to, ktoré vytislo Slovana z dávnych jeho bytovísk, nezotrelo mená tieto; podržuje jich jako duševné pomníky po týcb, ktorých surove lebo lžive utíska. – Proslulé mená jak prostonárodnieho zemepisu, tak aj rozprávok, poesie a zvykov ľudu u nás sú: Horniaky a Dolniaky čiže Hornia a Dolnia zem, čo dve polohou oddielne čiastky krajiny; mená všetkých stolíc; mená vrchov: Tatra, Fatra, Matra a medzi Tatrami: Kriváň, Gerlach, Lomnica, Biela hora, Kysúce, Beskydy, Babá hora; mená riek: Dunaj, Tisa, Sáva, Dráva, Váh, Hron, Ipeľ, Hornád, Poprad, Torisa; mená dolín: Považie, Pohronie či Horehronie a Dolehronie, Podolie u Popradu, Rymava, Muráň a iné; mená miest: Pešť (tá), Budín, Nitra, Trenčín, Kremnica, Bystrica, Zvolen, Levoča, Košice atď. Lež i mnohé druhé zámky, hrady, mestá a pamätnosti jednotlivých krajov žijú v rozpomienkach a piesňach ľudu.
Na výš uvedenej známosti zrastlinstva a prírody, a to z jednej stránky na znalosti skutočných liečivých síl, z druhej stránky i na báječne prírodnému úrodu a plodu pripisovaných účinkoch, rozšírené je u nášho ľudu lekárnictvoa lekárstvo. Temer každá dedina má svojho vedomca a vedomkiňu, veštca a vešticu, veštíka a veštíčku, starého človeka a starú ženu (babu) – a jak by jich kde ešte volali. Títo lepšie lež druhí poznajú zeliny a liečivé sily. Lieča ľudí i dobytok a tento poslednejší zvlášť pastieri; lieča vňútorné choroby i rany. Iste že toto liečenie spojené býva obyčajne s poverou, so zaklínaním a začítavaním choroby a rany; ale aj obyčajne ukrýva sa pod nimbusom čarodejníctva len skutočný poznatý liek. Ba jesú vedomci a vedomkine, ktoré ani nezahaľujú sa od tohto nimbusu, ale radia a porúčajú, lieča otvorene. V skutku i sám na sebe zkúsil som i pri druhých videl, že títo s dokonalým výsledkom lieča zvlášte rany, naprávajú polámané a ochromené údy tela. Pri opatrovaní chorého statku tiež nebývajú na škodu ale na osoh. Ľud zvyknul spoliehať na nich a oklamaný býva vlastne len tam, kde pohodil k nepovolanému poverečníkovi čiže „k svetskému klamárovi.“ – Svedomití prostonárodní takíto „vedomci a vedomkine“ poukážu ti temer pri každej záhradnej, polnej i hôrnej zelinke k čomu je dobrá alebo ktorá škodná a otravná, liečivé zeliny a kvety sami sbierajú a odkladajú; jejich sviežim prikladaním na telo, odvarkom a parením, ďalej tukom zvierat (medvedie, zajačie a sviňské sadlo, maslo), svrčinovou smolou, olejmi domácimi a z verejných lekáreň mnoho lieča. Mnohí hospodári i čítajú a zachovávajú domáce lieky a lekárske rady kníh a kalendárov.
Spievanky, spievanky, kde ste sa vy vzaly?
Či ste z neba padly, či ste rástly v háji?
Z neba sme nepaply, v háji sme nerástly,
Ale nás mládenci a dievčence našly.
Skutkom u nás mládež i stárež našla piesničiek mnoho, našla a nachodí jich v citu, umu a duchu svojom. „Začrie si do pŕs a tak zaspieva,“ – hovorí Sládkovič. Piesne ľudu Slovenského sú tak tiché a domové, jako on sám, jak označil jich už Dunin Borkovsky v rade piesní Slovanských. Predmetom jejich je život Slováka, od narodzenia až ku hrobu nimi sprevádzaný, tak a cez tie fasy jako tenže život zde opisujem a pripomínam kde si ho ľud spevom i piesňami svojimi zpríjemňuje. Ľud je teda sebe sám i predmetomi básnikom piesní. Predmety podávajú sa mu sami v krásnej prírode i v citu a pekných zvykov i udalostí plnom živote. Ale kto vlastne a zosobna básnikom? Jednotlivca v ľudu nepriam nájdeš. Povedia, že tú a tú piesničku tam a tam složili, tam sme ju počuli a naučili sa, doložia niekedy, že ten a ten lebo tá a tá složili ju; ale iď potom na udané miesto a k osobe, básnik lebo básnička nepriznajú sa ti, upravia ťa ďalej. Istá vec je len, že prechovávajú dávne, až báječné piesne; tvoria si i nové; ale básnikom je – ľud všetek dohromady. V piesňach svojich pestuje hlavne lyriku, ale i humor a satyru. Bájeslovie, historické príbehy a udalosti života sú predmetom romance a ballady. Okrem synov a dcér pospolitého, rolníckeho a pastierskeho ľudu. má svoje piesne i mešťanská a vzdelanejšia vrstva a básnila zvlášte v predošlých dobách, podčím nebola tak presiaknutá kde nemeckou, kde jak teraz maďarskou cudzotou. Ale pravé prostonárodnie piesne i vynikajú nad mešťanskými vňútornou cenou, básnickou krásou a zaokrúhlenosťou, jak presvedčiť sa možno i z Kollárovho vydania Zpievanok národních. Pôvodcovia spevov mešťanských i v písmo uložili piesne svoje; pôvodcov z ľudu sotva zná menovať i Kollár, v Sborníku Matice Sv. II. soš. I. dľa mena uvedený mohol byť jediný Ján Štefko z Batisoviec vo Spiši. – Ostatne ľud náš zvyknul už spievať nielen svoje vlastnie prostonárodnie výtvory piesní; zvyká s obľubou spievať i vyššieho vzletu piesne národných básnikov tam, kde predvodcov a povzbuditeľov má k tomu, kde – ač málo ešte – kupuje a číta básnické knihy. Škoda len, že dosial nenašiel sa vydavateľ prostonárodních piesní pre ľud, s lacnejším vydaním vyberaných piesní!
„Ľud náš si je sám sebe rozprávkou“ t. j. prechováva v povestiach báječné ponímanie Božstva, sveta a prírody; líči mravy, zvyky a povery svojho vlastnieho života. Až do nedávneho sosbierania a čiastočného aspoň vydania týchto povestí prenášal jich výlučne ústnym podaním či povestením z kolena na koleno. Zvyknul to činiť i ďalej a povestí si hlavne v dobe jasennýcb, adventních a vianočních večerov pri priadkach, ručných prácach, keď schodí sa na tak rečené posedky(spolu posedenie), besiedky, večierky, zábavky. Zde zvykli rozprávať najprv starší vedomci a vedomkine mladším; dávajú rozprávať aj týmto, či zachovali si. Nedovolia ani najmenšiu odchýlku od prijatého podatného rozprávania; zavráťa nevedomca lebo žartovníka výkrikníkmi: netári! nešemoci! nebalamuti! Pestúňky a matky odkojujú ními svoje deti a tieto počnúc od prvej školy, rady si jich rozprávajú a čítajú. Máme v nich celý báječný svet zakliaty i odkliaty už; no vypestovaný v nich aj zábavný, ba niekde až do sytyry prechádzajúci národní žart a rozmar. Pre dejepisnérozpomienky ľud náš jaksi slabšiu pamäť má. Zachováva predsa rozpomienku dávnej slávy v známej piesni: Nitra milá Nitra. Na Tatárov z XIII. a spolu i na Turkov zo XVI. a XVII. i novších storočí pamätá čo na Psohlavcov i čo na Turkov, Turčínov, Muhamedov; pripomína Kurucov, čo čaty Rákóciho z predstoletia, ač meno Kuruc zdá sa upomínať i na dávnych do Palestíny Uhorskom putujúcich Križiakov. Z kráľov našich zvlášť Štefan I. a Maťaš, Matiáš kráľ, tiež Hussiti žijú v piesni a rozprávkach ľudu. V okoliach dakedajších hradov (zámkov) znajú rozprávky o týchto a pánoch jejich. Ale jak inde tak zvláštne v rozprávkach o pamätných miestnostiach pomiechaná je skutočnosť s báječnosťou, ba táto často má prevahu. Dejepravné piesne naše, jestli len dakde jestvujú ešte, nie sú dosť vykutané a sosbierané.
Pohovorky, povravky, porekadlá, príslovie umom a domyslom svojim utvorené, jak rád pripomína, za príklad i dôvod v pospolitej reči a besedovaní svojom často uvádza, to pripomneli sme už pri líčení domáceho a pospolitého života. Zde o nich, jako o duchovnom výtvore ľudu, sluší dodať len to, že príslovie a poslovice sosbierané doma domáceho, a k druhoslovanským pripojené, podajú nám obraz i obsah mudroslovia slovanského. Z nich a napospol z toho jak národ náš slovanský remesluje, premysluje, umuje i umenstvuje, spieva, povestí a vedomí či vedomstvuje si podajú ním budúci vyšší vedomci pôvodný slovanský názor sveta (Weltanschauung).
Ale prvý najduchovnejší výtvor človeka je reč jeho. Vtáka, vraj, po perí, človeka poznať po reči. Poznajme trocha i po reči ľud slovenský, bo ona výtvor umu a ducha uňho, len tak zachovaný a z veku na vek prechovaný, jako prechovával v sebe a u sebe iné výtvory ducha (umenie, piesne) prostriedkom obvyklého podania ústneho. Rozumiem, že nemáme pamiatky, by reč či nárečie, ktorým hovorí ľud Tatier, bolo bývalo do písma vzaté, v mluvnický rad a sklad uvedené, v písomných pamiatkach zachované. Ale duch i zvyk ľudu nášho zachoval si zde nárečie, čo dotýče sa formálneho (grammatického) ustrojenia i hmotnej (látkovej, lexikálnej) zásoby tak dokonalé a bohaté, že hneď pri prvých sbierkach pesní ľudu slovútni učenci (Kollár a Šafárik) uznali prednosti a krásy i pôvodnosť a zásobu jeho u porovnaní práve s českou rečou lebo i s druhými slavianskymi nárečiami. Vezmúc za stred Zvolenskú stolicu, kolo nej v obvode leží Liptov, Malohont, Novohrad, Veľký Hont, Tekovské Pohronie, Turec a Dolnia Orava: zde hovorí ľud najčistejšie a najkrajšie svoju slovenčinu. V druhých krajoch Slovenska všade už znamenať známky susedstva, na západe českomoravského, na severu poľského, na východe ruského. Ale odchýlok od všeobecne uznatej spisovnej tejto slovenčiny a rozmanitostí v skloňovaní i v utvorení a zásobe slov toľko, že každý vidiek, každá dolina, ba temer každá dedina má svoje mluvnické i slovnícke zvláštnosti, má svoj hovor, svoje podrečia. To je najmä u nás v Gemeri tak. Ba pri mojom povabavení sa r. 1849 na Dolniakoch v Slovenskom Chmelove (Tót Komlós) zkúsil som to, že jednotlivé domy a rodiny zachovaly tam v hovore čiže v podrečí svojom, tiež i vo zvykoch svojich ráz toho kraja, z nehož ta dolu prestehovaly sa ešte predkovia jejich z našich Horniakov. Tu bolo poznať a rozoznať domy i rodiny prišlé z Oravy, z Gemera, z Tekova, z Novohradu a druhé. A hľa, v každom vidieku, v každej dedine, v každom dome držia sa prísne a presne svojho obvyklého hovoru; bo je každý vo svojej podobe a skladbe tak prísne a presne prevedený, žebys ho mluvnický sostavit mohol a najmenšie zabehnutie do druhého hovoru zavadí už do pravidiel prvého. Náležite poznať u nás po vrave, kto odkial pochodí a kde zrodil sa; bo zo zvyku ťažko i v reči vyzliecť sa.
Zpievanky od J. Kollára vydané, jednotlivé povesti v prvej vydanej knihe Slovenských Povestí a Hodžovo dielo Epigenes Slovenicus (v Levoči 1848) podávajú doklad i príklad na to, čo v rozmanitých hovoroch nárečia Slovenského práve poviedali sme. Ale že teraz nemáme kde uverejňovať ukážky jejich a zasluhujú vždy a všade povšimnutia, podám tuná poviestku, v hovore kraja potoka Vlhu kde prebývam.
O jednon chudobnou mlinarevi
Edon mlinar mau telo (toľko) dečí14 ako na riäšíci džiärok (na riedčici dierok). Kýn ednomu chleba krájäu, zákyv (zakial) vylašnelo sä mu druhua. O tobôž už i trečô pítalo: „Apo, chleba mi, choc len z toho zákalistyho mi!“ Bitang mlinar radšé by sä búv videu pod zemieu, ako v takej biäde.
Zväu pobíjäšku (kresačku) a nestaviu sä chiba pri bráne pekla a tam klopau, šô len tak hušälo. „Šô tu klopeš?“ vybiehou šärt (čert). „Chocen ván kostieu staväč!“ (Chcem vám kostol staväť). „Nestavaj, radšé či dán z mech (za vrece) peňazí.“
Šärt mu dau plný plnušišký mech peňazí, ale van (on) len klopau. Vybiehou druhý šärt: „Šô tu choceš?“ „Chocen ván kostieu staväč!“ „Nestavaj, dán či z mech peňazí.“
Zväu (vzal) si mech peňazí. Opä len klopau. Vybiehou trečí šärt: „Šô tu choceš?“ „Chocen ván kostieu staväč!“ „No, nestavaj, dán či z mech peňazí.“ Zväu si aj trečí mech peňazí na pleciä. Skoro dohoniu prázdnyho furmana, vyložiu sitko tomu na vôz – a už akoby doma penäze šítau!
Ale trpov ešče len bulo. Šärtove v pekle poškräbali sä za ušima, ež jin takú hrúzu peňazí odvliäkou a šärt hybaj za nim, priam ho dobiehou (dohoniu): „Stoj mlinare, ni sú tvojo peňäze!“ „A šijo (čije) že by buli?“ „A vara toho, chto si jich vybehá.“ „A akhe sä budemo?“ „Tuž (nuž) ve (ved) či vrävín: na ubehávašky. Chto driev áv tan ku tomu vrchu dobehnemo, tot si zaberiemo šitky mechy.“ „Starý son na úbehy,“ poviä mlinar. „Ale áv tan pod kríkon spí moj mladší brat, s týn sä ubehuj!“
A tan pod kríkon (krúhom) spau zajäc. „Stávaj brašok, budemo sä ubehávač!“ zvolau šärt. A tu zajäc vyskošeu. Kýn si šärt pretreu oši, zákyv tot búv za vrchon. – „Toho naozaj ani šärt neubehá!“ poviedau krivý, koj sä vräteu ku druhým.
Bežäu za mlinaren druhý šärt. „Stoj mlinare, ni sú tvojo peňäze!“ „A šijo že?“ „Chto si jich vyhrá za pasy.“ „Ja son biädny, vyhladovený; nechoce sä mi trpov za pasy chytač; ale áv tan môj starý báčo (báťa, báťo) dopasený, dotylý, – pasuj sä s tyn!“
A tan pod kladou starý medvedž, s nadurenou srstieu a s naježenou hrivieu (hrivou), vypläzovau jazyk. „Stávajte starý apo, pôjdemo za pasy.!“ vraví šärt. A medvedž v tiä šäsy (časy) šäpí (čapí) šärta po hlave, uchyčí zes poly (ces pás) a otrepe o zen (zem), šô sä len tak zprpleu. – Vráteu sä šärt s odranou kožieu do pekla. „Ši si vyhrau?“ opytujú sä ho. „Vyhrau oblezenú tvár; chojte si vy, ši väc dohráte!“
Posporeu sä (poponáhľal sa) za mlinaren trecí šärt. „Stoj mlinare, ni sú tvojo peňäze; ale toho, chto si jich dohrá!“ „Tuž naš?“ „Tuž na hvízdažky!“ A šärt hnedž zahvízdnúv, dobre mlinar z nôh nespáď. Trpov zašäla šä mlinarevi käška parič. Tu vára už nevedeu ani kotro? kä? šô? ak? (ktoré, kadial, čo, jak). Len tak akoby ništ nebulo, zapošäu zbíjäč z kolesa obrúšku. „Naš či tá obrúška?“ poviä šärt. „Na dbä (na dbe, treba mi je) mi je, bratku!“ „Tuž ale kýho Paroma choceš s nieu? (s ňou)“ „Na dbä mi driev touto železnou obrušieu tebe hlavu zaobrušič, aby sä či neroztreskla, koj zahvízdnen.“ Nešäkau (nečakal) šärt; ujšou!
O tobôž pusteu sä za mlinaren tot najväší (najväčší), tot krivý z pekla, zo samho dna zo sytna. A leban (temer) ho ani nedohoneu; bo buli už pri dedžine, pri zahradách. Ale ho predči zastaveu, ež, vräví, pôjdu napokon na premetávašky; ež chto väc z tých svín, šô sä tan pásly, do záhrady premece, toho budú peňäze.
Mlinar ledvic (sotvic, sotva) vedeu si zporady (porada, pomoc) s ednou chudou svinieu, a šärt v okamihu premetau šitky velkiä a tušniä svine do záhrady. – „No, chto smo väc?“ poviä šärt. „Jä neviäm kelo (kolko) si ty premetau; ale jä som si každej chvaščik (chvostík) zakrútnov. Šítajmo (čítajme), kotro aká (ktorá jaká)?“ A tu každá mala chvaščik zakrútnutý, chiba tá edná ni, šô ju búv mlinar prešmareu (prehodil, od šmarit = hodiť); lebo bula vychudlá ako trlo. Ale šärt zmýlič sä dau, a peňäze ostali mlinarevi.
Trpov si doma deči opatreu. Biäda jim sama pobrala sä z domu het (preč)! A mau tot mlinar aj džiavku (dievku) na vydaj. O tobôž pítali mu ju aj za muž. Spraveu jej svadžbu hrdú. Koj už, ako na svadžbe, sädali smo na kone pre mladú a sädou som si i jä, tu či mojä kobulä zadnyma nohama virgla (vyhodila) a mňä až hýn sem ku ván zašmarila. Tak son tu! Ale sä tan adaj (aždaj, asnad) aj bezo mňä ta zaobišli a pekne krásne dosvadžbeli.
VII. Život občanský
Významné meno zachoval si Slovák pre ten širší krúh a obvod života, ktorý viaže a spolčuje rody a vedie človeka von z úzkej domácnosti a z kola pečovania len o seba. Bo hovorí obec, v nejž je človek občan, kde je občanstvo. Obecje obvect. j. vec obvodná, naozaj večšia, väčšia, v obvod svojho kruhu viac – všetkých zavierajúca, kde všetci veciť, vetiť, večať čiže radiť a pomáhať, činnými byť majú. Občanje obvečant. j. poradník a činný člen tejže obci, obveci. Občanstvoje obvečanstvo, súhrn vecí a záležitostí všetkých občanov.
Bez otázky u nás pospolite tak rečené obcet. j. dedinské obcea obce malých mestečiek ostaly cudzotou najmenej dotknuté. Čo u týchto a jejich občanov zachovalo sa, to ešte najbližšie pokladať môžme za zvyk, ba za cnosti i hriechy občanské slovenské. Zvyky a výsady väčších a až do nedávna tak rečených svobodných kráľovských miest, náležalo by viac skúmať z postatí právnickej, vždy so zretelom na to, čoby mohlo byť pôvodne slovanského. Bo Slovania mali prvotne veľké obce, s prívlastkom tak i viac „svobodných“ jak tento k oným kráľovským mestám v Uhorsku pridávaný býva, a keď tieto žiadaly i prijímaly svoje práva a výsady od Uhorských kráľov, nepriam ešte boly zabudly na predošlé pôvodné práva.
Poďme však len do tých našich obcí, čo zde vo zvyku obecného a občanského nalezneme.
Obce naše, ač pod vlivom predtým zemských pánov, teraz pod vlivom stolíc, zachovaly si predovšetkým právo svobodného volenia svojich predstavených. Pôvodný názov týchto je kmeť, kmetia kmeťovia, jak zachoval sa ešte tu i tam skutočne a viac v rodinných menách u tých, jejichž predkovia bývali dakedy kmeťmi obce. Šoltýsia šultajsi, (tiež názov v rodinných menách zachovaný,) bývali správcovia majetku panského a často i obce, od zemských pánov ustanovení. Pôvodnejší jejich názov je: dvorský, z dvoru zemského pána poslaný a k dvoranstvu jeho pripočítaný úradník. Pozdnejšieho pôvodu bude názov: richtár, richtári.
Zvyky voľby úraduči úradských poctivej obceopíšem dľa podania od Jána Krasomila Gábera Lovinobaňského, z Novohradu ešte pred r. 1848 podaného, dodajúc k tomu novšieho času týkajúce sa premeny. Obec zde ako obec t. j. rovná jedna druhej vo zvykoch. Len doba voľby bola u niektorých o Všechsvatých (d. 1. nov.), u viac a zvlášť teraz doba Vianoc a občanského nového roku. Hovoria tiež: úräd staväť, úrady prestavovať, za richtára postaviť, richtárstvo prestaviťt. j. preniesť na druhého; čo teda asi takto ide:
Mrazivé, hmlisté ráno je. Dedinčania utiahli sa do ticha a tepla domáceho, kde pred vyblnkujúcim páľom (plameňom) pece podkúrenej ohrievajú sa a pracujú. V tom zaklope voľakto na oblok: „Pán Boh s vami! Či ste doma“? Gazda otvorí oblôček: „Pán Boh s vami! Čože je?“ „Báťa (lebo gazdo), žeby ste prišli dnes, tak po havránkach, do richtárov!“ ozve sa hlas pod oblokom a kroky čuť už ďalej utekajúceho k susednému domu. Pri každom ten istý výjav. To desiatnik alebo pougár zakazujedo richtárov.
Pred jedným z onakvejších domov dediny na podstienke či prietosi vystiera sa lavica na krátkych hrubých nohách lebo na hrubých kolieskach so železnou obručou k pritiahnutiu nôh toho, kto na ňu uložený byť má. To je derešobecný, na ňomž prestupníkov palicovať lebo korbáčovať zvykli. Pred derešom, na svobodnom, dvíha sa jeho družka päť oká, to je kladadedinská s piatimi dierami, do nichž možno zavreť nohy, ruky i šijú ukrčeného odsúdenca. Na klade do dreva vyrezané lebo čierno načiarané nápisy. Po jednej strane: Pokuta za hriech!Po druhej: Beda tebe aj tvojej koži, kto dostaneš sa do mojej loži! Dereša kladabývaly za onoho času odznakmi trestajúcej obecnej moci pred domom richtára, ktoré však ľud vďačne zničil r. 1848 a vrchnosti vyvesily miesto nich tabulky s nápisom: Predstavený obce.
Nuž ale sem do domu richtárskeho schodia sa podvečer všetci gazdovia či občania; vážne, až melancholične ubierajú sa po jednom, akoby nad každým ťarcha velikých a rozhodných vecí bola zavisla. V izbe pred richtárskym stolom pokloní sa každý a zasadajú si do radu na prístenové i donesené lavice i podpec a na prípecok. Na stole lebo nad stolom vo svetáre horí svetlo; ba i pougár prikladá na kozub alebo do hora drží z dubca lebo z brezy odkresanú faklu pri ohnisku. Prevzal povinnosť domácich v tomto, keďže títo, čo neprislúchajúci do rady, vypratali sa na priadky a posedky do susedov. Za vrchstolom vykrúca si búzy pán notáriuš; pri ňom na pravo sedí richtár, rečník čiže vicerichtár, prísažní a starší údovia obce. Pán notáriuš si odkašle a rečie: „Poctivá, mnohovážna obec, zajtrajší deň (všechsvatých lebo nového roku) upomenuje nás, že si máme slávne úrady voliť, ako to aj od slávnej stolice aj od slávneho panstva vydané máme. Volte že si tedy vo meno Božie ako sa vám páči alebo potvrdzte starých; veď viete, že nám aj tí dobrí boli a slávna stolica nemala nič proti ním.“ „Dobrý nám bude aj doterajší úrad!“ ozvú sa hlasy z hromady; ale rečník z doterajšieho úradu mocne zpiera sa tomu. Vrava tým silnejšia v hromade i za to i ne za to; až richtár poklope na stôl a stane sa utíšenie. Ozve sa pán inšpektor či kurátor (dozorca, starosta pri chráme a cirkevných veciach): „Bračekovci, viete že treba každému vyhoveť: tu pánom, aby i po jich vôli bol richtár; tu domácim, aby si gazda pre obecnú službu veľa doma nemeškal. Voľte si vy len druhých, na ktorých všetci pristaneme. Ale viete, bez pána Otca ani krok! On nám je hlava v chráme Božom; on nám to najlepšie poradí, z ktorých si voliť máme.“ To slovo na čase – a traja starší už idú na poradu do fary. Porada a hromada má ale tiež už predmet zavdaný: jedni tých, druhý oných spomínajú ako súcich do úradu: za richtára toho a toho múdreho, obozretného; za rečníka toho a toho mladšieho a výrečného; za desiatnikov a pougárov tiež mladších, čo ľahké nohy majú; do každého úradu súcich, čo by doma neveľký obchod mali a tak sebe veľa nezmeškali, obci poslúžili. Lež v tom začne jeden o chvíli, druhý o statku, tretí o cestách a furmankách a všelinečom rozhovor. Až o voľbe ani znaku, akoby prepadla sa do vody: utonula v mori obvyklej vravy o každodenných vecach; ale táto je tým živšia a rozmanitejšia.
Ani nezbadať kedy vrátili sa poslanci; až richtár zaklopal a vrava utíchla. Pán kurátor si teraz odkašlal a vykladal: „Pán Otec nám radia tuto krsnieho Mateja Šiarkan. Len neviem, či by ste nám, krsný, prijali úrad; bo ste sa vy už dosť obec naslúžili?“ Oslovený krsný Šiarkan odmáhal sa, že je starý a nedovladuje; aby radšej mladší priúčali sa k richtárstvu, kym starší jim k porade žijú. Hromada to v tichosti uznala. Kurátor pokračoval: „Radia nám aj Ondriša Dudášove. Tento je z mladších, ale len pred dvoma rokmi bol richtárom. Tretieho nám poviedali Janka Lupkanove; ten bol už aj rečníkom (vicerichtárom) aj prísažnym; ten by už len vedel, ako tieto veci idú.“ „No tak je!“ prisvedčil odstupujúci richtár. „A var by to dobre bolo!“ ozvali sa hlasy – a po chvili bol Janko jednomyslne va richtára vyvolený. – Kde takto neusjednostajnia sa, tam často padnú hlasy dávané trom tak, aby každý navrhnutý dostal aspoň niekoľko čestných hlasov, väčšinu ten, ktorého spôsobnosti a domáce okolnosti napred v rozhovoroch medzi sebou popretriasali, – až vrava zašla zase na súkromné záležitosti, ba i na hádky a richtár musel klopať, aby pozornosť na cieľ porady obrátil a pán notáriuš mohol započať značenie hlasov.
Ale vyvoleného obyčajne niet viac v hromade. Z vravy susedov vyrozumel, ako vlastne veci stoja a už dakde s domácimi a bližšími priateľmi radí sa, ako čo teraz? pripovedať či odpovedať? Nestačil sa však poradiť, už prišli preňho z rady vyslaní a vedú ho zasa do rady. Ten tu ešte len odmáha sa, že jesto druhí hodnejší, že pri dome a hospodárstve nemá pomoci, že nevie, či poctivej obci vyhovie. Rečník obyčajne výreční mu: „Aj druhí len tak boli postavení aj tak súci ako vy. A načože richtár kosí richtárku (lúku preňho určenú) a prijíma meru (40) zlatých do roka z obecného? Aby si trebárs koho do domácej roboty najať, i sluhu trímať mohol. A čožeby z toho bolo, keď by nikto nechcel ani krížom slamy preložiť pre obec? A či neviete, keď pán farár kázali, že nielen pre seba, ale aj pre druhých žijeme? A Pán Boh najlepší pomocník, bude pomáhať i vám!“ – To je všetkým ako zo srdca vyňaté a najinak snad práve vyvolenému. I zasadne si za stôl a hneď sám predloží, koho mu majú za rečníka(vicerichíára), koho za pongárovk posluche potvrdiť. Postavia mu k pomoci a porade i dvoch troch prísažných, vekom i radou rovných alebo starších a zkúšenejších. Hlavnia je len voľba richtára. Všetkých druhých úradských zvolia z tých, ktorých richtár chce alebo jim na hlasovania predloží, ktoríby mu po ruke i po rade najpríhodnejší boli. – V Liptove prísažnýchtuším staršími boženíkmi(tiež od prísahy = boženie, zaboženie sa) volajú: pougárov, polgárov mladšími boženíkmi; niekde sú desiatnici.
Takto nový úrad, nové vrchnosti obce vyvolené či postavené sú. Pred r. 1848 richtár a prísažní skladali pred farármi a pred sborom v chráme prísahy v prvú po voľbách nedeľu; od tých čias zvykli stoliční slúžni prisahať a na zodpovednosť brať richtárov. Ale milí richtári, starí i noví, jak predtým, tak ešte po dnes zvykli ísť po voľbe nábožne k zpovedi.
Avšak na druhý tretí deň po voľbe shromaždená je zas obec. Prenášajúteraz richtárstvo. Predošle zaberali mladí chlapi dereš i kladu na plecia a tak to prenášali, otočení zástupom ľudu, pred dom nového richtára. Teraz prenášajú už len nápisnú tabulku, ale aj, čo bola a je po dnes hlavnia vec, richtársku truhlicus písemnostiami, ktorú složia v dome na stôl a richtár drží si ju potom na najvzáctnejšom mieste, totiž na lavici za stolom, popri svojej armárii domácej. V novom príbytku richtárskom skladá teraz počty predošlý richtár, a čo zvýšil v hotove, odčíta na stôl pred všetkými, i oddá čo oddať má. Zvýšil ale najmenej toľko, že dal sem doniesť nápoja a upiecť chleba pre všetkých. Prv lež piť začnú, odpytuje starý richtár všetkých, akby v čom bol býval nedostatočný alebo komu v prísnosti úradnej ublížil. Nájde sa hneď rečník, ktorý mu zaďakuje za minulé úradovanie; želá, by mu Hospodin nahradil čas, silu, zdravie a čokoľvek by si v obecnej službe bol premeškal lebo utratil; odpytuje ho tiež z toho, čoby mu kto bol ublížil alebo nebol poslúchnul ho ako richtára. Na znak vzájomného odpuštenia povstanú tu všetci z miest a počuť skrúšené veru vzdychy: Pán Boh odpusť nám každému a buď každému na pomoci! Potom už pobavia sa pri sklenke a besede, a popretriasajú obecné, obchodné, hospodárske a Boh zná jaké záležitosti i novinky. A ak len nenájde sa človek záperkavý, čo to iba záperku (zádrapku, príčinu hádky a zvady) hľadá, nuž minie sa všetko v pokoji; ba nejedna dobrá rada k prospechu obce a pre nového richtára zde zkrsne.
Odznakom richtárskej moci a osoby bývala aj richtárska palica; na dedine obyčajná to hôľ, po mestečkách a mestách i striebrom lebo zlatom na rukoväti okutá trstenica. Richtár dedinský nesmel ukázať sa bez nej úradne. Teraz to už nezachovávajú tak prísne.
Po obciach jest aj poľnia vrchnosť: poľní richtár či poľní gazda s niekoľko strážnikmi. Jich povinnosť: dozerať na pole a pastvu, škody zamedziť lebo i trestať peňažite a peniaze dojímať. Kto nepoddá sa jim, toho prísnejšie tresce richtár.
Samú dedinu stráži v noci za plat najatý hlásnik(bachter), jemuž k pomoci, v čas hroziaceho od zbojníkov lebo podpaľačov nebezpečenstva, prichodia na porad niekoľkí obyvatelia. Ináč sám uberá sa tichým krokom a bedlivým okom ulicou i medzierkami. Pri dosť krátkych prestávkach toľko raz zdlhavo dúchne do svojho rohu, koľko je kedy hodín a zaspieva:
